Neznášanlivosť voči kresťanom roztáča nebezpečnú špirálu

Neznášanlivosť voči kresťanom roztáča nebezpečnú špirálu

Zničená socha Panny Márie a malého Ježiša v nemeckom regióne Coesfeld z októbra tohto roku. Foto: Polizei Coesfeld

Aké dôsledky má neznášanlivosť voči skupinám obyvateľstva, vysvetľuje vo veľkej analýze taliansky sociológ Massimo Introvigne.

V roku 2011 som pôsobil ako predstaviteľ OBSE na boj proti rasizmu, xenofóbii, neznášanlivosti a diskriminácii voči kresťanom a členom ďalších náboženstiev. Pôsobili tam aj dvaja iní predstavitelia na boj proti antisemitizmu a proti islamofóbii. Pod „ďalšími náboženstvami“ sa mysleli všetky náboženstvá okrem judaizmu a islamu. OBSE je po OSN najväčšou organizáciou zaoberajúcou sa medzinárodnou bezpečnosťou a ľudskými právami. Medzi jej členské štáty patrí Kanada, USA, všetky krajiny Európy a bývalého Sovietskeho zväzu či strednej Ázie ako Mongolsko.

Mons. Dominique Mamberti, vtedajší tajomník pri Svätej stolici zodpovedný za vzťahy so štátmi, na záverečnom stretnutí ministrov krajín OBSE v roku 2011 v Litve ocenil „vynikajúce dielo, ktoré sa vykonalo na boj proti neznášanlivosti voči kresťanom“. Osobitne ako „úspešné a nádejné podujatie“ vyzdvihol konferenciu o téme nenávistných incidentov a zločinov proti kresťanom, ktorú sme zorganizovali v Ríme 12. septembra 2011.

Na konferencii v Ríme som predstavil „Rímsky model“, v ktorom som poukázal na šikmú plochu od neznášanlivosti k diskriminácii a od diskriminácie k zločinom z nenávisti. OBSE a ďalšie subjekty v nasledujúcich rokoch tento Rímsky model často citovali.

1. Neznášanlivosť

Rímsky model sa zameriava na kresťanov, ale platí na všetky ďalšie prípady, v ktorých sa roztáča špirála neznášanlivosti. Skupina tu býva zosmiešňovaná pomocou stereotypov a vykresľovaná ako škodlivá, zlá, ako prekážka k šťastiu a pokroku. Terčom obzvlášť skazenej neznášanlivosti v karikatúrach, článkoch a filmoch bol Benedikt XVI., no nielen on.

Terčom obzvlášť skazenej neznášanlivosti v karikatúrach, článkoch a filmoch bol Benedikt XVI., no nielen on. Zdieľať

Aj keď je umelecká sloboda dôležitá, umenie sa môže stať aj nástrojom neznášanlivosti. Umelecké diela, ktoré sú kritické k náboženstvu, nemusia byť nutne neznášanlivé, ale niekedy takými sú. Ako príklad možno uviesť nacistických umelcov zobrazujúcich Židov ako zlo či protikresťanské provokácie, ako Piss Christ z roku 1987 od Andresa Serrana, pri ktorom Serrano odfotografoval krucifix ponorený do svojho vlastného moču. Ďalší príklad neznášanlivého umenia predstavoval svetoznámy argentínsky postmoderný umelec Léon Ferrari (1920 – 2013). Kardinál Bergoglio, dnešný pápež, nazval Ferrariho dielo „hanebným“ a „rúhačským“ a súdnou cestou sa snažil zabrániť jeho verejnému vystaveniu.

Po tragických udalostiach v Charlie Hebdo v roku 2015 získava táto otázka dramatickú naliehavosť. Nikto nemôže schvaľovať kriminálne útoky ultra-fundamentalistických teroristov. Na druhej strane však niektoré karikatúry Charlie Hebdo boli neznášanlivé k islamu aj kresťanstvu. Pápež František v rozhovore uviedol: „Sloboda prejavu má svoje limity.“ Doplnil, že predstava, podľa ktorej je každý verejný útok proti náboženstvu dovolený, je založená na „myšlienke, že náboženstvá alebo náboženské zobrazenia sú druhom subkultúry, ktorá je tolerovaná, ale bezvýznamná, lebo nie je súčasťou našej osvietenej kultúry. Je to jedno z dedičstiev osvietenstva.“

2. Diskriminácia

V Rímskom modeli po neznášanlivosti čoskoro nasleduje diskriminácia ako právny proces. Je to logický vývoj. Ak je skupina alebo organizácia zlá a ohrozuje verejné šťastie, potrebujeme proti nej zákony.

Diskriminácia voči kresťanom zvyčajne zahŕňa obmedzenie ich slobody prejavu v niektorých oblastiach, popieranie výhrady vo svedomí vo veciach, ktoré sa považujú za zásadné, odopretie verejného vystavenia kresťanských symbolov, obmedzenie alebo zamedzenie ich slobody spravovať školy a umožnenie súdom, aby zasahovali do vnútorných záležitostí cirkví.

V Európe sú zdokumentované stovky prípadov: poškodené kostoly, zničené sochy niekedy so zotnutou hlavou, útoky voči kňazom či dokonca biskupom. Zdieľať

V oblasti neznášanlivosti proti kresťanom hral Európsky súd pre ľudské práva v posledných rokoch nejednoznačnú úlohu. V prípade Lautsi (2009) zakázal kríže na talianskych verejných školách, no v odvolacom konaní to v roku 2011 zrušil. V prípade Eweida (2013) povolil nosenie krížikov zamestnancom spoločnosti British Airways – ale v ten istý deň to v prípade Chaplin (2013) zakázal zamestnancom nemocníc. V prípade Ladele (2013) súd obecnej úradníčke Lilian Ladele nepovolil výhradu vo svedomí, ktorú chcela vzniesť pri uzatváraní manželstva osôb rovnakého pohlavia. Odvolanie v tomto prípade súd nepripustil.

V prípade Sindicatul (2012) sa súd snažil donútiť rumunskú vládu a samotnú rumunskú pravoslávnu cirkev akceptovať, aby kňazi mohli vytvoriť odborové hnutie nepriaznivé k hierarchii – a zostať pritom v cirkvi. Po hlasných protestoch od viacerých kresťanských cirkví vrátane Svätej stolice bolo toto rozhodnutie na základe odvolania v roku 2013 zvrátené.

Kostol v dánskom meste Esbjerg po útoku vandalov, 26. máj 2013. Foto: www.jv.dk

3. Zločiny z nenávisti

Tretia etapa špirály neznášanlivosti vedie od diskriminácie k zločinom z nenávisti. Aj tu existuje metóda. Ak diskriminácia zlú skupinu alebo organizáciu nedokáže potlačiť, neprekvapuje, že radikáli sa môžu rozhodnúť vziať spravodlivosť do vlastných rúk a uchýliť sa ku skutočnému násiliu.

Zločiny z nenávisti voči kresťanom sa nevyskytujú iba v Afrike či Ázii. Katolícka mimovládna organizácia so sídlom vo Viedni Observatórium na neznášanlivosť a diskrimináciu voči kresťanom zdokumentovala stovky prípadov: poškodené kostoly, zničené sochy niekedy so zotnutou hlavou, útoky voči kňazom či dokonca biskupom.

Názorným príkladom je Femen – feministické, prohomosexuálne hnutie založené na Ukrajine v roku 2008. Je známe pre divoké útoky voči katolíckym kostolom (vrátane Notre Dame v Paríži v roku 2013) a osobnostiam (napr. voči kardinálovi Antoniovi Maria Rouco Varelovi zo Španielska v roku 2014), tiež pre ničenie náboženských symbolov. Skupina sa preslávila tým, že v Kyjeve v roku 2012 zničila obrovský kríž, ktorý bol vztýčený na pamiatku Stalinových obetí. Nedávne knihy vzniesli vážne pochybnosti týkajúce sa nejasného financovania skupiny a jej väzieb na prostitúciu a pornografické siete. Na druhej strane sa zdá, že majú mocné politické väzby. V roku 2013 sa Francúzsko rozhodlo použiť fotografiu vodkyne Femen Immy Ševčenkovej na vyobrazenie národného symbolu Marianne na poštovej známke a túto voľbu osobne obhajoval prezident François Hollande.

Židia boli v nacistickom Nemecku najprv atakovaní cez knihy a karikatúry, následne cez diskrimináciu v zákonoch – a na konci prišiel Auschwitz. Zdieľať

Špirála neznášanlivosti – od intolerancie k diskriminácii a od diskriminácie k zločinom z nenávisti a perzekúcii – platí na viaceré skupiny. Židia boli v nacistickom Nemecku najprv atakovaní cez knihy a karikatúry, následne cez diskrimináciu v zákonoch – a na konci prišiel Auschwitz. Kľúčovou časťou môjho mandátu v OBSE bol boj proti diskriminácii rómskych menšín. V mnohých krajinách podliehajú neznášanlivosti najprv cez stereotypy („všetko sú to zlodeji“), následne sú terčom diskriminačných zákonov (špeciálne pasy, problémy pri získavaní dokumentov) a veľmi často končia ako obete zločinov z nenávisti.

Ďalší príklad sa týka tých náboženských menšín, ktoré populárne médiá označujú ako „kulty“. Po niekoľkých (veľmi reálnych a niekedy tragických) incidentoch, do ktorých boli zapletené „kulty“, sa v niektorých európskych krajinách zorganizovali hnutia proti kultom a prijali sa aj zákony proti kultom. Francúzsko a Belgicko uverejnili úradné zoznamy „kultov“ (vo Francúzsku ako „sekty“), v ktorých sa s nebezpečnými kriminálnymi organizáciami vyskytli aj desiatky bizarných, ale viac-menej neškodných náboženských menšín. Antikultová propaganda pokračuje s úradným financovaním a podporou hlavných médií vo Francúzsku aj inde.

Prípad kultov vyjadruje sociologický pojem „morálnej paniky“, ako ho definoval juhoafrický sociológ Stanley Cohen (1942 – 2013). Niektoré „kulty“ sú naozaj kriminálne – tak ako aj niektorí Rómovia sú zlodejmi. Morálna panika sa začína pri reálnych (nie vymyslených) problémoch spojených s niektorými skupinami.

Výskyt tohto problému sa však v ľudovej štatistike zveličuje a negatívne činy spáchané niekoľkými jedincami sa pripisujú celej skupine. Skutočné problémy niekoľkých „kultov“ sa používajú na diskrimináciu stoviek náboženských menšín.

Najviac strojený príklad morálnej paniky sa týka pedofilných kňazov. Aj tu veľmi reálny a tragický problém cez zveličenie ľudovou štatistikou („tisícky kňazov sú pedofili“) prerástol do neznášanlivosti. Ľudové štatistiky si našli svoju cestu dokonca aj do správy Komisie OSN pre práva dieťaťa, ktorá hovorí o „desiatkach tisíc“ prípadov pedofílie u katolíckych kňazov na celom svete, čo je tvrdenie, ktoré nepodporuje žiadna vedecká štúdia. Táto správa je ukážkovým príkladom toho, ako „morálni prevádzkovatelia“ používajú morálnu paniku na presadenie špecifických programov. Správa ako jediný efektívny liek proti pedofílii kléru navrhla, aby Katolícka cirkev zmenila svoje učenie o potratoch, čistote a homosexualite.

Imma Ševčenková zo skupiny Femen po tom, ako v Kyjeve v roku 2012 motorovou pílou zrezala veľký kríž postavený na pamiatku obetí Stalinovho režimu. Foto: TASR/AP

4. Zločiny z nenávisti ako zložitý pojem

Účastnícke štáty OBSE vrátane Svätej stolice podpísali viacero dokumentov o zločinoch z nenávisti žiadajúcich, aby štáty takéto trestné činy trestali prísnejšie ako tie, ktoré nie sú motivované nenávisťou. Aké presne sú trestné činy z nenávisti? Možno sa to dá vysvetliť na jednoduchom príklade. Som Talian, katolík, človek s nadváhou. Ak ma niekto zmláti pre nejaký osobný alebo obchodný spor, o zločin z nenávisti nejde. Naopak, ak ma niekto osobne nepozná, ale rozhodne sa, že Talianom, katolíkom alebo ľuďom s nadváhou treba uštedriť lekciu, narazí na mňa viac-menej náhodou a zmláti ma, pôjde o typický zločin z nenávisti.

Väčšina súčasnej medzinárodnej diskusie o zločinoch z nenávisti sa vyvíja okolo zákonov proti homofóbii. Zástancovia takýchto zákonov v jednotlivých krajinách (vrátane Talianska) tvrdia, že homosexuáli sú pravidelne terčom násilných útokov pre svoju sexuálnu orientáciu, a preto potrebujú špeciálne zákony.

Zákony však trestajú fyzické násilie proti homosexuálom. S veľmi malými výnimkami všetky štáty OBSE považujú nenávisť ako motiváciu, vrátane tej proti homosexuálom, za priťažujúcu okolnosť pri všetkých zločinoch. Pri diskusiách s LGBT aktivistami v skutočnosti zisťujeme, že nežiadajú nové zákony proti homofóbii preto, že by násilné trestné činy proti homosexuálom neboli podľa súčasných zákonov trestné. Oni vedia, že sú.

Voči arcibiskupovi Sebastiánovi bolo pre kritiku homosexuality a citovanie katolíckeho katechizmu začaté trestné stíhanie. Naozaj by mu malo hroziť väzenie – pre toto? Zdieľať

To, čo naozaj chcú, je trestať „nenávistný prejav“ (hate speech) založený na „heterocentrizme“ – myšlienke, že heterosexualita je normálna ľudská orientácia a že „heterosexizmus“ ako systém zväzku medzi mužom a ženou je cenený, uznávaný a chránený viac, ako je zväzok rovnakého pohlavia. Je zrejmé, že trestanie „heterocentrizmu“ a „heterosexizmu“ ako trestných činov predstavuje závažné obmedzenia slobody prejavu, slobody vyjadrenia a tiež náboženskej slobody, keďže učenia väčšiny náboženstiev o ľudskej sexualite by takýmito kategóriami neprešli.

5. Nenávistný prejav

V oblasti trestných činov z nenávisti je jednou z najzložitejších morálnych a právnych otázok tá, či zákony majú trestať „nenávistný prejav“, a ak áno, kde leží hranica medzi nenávistným prejavom a slobodou prejavu. OBSE je medzinárodným fórom, kde sa urobilo najviac práce proti zločinom z nenávisti. Stanovilo sa, že jasnými prípadmi nenávistného prejavu sú príhovory vyzývajúce na skutočné fyzické násilie proti skupine alebo urážky jednotlivcov slovami, ktoré sú všeobecne považované za agresívne, napr. „neger“, „teploš“ a pod. Aj keď tu existujú šedé zóny, zákony všeobecne postihujú podnecovanie k násiliu a urážky.

Zavádzanie špeciálnych zákonov na ochranu určitých skupín pred nenávistným prejavom je nebezpečné, o čom svedčí uplatňovanie zákonov proti homofóbii tam, kde už sú prijaté.

V španielskej Pamplone sa 6. februára 2014 začalo trestné konanie proti arcibiskupovi Fernandovi Sebastiánovi. Bolo to len niekoľko dní po tom, čo pápež oznámil, že bude vymenovaný za kardinála. Obvinenia boli založené na španielskych zákonoch proti homofóbii a na kardinálových poznámkach v rozhovore o tom, že homosexualita je „podradná forma“ vyjadrenia niečej sexuality. Taktiež citoval Katechizmus Katolíckej cirkvi hovoriaci, že homosexuálne skutky sú „nezriadené“ a „morálne neprijateľné“. Nijako neprekvapuje, že mnoho ľudí s kardinálom nesúhlasilo. Použitie slova „podradná“ bolo zrejme nešťastné, aj keď hneď doplnil, že nemal v úmysle nikoho uraziť.

Ale naozaj by mal kardinál podliehať trestnému stíhaniu s možným vážnym trestom odňatia slobody – pre toto?

Dekani kanadských právnických fakúlt odporučili, aby absolventi práva z Trinity West University neboli pripustení do advokácie, pretože podpísali sľub „rešpektovať posvätnosť manželstva medzi mužom a ženou“. Zdieľať

V roku 2013 Najvyšší súd v Novom Mexiku v prípade Elane Photography stanovil, že kresťanský fotograf môže byť prinútený fotografovať lesbické manželstvo. Elane Photography sa čoskoro stal precedensom pre uloženie podobných povinností pre kresťanských majiteľov cukrární a kvetinárstiev, ktoré odmietali vyrobiť špeciálne pripravené torty a kvetinovú výzdobu pre manželstvá osôb rovnakého pohlavia.

Najvyšší súd v štáte Washington 18. februára 2015 dospel k rozhodnutiu v široko diskutovanom prípade kvetinárstva majiteľky Barronelle Stutzman, kde jej určil, že zákony proti homofóbii sú dynamické a ich pôsobnosť sa po rokoch môže zmeniť. Keďže štát Washington prijal zákony o manželstvách pre homosexuálov, odmietanie spolupracovať na takýchto manželstvách sa stalo diskrimináciou a homofóbiou.

