Seniori v sociálnych zariadeniach Prečo ich tam rodina umiestni a ako celý proces funguje? Čakateľov je oveľa viac ako voľných miest

Majú svoj príbeh, špecifickú rodinnú situáciu či zdravotnú komplikáciu.

Seniorov v sociálnych zariadeniach spája, že jeseň svojho života trávia v odbornej opatere. Často takto žijú ešte desať až pätnásť rokov, niekedy aj viac.

Väčšinou sa tam ocitne človek, ktorý nemá žiadnu rodinu, alebo takí, ktorí so psychiatrickým ochorením v pokročilom veku prešli z iného špecializovaného zariadenia.

„V poslednom období máme veľmi veľa takých, ktorých vo vysokom veku prepustia z nemocnice v stave, v akom sa už o nich rodina doma nedokáže postarať. Potrebujú nepretržitú starostlivosť, polohovacie postele, museli by si prerobiť byt,“ opisuje ďalej pre Postoj Juliana Ďuricová, vedúca Domu pokojnej staroby A. F. Colbrieho v Košiciach.

Ďalšiu skupinu seniorov tvoria ľudia s alzheimerom či Parkinsonovou chorobou. Pri demencii už seniori podľa Ďuricovej nedokážu byť doma sami. 

„Mali sme prípad syna žijúceho v zahraničí s deväťdesiatročnou mamkou. Párkrát sa už stratila, našli ju susedia. Syn si ju nemôže vziať k sebe, ale ona by už do zahraničia ani nešla.“

Rozhodnutie umiestniť rodiča do domova sociálnych služieb nie je nikdy ľahké a sprevádzajú ho aj výčitky, ktoré môžu trvať dlho.

„Keď sa k nám záujemcovia o sociálnu službu prídu pýtať, vždy im poviem, že sa na to musia pripraviť. Keď mám pocit, že sa nedokážem o niekoho, kto mi je veľmi blízky, postarať, a zároveň mi kdesi v hlave ide, ale mal by som sa o neho postarať, je úplne normálne, že výčitky prídu,“ vysvetľuje vedúca Ďuricová.

Vedúca košického domu pokojnej staroby Juliana Ďuricová. Foto: Tomáš Puškáš

Senior v obývačke. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Košické zariadenie patrí pod košickú arcidiecéznu charitu. Tá na východe Slovenska prevádzkuje štyri domy pokojnej staroby – okrem Košíc aj v Lipanoch, vo Veľkom Šariši a vo Vojčiciach.

Terézia Júdová, vedúca vo Veľkom Šariši pri Prešove, sa pred prijatím vždy rozpráva s uchádzačom aj rodinou.

„Už z rozhovoru sa dá zistiť, či to rodina dobre znáša. Rieši sa nielen adaptácia klienta, ale celej rodiny. Pre mňa je dôležité, aby sa klient napokon sám rozhodol, že chce ísť do zariadenia,“ opisuje pre Postoj.

Stáva sa, že rodina príliš tlačí, a to podľa nej nie je to dobrý krok na vstup. Je za to, aby sa ešte predtým rodina úprimne porozprávala a veci si vyjasnila.

Chápe zložitosť situácie a zdôrazňuje, že v zariadení nie je nikto navždy a vždy je možnosť vypovedať zmluvu. Klienti môžu zároveň chodiť k rodine domov, na dovolenku, predĺžený víkend či oslavy.

Vo Veľkom Šariši prihliadajú aj na sociálnu situáciu a vychádzajú v ústrety tým, ktorí sú v hmotnej núdzi či nemajú rodinu.

„Žiadostí je veľa, príjem je obmedzený. Často prichádzajú klienti v zlom zdravotnom stave, ale potom sa tu dajú dokopy,“ opisuje Júdová.

Vo Veľkom Šariši majú aktuálne 78 klientov vrátane desiatich kňazov. V Košiciach je ich v domove takmer sto.

Dôležitý je posudok, ale na prijatie nestačí

Po tom, čo výčitky prejdú, rodina sa niekedy začne správať až príliš ochranársky. V krízovej situácii, keď klient napríklad zomrie či ochorie, má tendenciu skúmať, či o neho bolo naozaj dobre postarané.

Vedúca Ďuricová týmto situáciám rozumie. Môže za tým byť istá kompenzácia výčitiek svedomia. Aj na to rodinu pripravuje dopredu.

„V krízových situáciách alebo keď niekto zomrie, máme odborné postupy, personál vie, čo má robiť. Rodina musí byť informovaná o každej jednej zmene.“

Aj keď umiestnenie rieši väčšinou celá rodina, najdôležitejší sú seniori. Tí dávajú svoj konečný súhlas aj podpis.

Čo by sa stalo, ak by človek nechcel prísť dobrovoľne? „Odmietol by všetky aktivity, zaľahol by a o chvíľočku aj zomrel,“ myslí si vedúca košického zariadenia.

