Otec po tragickej strate syna Smútiť som začal až po dvoch rokoch. Plač som potreboval dať do svojho týždenného plánu

O syna prišiel pri dopravnej nehode pred štyrmi rokmi. Dva roky popieral realitu a zakazoval si myslieť na to, že ho stratil navždy.

V rozhovore otvorene hovorí o svojej emocionalite aj skrývaní sĺz.

„Moja reakcia bola vlastne obranou, že nesmiem, nesmiem na to myslieť. Čiže ja som si smútok vlastne zakázal.“

Priznáva, že namiesto smútenia prišiel nekontrolovateľný hnev, s ktorým si nevedel poradiť, až napokon vyhľadal pomoc terapeuta.

Opisuje tiež, ako smrť dieťaťa ovplyvnila jeho motiváciu k práci, vnímanie rodinných hodnôt aj stabilitu manželského vzťahu.

V rozhovore hovorí o svojej spiritualite aj o hneve voči Bohu.

František Korečko býva pri Košiciach s manželkou a synom, v minulosti pôsobil ako evanjelický farár.

Pred časom sme v Postoji o tejto tragickej strate uverejnili rozhovor aj s jeho manželkou.

Hraničné situácie ako smrť blízkeho či ťažká choroba nás často donútia prehodnotiť priority, zasiahnu do každodennosti a začneme si klásť existenciálne otázky. Vášho syna zrazilo auto vo veku 14 rokov. Čo sa s vami dialo?

Páči sa mi pesnička od českej skupiny Tata Bojs, ktorá sa začína frázou: Uprostřed prázdnoty poznej svý hodnoty.

Keď Filipko odišiel, nemal som chuť vstať a ísť do roboty, tak som sa zrazu sám seba pýtal: mám ísť do práce, aby som raz mesačne doniesol príjem a potom z neho odložil?

Už tu sa rozpadla rovnica, že mi to nestojí za to, lebo už to nemám komu dať.

Existenciálne otázky prichádzajú tak, ako prichádzajú tie výnimočné straty.

Strata Filipka bola pre mňa špecifická skúsenosť.

Ako vyzeralo vaše smútenie po jeho smrti?

V rámci pudu sebazáchovy som si zakazoval, aby sa moje myšlienky priblížili k spomienke na tú udalosť.

Vysvetľujem si to tak, že som musel udržať našu rodinu pri nejakej mentálnej schopnosti prežiť.

Všetko to bolo spojené s veľmi intenzívnou psychickou bolesťou.

Dvakrát v živote si pamätám, že som zažil takú bolesť. Tá prvá pochádza z puberty a išlo o odmietnutú lásku v zaľúbenosti. Odvtedy som psychickú bolesť necítil.

Až Filipkova smrť spôsobila, že som ju pocítil v intenzite, ktorú som v živote nezažil. Moja reakcia bola vlastne obranou, že nesmiem, nesmiem na to myslieť.

Čiže ja som si smútok vlastne zakázal, bol som v tom pasívny.

Až neskôr som sa dozvedel, že sa potrebujem naučiť smútiť. A v tom je sila – môžem byť aktívny, môžem s tým niečo robiť.

Prečo ste si zakázali smútiť?

Aby sme to zvládli. Manželka plakala a ja som mal pocit, že to takto je dobré.

Pre mňa bola najťažšia skúsenosť tej psychickej bolesti, pred ktorou som utekal ako čert pred krížom.

Bál som sa toho, a preto som odďaľoval proces rozpúšťania bolesti.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vaša manželka plakala, ako ste to mali so slzami vy?

Môžem sa opýtať, vy sa nehanbíte plakať na verejnosti?

Myslím, že nie, jednoducho to príde, je to prirodzené. Ženy všeobecne plačú často.

Keď nad tým tak premýšľam, tak ja mám pred tým ostych.

Pre mňa bolo ako pre veriaceho človeka veľmi zvláštne, že som po Filipkovej smrti prestal chodiť na bohoslužby.

Nie preto, že by som bol neveriaci, ale preto, že to bolo prostredie, kde som nedokázal ovládať svoje emócie.

Mama, ktorej zomrela jediná dcéraDáva mi zmysel pomáhať tým, ktorí tiež stratili dieťa

Jana Holubčíková

Ako si to vysvetľujete?

To prostredie mám spojené s niečím veľmi intímnym. Spiritualita má pre mňa intímny rozmer.

Prišiel som na to, že vlastne ja ruším to prostredie – lebo plač sa nedá zamaskovať, ani tak, že sa zohnem v lavici.
Mal by som pri plači pocit hanby.

Lebo by to všetci v kostole videli.

Hej. Takže som prestal chodiť na bohoslužby.

V začiatkoch som si plač odopieral hlavne preto, lebo bol spojený so skutočnou psychickou bolesťou.

