Richard Rybníček Fico končí a má hrozný strach. Stratil kontrolu nad svojím životom

Jednou otázkou by som sa rád vrátil k nášmu poslednému rozhovoru, po ktorom nás Robert Fico obvinil, že sme protivládne médium. Keď ste v ňom kritizovali papalášizmus vládnych politikov, povedali ste, že sa cítite ponížený, keď vidíte primátorov a starostov, ako pri výjazdových rokovaniach vlády vítajú premiéra a ministrov chlebom a soľou a deti navliekajú do krojov. Premiér Fico sa vám potom vo videu snažil vysvetliť, že ide o staroslovanský zvyk, ktorý prežil stáročia a prežije aj vás. A že vás nikdy nežiadal, aby ste ho takto vítali, ale že tým vlastne – spolu s Postojom – odkazujete ľuďom, že ústavní činitelia si nezaslúžia ani len elementárnu úctu. Prečo nemáte rád slovenské tradície?

Chlieb a soľ k Slovensku patria, ale patria k významným zahraničným návštevám. Majú vedieť, že je to náš zvyk, keď vítame niekoho vzácneho, kto je výnimočný, nežije na Slovensku, ale niečo v živote dokázal a navštívil nás. Nemyslím, že máme chlebom a soľou vítať – možno okrem prezidenta – ľudí, ktorí sú v službe ľuďom. Tých, ktorí žijú z našich daní, sú v dočasnej službe pre všetkých, ktorí tu žijeme. 

Oni by mali byť oveľa pokornejší k nám, ktorí ich platíme, a nie sa tváriť, že prichádza niekto výnimočný, dôležitý a nedajbože niekto, kto nám z nášho spoločného mešca má priniesť zdroje, ktoré by pomohli ľuďom v danom meste alebo regióne.

Myslím, že ste sa neskôr aj vyjadrili, že ste to vtedy mysleli skôr ako kritiku do vlastných radov, teda smerom k starostom a primátorom.

Je mi tých ľudí na jednej strane ľúto. Robia to preto, lebo vedia, že v politike funguje emócia, tak sa chcú zapáčiť. 

Zároveň sa chcú poďakovať, lebo keď do miest alebo obcí prichádza premiér s vládou, tak miestni politici dopredu na straníckych úrovniach dohodujú, kto koľko komu dá a či si zaslúži viac Jožko alebo Marienka.

Premiér tam už vlastne prichádza s rozdelenými zdrojmi, dopredu vie, kto koľko dostane. A primátori ho, samozrejme, vítajú v tej reťazi, deti tam tancujú a skáču, lebo pán premiér nám láskavo doniesol nejaké zdroje.

Považujem to za ponižujúce a ponižuje to aj mňa, pretože si tých starostov vážim. Majú veľmi ťažkú prácu a som presvedčený, že takto to jednoducho v slušnej krajine fungovať nemá.

Takže premiér vás nepochopil.

Áno, ale on ma nemôže pochopiť, pretože on tak nerozmýšľa.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Trenčín je už niekoľko mesiacov európskym hlavným mestom kultúry. Zatiaľ ste spokojný?

Som veľmi spokojný. Je to veľká vec, ktorá sa v meste podarila. Nielen čo sa týka veľkých podujatí, ktoré už máme za sebou, ale hlavne v oživení komunít v meste. 

Máme úžasný útvar participácie. V mestských častiach sa dejú neuveriteľné veci. Ľudia sa spolu stretávajú, pripravujú si raňajky, sú spolu, komunikujú, spoznávajú sa. 

Jednoducho, existuje tu množstvo krásnych komunitných aktivít. Vytvárajú tak kultúru, ktorá nie je v tom zmysle, že si niekto pasívne zaplatí a niekto iný zaspieva, zatancuje alebo niečo pekné prednesie. Je to typ kultúry, ktorá sa deje medzi ľuďmi. Vyjdú spolu pred barak, spoznávajú sa. Možno sa dovtedy ani nevideli. My sme im doniesli stoly, mobiliár a oni tam zrazu spolu sedia, deti sa hrajú. Ten projekt aj voláme Živé susedstvá. Sú to krásne momenty, ktoré z toho vznikajú.

