Problém volebných obvodov Ako môžu hlasy mať rôznu váhu a čo má Malta spoločné s Čunovom a Revištským Podzámčím

Po tom, čo verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský oznámil, že mnohé mestá a kraje porušujú rovnosť hlasov voličov, je pomerne pravdepodobné, že malá časť zainteresovanej verejnosti si povedala „Konečne“, druhá malá časť si povzdychla, že sa táto téma vytiahla na svetlo sveta, no absolútna väčšina tomu nevenovala ani štipku pozornosti.

Porušovanie rovnosti hlasov v slovenských krajských a komunálnych voľbách je totiž známa téma, no je ticho tolerovaná a zväčša neriešená. Nie je to totiž zďaleka taká jednoduchá otázka, na ktorú sa dá hľadieť iba cez čísla, ako to prezentuje ombudsman Dobrovodský.

Téma volebných obvodov, ich férovosti a demokratickosti, je komplexná problematika, pričom aspekt, na ktorý upozornil verejný ochranca práv, je len jedným z viacerých. Pre začiatok si povedzme, čo je vlastne volebný obvod: ide o určité geograficky ohraničené územie vytvorené na politické zastúpenie tam žijúcich voličov v zastupiteľstve.

V danom obvode sa môže voliť buď jeden zastupiteľ – vtedy hovoríme o jednomandátovom volebnom obvode –, alebo viac – vtedy ide o viacmandátový volebný obvod. V praxi sa na Slovensku stretávame s kombináciou jednomandátových a viacmandátových obvodov.

Teda ak sa nejaký územný celok skladá z obvodov A a B, znamená to, že voliči, ktorí žijú vo volebnom obvode A, si môžu vybrať spomedzi kandidátov, ktorí kandidujú vo volebnom obvode A. Rovnaké platí pre voličov žijúcich v obvode B: môžu voliť iba kandidátov z obvodu B.

Do zastupiteľstva celku si tak voliči oboch obvodov navolia svojich zástupcov, ktorí sú im geograficky bližšie, mali by preto lepšie poznať ich problémy a tie v zastupiteľstve prednášať a hľadať pre ne riešenia.

Určitý problém nastáva vo chvíli, keď v jednom obvode žije viac voličov ako v inom. Ukážme si to na príklade mesta Tlmače, ktoré sa skladá zo starej obce na ľavom brehu Hrona a z nového sídliska Lipník na jeho pravom brehu.

Časti sú od seba oddelené urbanisticky, prírodne, ako aj charakterom zástavby – stará časť je typické vidiecke sídlo, nová časť je typické sídlisko z druhej polovice 20. storočia postavené na zelenej lúke, ktoré sa postupne rozrastalo a dnes má aj niekoľko ulíc s rodinnými domami.

Tlmače v roku 1950 (vľavo) a v súčasnosti (vpravo). Na súčasnej snímke vidieť nové sídlisko Lipník. Zdroj: Historická ortofotomapa Slovenskej republiky

Prirodzene, sídlisko má výrazne viac obyvateľov ako stará obec – v tomto prípade ide asi o päťnásobok (konkrétne v roku 2022 bolo v starej obci zapísaných 503 voličov, na Lipníku 2 560).

Keďže napriek rozdielom ide o jedno mesto, ktoré má jedno zastupiteľstvo, problém je vyriešený jednoducho: v starej obci sa volia dvaja poslanci, na Lipníku deviati. Pomer poslancov je tak približne rovnaký ako pomer voličov.

Povedali by sme, že v Tlmačoch je situácia dobre vyriešená? Na prvý pohľad pravdepodobne áno. Žiaden obyvateľ Lipníka nemôže ukazovať prstom na starousadlíka, že si v zastupiteľstve uzurpuje viac, ako mu patrí, ani naopak.

Prípad Žarnovica

Pozrime sa však teraz do iného mesta – do Žarnovice, ktorá patrí k 34 mestám, v ktorých volebné obvody verejný ochranca skúmal, pričom toto mesto vyšlo z hľadiska rovnosti hlasov ako druhé najnespravodlivejšie – po Bratislave. (Tá je témou sama osebe a ešte sa k nej dostaneme.)

Prečo Žarnovica dopadla v prieskume tak zle? Je to totiž mesto, ktorého väčšina je pomerne kompaktná a sústredená na jednom území, no okrem toho má aj niekoľko vzdialenejších osád, oficiálne mestských častí. Oproti Bratislave a Košiciam však nejde o mestské časti, ktoré by mali postavenie obcí a vlastné samosprávy; ide o integrálne súčasti Žarnovice, ktoré síce môžu mať vlastné katastrálne územie, ale inak sú plne pod správou žarnovického mestského úradu.

Konkrétne ide o mestské časti Žarnovická Huta, Lukavica a Revištské Podzámčie. Kým celé mesto malo v roku 2022 dohromady 4 837 zapísaných voličov, v Žarnovickej Hute ich žilo 183, v Lukavici 123 a v Revištskom Podzámčí iba 78.

Zastupiteľstvo v tomto meste má trinásť poslancov a obvody určilo takto: Žarnovica – mesto pozostáva z piatich obvodov po dvoch poslancoch (teda spolu desať) a tri vyššie uvedené mestské časti tvoria každá samostatný volebný obvod, z ktorých každý si volí vlastného poslanca (teda spolu troch).

Keď sa však pozrieme na čísla, zistíme, že volebné obvody 1 a 2 v Žarnovici majú každý niečo vyše tisíc voličov, čo znamená, že na jedného poslanca pripadá zhruba päťsto voličov. To je viac, ako keby sme sčítali voličov vo všetkých troch mestských častiach, ktoré majú dovedna až troch poslancov.

Právny expert Peter Gombala prezentuje výsledky prieskumu o rovnosti hlasov vo volebných obvodoch slovenských miest. Foto: TASR/Maroš Herc

Je to nespravodlivé? Podľa matematického modelu áno. Výsledky komunálnych volieb ukazujú, že kým v Revištskom Podzámčí stačilo na zvolenie za poslanca 38 hlasov, v inom mestskom obvode kandidátovi, ktorý hlasov získal 174, ani tento zisk na zvolenie nestačil.

Kandidátovi v Revištskom Podzámčí teda stačí osloviť omnoho menej voličov, spraviť omnoho menšiu kampaň a vynaložiť celkovo menšie úsilie, aby sa stal poslancom, než kandidátovi v meste.

Číselne vyjadrené to tiež znamená, že hlas obyvateľa Revištského Podzámčia je takmer sedemkrát silnejší ako hlas obyvateľa volebného obvodu 1, ktorý je v Žarnovici najväčším. Obyvateľ samotného mesta tak môže argumentovať, že v porovnaní s obyvateľmi mestských častí je v mestskom zastupiteľstve podreprezentovaný, čo vníma ako nespravodlivé.

Mohol by sa domáhať napríklad dvoch nasledujúcich riešení. Po prvé, aby volebné obvody boli určené podľa toho najmenšieho, teda ak najmenší obvod má 78 voličov, aby na každých 78 voličov pripadal jeden poslanec. Znamenalo by to, že žarnovické zastupiteľstvo by malo 62 poslancov.

Druhé riešenie by mohlo byť, aby mestské časti netvorili samostatné obvody, ale aby boli napríklad zlúčené do najbližších obvodov, a tak by stratili istotu vlastného poslanca.

To by, pochopiteľne, obyvatelia mestských častí zrejme vnímali negatívne. Mohli by argumentovať vlastnou identitou mestských častí a ich geografickým oddelením od mesta, pre ktoré ich trápia iné problémy ako väčšinu obyvateľov, a z toho dôvodu cítia potrebu mať v mestskom parlamente vlastné zastúpenie.