Psychologička, ktorá sa stará o 90-ročnú mamuOtec zomrel v zariadení, pri mame som nechcela, aby sa to zopakovalo. Rozumiem však ľuďom, ktorí to doma nezvládnu

Zuzana Hanusová

Prijatie nového klienta má svoje pravidlá, najdôležitejší je integrovaný posudok o odkázanosti na sociálnu službu.

Do septembra minulého roka ho vydávali samosprávy, dnes majú túto agendu na starosti úrady práce.

Posudok ukáže, aký má človek zdravotný stav, ktoré úkony nezvláda.

Úrady tiež posúdia, či dostane ZŤP preukaz, akú ďalšiu službu potrebuje, či mu schvália príspevok na opatrovanie alebo napríklad aj parkovací preukaz.

Je možné požiadať aj o prednostné umiestnenie, na ktoré treba mať dôvod. 

Samotný posudok však nestačí.

Žiadateľ sa na základe neho dostane len na zoznam čakateľov. V košickom domove v centre mesta majú v poradovníku aktuálne okolo 90 ľudí. Takmer rovnako dlhý poradovník je aj vo Veľkom Šariši.

Okrem toho žiadatelia vypisujú aj žiadosť o uzatvorenie zmluvy a ukazujú dôchodok, či je z neho možné zaplatiť sociálnu službu.

Vedúca domu pokojnej staroby Terézia Júdová. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V Košiciach majú aj klavír. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo v prípade, ak príjem nestačí?

Vtedy sa musí zaviazať rodina, že rozdiel doplatí. U ľudí, ktorí nemajú najbližších príbuzných, oslovujú aj tých vzdialenejších, aby sa spolupodieľali na financovaní, alebo potom musia hľadať iné riešenia.

Cenníky sociálnych zariadení sú verejné, suma sa v oboch zariadeniach pohybuje od 23 do 27 eur na deň.

Konečná výška závisí od typu izby či druhu stravy. Niektoré rodiny sa na doplatok skladajú, niekde dopláca len jeden potomok.

Charitné domovy sú financované z verejných zdrojov a úhrad za sociálnu službu. Aj keď tieto zdroje vo veľkej miere pokrývajú základné zabezpečenie starostlivosti, odborný personál aj každodennú prevádzku, realita je často zložitejšia.

„Niektorí klienti nemajú dostatočný príjem, z ktorého by dokázali plnú úhradu pokryť, a zároveň nemajú ani rodinu, ktorá by im s doplatkom pomohla. Charita je tu aj pre nich. Aj preto je pre nás dôležitá aj podpora darcov. Vďaka nej môžeme zlepšovať prostredie prostredníctvom rekonštrukčných prác, postupne obnovovať technické zázemie a skvalitňovať podmienky, v ktorých seniori žijú,“ vysvetľuje pre Postoj charitná PR hovorkyňa Silvia Hrabčáková.

História košického domova, ktorý je najväčší z charitných domovov, siaha až do 13. storočia. Na tomto mieste stál kedysi špitál Lazaret Ducha Svätého. Už vtedy slúžil starým, chorým, chudobným a opusteným. Tradíciu a myšlienku sa tak charite darí uchovávať aj po sedemsto rokoch.

Seniori svoje zvyky nezmenia

Charitné zariadenia si pýtajú od rodiny aj kompletnú biografiu človeka, ktorého majú prijať. Zisťujú, aká izba je pre neho vhodná, pretože sú aj klienti, ktorí len ležia, alebo takí, ktorí majú psychické ochorenie.

„Snažíme sa, aby sme nešli jeden proti druhému, aby nemali konflikty, preto potrebujeme vedieť, v akom sú psychickom a fyzickom stave.“

Vedúca z Košíc hovorí, že biografia je akýsi životný príbeh, okrem detí a zamestnania ich zaujíma, koľko káv klienti denne vypijú či kedy zvyknú vstávať.

„Niekto spí v ponožkách, v čiapke, niekoho nemôžete ani zobuť. Dôležitá je aj strana lôžka. Tieto veci sú pre nás dôležité, aby sme vedeli nastaviť podmienky v izbe,“ dopĺňa vedúca vo Veľkom Šariši.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Obe sa zhodujú v tom, že starý človek už svoje zvyky nezmení a netreba ho do toho ani nútiť. Služby chcú preto klientom našiť na mieru.

S typickou frázou, že starí ľudia sú ako malé deti, nesúhlasí ani jedna. Zachovanie dôstojnosti a ľudskosti pri práci so seniormi je pre obe dôležité.

„Tým, že sem prídu, nestratia sociálny status, ktorý mali. Máme tu magistru farmácie, ktorá má pokročilú demenciu, ale pre nás je to stále magistra farmácie. Pani učiteľka bude vždy učiteľka a architekt zostane architektom. Personálu to vždy pripomínam. Aj oni sa podľa toho aj správajú. Magistra farmácie si stále kontroluje lieky,“ opisuje košická vedúca.

Osobná zóna, ktorá v iných zamestnaniach nemusí byť vhodná, je tu, naopak, vítaná.

