Dve lekcie od Michala Kováča

Michal Kováč nebol typ celoživotného a neochvejného hrdinu. O to bližší nám môže byť jeho príbeh.

Michal Kováč (1930 – 2016) prežil väčšinu svojho profesionálneho života v komunizme, časť z neho ako člen komunistickej strany. Keď sa v roku 1968 odmietol stotožniť s jeho brutálnejšou podobou, pocítil to na svojej kariére. Bankársky talent bol z vyššej pozície preradený do administratívnej funkcie. Isto to zabolelo, no treba mať na pamäti, že v tom čase boli za naozaj hlasné prejavy odvahy tisícky ľudí väznené (mnohí boli v 50. rokoch týraní i pripravení o život).

Zlomový moment Michala Kováča prišiel až potom, keď sa po rozdelení Česko-Slovenska stal vďaka Vladimírovi Mečiarovi slovenským prezidentom (1993 – 98). Stal sa ním práve pre svoje nenápadné a šedé úradnícke správanie. Podľa Mečiara to bol niekto, kto nemal na to, aby sa vzoprel.

Michal Kováč však prelomil túto šeď a vzoprel sa. Nie pre malicherné politické dôvody. Kováč pochopil, že Mečiar krajinu devastuje. Materiálne i morálne.

Prezident SR Michal Kováč skladá prezidentskú prísahu na Ústavu SR počas slávnostnej inaugurácie 2. marca 1993. Foto: TASR 

Najprv to vyzeralo, že Michal Kováč svojím postojom až tak veľa neriskuje – bol predsa prezidentom, a teda nedosiahnuteľným cieľom. Čoskoro zistil, že jeho nedotknuteľnosť nie je vôbec zaručená – keď mu uniesli syna. Samotný únos bola len jedna podoba rany, ktorú vtedy od Mečiara inkasoval. Druhou bola propaganda s tým spojená, najmä spájanie jeho rodiny s mafiou. V dobe bez internetu, kde najmocnejšími médiami boli štátom kontrolované rozhlas a televízia, nebolo jednoduché to ustáť. Denne bol konfrontovaný s agresívnou nenávisťou veľkej časti verejnosti, ktorá ho ani nepoznala.

Odmietol ponúkané dohody, nepodľahol rozličným tlakom a rozhodol sa byť hlasom odporujúcim najväčšej sile, ktorá vtedy valcovala štát. Zdieľať

V tom čase si Michal Kováč zvolil cestu konzistentnosti. Odmietol ponúkané dohody, nepodľahol rozličným tlakom a rozhodol sa byť hlasom odporujúcim najväčšej sile, ktorá vtedy valcovala štát. Nemohol síce priamo toho veľa zmeniť, ale bol neprehliadnuteľným odporcom Vladimíra Mečiara, čo výrazne vplývalo na atmosféru v krajine a nepochybne prispelo k pádu Mečiarovho režimu v 1998.

Michal Kováč sa nenarodil ako hrdina a väčšinu života ani nežil ako hrdina. Vyrástol až vo svojej funkcii a jeho kľúčové momenty prišli až v dôchodkovom veku.

Zanechal nám dve kľúčové lekcie. Prvá, že verejná funkcia je viac, než len možnosť benefitovať. Že akokoľvek to znie pateticky, je to zodpovednosť za krajinu, je to poslanie.

A druhá lekcia, že o tom, čo chceme byť a čo urobíme, sa rozhodujeme každý deň znova, bez ohľadu na svoju osobnú históriu, hoci aj šesťdesiatročnú.

Oboje nám aj dnes vo verejnom živote veľmi chýba.

Česť pamiatke Michala Kováča.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo