Americký katolicizmus a odkaz Jána Pavla II. Spor republikánov a Svätej stolice o vojne sa po dvadsiatich rokoch opakuje

Štvrtý jún 2004 Rím, Taliansko.

Hoci vo Večnom meste prevláda príjemné počasie typické pre začiatok leta, atmosféra je skôr búrlivá. Na oslavu 60. výročia oslobodenia mesta prichádza aj George Bush, prezident Spojených štátov. Od začiatku invázie do Iraku, ktorú viedla jeho krajina, ubehlo už vyše roka a na nahnevaných protivojnových protestujúcich na uliciach musia dohliadať tisícky policajtov.

Protestujúci nesúhlasne pískajú spoza zástupcov bezpečnostných zložiek a dvíhajú transparenty aj vtedy, keď prezident prichádza do Vatikánu, srdca Katolíckej cirkvi. Politicky najmocnejší muž na svete sa má stretnúť s hlavou najväčšej náboženskej organizácie na svete, Jánom Pavlom II.

Pápež, budúci svätec, ktorému zostáva ani nie rok života, je už v pokročilom štádiu Parkinsonovej choroby. Jeho slová pri stretnutí s prezidentom novinári neskôr opíšu ako „sotva počuteľné, no s jasným zámerom“.

Ján Pavol II. bol od začiatku odporcom americkej intervencie. Po tom, ako sa s Bushom stretol osobne, mu pred novinármi povedal, že nastal čas čo najrýchlejšie normalizovať situáciu v Iraku a obnoviť jeho suverenitu.

Prezident pápeža sleduje s úctou, no bez výrazu. Po stretnutí pontifikovi odovzdá Prezidentskú medailu slobody, najvyššie vyznamenanie, aké môžu Spojené štáty udeliť civilistovi za jeho úlohu pri páde totalitných režimov 20. storočia.

Komplikovaný vzťah s Vatikánom

Postoj amerického prezidenta citeľný v tejto epizóde z posledného roku života Jána Pavla II. nebol medzi vtedajšími americkými konzervatívcami ojedinelý. Jednoznačný súhlas s Katolíckou cirkvou v téme kultúrnych otázok či odporu proti komunizmu kontrastoval s otáľaním, keď katolícka hierarchia začala kritizovať americký vojnový postup.

Ozveny tohto prístupu, hoci v úplne inom krídle konzervatívneho hnutia, počuť aj v prístupe súčasnej administratívy Donalda Trumpa. Keď pápež Lev XIV. vyzval na mierové riešenie konfliktu a varoval pred rozpútavaním vojen, Trump reagoval čoraz agresívnejšími výpadmi proti Svätej stolici a viceprezident J. D. Vance skritizoval pápežovo vnímanie doktríny spravodlivej vojny.

Vzorec toho, ako sa americký konzervativizmus vymedzuje k pápežovi v téme vedenia vojen, sa teda po dvadsiatich rokoch opakuje. Publicista Sohrab Ahmari vo svojej novej eseji tvrdí, že keď chceme pochopiť, prečo je to tak, musíme sa pozrieť na dejiny katolicizmu v Spojených štátoch.

Vatikánska sedmaČím viac Trump prská, tým viac silnie autorita pápeža. V ťažkej situácii sa ocitli katolík Vance aj biskup Barron

Imrich Gazda

Katolicizmus ako podpora americkej politiky

V súčasnosti pôsobí americký katolicizmus živo a inšpiratívne, no počas komplikovanej americkej histórie si musel svoje miesto vo verejnom priestore neľahko vydobyť. Ahmari tvrdí, že v tejto snahe bola kľúčovým vonkajším faktorom hrozba komunizmu.

Katolícka cirkev sa totiž so svojím jednoznačným odporom k tejto ideológii stala jedným z najdôležitejších pilierov amerického protikomunistického ťaženia.

Prispel k tomu aj ten prúd katolíckej teológie, ktorý sa snažil o zmierenie katolíckeho sociálneho učenia s americkou vetvou liberalizmu. Tá na rozdiel od agresívne sekulárneho kontinentálneho liberalizmu oplývala dôrazom na prirodzené právo a slobodu korigovanú cnosťami, ktoré zdôrazňovali teológovia ako John Courtney Murray, neskôr nasledovaní osobnosťami typu Michaela Novaka či Georgea Weigela.

Katolícka cirkev a najmä jej americké laické osobnosti sa tak v Spojených štátoch stali užitočnými spojencami republikánskeho establišmentu.

Spomínaní Novak a Weigel americké politické a ekonomické zriadenie označovali za najbližšie ideálnej katolíckej predstave o usporiadaní spoločnosti. Keď padla železná opona, museli sa cítiť ako na koni a ich myšlienky o kresťanstve a americkom klasickom liberalizme sa dostali aj k nám (Novakov Duch demokratického kapitalizmu vyšiel v češtine už v roku 1992).

A potom prišla invázia do Iraku.

Zvrhnutie Husajna

Spojené štáty sa obávali, že Irak vyvíja zbrane hromadného ničenia, ktoré predstavujú hrozbu pre svetový mier. Inšpektori Organizácie Spojených národov predtým nezaistili žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že americké tvrdenia o zbraniach sú pravdivé, čo Američanov a Britov nepresvedčilo.

Napriek odporu tradičných spojencov – ako Francúzsko či Nemecko – Spojené štáty v marci 2003 oznámili, že diplomatická snaha o donútenie Iraku, aby dokázal, že nie je hrozbou, zlyhala a je načase použiť silu.

Iracký prezident Saddám Husajn dostal 18. marca ultimátum – vojna nevypukne, ak do 48 hodín opustí Irak. Odmietol to. Zatiaľ čo sa čas ultimáta chýlil ku koncu, americké jednotky už začali odstraňovať pohraničný plot v Kuvajte a miestni začali doma hromadiť pitnú vodu.

Invázia vypukla naplno v noci 20. marca. Spojené štáty síce samotného Husajna zvrhli pomerne rýchlo, no zároveň destabilizovali situáciu v krajine, kde neskôr vypukla občianska vojna a začal prekvitať terorizmus.

Ako na americké počínanie reagovali vtedy osobnosti katolíckeho sveta?

Na víťaznom koni s TrumpomKoniec veľkej konzervatívnej ilúzie

Martin Hanus

Katolícki neokoni verzus Svätý Otec

Neokonzervatívci ako Weigel či Novak, ktorých milieu tvorili v tom čase intelektuáli okolo časopisu The First Things, Bushovo ťaženie výrazne podporovali a považovali ho za prípad spravodlivej vojny, v ktorej sa Spojené štáty chopili legitímnej sebaobrany. Weigel v tom čase dokonca kritizoval amerických biskupov za to, že sa medzi nimi rozšírila „protivojnová domýšľavosť“. Tí ešte na konci roka 2002 poslali prezidentovi otvorený list, v ktorom naliehali, aby nespustil inváziu.

Tlaku, aby podporil Spojené štáty, čelil dokonca aj Svätý Otec. Ten to však odmietol. Už v mesiacoch predchádzajúcich konfliktu varoval proti vojenskej intervencii, pričom pamätným momentom bol jeho príhovor k diplomatickému zboru vo Vatikáne 13. januára 2003.

Katolícki filozofi niekedy upozorňujú, že je chybou vnímať doktrínu spravodlivej vojny ako niečo izolované od zvyšku katolíckej morálnej teológie. Pápež to v tomto príhovore potvrdil, pretože výslovne spojil učenie o spravodlivej vojne s pro-life motívmi svojho pontifikátu.

V príhovore Svätý Otec vyhlásil: „Áno životu!“ Vojna je neoddeliteľne spojená s morálnymi otázkami posvätnosti ľudského života. Pápež preto uviedol, že „boj za mier je vždy bojom za život“, lebo odpor k vojne je len konzistentným rozšírením svetonázoru, ktorý vedie k odporu voči umelým potratom či eutanázii.

Vojnu v akomkoľvek prípade vyhlásil za „porážku ľudstva“. Ján Pavol II. vtedy výslovne odsúdil „hrozbu vojny, ktorá by mohla zasiahnuť iracký ľud“. Ak chcú Američania dodržať kultúru života, varoval pápež, vojnu by mali spustiť iba ako úplne poslednú možnosť a za veľmi prísnych podmienok, ktoré v Iraku chýbali.

National Catholic Register s odstupom dvadsiatich rokov pripomenul, že Svätého Otca vtedy podporil aj kardinál Joseph Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI. „Koncept preventívnej vojny sa v Katechizme Katolíckej cirkvi neobjavuje,“ uviedol vtedy jednoducho.

Výzvy Jána Pavla II.

Pápež vtedy podnikol aj konkrétne diplomatické kroky, ktorými sa snažil zabrániť vypuknutiu vojny. Ešte pred inváziou vyslal na stretnutie s prezidentom Bushom kardinála Pia Laghiho, ktorý prezidenta varoval, že prípadná vojna bude katastrofou. „Možno ju začnete, ale nebudete vedieť, ako ju ukončiť,“ vyhlásil vtedy kardinál.

Okrem toho sa spätne ako silný moment hodnotí aj stretnutie samotného pápeža s Bushom, ktoré prebehlo až po invázii a ktoré bolo opísané na začiatku tohto textu. Pápež veriacich na Popolcovú stredu 2003 zároveň vyzval na modlitby a pôst za mier vo svete.

