Grónsky virtue signalling | Zakrývanie reality slovami nestačí. Treba ukázať karty

Európsky internet zapĺňajú videá (nota bene vytvorené americkou alebo čínskou AI), na ktorých hrdinské ľadové medvede, legoví vojačikovia alebo snehuliaci pod vlajkou EÚ bránia dánsku kolóniu pred imperiálnymi chúťkami Spojených štátov Donalda Trumpa.

Dve čísla z posledných dní mohli v tomto kontexte obzvlášť zaujať. Na jednej strane viac než 60 percent Nemcov deklaruje, že by EÚ mala byť v prípade potreby ochotná vojensky zasiahnuť v Grónsku proti americkej invázii.

Na druhej strane podľa najnovšieho prieskumu Gallupovho inštitútu je len 23 percent Nemcov ochotných brániť svoju krajinu v prípade konfliktu. Implicitne – konfliktu s Ruskom.

Ako si vysvetliť tento pomerne brutálny rozkol medzi expedičnou grónskou „krvilačnosťou“ a domácim pacifizmom? A čo to vypovedá o Nemecku a západnej Európe, ale aj o Spojených štátoch a spoločnostiach Západu v čase dnešných turbulencií? Dve miniúvahy o tom, kam sme sa dostali…

Keď sa antiamerikanizmus stretne s imperiálnou hybris…

Rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi, v čase invázie do Iraku, zachvátila západoeurópske spoločnosti vlna antiamerikanizmu. Vtedy to bol pre Stredo- a Východoeurópanov šok – zisťovali, že hlavným tmelom európskeho projektu pre veľkú časť európskych elít a verejnej mienky nie je strach z Ruska, ako si naivne mysleli na základe vlastnej historickej skúsenosti, ale nenávisť k Amerike.

Odpor k Bushovi mladšiemu a jeho politike vzývali osobnosti ako Jürgen Habermas a Jacques Derrida ako formujúci moment novej európskej identity.

Dnes je obava a neistota vyvolaná politikou Donalda Trumpa všeobecná aj v „novej Európe“ – popri „populistickej vlne“ ďalší krásny dôkaz toho, že sme sa už plne integrovali.

Zároveň však ide aj o zlyhanie Spojených štátov, ktoré viditeľne prehrávajú „boj o diskurz“ v Európe, nedokážu komunikovať svoje ciele a možno to ani nechcú, pretože uverili, že transformáciu medzinárodného poriadku zvládnu len vlastnou imperiálnou silou a dohodou medzi jedinou superveľmocou a veľmocami – najmä Čínou, prípadne aj Ruskom a Indiou.

Ako však správne pripomína Jakub Jakóbowski z poľského Centra východných štúdií, „významným prvkom sily Spojených štátov vždy bola sila aliancií. To je niečo, čo Čína nemala a stále ešte nemá“.

Áno, „globálny Západ“ je možno nespoľahlivý a nevďačný, je to vrece bĺch – pokračuje poľský analytik –, ale predstavuje neporovnateľne väčšiu a užitočnejšiu výhodu a mocenskú páku, než má druhá strana. Časť tábora MAGA si však zjavne myslí, že rozmetanie aj tejto siete aliancií je správnym krokom smerom k redefinícii poriadku.

Kto sa o nás postará?Novú realitu sme tak dlho odmietali, až nás zaskočila úplne nepripravených

Maciej Ruczaj

Následky kombinácie oboch faktorov – americkej bezohľadnosti a európskeho antiamerikanizmu – vidíme v týchto dňoch.

Koncom týždňa prebehli médiami dve série správ: prvá ukazovala raketový vzostup Číny, ktorá sa v európskej verejnej mienke – a nielen európskej – javí ako spoľahlivejší partner.

Už pred rokom, na začiatku Trumpovej éry, presviedčal Slavoj Žižek svojich čitateľov, že strategické spojenectvo s Čínou je správnou cestou k európskej emancipácii od toxického vplyvu USA. V piatok hovoril o „strategickom spojenectve“ v Pekingu kanadský premiér Mark Carney.

A spoluautor spomínaného prieskumu Ivan Krastev opisuje, ako „Trump presvedčil svet, aby sa zamiloval do Číny“, a chváli pekinský režim, ktorý „okrem hrozivých vojenských cvičení okolo Taiwanu a v Juhočínskom mori vystupuje demonštratívne pacifisticky a nevykonáva žiadne ofenzívne vojenské operácie mimo zóny, ktorú považuje za svoje hranice“.

V rovnakom čase urobili hlavní európski lídri úplne zreteľný, hoci v českých médiách takmer nezaznamenaný „premet“ a začali hovoriť o potrebe otvorenia komunikačných kanálov s Ruskom.

Prvý bol, samozrejme, ako vždy francúzsky prezident Macron, no vzápätí ho nasledoval Friedrich Merz, ktorý vo východonemeckom Dessau vyhlásil, že „Rusko je európska krajina“, „náš najväčší sused“, a vyjadril presvedčenie, že „návrat rovnováhy“ vo vzťahu EÚ – Rusko, „keď mier preváži a sloboda bude zabezpečená“, je kľúčom k spokojnej budúcnosti Nemecka.

Kam nás dovedie virtue signalling?

Ak môže byť mementom pre Trumpove USA vyššie citovaná veta o kľúčovom význame spojenectiev pre americký superveľmocenský status, pre Európu zas napísal minulý týždeň vhodné varovanie v denníku Die Welt publicista Marc Felix Serrao: tvrdenie, že Európa bude schopná brániť Západ bez účasti USA, je megalománia.

Alebo skôr – povedané súčasným jazykom – virtue signalling: okázalé predvádzanie morálnej nadradenosti, avšak len slabo ukotvené v realite.

Ilustráciou tohto tvrdenia bola v dnešných dňoch široko komunikovaná informácia o počtoch vojakov, ktoré európske krajiny vysielajú do Grónska. Celkovo ich bolo asi tridsaťdva.

Poľsko síce ústami Donalda Tuska svoju účasť odmietlo, ale aspoň Radek Sikorski, jeden z majstrov sveta vo virtue signallingu, vyhlásil, že zvažuje otvorenie konzulátu v Nuuku.

Samozrejme – ako sa hneď ponáhľali vysvetliť fact checkeri – ide len o prieskumné jednotky, a teda uvádzať tieto čísla ako stav európskej vôle a pripravenosti je dezinformácia.

Lenže… „Nemci v roku 2023 podpísali s Litvou dohodu o umiestnení celej brigády, teda päťtisíc mužov, na území baltského štátu. Máme začiatok roku 2026 a zatiaľ ich je tam sedemsto,“ pripomenul v tomto kontexte poľský analytik Marek Budzisz.

A áno, úplne určite to ide podľa plánu. „Na plány a stratégie sme totiž najlepší. Máme plán na každú krízu a výzvu,“ ironicky poznamenáva už citovaný Jakóbowski, hoci v tomto prípade hovorí nie o vojenskej (bez)moci, ale o podobne bezmocnom prizeraní sa čínskemu „požieraniu európskeho priemyslu“.

A práve v kontexte všeobecného sklonu dnešného človeka k virtue signallingu sa javí disproporcia medzi počtom podporovateľov „obrany Grónska“ a „obrany vlasti“, ktorú sme uviedli na úvod, oveľa pochopiteľnejšia.

Grónsko je pre virtuálnych bojovníkov ideálne. Nezáleží na tom, že ide v podstate o jeden z posledných pozostatkov kolonializmu – budeme sa oháňať sebaurčením Inuitov.

Proti americkým záujmomTisícky Grónčanov v Nuuku aj Dánov v Kodani protestovali proti Trumpovej politike (fotogaléria)

TASR Postoj

Nezáleží na tom, že o potrebe posilniť obranu Grónska sa bezvýsledne hovorí už desaťročie a ešte v decembri 2025 oficiálne varovala pred rusko-čínskym spojenectvom v Arktíde dánska vojenská rozviedka – teraz budeme tvrdiť, že jediným dôvodom krízy sú iracionálne imperiálne chúťky Trumpa.

Ľavicový americký sociológ Musa al-Gharbi v knihe Nikdy sme v skutočnosti neboli woke podáva psychologický portrét západných liberálnych elít, v ktorom sú „symboly a slová“ dôležitejšie než realita.

Al-Gharbi rieši čoraz ostrejší rozpor medzi ideológiou totálnej rovnosti a ochrany „zraniteľných“, ktorú má táto elita na zástavách, a realitou priepasti, ktorá sa čoraz rýchlejšie otvára medzi víťazmi a porazenými.

Napriek tomu vo svete, ktorý neskorý liberalizmus vytvoril, zabezpečuje táto symbolická prevaha – vláda nad diskurzom – reálnu moc. A zároveň umožňuje udržať si na psychológiu týchto elít kľúčové presvedčenie, že konajú dobro.

Žiaľ, mentalitu opísanú al-Gharbim založenú na virtue signallingu sme v Európe dokázali preniesť aj do sveta medzinárodných vzťahov. V ňom však takmer vždy napokon nastane okamih, keď zakrývanie reality slovami nestačí a treba ukázať karty.

Tento moment Európu čaká v otázkach bezpečnostnej závislosti od USA, ekonomickej bezbrannosti voči Číne aj technologickej závislosti od oboch. Grónsko je však dosť ďaleko nato, aby sa tu dala táto hra uplatniť v celej svojej kráse. Nechceme totiž ubrániť Grónsko, ale obhájiť vlastný dobrý pocit.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.