Reformovaná farárka napísala svojmu mŕtvemu synovi listy Žiarlim na Boha, že ste spolu. Mne zostala diera v srdci

Strata syna jej zásadne zmenila život. Osobné listy, ktoré mu začala písať krátko po tom, ako navždy odišiel, približujú, čo sa deje v srdci matky, ktorej zomrelo dieťa.

Rozhodnutie zverejniť intímne listy v knihe prišlo krátko po tom, ako vznikol rozhovor pre denník Postoj.

V ňom opísala, ako sa vyrovnáva so stratou svojho syna Filipa, ktorého počas prechádzky zrazilo auto. Úprimne a ľudsky sa v ňom ako farárka a matka vyznala, ako sa zmenil aj jej vzťah s Bohom.

„Čakala som, že sa stane zázrak a môj syn sa vylieči, aj keď to bolo beznádejné. Keď mi ho odviezla sanitka, ja som sa vtedy celú noc modlila, bola som vo svojej Getsemanskej záhrade, kde som prosila o život svojho syna, ale jednoducho sa to nestalo,“ povedala nám v rozhovore Andrea Korečková.

Reformovaná farárka po strate svojho syna Boh je so mnou, ale nie som schopná rozprávať sa s ním tak ako predtým

Jana Holubčíková

Andrea Korečková hovorí o tragickej strate syna v tínedžerskom veku, o povolaní farárky aj o tom, že cirkvi by mali viac hlásať odpustenie.

Útla kniha nesie názov Listy môjmu synovi. Niekoľko z nich najskôr zverejnila na svojom blogu a autenticky v nich odkryla vrstvy svojho čerstvého žiaľu.

„Mojou prvou pohnútkou bolo dostať zo seba to, čo prežívam. Nechcela som to písať ako farárka, chcela som písať ako mama,“ vysvetlila.

Neskôr ju prekvapilo, koľko ľudí si na internete tieto listy prečítalo. Dostávala reakcie, povzbudenia, ale aj mnoho vďaky za to, že sa takto ľudsky delí o svoj žiaľ. Písali jej aj tí, ktorí takou bolesťou neprešli, ale boli vďační za to, že ich listy obohatili.

Kontaktovali ju tiež ľudia, ktorí sa s ňou chceli stretnúť. Kniha, ktorá prišla pár mesiacov po rozhovore, ktorý s Andreou Korečkovou urobil Postoj, tak bola logickým vyústením na jej ceste smútku.

„Táto kniha nebola v pláne, v pláne nebolo nič, čo sa stalo začiatkom decembra 2021. Zomrel mi syn. Nastala prázdnota. Akoby som za živa zomrela. Moja vlastná smrť,“ vysvetľuje svojim čitateľom v úvode a otvára svetu svoje zranené srdce, ktoré už nebude nikdy úplne zacelené. 

Prirodzenou ľudskou odpoveďou na ťažkú stratu sú smútok a slzy. A s nimi musí počítať aj čitateľ knihy.

Všetko je až príliš zrozumiteľné, smútok v riadkoch je zrazu až príliš reálny: „Stopy po Tebe sú všade. Mučia ma spomienky. Prvýkrát neuvidím Tvoje vysvedčenie.“

Čitateľ v knihe nájde aj rozhovor uverejnený v denníku Postoj, ktorý je však doplnený o ďalšie dôležité otázky o prežívaní smútku a procesu premeny.

Z mnohých viet kričí zúfalstvo a priznanie farárky, že si zrazu nevie nájsť miesto pod slnkom.

Najväčším povzbudením boli pre ňu v kritickom období manžel František a mladší syn Jakub, ktorí sa takisto museli vyrovnať so svojou stratou. 

„Kdekoľvek som sa zatvorila, prišli za mnou, keď počuli, že plačem. Oni boli tí, ktorí ma dávali dokopy. Ale oveľa menej hovorili o svojej bolesti ako ja,“ opisuje Andrea Korečková. 

Aj napriek nesplneným očakávaniam, ktoré mala od Boha, je pre ňu ako kresťanku dôležitou barličkou nádej.

„Raz príde čas, keď sa stretnem so svojím synom. Viera mi pomáha v tom, že Kristus bol prvotinou vzkriesenia, a preto aj my raz budeme vzkriesení. Týmto žijem.“

Boh s naším hnevom počíta

Knihu Listy môjmu synovi uviedol poslednú februárovú sobotu v reformovanom kostole vo Vyšnom Čaji pri Košiciach opát premonštrátskeho kláštora v českom Želive Tadeáš Róbert Spišák.

Priniesol so sebou ružu z Jericha spolu s perlorodkou, ktoré symbolicky zalial vodou. 