Dokonalé riešenie tohto problému nejestvuje, preto by sa s najvyššou pravdepodobnosťou muselo dospieť k nejakému kompromisu, ale tak, aby miera nespravodlivosti bola menšia. Možno by to vyžadovalo komplexné prekreslenie obvodov v celom meste a rozdistribuovanie poslaneckých mandátov, no počet obyvateľov sa v obciach a jednotlivých obvodoch časom prirodzene beztak mení, preto sa aj zmena obvodov z času na čas vníma ako prirodzený proces.

Geografická kvóta

Treba si však uvedomiť aj to, že v tomto prípade hovoríme v skutočnosti o geografickej kvóte – teda istá skupina obyvateľov si nárokuje vlastného poslanca len preto, že býva na určitom mieste, zatiaľ čo iná skupina obyvateľov, ktorá býva na inom mieste (napríklad v jednom spoločnom paneláku), takú výsadu nemá.

Geografická kvóta implikuje, že aj ak by v danom území teoreticky kandidoval iba jeden kandidát a iba on sám by sa zúčastnil na voľbách, aby si dal hlas, stal by sa poslancom. Nesúťaží totiž s ostatnými kandidátmi v meste, ale iba v rámci svojho územia.

Spochybniť sa dá aj predpoklad, že zlúčenie mestskej časti do iného obvodu by automaticky znamenalo stratu zastúpenia obyvateľov danej mestskej časti v celomestskom zastupiteľstve.

V skutočnosti by ich sused stále mohol svoj mandát obhájiť, iba by musel osloviť dostatok voličov napríklad aj na sídlisku. Musel by tomu prispôsobiť svoju kampaň a predniesť témy, ktoré netrápia iba jeho susedov v mestskej časti, ale aj spoluobčanov na sídlisku. Jeho kampaň by sa tak stala širšou a reagovala by na problémy väčšieho počtu obyvateľov.

Druhá stránka mince je, či by skutočne napríklad obyvatelia sídliska volili ako svojho poslanca obyvateľa malej osady za kopcom. V prípade, že by medzi obyvateľmi víťazila takzvaná fanklubová mentalita a volili by „svojho kandidáta“ bez ohľadu na jeho politické zručnosti, v konečnom dôsledku by škodili sami sebe.

Možno sa zdá, že najlepšie by bolo nechať riešenie problému nerovného zastúpenia poslancov na obyvateľov samotného mesta, ktorého sa to týka – a tak to aj je, lebo volebné obvody si určuje zastupiteľstvo obce, hoci riadiac sa zákonom o podmienkach výkonu volebného práva.

Verejný ochranca práv jednotlivým mestám, kde identifikoval problém, adresoval oznámenia o výsledkoch svojho prieskumu a výzvy na prijatie opatrení, teda na prepracovanie ich volebného rozdelenia, a splnenie týchto odporúčaní bude sledovať.

Naznačuje to, že ak sa dané mestá rozhodnú odporúčania ombudsmana ignorovať, ten podnikne ďalšie kroky, aby ich prinútil k prekresleniu ich obvodov.

Bratislava je na tom najhoršie

V prípade Bratislavy už aj konal – na Ústavný súd podal návrh na posúdenie súladu druhej vety § 11 ods. 2 zákona o hlavnom meste s ústavou a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach.

Vyššie uvedený odsek zákona o Bratislave hovorí:

„Mestské zastupiteľstvo má 45 poslancov volených obyvateľmi hlavného mesta v priamych voľbách. Počet poslancov volených v jednotlivých mestských častiach určí mestské zastupiteľstvo podľa podielu počtu obyvateľov mestskej časti na celkovom počte obyvateľov hlavného mesta, pričom každá z nich má v mestskom zastupiteľstve aspoň jedného poslanca.“

Inými slovami, zákon, na ktorý Bratislavčania nemajú priamy dosah, určuje ich mestu nielen počet poslancov, ale aj to, že každá mestská časť musí mať aspoň jedného. To však vedie k výrazným rozdielom vo váhe hlasov obyvateľov rôznych častí, čo najviac vidno pri tých najmenších ako Čunovo či Devín, ktoré nemajú ani dvetisíc obyvateľov.