„Chcú blízkosť, chcú cítiť, že nie sú odložení,“ opisuje seniorov košická vedúca. Dodáva, že starnutie nie je koniec, je to len pokračovanie „Nie je dôležité, kde starneme, ale ako starneme.“

Môžeme vykonať odborné činnosti aj dať lásku, ale rodinu nikdy nenahradíme.

Jej kolegyňa z Veľkého Šariša hovorí, že rodiny podporujú aj po umiestnení klienta a povzbudzujú ich, aby prichádzali za príbuznými. Pre lepšie vzťahy odporúča zastaviť sa kedykoľvek, hoci len na chvíľu, aj mimo návštevných hodín.

„Netreba im nosiť veľa vecí, nákupov, skôr ide o sociálny kontakt. Treba prísť, pohladiť. Toto je pre nich oveľa dôležitejšie ako nakúpiť plnú tašku a nezotrvať ani minútu. Mnohí pri vstupe povedia, že budú chodiť, ale hovorím im, aby nesľubovali, čo nemôžu urobiť. Veľa ráz klientom ani nehovoríme, že budú mať návštevu, lebo nie vždy dodržia termíny a potom to klienti nie veľmi dobre znášajú,“ opisuje Júdová.

Dodáva, že zariadenie je len predĺženou rukou, ale gro má zostať na rodine. „Môžeme vykonať odborné činnosti aj dať lásku, ale rodinu nikdy nenahradíme,“ zdôrazňuje.

Seniorov pribúda, zariadení je málo

Košická vedúca hovorí, že klienti nie sú v zariadení za trest, nie sú vo väzení. V Košiciach si niektorí vyjdú na kávu, ale aj na vínko, prejdú sa v centre či zájdu na omšu.

Počas dňa majú seniori niekoľko možností, ako stráviť deň. Môžu sa zapojiť do hier, kognitívnych či motorických cvičení, pod dohľadom sociálneho pracovníka si uvariť či upiecť, ale aj pozrieť televízor.

V Košiciach navštívime 86-ročného Bartolomeja Takáča, ktorý je v zariadení dva roky. Keď začal mať zdravotné ťažkosti a párkrát spadol, odporučili mu, aby už nebýval sám. Jeho deti chodia do zamestnania, nemohli ho nechať vo veľkom dome bez dozoru.

„Som rád, že som tu, bol som veľmi schudnutý a tu som pribral šestnásť kíl,“ hovorí nám s úsmevom.

Je spokojný, páčia sa mu najmä kultúrne podujatia. „Starostlivosť je mimoriadna, je tu dobre postarané nielen o mňa, ale aj o ostatných klientov,“ hovorí.

Deti ho pravidelne navštevujú a občas ho vezmú aj domov. „Trošku mi je ľúto za domom, nemá sa o to kto starať. Ale dlho sa tam nezdržiavam, nie je to udržiavané celkom podľa mojich predstáv,“ priznáva.

Bartolomej bol poľnohospodár a ovocinár, pochváli sa, že kedysi štepil aj štyri-päť jabĺk do jednej odrody.

Celý život pracoval s ľuďmi, pôsobil ako krajský inšpektor na pošte, neskôr bol námestníkom na okrese a vyučoval aj na strednej škole. Za svoju činnosť dokonca dostal diplom, ktorý s hrdosťou ukazuje.

Bartolomej je v zariadení spokojný. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Boli zvyknutí na susedov, na svoj domov, odrazu majú len jednu izbu, posteľ a stolík. Je veľmi ťažké vidieť, že celý môj život sa zmestí do jednej tašky,“ hovorí košická vedúca.

Charitné domovy na východnom Slovensku poskytujú celoročnú starostlivosť seniorom a ľuďom odkázaným na pomoc, no mierne sa odlišujú druhom sociálnych služieb, kapacitou aj prostredím.

Iné potreby vznikajú vo väčšom meste a iné v menšej obci. V niektorých zariadeniach poskytujú špecializované sociálne služby pre ľudí s konkrétnymi diagnózami, najmä s Alzheimerovou chorobou, demenciou či inými neurodegeneratívnymi ochoreniami.

V Košiciach popri pobytovej službe funguje denný stacionár alebo doplnkové služby ako prepravná služba či požičovňa zdravotníckych pomôcok.

Zariadení pre seniorov je síce viac ako v minulosti, neúmerne však pribúda ľudí, ktorí potrebujú opateru.

Podľa štatistík ministerstva práce na celom Slovensku čakalo na umiestnenie do zaradenia pre seniorov vlani v decembri desaťtisíc ľudí. Z nich jednoznačne najviac bolo z Bratislavského kraja.

Rezort zverejňuje aj prehľad o tom, koľkí žiadajú o odkázanostné služby. Do špecializovaných zariadení sa hlásilo takmer 3 500 seniorov, vybavených žiadostí bolo dokopy menej ako štyristo.

Podľa údajov Sociálnej poisťovne bolo minulý rok na Slovensku takmer 1,5 milióna dôchodcov.

Počet poberateľov rozličných druhov dôchodkových dávok je tak čoraz vyšší, len v roku 2024 ide o nárast viac než 38-tisíc ľudí.