Až potom som objavil, že sa to potrebujem naučiť, ale v takej tej mojej komôrke súkromia.

Zadefinoval som si, že aktívne smútenie má vyzerať tak, že si musím začať systematicky nachádzať čas byť sám so sebou a premýšľať o strate.

Nebojím sa povedať doslova, že sa o tej strate rozprávam sám so sebou.

Moja manželka mala na to veľmi dobrý nástroj, písala synovi listy.

V terapiách som hovoril o Filipkovej smrti, ale to ešte nebolo smútenie. Keď tie emócie prepukli, môj terapeut to prirodzene zabrzdil, že nie, toto nie je to, čo potrebujeme robiť.

Ale prišiel som na to, že sám so sebou môžem byť ráno trikrát do týždňa.

Vtedy som plakal a vedel som, že to potrebujem dať do svojho týždenného plánu.

Reformovaná farárka napísala svojmu mŕtvemu synovi listyŽiarlim na Boha, že ste spolu. Mne zostala diera v srdci

Jana Holubčíková

Čiže ste si to smútenie nariadili, už ste sa mu nevyhýbali. Ako dlho trvalo, kým ste na to prišli?

Dva roky.

Smútok som si na začiatku zakázal, ale vyústilo to do výbuchov nekontrolovaného hnevu.

Vtedy mi jeden dobrý kamarát povedal, že na to nesmiem zostať sám, lebo sa to zapuzdrí do nejakej patologickej formy.

Poradil mi, aby som si našiel skúseného terapeuta a nabral odvahu rozpustiť tú bolesť.

Až po dvoch rokoch od straty som sa teda odvážil vstúpiť do prostredia bolesti.

V tom čase ste naplno prežívali emócie, ktoré ste predtým odmietali a dali bokom. Čo to s vami robilo?

Veľmi som si cenil a stále si cením racionalitu a na emócie som sa díval ako na nejaký pozostatok zvieraťa v nás. Ospravedlňujem sa za tú predstavu. (Úsmev.)

Terapeut celkom dobre postrehol, keď mi raz povedal, že viete, vy máte predstavu, že hodnotné je iba to, čomu porozumiete.

Spýtal sa ma: Napadlo vám niekedy, že emócie sú informácia? A informácia cennejšia než racionálna skúsenosť alebo porozumenie čomusi, pretože nám niečo veľmi dôležité hovorí.

Pre mňa tou prvou informáciou nebol smútok, ale hnev.

Mal som fázu, keď som sa terapeuta spýtal, či by sa emócie nedali odstrániť, pretože som chcel byť bezpocitový.

Tá bolesť bola enormná, psychická.

Čo vám na to terapeut odpovedal?

Že by som prestal byť človekom. Ľudská emocionalita, smútok a hnev k nám patria a sme takto vyskladaní.

Vtedy som ešte potreboval prísť na to, čo mi hovorí môj hnev.

Čiže váš smútok sa ukryl do hnevu.

Presne. Tým, že som si nespravil domácu úlohu smútenia, rozpustenia bolesti skrze aktívne smútenie, tak to vyústilo do výbuchov hnevu.

Vtedy som tiež identifikoval, že som nesmierne netrpezlivý.

Stalo sa mi, že som sa počas bohoslužieb zdvihol a odišiel som, lebo som si myslel, že kázeň bola mizerná.

Ale potom som prišiel na to, že niečo z toho, o čom sa hovorilo v tej kázni, mi len ukázalo, že mám v sebe čosi boľavé.

Nepovažujem, samozrejme, za normálne, že človek sa v polovici kázne zdvihne a odíde. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Mala smrť vášho syna vplyv aj na váš rodinný život?

V živote by mi nenapadlo, že strata dieťaťa môže tak výrazne zasiahnuť do partnerského života.

Mám pocit, že som sa stal tak trošku emocionálne plochým. Možno to bola obrana.

To bol môj posun a posun mojej manželky bol úplne iný. Zrazu sme sa bavili o tom, prečo sme vlastne spolu.

A potom nám naša kamarátka, ktorá pomáha s umieraním a stretáva sa s ľuďmi, ktorí prišli o deti, povedala, že 70 percent manželstiev neprežije stratu dieťaťa.

Takže to bolo pre mňa veľmi vážne. Vedeli sme, že každý musí spracovať tú stratu svojím spôsobom.

Klasická terapia mi nesmierne pomohla. Bol som sám prekvapený, ako rýchlo vznikol terapeutický vzťah. Teoreticky viem o psychológii dosť, ale poznal som ju len z kníh.

Prečo majú muži často sklon svoje emócie odsúvať alebo skrývať? Vetu „muži neplačú“ stále počuť, ale z hľadiska toho, čo už vieme o ľudskej emocionalite, by mohla byť aj pomaly prekonaná. Prečo si často muži myslia, že ukázať slzy je slabosť?