Čunovčania a Devínčania tak majú nárok mať po jednom poslancovi v štyridsaťpäťčlennom zastupiteľstve, ktoré reprezentuje 475-tisíc obyvateľov celého mesta. V priemere tak na jedného poslanca pripadá približne desať a pol tisíca obyvateľov, pričom už tu vidíme, že malé mestské časti sú nadreprezentované.

Dokonca ak by sme sčítali obyvateľov všetkých troch mestských častí za Petržalkou, teda Jaroviec, Rusoviec a Čunova, zistili by sme, že ich majú necelých deväťtisíc. Napriek tomu majú dokopy až troch poslancov.

Opačným extrémom je mestská časť Devínska Nová Ves, ktorá má pri sedemnástich tisícoch obyvateľov tiež iba jedného poslanca. V porovnaní s Čunovom tak ide o desaťnásobne väčšiu mestskú časť, no s rovnakým zastúpením v zastupiteľstve. Hlas Devínskonovovešťana má tak iba desatinovú silu hlasu Čunovčana.

Či by v prípade bratislavských mestských častí obstáli rovnaké argumenty ako v prípade tých žarnovických, je otázne. Mestské časti Bratislavy (a Košíc) totiž majú postavenie obcí, majú vlastné miestne úrady, starostov a miestnych poslancov. O mnohých lokálnych záležitostiach si tak rozhodujú samy a otázka, či by mali mať automatický nárok aj na poslanca v mestskom zastupiteľstve, je spochybniteľné.

Že to tak nemusí byť, ukazujú Košice, ktorých mestské zastupiteľstvo má podľa zákona o meste Košice 41 poslancov. Napriek tomu, že Košice majú iba polovičný počet obyvateľov oproti Bratislave, mestských častí majú viac – až dvadsaťdva. Rovnako v prípade Bratislavy ide o mestské časti s postavením obcí, vlastnými starostami a miestnymi zastupiteľstvami.

No v košickom mestskom zastupiteľstve nemá každá mestská časť nárok na vlastného poslanca, ale tie menšie sú združené do spoločných volebných obvodov: napríklad mestské časti Barca, Šebastovce a Poľov tvoria jeden volebný obvod, v ktorom sa volí jeden poslanec. Podobne Lorinčík, Pereš a Myslava tvoria iný volebný obvod a spoločne si volia jedného poslanca mestského zastupiteľstva.

V prípade, že by Ústavný súd skonštatoval nesúlad napadnutého ustanovenia zákona o hlavnom meste so slovenskou ústavou, volebné obvody v Bratislave by zrejme čakalo prekreslenie. Ako by mohli teoreticky vyzerať, navrhol pred pár rokmi Daniel Kerekes vo svojej analýze: volebné obvody nakreslil podľa okresov, pričom prvý bratislavský okres zlúčil s tretím.

Takéto volebné obvody by mali približne od 105- do 125-tisíc obyvateľov a na každý by pripadalo od 10 do 12 poslancov.

Problémy majú aj kraje

Obdobná situácia ako v niektorých slovenských mestách je aj v samosprávnych krajoch. Prieskum verejného ochrancu práv konštatoval, že rovnosť volebného práva porušuje až šesť z ôsmich krajov, teda všetky okrem Trenčianskeho a Nitrianskeho.

Najväčší problém je opäť na západe Slovenska, konkrétne v Bratislavskom kraji, ktorý má až 24 volebných obvodov, najviac zo všetkých krajov. Zároveň mal vo voľbách v roku 2022 najväčšie odchýlky v sile volebných hlasov.

Napríklad vo volebnom obvode 22 (dediny okolo Senca), ktorý má 19 221 obyvateľov, sa volil jeden poslanec krajského zastupiteľstva, no v samotnom Senci (obvod 21), ktorý má 20 106 obyvateľov, sa volili až dvaja poslanci.

