AKTUÁLNE: Pedofilní kňazi. Čo skutočné tvrdí John Jay College Report?

Dojem, ktorý médiá vytvárajú, keď tvrdia, že kňazi sú ako osobitná kategória vystavení riziku pedofílie, je falošný. Počet zneužívaných detí a mladistvých zo strany kňazov z roka na rok klesá. Existuje silné prepojenie medzi zneužívaním mladistvých a homosexuálnym „správaním“, nie homosexuálnou identitou. Na vine v prípade istých pedofilných kňazov nie je celibát, pričom jednou z hlavných príčin je morálna kríza, ktorá zasiahla západ v 60. rokoch.

Spojené štáty americké sú krajinou, v ktorej bola Katolícka cirkev najviac zasiahnutá tragédiou pedofilných kňazov. Táto tragédia je veľmi známa vďaka historickému rozhodnutiu biskupov, ktorí sa rozhodli zveriť daný problém kriminológii, jednej z najuznávanejších svetových akademických inštitúcií. John Jay College zo City University of New York vypracoval najväčšiu štúdiu o tejto problematike, ktorou sa v celosvetovom rozmere ešte nikto nezaoberal. Táto univerzita nie je katolícka, ale, naopak, je „chrámom“ dnešného moderného zmýšľania, ktoré prijíma všetko, čo je „politicky korektné“. Americkí biskupi v spolupráci s inými financovali túto štúdiu, ale v žiadnom prípade neovplyvnili jej výsledky. J. J. College sa dopracoval k prvej správe v roku 2004, ktorá dopodrobna analyzuje štatistiky z rokov 1950 – 2002. Ďalšia doplňujúca štúdia nasledovala v roku 2006 a teraz v máji 2011 uzrela svetlo sveta nová štúdia pod názvom Príčiny a kontext sexuálneho zneužívania mladistvých zo strany katolíckych kňazov v Spojených štátoch v rokoch 1950-2010 (anglický originál štúdie, .pdf).

Kľúčová otázka

Štúdiu si treba, ako to v takýchto prípadoch býva, prečítať celú, pretože oznámenia viacerých tlačových agentúr obsahovali asi päť riadkov. Agentúry však danú správu nesprávne pochopili a interpretovali tak, že vylučujú každé prepojenie medzi krízou pedofilných kňazov a homosexualitou. Kým správa z roku 2004 zverejnila podrobné údaje, čím odpovedala na otázku, koľko kňazov zneužívalo deti a mladistvých, správa z roku 2011 má za cieľ zaoberať sa ešte ťažšou otázkou: prečo to urobili?

Nová štúdia opakuje a zároveň aj aktualizuje kvantitatívne údaje, ktoré po siedmich rokoch od správy z roku 2004 zostávajú ešte stále málo známe. O nej som urobil krátku syntézu v mojej minuloročnej knihe Preti pedofili (slovenský preklad Pedofilní kňazi, Vydavateľstvo Don Bosco 2010). Štúdia z roku 2004 konštatuje, že v priebehu päťdesiatichdvoch rokov (1950 – 2002) bolo z približne 109 000 amerických kňazov, ktorí sa venovali kňazskej službe, obžalovaných zo sexuálnych vzťahov s mladistvými 4 392 kňazov, čo sú 4%. To, že boli obžalovaní, ešte neznamená, že boli aj odsúdení: trestne stíhaná bola menej ako polovica nahlásených prípadov. V niektorých prípadoch možno aj vďaka šikovnosti advokátov alebo premlčacej dobe, kým v iných prípadoch preto, že obžalovaní boli skutočne nevinní.

Text z roku 2011 nástojí na jednom bode, na ktorý sa poukazovalo už v roku 2004: tieto čísla sa totiž nevzťahujú na „pedofilných kňazov“. Existuje lekárska definícia pedofílie, ktorá hovorí o vzťahoch s mladistvými, ktorí ešte nedosiahli pubertu. Teraz štúdia opäť potvrdzuje, že 80% obetí zneužívania prekročilo pubertálne obdobie, a teda „menej ako piatim percentám“ (s. 3) obžalovaných kňazov možno pripísať „pedofilné“ správanie. Ak má nejaký kňaz intímny vzťah so šestnásťročnou či šestnásťročným, iste sa správa zle, ale nejde o pedofíliu.

Katolícki kňazi nie sú rizikovou skupinou

Správa hovorí aj o ďalších dvoch veľmi dôležitých kvantitatívnych údajoch. Prvý spočíva v tom, že dojem, ktorý prostriedky spoločenskej komunikácie vytvárajú, keď tvrdia, že katolícki kňazi sú v prípade pedofílie „rizikovou“ skupinou, je falošný. Správa konštatuje, že žiadna iná inštitúcia neotvorila svoje archívy a nepodporila tak presné bádanie, ako si vyžiadala Katolícka cirkev v USA. Správa sa zaoberala aj spoločenstvami protestantov, Jehovových svedkov, mormónov, Židov, ale aj štátnymi školami, mládežníckymi športovými združeniami a skautmi. Prišla ku konklúzii, že hoci ohraničené údaje neumožňujú dopracovať sa k istým záverom, všetky čiastočne vyplývajúce prvky poukazujú na to, že vo všetkých týchto prostrediach riziko zneužívania mladistvých nie je nižšie ako vo farnostiach a katolíckych školách.

Ak sa potom prejde k údajom všeobecného charakteru, tak možno konštatovať, že v Spojených štátoch zo stotisíc mladistvých je 246 z nich obeťami sexuálneho zneužívania. Nie je možné presne vedieť, koľko mladistvých prichádza do kontaktu s katolíckymi kňazmi, ale ak zoberieme do úvahy birmovancov, môžeme predpokladať, že počet obetí zneužívania v katolíckych prostrediach je 15 obetí na stotisíc mladistvých. Inými slovami povedané, vo farnostiach a katolíckych školách bohužiaľ existujú pedofili, ale na druhej strane sú prostredím šestnásťkrát istejším ako samotná spoločnosť.

Počet zneužitých klesá

Ďalší údaj zo správy z roku 2004, ktorý potvrdzujú aktualizácie z rokov 2003 – 2005 a 2006 – 2009, hovorí o tom, že počet zneužití mladistvých zo strany katolíckych kňazov z roka na rok výrazne klesá. Prvý graf správy (s. 8) ukazuje silný nárast začiatkom 80. rokov a pokles, ktorý je tak rapídny v posledných rokoch, že dosahuje úroveň nižšiu než bola v roku 1950. Aby sme mohli pochopiť, prečo takýto dojem nemá verejná mienka, potrebujeme konzultovať druhý graf (s. 9). Ten ukazuje, že kým sa počet zneužívaní znižoval, správy o zneužívaní rástli a vrchol dosiahli v roku 2002. V tom roku týždenník Boston Globe vytiahol na povrch devastačné zistenia o zneužívaní, čím vyvolal najťažšiu etapu krízy. Ide v prvom rade o väčší novinársky záujem, ale aj o skutočnosť, že súdy dostávajú nové obžaloby zo strany špecializovaných (a bohatých) advokátskych kancelárií. Tie nanovo vyťahujú na povrch prípady, či už pravdivé alebo domnelé, ktoré sa udiali pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. „V roku 2002,“ konštatuje správa, citujúc rekordný rok, „predložili obžaloby zo zneužívania vo väčšine prípadov samotné obete, ktoré sú dnes už dospelé, alebo ich advokáti“.

Teda, aj keď obžaloby a novinársky záujem rastú, počet prípadov zneužívania klesá. To dokazuje, že preventívne opatrenia, ktoré urobil kardinál Ratzinger, keď v roku 1981 prišiel do Ríma ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, fungujú. Správa sa nimi zoširoka zaoberá a konštatuje účinnosť urobených opatrení (tie boli vzhľadom na prvé škandály urobené s určitým oneskorením, a preto text pripomína výhrady niektorých amerických kňazov na adresu blahoslaveného Jána Pavla II.) a predkladá dve kritiky. Prvá spočíva v tom, že aj keď sa väčšina biskupov prispôsobila predpisom z Ríma a biskupským konferenciám, našli sa ešte nejakí biskupi „oneskorenci“, na ktorých sa často „práve masmédiá sústredili. Aj keď šlo iba o menšinu biskupov zodpovedných za vlastné diecézy, vytvoril sa tak rámcový obraz o nich, ktorí ako celok neodpovedali na problém sexuálneho zneužívania mladistvých“ (s. 119). Druhá kritika spočíva v tom, že Katolícka cirkev, hoci sa energicky zaoberala problémom, nie vždy vhodným spôsobom komunikovala s vonkajším svetom. Áno, „cirkev odpovedala na krízu a výsledkom bol podstatný pokles počtu prípadov sexuálneho zneužívania“ (s. 122).

Komentátori živiaci mýty

Kvantitatívne údaje tvoria najdôležitejší základ, podľa ktorého možno odpovedať na otázku: ako je možné, že len určitý počet (menší než si to mnohí myslia, no v každom prípade nie až tak nepatrný) amerických katolíckych kňazov sa stal vinným za sexuálne zneužívanie mladistvých? Správa v prvom rade skúma tézu, ktorá je najrozšírenejšia medzi „ľudovými prostriedkami spoločenskej komunikácie“ (s. 34) a poukazuje na skutočnosť, že prekvapivo to boli práve najserióznejší komentátori, ktorí ju podporili (porov. tamže). Táto téza znie: zneužívania mladistvých súvisia s kňazským celibátom. Avšak štúdia poznamenáva, že „podľa štatistiky sa väčšinou zneužívania mladistvých dopustia muži, ktorí nežijú v celibáte“ (s. 35): protestantskí pastori, učitelia, tréneri dorasteneckých mužstiev a dokonca aj samotní otcovia rodín, ktorí zneužívajú svoje deti a, samozrejme, nezložili žiaden sľub celibátu.

K tomuto všeobecnému údaju sociologických štúdií, ktorý, ako sa zdá, húževnato uniká ľudovej tlači a niektorým kňazom, správa dodáva, že celibát medzi katolíckymi kňazmi existoval v rokoch 1950 – 1960, zostal v rokoch 1970 – 1980 a existuje aj dnes. Ak sú zneužívania mladistvých relatívne zriedkavé v rokoch 1950 – 1960, zrazu prepuknú v rokoch 1970 – 1980, ich výskyt potom v 90. rokoch klesne a po roku 2000 je znovu zriedkavý, musí existovať premenná odlišná od celibátu, ktorá daný priebeh vysvetľuje.

Homosexualita a zneužívanie

Ak zoberieme do úvahy bod správy z roku 2011, ktorý ako jediný hneď pritiahol pozornosť medzinárodnej tlače, a ak „vinníkom“ nie je celibát, možno teda konštatovať, že na vine je tolerovanie homosexuality v katolíckych seminároch počas určitého obdobia? Tu sa autori správy ocitli v zložitej situácii, pretože proti ich štúdii z roku 2004 dokumentujúcej, že 80 percent kňazov, ktorí zneužívali mladistvých, mali za obete nie dievčatá, ale chlapcov, hlasno protestovali homosexuálne organizácie. Tentoraz správa uvedený údaj znovu potvrdzuje a zároveň vyzýva, aby sa rozlišovalo medzi homosexuálnou totožnosťou a správaním.

„To, čo nemožno celkom dobre pochopiť, je, že osoba môže mať účasť na čine s inou osobou toho istého pohlavia a pritom nevnímať alebo sa nestotožňovať s homosexualitou. Viac ako tri štvrtiny skutkov sexuálneho zneužívania mladistvých zo strany katolíckych kňazov, ako sme na to poukázali v štúdii z roku 2004, sú skutkami medzi jednotlivcami toho istého pohlavia. Je však možné, že v daných prípadoch sa mnohí kňazi nikdy nepokladali za homosexuálov“ (s. 36). Keď ide o kňazov, ktorí podľa správy prišli už do seminára ako homosexuáli alebo z neho takí vyšli (i keď tieto dve kategórie sú úplne odlišné), „štatisticky existuje oveľa väčšie riziko ako u heterosexuálov, že po vysviacke budú mať sexuálne vzťahy“ (s. 62), ale vo väčšine prípadov len s dospelými a nie s mladistvými.

Teda vzhľadom na rok 2004 nevidíme žiadny krok späť. Správa z roku 2011 tvrdí, že „klinické údaje nepotvrdzujú záver [...], podľa ktorého homosexuálna totožnosť je spojená so sexuálnym zneužívaním mladistvých“ (s. 74). Toto tvrdenie, ktoré po kritikách predošlej správy chce trochu upokojiť rozbúrené vlny, sa potom vzťahuje práve na totožnosť, kým súvislosť medzi zneužívaniami a „skutkami“ či „správaním“ je potvrdená, pretože vzhľadom na čísla, ktoré sú také, aké sú, inak ani nemôže byť. Správa však obsahuje novosť, keď popiera, že homosexuálne subkultúry (v rokoch 2000 boli čiastočne eliminované) majú niečo do činenia so zneužívaním mladistvých. Niežeby tieto subkultúry neboli existovali, ale keď dosiahli svoj najväčší rozmach, väčšia časť kňazov obvinených zo zneužívania už bola vysvätená. Homosexuálne subkultúry v seminároch a zneužívanie mladistvých sú iba paralelnými a nie následnými javmi. Jeden nie je príčinou druhého, a preto musia mať približne rovnaké príčiny.

Ktoré? Zložité javy nikdy nemajú iba jednu príčinu – nástojí správa. Účinnosť kánonického práva sa znížila, nakoľko krízu takéhoto rozsahu neočakávala. Dôkazom tohto tvrdenia je, že len čo sa kánonické opatrenia vylepšili, počet zneužívaní klesol. Vo formácii duchovenstva sa venovalo málo pozornosti témam sexuality, lásky a manželstva: pozoruhodné je, že v tomto smere správa cituje magistérium blahoslaveného Jána Pavla II. a výsledky, dosiahnuté v boji proti zneužívaniam, spája s reflexiou, inšpirovanou práve magistériom o ľudskom tele a pohlavnosti v seminároch – téma tak blízka aj Benediktovi XVI.

Massimo Introvigne

Správa potvrdzuje závery Benedikta XVI.

Avšak podľa správy je hlavnou príčinou všeobecná morálna kríza, ktorá zasiahla Spojené štáty v 60. rokoch, „the Sixties" v Amerike a „1968” v západnej Európe. Antikoncepcia, legalizácie potratu a konzumná kultúra spôsobili autentickú revolúciu v sexuálnom správaní s takými nepredstaviteľnými dôsledkami vo všetkých sektoroch, s ktorými sa predtým vôbec nepočítalo. Niektorí zašli až tak ďaleko, že teoreticky ospravedlňovali alebo aspoň vyhľadávali rôzne ospravedlnenia za sexuálne vzťahy s mladistvými. Aj o samotnej Katolíckej cirkvi možno povedať, že po Druhom vatikánskom koncile (porov. s.7) preniklo medzi časť duchovenstva a do určitých seminárov zmýšľanie ovplyvnené sexuálnou revolúciou, ktorá sa samozrejme týka predovšetkým spoločnosti ako takej a nie výlučne Katolíckej cirkvi.

Tu, bez nejakej explicitnej citácie, prichádza správa k tým istým záverom, ktoré Benedikt XVI. vyjadril v Pastierskom liste írskym katolíkom z 19. marca 2010. V ňom jednoznačne hovorí, že v „rýchlych spoločenských zmenách“, v oslabení „tradičnej oddanosti ľudu katolíckemu učeniu a hodnotám“ a v tom, že v rámci cirkvi „bol program obnovy navrhnutý Druhým vatikánskym koncilom niekedy zle pochopený“, vznikol „všeobecný kontext, v rámci ktorého sa musíme snažiť pochopiť znepokojujúci problém sexuálneho zneužívania detí“ (č. 4).

Aj keď správa J. J. College z roku 2011 obsahuje nejakú tú klauzulu, ktorá vzdáva poklonu štýlu s názvom „politicky korektné“ a vyjadruje „povinnú“ kritiku na neschopnosť cirkvi pohotovo reagovať, údaje, ktoré ponúka, potvrdzujú, že aj samotná analýza Benedikta XVI. alebo aj opatrenia, ktoré v cirkvi zaviedol, sú správne. Samozrejme, že správa predkladá analýzu, ktorá sa pohybuje len v rámci ľudských vied a ako taká nemôže brať do úvahy ďalší rozmer, na ktorý pápež neustále poukazuje. Kríza, ktorá podľa Benedikta XVI. spôsobila hlbokú bolesť a hanbu, a kde žiadna štatistika nemôže ospravedlniť závažnú zodpovednosť vinníkov, je krízou, ktorej príčiny sú predovšetkým duchovné. Tieto totiž oslabujú vieru, modlitbu, vedomie o vysokej zodpovednosti kňazstva v kontextoch, ktoré sú, bohužiaľ, oveľa širšie než ten, v ktorom žijú niektorí kňazi, ktorí sú skutočnými pedofilmi. Aj keď sú štúdie a sociologické údaje užitočné, prostriedky nápravy budú musieť nevyhnutne zahŕňať aj duchovný rozmer.

Massimo Introvigne
Autor je taliansky sociológ a riaditeľ Centra pre štúdium nových náboženstiev. Jeho kniha Pedofilní kňazi vyšla aj v slovenčine.

Článok vyšiel na portáli La Busola Quotidiana. Publikované s jeho súhlasom. Preložil Štefan Turanský, SDB.

Ilustračné foto: Flickr.com (licencia Creative Commons), evangelchristianschool.org, wikipedia.org