Nemám na to odpoveď. Viem si predstaviť, že z evolučnej biológie samec potrebuje byť iný.

Skôr to teda prisudzujem evolučnej biológii než nejakým kultúrnym rolám. Na druhej strane, to je len jedna z emócií.

Môžeme mať skreslenú predstavu o tom, že plač je prejav slabosti. Ale mám vážne podozrenie, že nesprávne rozumieme slovám „slabosť“ a „sila“. Ženy mi vo viacerých rovinách pripadajú silnejšie než muži, aj keď im chýba svalová hmota.

Nie fyzicky silnejšie. U nás doma rúbem drevo ja. (Úsmev.)

Dostávali ste po smrti syna nevyžiadané rady, teoretické návody, ktoré vám nijako nepomáhali, skôr naopak?

Možno takú tú vetu, že to musíš prijať.

Spomínam si, že jedna moja bývalá kolegyňa mi až s takým preľaknutým výrazom tváre položila otázku: Hádam sa nehneváš na Boha?

Bavili sme sa o hneve, lebo to bola téma, ktorou som vtedy žil.

Uvedomil som si, že súčasťou našich náboženských predstáv je toto veľmi silno zakorenené ako niečo, čo človek nesmie robiť – hnevať sa na Boha.

Mne sa nezdá divné, že človek očakáva, že tu bude nejaká vyššia moc, ktorá spraví zázrak. To je úplne normálne.

Považujem to za číry nezmysel. Biblické texty nám ukazujú, že je to legitímne, ani žalmista s tým nemá problém.

Môj kamarát opát nám, naopak, odporučil, aby sme sa nebáli hnevať na Boha, že on to ustojí.

Tá veta, že to on ustojí, bola pre mňa veľmi oslobodzujúca. Lebo môžem byť aj neobjektívny v hodnotení Boha.

V terapii som sa naučil, že hnev je prejav životnej vitality, informácia o tom, že som niečo stratil.

Niečo, čo som objektívne stratiť nemal.

Nadviazala by som na rozhovor s vašou manželkou, ktorá pre Postoj povedala, že aj keď si uvedomovala Božiu prítomnosť aj Boží hlas, bolo pre ňu ťažké rozprávať sa s Bohom, lebo čakala inú reakciu z jeho strany. Ako strata syna ovplyvnila vašu vieru?

Praktizovanie viery to zasiahlo zásadným spôsobom. Najintímnejším prejavom viery je modlitba a nechcem povedať, že som sa vôbec nemodlil.

Ak by som použil elementárny opis, že modlitba je rozhovor s Bohom, tak to som spočiatku nedokázal. Doslova som to nedokázal.

Ale zo psychologického hľadiska sa mi na tom teraz nezdá vôbec nič divné.

Do Boha prirodzene projektujeme silu, pomoc, ochranu a tá strata bola pravým opakom toho všetkého.

Čiže keď sme sa s terapeutom občas bavili aj o mojej viere, ale iba takým psychologickým nazeraním, nie náboženským, tak mi raz povedal: „Viete, vy ste si toho Boha predstavovali ako takého Supermana. A tento obraz sa vám rozpadol.“

Možno toto presne spôsobilo, že už máme iný vzťah. Prirovnal by som to k skúsenosti dieťaťa, z ktorého sa stane syn.

Reformovaná farárka po strate svojho synaBoh je so mnou, ale nie som schopná rozprávať sa s ním tak ako predtým

Jana Holubčíková

Niektorí ľudia sa po strate blízkeho človeka môžu nielen nahnevať, ale môžu Boha aj úplne zavrhnúť. Nepôjdu už do kostola, nebudú sa modliť, povedia, že už neveria. Po tom, čo sa stalo vám, tomu rozumiete?

Po tej mojej skúsenosti, po životnom otrase, na tom pre mňa už nie je nič zvláštne.

Tá strata výrazne zasiahla aj do duchovného sveta, povedal by som, že to malo až deštrukčný vplyv.

Mám rád českého psychiatra profesora Horáčka, ktorý v jednej prednáške hovorí, že do jeho terapeutickej ambulancie chodia ľudia a medzi nimi sú ateisti aj hlboko veriaci.

Hovorí, že jedna osobnosť je vyskladaná tak, že viera tú smrť spracuje, a druhá osobnosť je zas vyskladaná tak, že Boh tam ako keby nefunguje.

Ťažisko je na tej osobnosti, a nie na Bohu.

Čo všetko môžeme očakávať od Boha a na čo môže slúžiť v tej našej osobnosti? To môže byť veľmi rôzne.