Podobne v obvode 8 (Devín a Devínska Nová Ves), ktorý má 19 091 obyvateľov, sa volil jeden poslanec, no v obvode 3 (Vrakuňa) s 20 505 obyvateľmi sa volili dvaja.

Ide teda o rozdiely v sile volebných hlasov takmer na úrovni dvojnásobku. Menej výrazné rozdiely môžeme nájsť aj v ostatných krajoch.

Devínska Nová Ves – bratislavská mestská časť podreprezentovaná v mestskom aj krajskom zastupiteľstve. Foto: Turistická informačná kancelária Devínska Nová Ves

A čo eurovoľby?

Komunálne a krajské voľby sú na Slovensku jedinými, v ktorých sa volí vo viacerých volebných obvodoch. V parlamentných (a, pochopiteľne, aj prezidentských) voľbách tvorí celé územie Slovenska jeden volebný obvod (alebo podľa zákona „volebný kraj“).

Zaujímavým prípadom sú voľby do Európskeho parlamentu. V rámci Slovenska síce volíme všetci v tom istom obvode, ale v rámci EÚ možno pozorovať ten istý fenomén ako napríklad u nás v Žarnovici – a teda výrazné rozdiely v sile hlasu naprieč obyvateľmi rôznych krajín.

Najväčší rozdiel, pochopiteľne, vidieť pri porovnaní najväčšej krajiny s najmenšou, teda Nemecka a Malty. Kým Nemecko má pri populácii 83,5 milióna 96 europoslancov – na jedného teda pripadá zhruba 870-tisíc voličov –, Malta s 574 tisícmi obyvateľov má šiestich europoslancov. To znamená, že v tomto ostrovnom mikroštáte jeden europoslanec reprezentuje len 95-tisíc obyvateľov.

Sila hlasu Malťana v Európskom parlamente je tak viac než deväťkrát väčšia ako Nemca. V porovnaní s európskym priemerom majú silný hlas aj Slováci – 361-tisíc obyvateľov na poslanca, teda zhruba 1,7-krát silnejší hlas ako priemerný Európan (625-tisíc obyvateľov na poslanca).

Mimochodom, ak by sa Československo nikdy nebolo rozdelilo, malo by dnes asi 16,5 milióna obyvateľov. Porovnateľné Holandsko s osemnástimi miliónmi má v Európskom parlamente 31 zákonodarcov, zatiaľ čo Slovensko a Česko dohromady až 36. Rozdelením republiky sme tak okrem iného spoločne s Čechmi získali piatich europoslancov navyše.

Za a proti

Na Slovensku dlhodobo a pravidelne zaznievajú hlasy, že viacero volebných obvodov by sme mali mať aj vo voľbách do Národnej rady. Obhajcovia tohto systému argumentujú väčším zastúpením ľudí v regiónoch, odporcovia sa zasa obávajú, že by takýto systém mohol favorizovať silné strany na úkor slabších. Aj z tohto dôvodu sa za vlády Igora Matoviča do ústavy dostalo ustanovenie o tom, že pre parlamentné voľby tvorí celé územie krajiny jeden volebný obvod.

Najprv sa pozrime na výhody systému viacerých volebných obvodov, teda konkrétne na vyššie zastúpenie regiónov. Je faktom, že to by takýto systém spĺňal – ak by napríklad Prešovský kraj mal garantovaných 22 mandátov (čo približne zodpovedá zastúpeniu obyvateľov Prešovského kraja na celom Slovensku), tak by v parlamente po každých voľbách zaručene tento región zastupovalo 22 zákonodarcov.

Vo vzduchu však zostáva visieť otázka, čo presne by takéto rovnomerné zastúpenie regiónov v parlamente zlepšovalo. Obhajcovia by zrejme tvrdili, že napríklad poslanci z Prešovského kraja by v parlamente prednášali problémy, ktoré trápia tento kraj, a hľadali pre ne riešenia.

Iným argumentom v prospech obvodov je lepšia poznateľnosť určitých politikov v regiónoch a ich väčšia blízkosť k voličom. Takýto politik má voči svojim „susedom“ adresnejšiu zodpovednosť, teoreticky s nimi dokáže lepšie a častejšie komunikovať a lepšie tak pozná problémy, ktoré ich trápia.