Uvedenie knihy Listy môjmu synovi vo Vyšnom Čaji pri Košiciach. Na snímke opát Tadeáš. Foto: Martin Ďurčo

Uvedenie knihy Listy môjmu synovi vo Vyšnom Čaji pri Košiciach. Na snímke vpravo Andrea Korečková. Foto: Martin Ďurčo

Podľa opáta môže byť kniha Andrey Korečkovej v čase straty, bolesti či traumy dôležitým krokom a návodom aj pre ostatných.

„Rozumom veríme, že Pán Boh je dobrý, ale v srdci je zrazu veľká bolesť. Treba počkať, nechať človeka vyrozprávať sa, počúvať, nechať, aby to zo seba dostal. Tá kniha môže pomôcť,“ povedal pre Postoj po uvedení knihy. 

S farárkou ho spája priateľstvo, ktoré sa začalo vzájomným pochopením žiaľu v čase, keď opátovi zomrel otec.

Čo s ľuďmi urobí bolesť? Podľa opáta Tadeáša v nej ešte viac hľadáme Pána Boha a zmysel života. A tým, že hľadáme, stávame sa silnejšími a pevnejšími. Proces trúchlenia ako základnej človečiny preto považuje za veľmi dôležitý.

„Bolesť, ktorá sa nepredloží Bohu, môže človeka úplne zlomiť, až tak, že sa nepostaví na nohy."Zdieľať

Ľudia by sa však nemali diviť ani svojmu hnevu, ktorý často bolesť sprevádza. Boh s ním podľa opáta počíta, a preto posiela svojho Syna. 

„Bolesť, ktorá sa nepredloží Bohu, môže človeka úplne zlomiť, až tak, že sa nepostaví na nohy. Bolesť, ktorá sa Bohu predkladá hoci s hnevom, je bolesť, ktorú on vie premeniť,“ hovorí opát.

Najmä v ťažkých chvíľach sa človeku takisto stáva, že začína o Bohu pochybovať a vzďaľuje sa mu. Deje sa to preto, že ľudia často vidia Boha veľmi ľudsky a majú pocit, že ich opustil rovnako ako nejaký človek z ich minulosti. 

„Ale za tým je, že človek nespracoval svoje zranenie, neodpustil, nevyplakal sa, nevydal zo seba hnev. Preto má potom pocit, že aj Boh takto koná. Ale Boh je lepší Otec, ako sú naši otcovia, je lepšia Matka ako sú naše matky, je lepší Priateľ, ako sú naši priatelia.“

Opát želivského kláštora Z cirkvi sme urobili priestor zákonov a pravidiel, chýbajú nám vzťahy

Mária Melicherová

Rozhovor s košickým rodákom Tadeášom Róbertom Spišákom, ktorý je najmladším opátom premonštrátskeho kláštora na svete.

Smrť dieťaťa je najväčšou stratou

Odborníčka na smútok a neurologička Mary-Frances O’Connorová vo svojej knihe Smútiaci mozog píše: „Zármutok je srdcervúci bolestivý problém a smútenie si vyžaduje naučiť sa žiť vo svete s neprítomnosťou niekoho, koho vrúcne ľúbite, niekoho, kto je zakorenený vo vašom chápaní sveta.“

„Smrť vlastného dieťaťa je najväčšou životnou stratou a hraničnou skúsenosťou."Zdieľať

Podľa amerického psychiatra Irvina D. Yaloma pri takejto strate život útočí na všetkých frontoch. 

„Je to strata životnej perspektívy, toho, kvôli čomu človek žije, ako sa projektuje do budúcnosti, je to strata nádeje na život po smrti, pretože dieťa napĺňa predstavu rodiča o nesmrteľnosti,“ vysvetľuje Yalom vo svojej knihe Láska a jej kat. 

Americký františkánsky kňaz a kazateľ Richard Rohr vo svojej knihe Padanie do výšky píše, že aj keď človek žije podľa nejakého klasického duchovného plánu, skôr či neskôr mu do života vstúpi udalosť, osoba, smrť, vzťah či myšlienka, ktorú nedokáže zvládnuť s tým, čo aktuálne pozná.

„Teba nikde. Prázdnota, ktorá po Tebe zostala, je nepredstaviteľná,“ adresuje mama Andrea svojmu Filipovi v jednom z listov. 

Želá si vrátiť čas a uvedomuje si svoju bezmocnosť. „Vnímam trpkosť poznania. Isté veci nebudeme ovládať nikdy,“ potvrdzuje v ďalšom liste slová o strašnom životnom poznaní, na ktoré sa nikto nemôže pripraviť dopredu.

Andrea Korečková je nielen farárkou, ale aj mamou a s tým vedomím vysiela svoju knihu do sveta. 

Vydáva ňou zásadnú správu nielen o bolesti, ale aj o láske. Čitateľ tak tuší, že nad smrťou je niečo viac. Potvrdzujú to aj slová v jednej z kníh Biblie, vo Veľpiesni: „Lebo láska je mocná ako smrť.“