Plus je tu obrovské množstvo dobrovoľníkov, ktoré v tom pomáha. Je v tom veľa ľudskosti a oživuje to mesto. Nie je to iba o nejakej platenej kultúre, ale o kultúre života, a to sa mi veľmi páči.

V istom zmysle je paradoxné, že toto podujatie európskeho významu sa koná práve v čase, keď kultúra na Slovensku čelí nepriaznivým podmienkam. Pocítili ste to v rámci EHMK? Boli nejaké zásahy zo strany vlády alebo ministerstva kultúry?

My sme ten titul získali počas covidu. Bola tu úplne iná vláda, takže až do momentu začatia projektu sa vystriedali štyria ministri kultúry a kompletne sa zmenila politická situácia. Do poslednej chvíle sme nevedeli, čo sa bude diať, ako sa budú politici k tomu správať. Súčasná vládna garnitúra za tým videla predovšetkým nejakú podporu LGBTI, liberalizmu a neviemčo. Upozorňovali na to, čo sa stalo v Bad Ischli, kde to proste nezvládli tak, ako mali. Obávali sa, že to bude rovnaké.

Ale my sme jasne povedali, že pre nás je to otázka balansu niečoho príjemného, čo tu žijeme, máme a chceme ponúknuť, a zároveň, samozrejme, otvárame témy o slobode alebo témy, ktoré sú možno tejto vláde aj nepríjemné. Ale z toho sme určite neustúpili, takže nie je to úplne jednoduché. 

Nevieme, z akej strany príde kontrola. Stále ich je niekoľko, teraz prebiehajú kontroly z ministerstva kultúry, ktoré sú absolútne podrobné. V živote som také nezažil. Hľadajú a snažia sa reagovať na rôzne veci. Takže áno, robí sa to v katastrofálne ťažkých podmienkach, ale na druhej strane držíme líniu toho, že je to hlavne o kultúre života, vzájomného spolunažívania a o kultúre slobody. To je pre mňa absolútne kľúčové.

Keď sa vo februári konal otvárací ceremoniál, tak na oficiálne otvorenie na hrade prišli viacerí významní hostia, ľudia z eurokomisie a zo zahraničia. Keď sa rovnaké podujatie otvára v zahraničí, sú tam prezidenti alebo minimálne ministri kultúry. V tomto prípade však prezident Peter Pellegrini – ktorý mal nad projektom záštitu – ostal v Miláne na hokejovom zápase a ministerka kultúry Martina Šimkovičová zostala v hoteli. Mrzelo vás to?

Áno, ale poviem otvorene, že mňa od začiatku, ako sme získali tento titul, mrzelo – a bolo to cítiť aj pri predošlej vláde, nielen pri tejto –, že tomu nepripisovali veľký význam. Táto krajina si to ešte stále neuvedomuje, lebo na Slovensku sme iba druhé mesto po Košiciach, ktoré tento titul získalo. Tá medzera trinásť rokov je veľmi veľa času a ešte si neuvedomujeme význam, ktorý do krajiny prináša Európska únia. Sme tento rok iba dve mestá v Európe, ktoré spomenutý titul majú – my a fínske mesto Oulu.

Cítil som od prvej chvíle, že je extrémne zložité vysvetliť, aby nás vnímali ako tých, ktorí to dosiahli nielen pre mesto, ale pre celú krajinu.

Vyvrcholilo to tým, že pán prezident Pellegrini dal priestor hokeju a pani ministerka Šimkovičová sa nezúčastnila na slávnostnom ceremoniáli. Veľmi ma to mrzelo, lebo sa hovorilo viac o tom ako o samotnom ceremoniáli. Dosť intenzívne na seba pritiahla pozornosť a stala sa z toho politická téma.

Mesiac predtým som bol vo Fínsku, kde prišiel prezident s vynikajúcim prejavom. Pán Stubb je veľká osobnosť. Predtým som bol v nemeckom meste Chemnitz, kde prišiel prezident, ktorý mal takisto nádherný prejav. Jednoducho, bolo vidieť, že tie krajiny tomu dávajú obrovský význam.

Mrzí ma, že na Slovensku je to akoby naviazané politicky. V roku 2013 bol vo vláde Smer, primátorom bol Richard Raši, takže tam boli všetci, lebo to vnímali ako svoj projekt. Ale tu už to brali, že Trenčín, ten asi nie je ani náš, čo tam budeme robiť? Je mi ľúto, že ani v takýchto prípadoch sa nedokážeme spojiť a povedať si, že je to dobré pre krajinu.

Tu sa ukazuje, aká je politika. Nie je o riešeniach a o niečom vzácnom, ako je budúcnosť Slovenska, ale stále len o tom, či sa mi niekto pozdáva, či je náš alebo váš. Je to dehonestujúce aj voči obyvateľom Trenčína, ktorí si ten titul zaslúžia.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Zacitujem jedno vyjadrenie: „Šestnásť rokov bojujem v tomto meste s tým, že je tu skupina ľudí, ktorým stačí to lokálne a s tým sa dá prežiť. Stačia im lokálni umelci, nechcú tu nič iné, len taký slovenský rozmer. Mali sme príležitosť ukázať svetu, čo sme dokázali, a namiesto toho, aby sme si zatlieskali, pretože sme v rámci Európy dosiahli veľkolepú vec, tak prvé, čo s našou slovenskou mentalitou spravíme, ideme to spochybňovať. Táto malosť a lokálnosť ma ubíja a budem proti nej vždy bojovať, pretože ak by tu prevládala, tak nás zlikviduje.“

Toto ste povedali na mestskom zastupiteľstve pár týždňov po otváracom ceremoniáli. S čím konkrétne musíte bojovať?

Napríklad s tým, že hneď po ceremoniáli vzišlo nielen od poslancov, ale aj od Transparency International, že ako sme urobili verejné obstarávanie, čo všetko sa udialo, že je to netransparentné a neviemaké, bez toho, aby sa s nami o tom niekto porozprával, prišiel si to overiť a zistiť, ako to bolo naozaj.

Jednoducho, začali sa klásť otázky, prečo ste nerobili to alebo hento... Nikto nepovedal, že ste ten ceremoniál zvládli a bolo to fajn, ale hneď sa začali štúrať vo veciach, akoby chceli vyvolať senzáciu, že pozrite, ako zle a netransparentne to urobili.

Ale nie je prirodzené, že pri takom veľkom projekte s takým objemom peňazí je kontrola vyššia?

Ale veď kontrola je pri tomto projekte neustála. Doslova od začiatku nás kontrolujú. Minimálne do konca roka 2027, keď sa bude titul vyúčtovávať a budú sa k nemu vyrábať účtovné doklady, bude pod neustálou kontrolou.

No prísť týždeň po slávnostnom ceremoniáli a hneď proste vyniesť súd, že je to netransparentné, bez toho, aby sme mali nejaký výsledok kontroly, hneď to spochybniť – to nepovažujem v tej chvíli za úplne férové.

Čo sa týka verejných obstarávaní, nemáme s tým ako mesto Trenčín nič spoločné. Kultúrny inštitút Trenčín má svoju správnu radu, dozornú radu a svoje vedenie, ktoré projekt implementuje.

Napokon sme týždeň po ceremoniáli odpovedali na 48 otázok, ale prečo nikto tým ľuďom, čo to organizovali, nepovedal, že ďakujeme, dopadlo to fajn?

Dostával som veľa diplomatických mailov, že to bolo skvelé.

Kontrola príde, nikto sa nemusí báť, že to nebude kontrolované. Bude a možno sa aj nájde nejaká chyba a ponesieme za ňu zodpovednosť. Ale okamžite vynášať súdy sa mi zdalo v tej chvíli hrozne nespravodlivé voči ľuďom, ktorí na tom pracujú.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Keď hovoríme o kultúre, tak neľahké obdobie zažíva aj verejnoprávna televízia a rozhlas. Vedenie STVR na čele s Martinou Flašíkovou po personálnom audite nechalo odísť šesťdesiat zamestnancov vrátane dlhoročných a kvalitných ľudí, za čo čelila Martina Flašíková ostrej kritike. Keď ste sa vy v roku 2003 stali šéfom STV, tak ste prepustili viac ako tisícku zamestnancov a tiež ste vtedy za to schytávali. Nemáte pre pani Flašíkovú isté pochopenie? Nie je práve od vás trochu nefér, keď ju za to kritizujete?

Nie, pretože sú to dve úplne rozdielne situácie. Rozumiem, že je to už dvadsať rokov a ľahko sa to porovnáva, ale z hľadiska krízového riadenia sú to dve úplne rozdielne veci.

Ja som prišiel do televízie v čase, keď mala dlh 900 miliónov korún. Bol to šialený peniaz. Už ju v podstate nikto nepozeral, Markíza úplne prebrala dominanciu národnej televízie. Vtedy to ešte bola samostatná Slovenská televízia a bolo v nej zamestnaných 2 200 ľudí. Mala 900-miliónovú sekeru, už sa len reprízovali filmy, nič sa nevyrábalo, nič tam nebolo a bola totálne zadlžená.

Nikdy nezabudnem, ako som prišiel na úrad vlády a Ivan Mikloš mi povedal vetu: „Pán Rybníček, počúvajte teraz veľmi dobre. My vám žiadnych 900 miliónov korún na oddlženie televízie nedáme. Keď nám dokážete, že úspornými a tvrdými opatreniami dokážete ušetriť na nákladoch a efektívnom riadení, tak až potom dáme ďalšie peniaze na oddlženie. Ale žiadame, aby ste získali aspoň polovicu úspornými opatreniami.“

Aj súčasné vedenie teraz argumentuje, že chce ušetriť a zefektívniť fungovanie televízie.

Oni nemajú čo zefektívňovať, pretože prišli do inštitúcie, ktorá je stabilizovaná, funguje a myslím, že bola relatívne sledovaná. Nemá také dlžoby a nepracuje tam 3 800 ľudí. To je proste nezmysel, nedá sa to porovnávať.

Navyše my sme vtedy jasne povedali, prečo to ideme robiť a čo príde. S jasným cieľom sme povedali, že ideme prepustiť toľko a toľko ľudí, ušetríme toľkoto zdrojov, potrebujeme si pripraviť toľkoto príjmov, aby sme dostali oddlženie. Nakoniec sme šetriacimi krízovými rozhodnutiami ušetrili skoro polovicu.

Dostali sme okolo 460 miliónov korún na oddlženie a zvyšok sme ušetrili v rámci vnútorného fungovania. Rok nato sme rozdelili okruhy na Jednotku a Dvojku. Rozdelili sme tie okruhy aj filozoficky, vzájomne sa neprelínali. Každý si mohol nájsť v programe to, čo potreboval. Dali sme tomu jasnú ideu a odchádzal som po tri a pol roku, na účte bolo 600 miliónov korún, Jednotku v tom čase pozeralo približne dvadsať percent a Dvojku šesť percent. Čiže dokopy mala podiel na trhu 26 percent.

Vrátili sme televíziu späť k divákovi. Mnohí ju už totiž nemali ani naladenú. A to je sakra rozdiel oproti tomu, čo robí pani Flašíková, ktorá prepúšťa väčšinou ľudí zo štrajkového výboru. Nevysvetlila, prečo ich prepúšťa, koľko tým ušetrila a čo chce za tie peniaze urobiť. Nikto to vlastne nevie. Ona len prišla, prepustila ich a tým sa to skončilo. Ale čo tým sleduje? Aká má byť tá televízia a čo má byť výsledkom? To jednoducho nepovedala nikomu. Jej projekt v podstate nikto nepozná.

Ja som postupoval podľa projektu, s ktorým som vyhral, a vedel by som ho aj dnes ukázať a povedať, čo všetko som splnil. Jej projekt je viac-menej neviditeľný.

Ten problém s STVR je dlhodobý a na rozdiel od Česka sa nám z nej nepodarilo vybudovať inštitúciu, ktorá by si dokázala zachovať vyšší kvalitatívny štandard. Nie je v skutočnosti načase priznať si, že sme to pri verejnoprávnej televízii nezvládli, že sa to nepodarilo a – ako zaznievajú niektoré názory – že je možno čas to zrušiť?

Myslím, že to nezvládli politici a sčasti sme to nezvládli ani my ako občania, pretože v najkritickejších momentoch sme sa za televíziu nepostavili preto, lebo mnohým sa nám nechcelo platiť koncesionárske poplatky. Nemôžete si myslieť, že dokáže byť televízia alebo rozhlas verejnej služby bez toho, aby boli financované ľuďmi priamo z koncesionárskych poplatkov, tak ako to je v Českej republike. 

Preniesť túto zodpovednosť na štát znamená dostať televíziu alebo rozhlas pod priamy politický vplyv a je jedno, či tam sedí pravica alebo ľavica. Každý z politikov má svoje predstavy o tom, čo by tam chcel mať, kto by tam mal a nemal byť. Zažil som to na vlastnej koži, keď vládol Mikuláš Dzurinda. A zásadným spôsobom som sa proti tomu postavil.

Málokto vie, že za mojej éry vznikla relácia Pod lampou. Jeden z ministrov vtedy povedal, že nech zabudnem na to, že to bude moderovať Štefan Hríb. Vtedy som sa vzoprel a povedal som: „Vy zabudnite na to, že budete rozprávať, kto a čo bude moderovať.“

Alebo keď prišiel do televízie Eugen Korda robiť Reportérov. Môžeme si myslieť, čo chceme, ale nie sú to ľudia, ktorí si dajú hovoriť do toho, čo majú vysielať, čo majú robiť, ako a čo majú rozprávať a aké majú mať debaty. Dával som priestor ľuďom, ktorí robili slobodnú žurnalistiku, a tvrdo som sa postavil všetkým, ktorí si mysleli, že na ňu môžu siahať.

Platili nás ľudia a to je dôležité aj v Českej republike. Pozrite sa, tí ľudia idú von na ulicu, bránia sa, pretože si chcú platiť koncesionárske poplatky.

Proste my sme to odmietli, lebo že ďalšie dane a ja neviem čo všetko. A výsledok je tento. Dostalo sa to pod štát a súhlasím, že dnes sa môžeme baviť o tom, načo nám je vlastne takáto inštitúcia. 

Keď ju teda nechceme platiť z koncesionárskych poplatkov, tak zachovajme jeden okruh, vysielajme len verejnoprávne veci, zrušme spravodajstvo a všetko, čo láka politikov sa k tomu vyjadrovať. Vysielajme krásny program, vlastné dokumentárne filmy, inscenácie pôvodného typu 21. storočia a tak ďalej. A prestaňme dráždiť politikov politickými diskusiami, lebo nikdy sa to nezmení. Či tam bude sedieť Fico, Majerský, alebo hocikto iný. Nikdy to ináč nebude, nemajme, prosím vás, žiadnu ilúziu, že bude. Proste nebude.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Koncom minulého roka ste v rozhovoroch tvrdili, že Robert Fico je už podľa vás unavený. Neviem, či ste videli jeho piatkové video z ranného behu, cvičenia a plávania v jazere. Aj potom vo vyjadreniach sa viackrát snažil prezentovať, že je stále silný a nezlomný. Pred dvoma týždňami na oslavách 1. mája v Bánovciach nad Bebravou vyhlásil: „Do psej matere, my tie voľby vyhráme, aj keby ich trafil šľak.“ Nie je to presvedčivé?

Skôr je to už ľútostivé. Môžete si myslieť, čo chcete, mne už je toho človeka úprimne ľúto. Ja by som teda jeho život nechcel mať ani z promile. On nad svojím životom stratil kontrolu. Hovorím to so všetkou vážnosťou. Ten človek je unavený, nevládze. Po atentáte sa totálne zmenil. Každú chvíľu rozpráva niečo iné, je nekonzistentný vo svojich názoroch. 

V podstate je nepredvídateľný. Neviete, čo urobí, ako sa zachová, čo si zase vymyslí. Tým pádom je to človek, od ktorého nemôžete už nič čakať, len to, čo zase vyvedie. V podstate sa mu nedá dôverovať. Pre akéhokoľvek človeka, ktorý len trošku viac uvažuje, je absolútne nedôveryhodný, pretože on je vnútorne úplná ľudská troska. Proste zničený človek.

Ale stále má v prieskumoch dvadsať percent.

V poriadku, má. Ja si myslím, že to postupne bude končiť. On pomaličky končí. Akoby sa snažil z posledných síl ukázať, že ja som tu a som silný. Ale som presvedčený, že v tom dni zúčtovania, v tých – verím, že slobodných – voľbách, mu to ľudia spočítajú a už teraz veľmi rozmýšľa nad tým, čo s ním bude. 

Som presvedčený, že tým človekom lomcuje hrozný strach. Videl som ho raz v tomto poslednom čase. Niečo sme riešili, bol som prekvapený, že ma vôbec zavolal, boli sme asi štyria. Keď som videl toho človeka, tak som si povedal: fúha, tak toto je proste jeden vystresovaný, vyheglaný, nervózny a v podstate nešťastný človek.

A vidíte v dnešnej opozícii alternatívu? Ak by ste mali ísť dnes voliť, vedeli by ste si vybrať?

(Ticho.) Poviem to takto. Ak by som mal ísť voliť v krajine, ktorá je fungujúca, štandardná a stabilizovaná, tak v tejto chvíli by som asi úplne nevedel, koho mám voliť. Ale žijem v krajine, ktorá je v podstate tesne pred finančným kolapsom, to znamená na gréckej ceste, bez akýchkoľvek preháňaní. 

Je demograficky ničená, ubúda nám počet obyvateľov tak rýchlo, ako si nevieme ani predstaviť. Táto krajina vlastne vymiera. Ekonomicky je pred kolapsom. Takže otvorene poviem, že budem voliť nie podľa toho, kto je zrovna líder, ale podľa toho, kto z tých ľudí dokáže aspoň štandardizovať isté procesy a dostať to do nejakého normálneho stavu.

A vidíte tam takého?

Sú tam takí ľudia, o ktorých si myslím, že by to dokázali, a o ktorých si myslím, že vedia, čo je sloboda, a chcú to robiť ako normálnu službu obyvateľom.

Viete, ako sa hovorí, že najväčší nepriateľ dobrého je dokonalé. A netvárme sa, že príde niečo dokonalé a zrazu bude všetko iné. Nebude. Už sme to aj zažili, ale musíme mať nádej. Ako zodpovedný občan musím ísť voliť, aj keď teraz naozaj neviem, koho z tých pravicových strán. Ale pôjdem voliť a v konečnom dôsledku sa tam postavím a hodím to tam, lebo som presvedčený, že tí ľudia sú v mnohých prípadoch iní ako tí, čo nám vládnu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Aj na základe svojej skúsenosti krízového manažéra v Slovenskej televízii a neskôr pri začiatkoch vo vedení mesta Trenčín zvyknete hovorievať, že bez bolestivých opatrení a ťažkých reforiem sa situácia nezlepší. Keď sa však pozrieme napríklad na tému trinástych dôchodkov, tak aj z opozície zaznievajú iba jemné vyjadrenia typu, že ich treba upraviť alebo zadresniť. Nikto nepovie priamo, že si ich nemôžeme dovoliť, a preto musia byť zrušené. Dá sa v dnešnej dobe plnej populistických marketingových sloganov komunikovať nepopulárne opatrenia a získavať na tom politické body?

Táto krajina asi v tejto chvíli nie je úplne pripravená na takúto rétoriku. A keď sa chce človek dostať k moci, tak by si mal dávať pozor na nejaké veľmi radikálne vyhlásenia tohto typu, lebo by sa asi k moci nedostal.

Ale pravda je, že budú musieť prísť radikálne reformy, napríklad v daňovej politike, a bude nutné obrátiť tú scénu na to, že kľúčoví ľudia, ktorí tvoria hodnoty, sú tí, ktorí tvoria pracovné miesta, podnikajú a zamestnávajú.

Jedna z kľúčových vecí, ktoré musíme urobiť, je spraviť poriadok v systéme fungovania štátu. Máme tu najviac štátnych úradníkov, možno aj samosprávnych úradníkov na štvorcový meter. Sme byrokratický štát, kde sa väčší dôraz kladie na ľudí, ktorí sú zamestnaní v štátnej správe a berú peniaze zo štátneho rozpočtu, ako na tých, ktorí si musia peniaze vyrobiť v podnikaní, nájsť pracovné miesta a fungovať týmto spôsobom. Chýba mi podpora tvorby podnikateľského prostredia, kreativity.

Treba znížiť štátny aparát, budú sa musieť prepustiť množstvá úradníkov, budú sa musieť redukovať počty úradníkov na ministerstvách a bude sa musieť nájsť systém, aby to nebolo financované takým brutálnym spôsobom a aby aj samospráva bola financovaná efektívnejšie.

Ale ani toto nie sú vyjadrenia, ktorými získate veľa percent.

Ale na druhej strane sú to kroky, ktoré sa dotýkajú väčšinou štátnych úradov a úradníkov. Jednoducho musíte hľadať nejaké riešenie. Nemôžete hovoriť, že sa nič nestane, pretože to je klamstvo. A keď si ktokoľvek v tomto štáte myslí, že akákoľvek reforma, ktorá sa spraví, sa nedotkne mňa, ale dotkne sa Jožka, Zdenky, Marienky, tak je to lož. Každá jedna reforma sa nás dotkne a nemáme inú možnosť.

Áno, hovoriť o tom, že zrušíme trináste dôchodky, nie je asi úplne politicky v poriadku, ale že musíme prepustiť ľudí v štáte, zoštíhliť štátnu správu, znížiť daň... Ja som totálnym zástancom rovnej dane, lebo je naozaj choré, že máte na pätnásť výrobkov pätnásť rôznych daní.

Viete, čo by som napríklad urobil? Teraz trošku blúznim, ale na jeden rok by som urobil to, že ľuďom by nedávali mzdy účtovníci alebo finanční riaditelia. Každému zamestnancovi v štáte by som položil superhrubú mzdu na stôl a povedal by som, že teraz musíš zaplatiť všetky odvody a dane sám a uvidíš, ako tie peniažky budeš odovzdávať. Lebo dnes to za nich robia účtovníci a oni už len dostanú peniaze na stôl a nevedia, koľko z toho odišlo na všetky tie nezmysly. Keby to každý musel robiť sám a vedel by, koľko z toho balíka musí odovzdať na to všetko, čo mu štát prikázal, tak vám garantujem, že každý jeden obyvateľ v tomto štáte by sa k svojim peniazom správal úplne inak ako teraz, keď dostane len čistú mzdu, nadáva, ale nevie, koľko mu ten, kto mu dáva mzdu, musel kade-tade vyplatiť.

Platí jedna vec a nehnevajte sa, nestraším, ale hovorím, že keď sa niečo zásadné nestane, tak skončíme ako Grécko. My proste skolabujeme. Sme dnes na sedemdesiatich miliardách dlhu. O rok a pol to môže byť sto miliárd.

Gréci boli na dvesto, ale majú cestovný ruch a sú väčší. Keď Grécko skolabovalo, dôchodkový systém každého človeka padol o tridsať percent. Z fleku dostal o tridsať percent menej peňazí.

Gréci už sú dnes niekde inde, ale pätnásť rokov sa z toho zviechajú. A to nie je žiadne strašenie, ale to sa stane. Je len otázka, či to zvládneme my ako ľudia, ktorí to máme v rukách, alebo to necháme dôjsť do stavu, že to proste v jednej chvíli padne, kľakne a koniec.

Dnes som sa dočítal, že sme si ako štát opäť požičali oveľa drahšie ako predtým. Nebudeme to mať z čoho splácať. A keď prestanete mať možnosť splácať, tak tí, čo vám požičiavajú, vám už nepožičajú. Koniec. Je to hrozne primitívne. A sme blízko tohto celého.

Musíme si otvorene povedať pravdu, či sa to niekomu páči, alebo nie. Niet inej cesty, a preto musíme mať odvahu. Keď nemáme odvahu, nelezme do politiky.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Vy ste sa už dávnejšie vyjadrili, že nateraz s politikou končíte a chcete pôsobiť mimo nej. Ste primátorom krajského mesta, ktorý má aj po šestnástich rokoch vysokú podporu. Ako prezident Únie miest Slovenska máte vypracovanú reformu verejnej správy, takže zjednodušene sa dá povedať, že máte plán, čo s touto krajinou. Tieto zmeny sa však dajú presadiť iba vo vysokej politike. Nie je to teda v istom zmysle od vás nezodpovedné, že to akoby nechávate tak a nesnažíte sa využiť skúsenosti a politický kapitál na to, aby ste ešte niečo skúsili?

Už v Starom zákone sa hovorí, že každých sedem dní by mal byť šabat, teda pokoj, a človek by mal oddychovať. A potom že každých sedem rokov by to tak malo byť. Ja už teda nadsluhujem.

Dal som do toho všetko, čo som vedel. Mal som nejaké plány, sny, predstavy o tom, kde si myslím, že by mesto malo ísť a ako by malo fungovať. Aj tak sa veľa z toho nepodarilo, lebo je to živý organizmus. Niečo sa podarilo, ale zobralo mi to extrémne veľa síl a začínam na sebe pociťovať, že potrebujem oddych, pretože naozaj sa mi to začína odrážať na zdraví. A začína sa to odrážať na mojom správaní, napríklad k mojim kolegom. Vybudoval som si okolo seba fantastický tím ľudí, ale už sa mi naozaj stáva, že som niekedy viac emocionálnejší, ako mám byť, už to nie som ja, niekedy začnem kričať, znervózniem a už proste nie som ako vtedy, keď som mal plno energie.

V Biblii sa hovorí o tom, že oddych je súčasťou všetkého, prírody aj ľudí, a som presvedčený, že u mňa to proste platí. Bolo by nezodpovedné, ak by som sa teraz tváril, že môžem ísť ďalej do veľkej politiky, keď cítim, že by som tomu nevedel dať to, čo by som mal a chcel. Nemám na to momentálne energiu. Potrebujem si oddýchnuť, potrebujem sa venovať rodine, svojmu zdraviu, svojmu deväťročnému synovi.

Potrebujem sa venovať niečomu, ako je podnikanie. Napriek tomu, že mám 56 rokov, chcel by som niečo vyskúšať. Je to pre mňa nové dobrodružstvo, ale chcem sa na chvíľku stiahnuť z politického života, lebo som presvedčený, že musím od toho získať odstup. Lebo ak ho nezískate, stane sa to, čo sa stalo Putinovi, Orbánovi či Ficovi. Politika sa stane živobytím, zdrojom zárobkov spojených s mocou. Nechcem takto skončiť. Nechcem sa tváriť, že to dokážem, keď to nedokážem. Myslím, že je úprimné voči sebe samému skončiť a dať priestor novej energii.

Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale sám cítim, že Pán Boh už nechce, aby som ďalej šiel touto cestou. Ak by som voľby aj vyhral, tak by to nebola jeho vôľa, aby som v tej ceste pokračoval.

Každý je nahraditeľný. Je obrovské množstvo šikovných ľudí, o ktorých možno dnes nevieme, ale nejaká situácia ich dostane do popredia. Takže majme nádej a netvárme sa, že my sme tí jediní, kto to dokáže. Všetci sme nahraditeľní a dajme priestor tým, ktorí prídu, a ako hovorievam, s ktorými má Boh svoje plány.