Na druhej strane parlament nie je miestom určeným na zaoberanie sa lokálnymi či regionálnymi problémami – na to slúži práve krajská samospráva, respektíve mestské a obecné samosprávy. V parlamente sa rozhoduje predovšetkým o legislatíve, ktorá má rovnakú platnosť na celom území Slovenska.

Samozrejme, existujú aj výnimky – napríklad o diaľniciach či železniciach sa rozhoduje z Bratislavy, no nedokončené diaľničné prepojenie s Košicami zrejme viac trápi východniara ako obyvateľa hlavného mesta.

Bývalý vládny splnomocnenec Viktor NižňanskýObciam a krajom musíme nanovo určiť kompetencie, a nie hrať sa s mapkami

Jakub Lipták

Systém viacerých volebných obvodov teda rieši domnelý problém nedostatočného geografického zastúpenia, no vytvára niekoľko nových problémov, ktorým sa celkom nedá vyhnúť ani v prípade, že by sila volebného hlasu bola naprieč obvodmi čo najrovnejšia.

Ak je totiž v jednom obvode výrazne väčšia alebo výrazne menšia volebná účasť ako v inom, na počte zvolených zákonodarcov sa to nijako neodrazí – obvod má totiž určenú kvótu.

V praxi sme dôsledok takejto kvóty mohli pozorovať napríklad vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014, keď u nás volebná účasť dosiahla mimoriadne nízkych 13 percent, no z hľadiska zastúpenia Slovenska v Európskom parlamente to bolo úplne jedno. Nebol by spravodlivejší systém, ktorý by v takom prípade slovenských voličov potrestal tak, že budú mať v europarlamente menšie zastúpenie?

Nevýhoda viacerých volebných obvodov spočíva aj v tom, že voličovi zužuje ponuku, z ktorej si môže vyberať svojich zástupcov. Obvod mu síce zaručuje pevne dané zastúpenie svojho geografického územia v zastupiteľstve celku, no ak by si prial voliť kandidáta, ktorý býva v inom obvode, má smolu.

Inými slovami, ak by obyvateľ Košického kraja mal dojem, že ho v parlamente bude lepšie zastupovať nejaký konkrétny poslanec z Trenčianskeho kraja, mohol by ho voliť jedine v prípade, že by sa presťahoval – respektíve ak by si administratívne zmenil adresu trvalého pobytu a potom by fyzicky šiel voliť do daného kraja.

Zúženie ponuky pre voliča so sebou nesie aj zúženie záberu politika: keď ten vie, že obyvatelia iných regiónov mu hlas vo voľbách nemôžu dať, nemá motiváciu sa o nich a ich problémy zaujímať.

V prípade viacerých obvodov by sme na luxus hlasovacích preukazov museli zabudnúť.

Apropo, hlasovacie preukazy – ak sme dnes zvyknutí na to, že študent z východu môže v parlamentných voľbách hlasovať v hlavnom meste a Bratislavčan zasa počas dovolenky hoci aj vo Vysokých Tatrách, v prípade volebných obvodov by sme na takýto luxus museli zabudnúť. Vo volebný deň by každý musel ísť hlasovať do svojho kraja podľa toho, kde má trvalý pobyt, a hlasovací preukaz by mohol využiť iba v rámci tohto obvodu.

Čo sa dá pomerne ľahko administratívne vyriešiť zmenou trvalého bydliska v rámci Slovenska, už nemožno tak jednoducho aplikovať vo voľbách do Európskeho parlamentu, v ktorých sa volí na základe občianstva.

Opäť, keď sa pozrieme na voľby do tohto legislatívneho telesa, tentoraz v roku 2024, vidíme, že po nich nastala situácia, keď Slovensko má svoje zastúpenie len v troch politických skupinách (ľudovci, liberáli, suverenisti), keďže väčšina zvolených poslancov ostala nezaradenými.