Vo Francúzsku na základe nariadení proti homofóbii polícia zatkla prorodinných aktivistov iba za nosenie trička s logom Manif Pour Tous, hnutia proti homosexuálnym manželstvám. Jedného zatkli, keď stál v rade pred návštevou Sainte-Chapelle v Paríži, ďalšieho, keď s priateľmi sedel v kaviarni.

Kanadská Rada dekanov právnických fakúlt odporučila, aby absolventi práva z Trinity West University neboli pripustení do advokácie, pretože podpísali zásadu sľubujúcu „rešpektovať posvätnosť manželstva medzi mužom a ženou“. Podľa Rady je homofóbne, ak sa spomína len „manželstvo medzi mužom a ženou“, keďže v Kanade sa môžu vziať aj páry rovnakého pohlavia. Trinity rozhodnutie Rady úspešne spochybnila na Najvyššom súde v Novom Škótsku, ale v iných kanadských provinciách majú jej absolventi stále problémy.

Írska Národná univerzita rozpustila spoločenstvo Máriina Légia, lebo podporilo organizáciu Courage, ktorá medzi katolíckymi homosexuálmi propagovala čistotu podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi.

Francúzsky parlament 28. januára 2014 schválil zákon proti diskriminácii žien, ktorý okrem iného rozširuje definíciu trestného činu „vytvárania prekážok pre potrat“ z fyzického bránenia na vyvíjanie morálneho nátlaku na ženu, ktorá potrat zvažuje. Aj keď ministerka Najat Vallaud-Belkacem, ktorá zákon predstavila, uistila, že sa tým nezakážu prolife pochody, rozširovanie letákov alebo ponúkanie voľného poradenstva o potratoch vnútri alebo neďaleko nemocníc je trestné až do výšky dvoch rokov väzenia. Či aj takéto poradenstvo pre ženy ponúkané cez internet bude považované za trestné, je už vec výkladu.

Akýkoľvek zákon proti nenávistným prejavom postihujúci viac ako len jasné urážky alebo hrozby fyzického násilia vážne ohrozuje ako slobodu prejavu, tak aj náboženskú slobodu.

Náboženská sloboda kresťanov je vážne ohrozená, ak riskujú obvinenie z nenávistného prejavu, keď opakujú, že potrat je „nevýslovný zločin“ alebo „volá po Božej pomste“ či citujú Katechizmus Katolíckej cirkvi o tom, že „homosexuálne skutky sú vnútorne nezriadené“.

Zákony o homosexuálnych manželstvách pochádzajú zo „závisti Diabla“, ktorý nenávidí ľudské bytosti stvorené ako muž a žena na Boží obraz. Viete, kto to povedal? Kardinál Jorge Bergoglio. Zdieľať

Aj tvrdenie, že zákony o homosexuálnych manželstvách pochádzajú zo „závisti Diabla“, ktorý nenávidí ľudské bytosti stvorené ako muž a žena na Boží obraz, sú typickým náboženským prejavom, ktorý by nemal byť zakázaný.

Mimochodom, viete, kto to povedal? Bol to kardinál Jorge Bergoglio, súčasný pápež František. Povedal to v roku 2010, keď sa v Argentíne prijímal zákon o homosexuálnom manželstve: „Je tu prítomná závisť Diabla, ktorý chce zničiť Boží obraz – muža a ženu. Nebuďme naivní: nejde o obyčajný politický zápas. Je to zámer, ktorý chce zničiť Boží plán. Nejde o obyčajný legislatívny projekt (to je len nástroj), je to skôr ‚ťah‘ Otca lži, ktorý chce zmiasť a oklamať Božie deti.“

Kardinál Bergoglio v roku 2010 Argentínčanom v tejto veci tiež napísal: „Nechceme súdiť tých, ktorí cítia odlišne.“ Podobá sa to na jeho slávnu odpoveď, ktorú dal novinárovi v roku 2013: ak homosexuálna osoba „hľadá Boha a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ju súdil? Katechizmus Katolíckej cirkvi to vysvetľuje krásnym spôsobom“.

Nie je žiadny rozpor medzi odmietnutím súdenia osoby ako takej a silným stanoviskom proti zákonu. Kto sme my, aby sme súdili homosexuálov ako osoby? Ale kto sme my, aby sme neposudzovali morálne úkony a legislatívne projekty, čím by sme zradili svoje povinnosti kresťanov a občanov?