Na vtedajšie americké katolícke elity s výnimkou biskupov, ktorí vytrvalo vyzývali na mier, mal však starnúci pápež iba malý vplyv, konštatuje National Catholic Register. George Weigel a kňaz Richard John Neuhaus Svätého Otca skrátka odmietli ako niekoho, kto nerozumie konceptu spravodlivej vojny.

Zaujímavé pritom je, že pápež Ján Pavol II. vôbec netrpel apriórnou nedôverou k Spojeným štátom, k tejto krajine mal vrelý vzťah a aj veľký vplyv na katolicizmus v nej (ako vo svojom článku pre revue Verbum nedávno ukázal Samuel Trizuljak; jedným príkladom za všetky je to, že pod vplyvom jeho pontifikátu zmenil Michael Novak pohľad na morálne učenie cirkvi o antikoncepcii). A ako ukazuje záver rímskej epizódy zo začiatku tohto textu, Američania si vážili jeho prínos k pádu komunizmu.

Pápežova autorita sa však zjavne končila tam, kde sa začínala debata o vojne.

Nový záznam z návštevy Jána Pavla II. v Poľsku v roku 1979Mýtus o kardinálovi Casarolim a sila katolicizmu proti tyranii

George Weigel

Lev XIV. a súčasnosť

Pripomína to súčasného amerického viceprezidenta J. D. Vancea, tiež praktizujúceho katolíka, ktorý sa nelichotivo vyjadril na margo výrokov Svätého Otca Leva XIV. o útoku na Irán, ktorý Spojené štáty bok po boku s Izraelom začali vo februári 2026.

Vance uviedol, že pápež by mal byť opatrný, keď hovorí o teológii, a odkázal na klasické učenie cirkvi o spravodlivej vojne. „Bol Boh na strane Američanov, ktorí oslobodili Francúzsko od nacistov? Bol Boh na strane Američanov, ktorí oslobodili koncentračné tábory a nevinných ľudí, ktorí prežili holokaust? Odpoveď je celkom iste áno,“ povedal viceprezident.

Vance vtedy reagoval na slová pápeža, podľa ktorých „Ježiš nikdy nestojí na strane tých, ktorí kedysi držali meč a dnes zhadzujú bomby“. Je pomerne jasné, že Vance sa obával, že pápež hlása pacifizmus, čo nie je katolícka pozícia, keďže použitie sily je niekedy legitímnym prostriedkom na sebaobranu, ak je to jediná zostávajúca možnosť.

Ako však upozornilo viacero expertov, to, že pápež vo svojich vyjadreniach hovoril o „vojne“ a nie špecificky o „nespravodlivej vojne“, ešte neznamená teologický posun od tradičného učenia cirkvi.

Greg Reichberg, člen Pápežskej akadémie spoločenských vied, ktorý sa špecializuje na aplikáciu morálnej filozofie na vojenské konflikty, uviedol, že keď pápeži hovoria o „vojne“ ako takej, majú automaticky na mysli nespravodlivú vojnu.

V rovnakom slova zmysle hovorí o „vojne“ ako o ťažkom hriechu aj svätý Tomáš Akvinský. Preto dáva zmysel, keď Lev XIV. povedal, že Boh „nepočúva modlitby“ tých, ktorí týmto spôsobom ťažko zhrešili, dodal.

Libido dominandi

Príbeh Jána Pavla II., Bushovej administratívy a irackej vojny vis-à-vis príbehu Leva XIV., Trumpovej administratívy a iránskej vojny teda ukazuje, že americká pravica trpí slepou škvrnou, čo sa týka katolíckeho učenia o spravodlivej vojne.

Ochrana života je v katolíckej morálnej filozofii nedeliteľná, teda zahŕňa odpor k umelým potratom, ako aj odpor k nespravodlivo vedeným vojnám, ako výslovne zdôraznil Ján Pavol II. vo svojom januárovom príhovore z roku 2003.

Bohužiaľ, pozícia človeka na politickom spektre je často determinantom toho, ktorú z týchto častí katolíckeho učenia odignoruje. Ako nedávno poznamenal tomistický filozof Edward Feser, zatiaľ čo je ľavica ochotná obetovať životy nenarodených detí vlastnému libidu, pravica je pripravená položiť životy civilistov za svoje libido dominandi.

Zaiste bude zaujímavé sledovať, aké ďalšie kroky v tejto veci podnikne Lev XIV., ktorý je Američan a zvolil si pápežské meno, ktorého posledný nositeľ varoval pred herézou „amerikanizmu“, a je „synom sv. Augustína“, ktorý položil základy cirkevného učenia o spravodlivej vojne.

Prezident verzus pápežZ Leva XIV. mám obrovskú radosť

Martin Leidenfrost