To znamená, že slovenskí voliči, ktorí sympatizujú napríklad so sociálnymi demokratmi, s patriotmi, konzervatívcami a reformistami či so zelenými, svoje zastúpenie v Európskom parlamente nemajú. Má ich utešovať, že majú v parlamente slovenských europoslancov, aj keď s úplne iným politickým presvedčením?

V istom zmysle podobná situácia nastala v Bratislave po voľbách v roku 2022 – mnohé miestne zastupiteľstvá sa stali takmer alebo úplne jednofarebnými. Za tento výsledok do veľkej miery môže práve volebný systém – pokiaľ majú voliči jednej strany či koalície dostatočnú prevahu, dokážu si v rámci obvodov navoliť svojich zástupcov a úplne prevalcovať voličov iných hnutí.

Komunálne voľby v BratislaveJednofarebné zastupiteľstvá sú zlou správou pre demokraciu

Jakub Lipták

Dodajme ešte, že aj v prípade dilemy medzi jednoobvodovým a viacobvodovým systémom jestvuje kompromis v podobe zmiešaného volebného systému. V takom prípade sa časť poslancov môže voliť na celoštátnej kandidátke a ďalšia časť v rámci obvodu, respektíve jedna komora parlamentu môže byť kreovaná prostredníctvom jedného systému a druhá komora prostredníctvom druhého.

Gerrymandering

So systémom volebných obvodov je tiež spojený notoricky známy fenomén takzvaného gerrymanderingu – teda účelového geografického vytyčovania volebných obvodov tak, aby uprednostňovali určitú populáciu na úkor inej.

Tento pojem vznikol v Spojených štátoch amerických, kde sa s ním voliči stretávajú dodnes. Častou aplikáciou gerrymanderingu je účelové rozdeľovanie mestských populácií na menšie a ich zlučovanie s vidieckym obyvateľstvom, aby v takto vytvorenom obvode mali prevahu voliči jednej strany nad voličmi druhej strany. V poslednom období sa to dá vidieť napríklad v prekresľovaní obvodov v Texase a Kalifornii.

Pôvodný „gerrymander“ – kombinácia priezviska vtedajšieho guvernéra Massachusetts Elbridgea Gerryho a salamandry, ktorú nový účelovo vytvorený volebný obvod pripomínal

Gerrymandering môže byť aplikovaný aj na účelové znevýhodnenie určitého etnika – v slovenskom kontexte by sme hranice súčasných vyšších územných celkov mohli pokojne považovať za gerrymandering v neprospech slovenských Maďarov.

Ukážkovým príkladom je Trnavský kraj, v ktorom boli zlúčené silno maďarské okresy ako Dunajská Streda a Galanta s čisto slovenskými, hoci aj geograficky vzdialenými a kultúrne odlišnými záhorskými okresmi Skalica a Senica.

Súčasné hranice samosprávnych krajov zabezpečujú, že v žiadnom z nich Maďari nezískajú väčšinu. Dá sa na to, samozrejme, pozerať ako na nespravodlivosť, súčasne však aj ako na preventívne opatrenie proti potenciálnej snahe určitého územia odtrhnúť sa od Slovenska, čo takémuto riešeniu dáva určitú legitimitu.

Ako vidno, čisto matematický pohľad na volebné obvody a rovnosť či nerovnosť hlasov je iba jedným z možných uhlov, ktorými sa dá na túto komplexnú problematiku nazerať.

Príklad rozdelenia tej istej populácie, v ktorej modrí tvoria 60 percent populácie a oranžoví 40 percent, do troch rôznych obvodov. V prípade rozdelenia (a) získajú modrí troch poslancov a oranžoví žiadneho, v prípade rozdelenia (b) získajú modrí dvoch poslancov a oranžoví jedného a v prípade rozdelenia (c) modrí jedného a oranžoví dvoch. Zdroj: Wikipedia/Cmglee

Čo bude ďalej

V prípade Bratislavy bude mať rozhodujúce slovo Ústavný súd, v prípade ostatných samospráv, ktoré v ombudsmanovom prieskume vyšli zle, sú teraz na rade ony samy. Hoci do spojených komunálnych a župných volieb ostáva menej ako trištvrte roka, pravdepodobne im nič nebráni požiadavkám verejného ochrancu práv vyhovieť.