Pápež František na jednej z ciest lietadlom odporúčal novinárom prečítať si antiutopický román Roberta Hugha Bensona Pán sveta. Foto: TASR/AP

6. Pán sveta

„Nikto,“ napísal pápež František v Evangelii gaudium, „nemôže žiadať, aby sa náboženstvo odsunulo do vnútornej svätyne osobného života bez vplyvu na spoločenský a národný život, bez záujmu o zdravie občianskych inštitúcií, bez práva ponúknuť názor na udalosti ovplyvňujúce spoločnosť.“

Cirkev je z mnohých strán obľúbená, ak hovorí o chudobných. Ale „keď kladieme ďalšie otázky, ktoré verejnej mienke až tak nechutia, robíme tak z vernosti k presne rovnakému presvedčeniu o ľudskej dôstojnosti a spoločnému dobru“.

V dvoch svojich ranných úvahách 18. a 28. novembra 2013 František citoval z Pána sveta (1907), románu britského kňaza Roberta Hugha Bensona (1871 – 1914). Povedal, že román sa číta „skoro akoby to bolo proroctvo, akoby  si predstavil, čo by sa stalo“ dnes.

Pápež František: „Autor videl túto drámu a opísal ju v tejto knihe. Volá sa Pán sveta. Navrhujem, aby ste si ju prečítali. Keď si ju prečítate, porozumiete, čo myslím pod ideologickou kolonizáciou.“ Zdieľať

V roku 2015 na tlačovej konferencii počas spiatočného letu z Filipín pápež povedal: „Existuje kniha – prepáčte, že robím reklamu – existuje kniha, jej štýl je spočiatku možno trochu ťažký, keďže bola napísaná v roku 1907 v Londýne... V tom čase autor videl túto drámu ideologickej kolonizácie a opísal ju v tejto knihe. Volá sa Pán sveta. Autorom je Benson, napísal ju v roku 1907. Navrhujem, aby ste si ju prečítali. Keď si ju prečítate, porozumiete, čo myslím pod ideologickou kolonizáciou.“

Ako hovorí pápež, román je príbehom Antikrista, ktorý zavádza niečo podobné, čo opisuje Biblia v Knihe Makabejcov, „globalizáciu hegemonickej uniformity“, „uniformitu myšlienok“ v mene „progresivizmu“. Kresťania, ktorí neprijímajú novú „progresívnu“ pravovernosť, sú popravení. Potom prichádzajú „tresty smrti, ľudské obety“. Potom sa prítomných pýta: „Myslíte si, že dnes nie sú žiadne ľudské obety? Je ich mnoho, veľmi mnoho. A sú aj zákony, ktoré ich chránia.“

Pápež František prirovnal Bensonov román aj k biblickému príbehu Daniela, ktorého často zobrazoval pápežov obľúbený maliar Marc Chagall (1887 – 1985). Daniel „je odsúdený iba pre uctievanie, pre uctievanie Boha. A ohavnosť spustošenia sa nazýva zákaz uctievania“. „V tom čase nikto nesmel hovoriť o náboženstve: bola to iba súkromná vec.“ „Náboženské symboly boli odstránené a zvrhnuté.“

Dnes existuje „univerzálne pokušenie“ k „všeobecnému odpadlíctvu“: načúvať „princípom svetských síl“, zostať ticho, redukovať náboženstvo na „súkromnú záležitosť“. To nie je skutočné uctievanie ani skutočná náboženská sloboda.

Bensonov román vyvoláva otázku o slobode svedomia, otázku položenú nie vládam a zákonom, ale do sŕdc každého muža a ženy: „Uctievam Boha? Ctím si Pána Ježiša Krista? Alebo to robím len polovičato a hrám hry s kniežaťom tohto sveta? Uctievanie až do samého konca s dôverou a vernosťou je milosť, ktorú by sme si mali žiadať.“

Massimo Introvigne
Autor je uznávaný taliansky sociológ venujúci sa náboženstvu. Je riaditeľom Centra pre štúdium nových náboženstiev (CESNUR) so sídlom v Turíne. Jeho poslednou knihou je Satanizmus: spoločenská história, na Slovensku mu vyšla kniha Pedofilní kňazi.

Pôvodný text: Intolerance and discrimination against Christians in Europe and North America. Článok je prepisom autorovej prednášky na Baylorovej univerzite v Texase, USA zo 16. novembra 2016. Preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo