SaS a KDH hovoria o samostatnej ceste do volieb Dnes sú to len zbytočne silné reči

Predseda PS Michal Šimečka na sneme strany otvoril tému spájania menších politických subjektov, aby sa zabránilo prepadnutiu opozičných hlasov. Reakcia dvoch ďalších opozičných strán prišla veľmi rýchlo.

KDH odkázalo, že do volieb pôjde samostatne a žiadnu spoločnú kandidátku s inými stranami neplánuje. V podobnom duchu vystúpil v TA3 aj predseda SaS Branislav Gröhling. Aj jeho strana vraj pôjde do volieb určite sama.

Viac ako rok pred voľbami sú to však zbytočne silné vyhlásenia.

Poďme k dôvodom. Opozícia síce svojich voličov každý deň presviedča, že jej cieľom je odstaviť Roberta Fica od moci, no niektoré jej kroky pôsobia tak, akoby nevedela, na akej politickej mape sa pohybuje.

Dáta z prieskumov totiž dlhodobo ukazujú pomerne jasný obraz. Presuny medzi vládnym a opozičným táborom sú minimálne. Sklamaní voliči Smeru odchádzajú najmä k Republike alebo k nevoličom. Nejakí voliči Hlasu síce prechádzajú k PS či KDH, ale nejde o také počty, ktoré by mohli zásadne meniť výsledok volieb.

Inými slovami, Šimečka, Majerský aj Gröhling môžu viesť kampaň hoci aj do roztrhania tela, ale šanca, že presvedčia väčší počet voličov vládnych strán na prechod do opozičného tábora, je malá. A zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že sa to do volieb zmení.

Voliči sa preto s najväčšou pravdepodobnosťou budú presúvať najmä vnútri jednotlivých táborov. A práve preto sa otázka prepadnutých hlasov môže ukázať ako rozhodujúca.

Ak budeme mať aj koncom roka situáciu, v ktorej sa Demokrati, KDH a SaS budú pohybovať nebezpečne blízko päťpercentnej hranice, opozícia sa už nebude môcť tváriť, že ide len o akademickú debatu.

Ak to s výmenou tejto vlády myslí vážne, bude musieť začať hovoriť aj o politických riešeniach. Teda aj o predvolebnej spolupráci.

Pretože o tom, kto bude po ďalších voľbách skladať vládu, nemusí rozhodnúť to, ktorá strana voľby vyhrá, ale schopnosť celého tábora neprísť o desaťtisíce hlasov, ktoré prepadnú pod čiaru.

 O tom, kto bude skladať vládu, nemusí rozhodnúť to, ktorá strana voľby vyhrá, ale schopnosť celého tábora neprísť o desaťtisíce hlasov.

V slovenskej politike to nie je nič nové. Práve naopak. Je to jeden z faktorov, ktorý opakovane spolurozhoduje parlamentné voľby. A všetko nasvedčuje tomu, že inak to nemusí byť ani v roku 2027.

Samozrejme, predvolebné spájanie strán nebýva populárne. Silnejšie subjekty majú pocit, že príliš ustupujú slabším. Menšie strany sa zasa boja pohltenia. Do toho vstupuje obava, že širšie spojenectvá rozriedia hodnotový profil jednotlivých strán.

To všetko sú legitímne argumenty. Aj preto nemá veľký zmysel fantazírovať o širokých blokoch typu PS, SaS a KDH. Rovnako nerealisticky pôsobia spojenectvá strán, ktoré programovo a hodnotovo stoja od seba príliš ďaleko.

To však ešte neznamená, že neexistujú žiadne iné možnosti. Na scéne je Maďarská aliancia, ktorá sa pohybuje okolo štyroch percent. Sú tu aj menší hráči ako Kresťanská únia. A v situácii, keď môže niektorej strane chýbať do parlamentu niekoľko tisíc hlasov, prestávajú byť aj malé čísla zanedbateľné. KDH to z vlastnej minulosti pozná veľmi dobre.

Predstavme si, že na konci roka bude obraz opozície podobný ako dnes. Istotu vstupu do parlamentu budú mať len PS a Hnutie Slovensko. Zvyšných viac ako pätnásť percent hlasov bude patriť stranám, ktoré budú balansovať tesne okolo hranice zvoliteľnosti.

V takej situácii môže už výpadok jedinej strany znamenať, že opozícia príde o šancu vládnuť. To nie je katastrofický scenár. To je celkom realistická možnosť.

Ak by opozičné strany na takýto vývoj nereagovali stratégiou, ako minimalizovať prepadnutie hlasov, nebola by to len taktická chyba. Bolo by to politické zlyhanie.

A práve preto sú dnešné kategorické reči SaS a KDH o samostatnom postupe skôr pózou než prejavom prezieravosti.

Buď ide o marketing – a v tom prípade o marketing krátkozraký, pretože neskôr môžu tým istým voličom prácne vysvetľovať, prečo svoje dnešné slová neudržali.

Alebo, čo je horšia možnosť, ide o veľkú chybu v politickom úsudku.