Čo teda ombudsman hovorí? V prvom rade vo výzve Žarnovici jednoznačne tvrdí, že ak má mestská časť menej obyvateľov, ako je priemerný počet obyvateľov mesta na jedného poslanca podľa celomestského priemeru, tak „samostatný volebný obvod výlučne pre takúto mestskú časť vytvoriť nemožno, pretože by došlo k porušeniu ústavného princípu rovnosti“.

Po druhé, ombudsman cituje uznesenia Ústavného súdu, ktorý označil ako neprípustný nepomer medzi obyvateľmi volebných obvodov v pomere 10 : 1, respektíve v inom uznesení pomer 5,1 : 1. Druhý uvedený pomer označil za porušenie Paktu o občianskych a politických právach aj Výbor OSN pre ľudské práva v rozhodnutí István Mátyus proti Slovensku z roku 2002.

Šlo o prípad bývalého primátora Rožňavy Istvána Mátyusa, ktorý v roku 1998 kandidoval za mestského poslanca v obvode, v ktorom mali voliči výrazne nižšiu váhu hlasov ako v inom obvode. Poslancom sa nestal, namietol nespravodlivosť určenia volebných obvodov a za pravdu mu dal ako Ústavný súd, tak výbor OSN.

Aká odchýlka vo veľkosti volebných obvodov je prípustná, v slovenskej legislatíve dosiaľ nie je určené. Ombudsman sa preto odvoláva na Kódex dobrej praxe vo volebných veciach, ktorý bol vypracovaný Európskou komisiou pre demokraciu prostredníctvom práva – teda Benátskou komisiou. Ten hovorí toto:

„Prípustná odchýlka od normy by nemala presiahnuť 10 % a rozhodne by nemala presiahnuť 15 % s výnimkou mimoriadnych okolností (ochrana koncentrovanej menšiny, riedko obývaná administratívna jednotka).“

Ak sa čitateľ pýta, či by mestské časti ako napríklad Revištské Podzámčie alebo Čunovo spadali pod „riedko obývanú administratívnu jednotku“ – a teda by dávali argument na zachovanie takýchto volebných obvodov –, pýta sa oprávnene.

To, že verejný ochranca práv upozornil na zjavné nezrovnalosti vo volebných obvodoch viacerých miest a krajov, dáva z hľadiska princípu rovnosti volebného práva zmysel. Už len to, že táto téma dostala po dvadsiatich štyroch rokoch od rozhodnutia vo veci Istvána Mátyusa pozornosť, je pozitívne. Nasledovať by mal súboj argumentov, kedy je porušenie princípu rovnosti hlasu oprávnené a kedy nie.

Jedna otázka však v debate o volebných obvodoch v komunálnych a župných voľbách nezaznieva – prečo by vôbec nejaké volebné obvody mali existovať?

Inými slovami, keď starostu, primátora či župana volia všetci obyvatelia daného celku v jednom, spoločnom obvode – totožným s celým územím obce či kraja –, prečo by rovnako nemohli voliť aj svojich poslancov?

Argumenty za aj proti sme už uviedli vyššie, no zákon o podmienkach volebného práva takéto riešenie umožňuje iba pre obce s najviac dvanástimi poslancami. V prípade samosprávnych krajov to zákon neumožňuje vôbec.

Nateraz je nepravdepodobné, že by na Slovensku bol záujem o jednoobvodový volebný systém v krajských či komunálnych voľbách, aj čo sa týka väčších miest. No prinajmenšom by stálo za to, aby sa o takomto modeli verejne diskutovalo a zvážilo, či nie sú argumenty na jeho zavedenie silnejšie ako argument geografického zastúpenia.