Mne sa nezdá divné, že človek očakáva, že tu bude nejaká vyššia moc, ktorá spraví zázrak. To je úplne normálne.

Rozumiem, že niekto čaká zázrak alebo že šibnutím prútika zrazu z rakoviny nebude rakovina, že takto si predstavuje to Božie konanie.

Ale čo ak Boh v tej vete, že tvoja mama má rakovinu a o chvíľu zomrie, hovorí: Ale ja som tu stále s tebou a ja ťa podržím, aj keď tvoja mama zomrie.

Veľké straty sú transformatívne aj v tej náboženskej rovine.

Museli ste si po tomto zistení znovu zadefinovať vieru v Boha?

Prišiel som na to, že pre mňa by bolo omnoho ťažšie zahodiť vieru v Boha než sa vybrať tou ťažkou cestou transformácie.

V puberte som mal veľmi jasnú definíciu Boha, všetko bolo jasné, zrozumiteľné.

Po Filipkovej smrti som prišiel na to, že Boh je tajomstvom. A viem, že pre to, čo všetko som v živote už zažil a možno ešte zažijem, nebudem mať rýchle a jednoduché vysvetlenia a odpovede.

Veľmi potrebujeme porozumieť, pretvoriť stratu a čosi traumatické na niečo užitočné.

Som presvedčený, že je to v našej DNA. Ale to ešte neznamená, že smrť je zmysluplná.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Americký františkán Richard Rohr vo svojej knihe Padanie do výšky píše, že paradoxne vďaka hraničným situáciám v živote, vďaka veľkej bolesti, sa môžeme dostať do vyššej úrovne spirituality, máme šancu dozrieť.

Viem len jedno. Pred Filipkovým odchodom som dokázal z kazateľnice hovoriť s veľkou ľahkosťou výroky a vety, ktoré má človek právo povedať až po tom, čo si ich odžije. Ale ja som ich nemal odžité, mal som ich z katechizmu.

Keď sa snažíme vidieť zmysel v ťažkých životných situáciách, tak sa nám tie naše katechizmové výroky musia stretnúť so skutočným životom.

A vtedy sa s tými výrokmi niečo stane.

Čiže napríklad Boh je všemohúci a vševediaci sa zrazu rozšíri na to, že Boh je aj tajomstvom.

Jednoducho povedané, skomplikuje sa to.

Áno. Keď človek zažije niečo zložité, tak zrazu príde na to, že musí prepísať rovnicu a zistí, že má ďalšie premenné.

Počas života si musíme robiť nové mapy, lebo so starými si už rokmi nevystačíme. Potrebujeme si ich aktualizovať, aby sme mohli ísť ďalej.

Presne. Tá mapa, ktorá dobre fungovala, keď som mal 20 rokov a svet bol viac-menej gombička, všetko som dokázal a mal som pocit, že ma nič neporazí, tá je nepoužiteľná, lebo okolo mňa je strašne veľa hrozieb.

Lekárka a mama detí so smrteľnou diagnózouStará sa niekto o matku, ktorá stratí dieťa? Všetci čakajú, že budete normálne fungovať

Jana Holubčíková

Žiadny rodič si nepripúšťa, že by mohol prísť o dieťa. Nebojíte sa teraz viac o svojich blízkych?

Po tej dopravnej nehode som napríklad ako vodič spomalil.

Ale nemôžem povedať, že som sa začal báť života.

Človek si skôr uvedomí, že dôležité nie je mať nejaké materiálne statky, ale mať okolo seba ľudí, ktorí sú pre nás dôležití, aj keď to nevidíme vtedy, keď ich máme.

V odbornej knihe Smútkové poradenstvo a smútková terapia autor píše, že náhle úmrtie je veľmi ťažké pre pozostalých a blízki majú často pocit nereálnosti straty, ale aj pocit viny. Dochádza až k popretiu reality. Zažívali ste to aj vy?

Ja som to popretie reality zažíval tým spôsobom, že som si stále vravel, že to je zlý sen a že príde okamih, keď sa prebudím.

Čo sa týka viny, napadlo mi, že som niečo zanedbal. Ale teraz viem, že to bolo iracionálne.

Mám pocit, že najlepším liekom na pocit viny je zdravá spiritualita. Lebo tá vlastne hovorí, že nemám všetko vo svojich rukách.

Je to vlastne chiméra, že tak, ako si môžem poistiť auto, môžem si poistiť aj lásku, vzťahy. Je to absurdné.

Na spiritualite sa mi páči jednak to, že Boh ide do risku, že nám dáva slobodu, ale zároveň že nás pozýva do toho, že prosím ťa, nechci mať všetko poistené, nechci sa na všetko spoľahnúť.

Prosto len ver, že to dobre dopadne, aj keď nevieš, ako to slovko dobre vyzerá.