Bývalý vládny splnomocnenec Viktor Nižňanský Obciam a krajom musíme nanovo určiť kompetencie, a nie hrať sa s mapkami

Viktor Nižňanský bol v rokoch 1999 – 2001 splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy a v rokoch 2002 – 2006 splnomocnenec vlády pre decentralizáciu. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ neziskovej organizácie Komunálne výskumné a poradenské centrum.

V rozhovore vysvetľuje, prečo je diskusia o mapách uchopenie témy zo zlého konca, prečo je dôležité dať samosprávam viac kompetencií a čo by mala byť vlastne úloha samosprávnych krajov.

Vyjadruje sa tiež k tomu, ako by sa mohli obce spájať do väčších celkov, či ešte má zmysel status mesta a čo by sa dalo spraviť s tým, že Košice majú dvadsaťdva mestských častí, kým Prešov nemá ani jednu.

Súčasný systém správneho členenia máme na Slovensku už vyše dvadsaťpäť rokov. Môžeme po tomto štvrťstoročí povedať, či sa tento systém osvedčil?

Zmena, ktorá nastala vytvorením vyšších územných celkov, bola výrazným krokom vpred, lebo umožnila proces decentralizácie. Keby sme ich nemali, bolo by ťažké preniesť rozsah kompetencií, ktoré dnes majú samosprávy, na tých 2 900 obcí, ktoré máme na Slovensku. Týmto sa podarilo politicky aspoň trošku stabilizovať krajinu. Dnes máme tri volené úrovne a predsa len vidieť, že ľudia sa inak správajú na lokálnej, inak na regionálnej a inak na centrálnej úrovni. Zavedenie „vúciek“ bol výrazný demokratizačný prvok.

Že sa to úplne nepodarilo urobiť podľa našich predstáv, je druhá vec, ale každá reforma má svoju odbornú a politickú etapu. Keď som odišiel z funkcie splnomocnenca na protest proti tomu, že neschválili župný variant, tak som hovoril, že to bude predmetom diskusií donekonečna, pretože povýšenie štátnych krajov na samosprávne celky nerešpektuje to, ako to vnímajú občania, ako sa správajú, a nerešpektuje to prirodzené regióny Slovenska.

Súčasné samosprávne kraje teda nielenže nie sú prijímané obyvateľmi, ale ani nemajú všetky úlohy, ktoré sme pôvodne navrhovali. Dnes vymedzené územia môžu slúžiť štátnej správe, ale nie územnej samospráve. Toto členenie ani v čase svojho vzniku nezodpovedalo kritériám regionalizácie. Keď si k tomu pripočítame, aké zmeny sa udiali za dvadsaťpäť rokov, je úplne jasné, že treba prepracovať celé spravovanie štátu, ktorého súčasťou je aj územnosprávne členenie.

Častou výhradou voči súčasnému systému ôsmich krajov je, že nerešpektujú prirodzené regióny. Mnohí ľudia sa stále identifikujú ako Oravčania, Záhoráci a podobne. Prečo je však dôležité, aby správne členenie odrážalo prirodzené regióny?

Je dobré, keď sú samosprávne celky homogénne. Na úrovni obcí to existuje, obyvatelia sa s obcou stotožňujú. Keď chceme mať v regiónoch samosprávu – teda región potom de facto patrí jeho obyvateľom –, mali by byť aj homogénne, aby medzi ľuďmi bolo čo najviac súdržnosti a aby spoločne rozvíjali svoj región.

Regióny sa vyvíjali stáročia, ľudia ich osídľovali na základe pragmatických dôvodov. Je pravda, že doba sa zmenila, ale keď sa pozriete na Slovensko, dodnes sú prirodzené regióny stále jasne odlíšiteľné – azda s výnimkou západného Slovenska, ktoré je rovinatejšie, hranice regiónov sa stierajú a aj sila Bratislavy vyžaruje do čoraz širšieho územia.

Keď sme pripravovali návrh šestnástich samosprávnych krajov, použili sme asi dvanásť kritérií regionalizácie – historické, geografické, ekonomické a tak ďalej. Vo výsledku nešlo úplne o kopírovanie pôvodných uhorských žúp, ale bolo to na župnom princípe – a hlavne na ich centrách, ktoré ostali na Slovensku. Tak sa vymedzili územia, s ktorými sa stotožnila väčšina obyvateľov Slovenska. Toto sa ukázalo vtedy ako najlepší variant.

Potom sa to zredukovalo zo šestnástich na dvanásť žúp. Bol to výsledok politickej dohody.

Pôvodný návrh šestnástich žúp. Zdroj: archív Viktora Nižňanského

Kompromisný návrh dvanástich krajov. Zdroj: archív Viktora Nižňanského

Napokon to však v parlamente neprešlo a samosprávne kraje sa prispôsobili ôsmim vyšším územným celkom, ako sa vymedzili za Mečiara.

Stále som presvedčený, že to bola zásadná chyba, ktorá prispieva k prehlbovaniu regionálnych rozdielov. Musíme rozlišovať medzi štátnou správou, kde štát koná na základe zákonov a vykonáva určité úlohy, ktoré nikto iný vykonávať nemôže, a tam sa to územie člení podľa kritérií efektívnosti. Keď však hovoríme o samospráve, tak táto si sama spravuje svoje územie. Pre samosprávu je dnešné územné členenie totálne zlé.

Platí tiež, že štátna správa by sa mala prispôsobiť členeniu samosprávnych celkov. Základom Slovenska sú obce a ich katastrálne územia, všetky ostatné hranice sú de facto umelé. Tak ako hranice Slovenska vznikli nejakou dohodou mocností, aj hranice vyšších územných celkov sú politické hranice. Za Mečiara sa uplatnilo jedine politické kritérium, a to potlačiť samosprávnosť na juhu Slovenska, teda potlačiť maďarskú národnostnú menšinu, a nezohľadnili sa ďalšie kritériá.

Keď sa pozriete hocikde inde do Európy, regióny vznikali zdola a neskôr sa stali prirodzenými a viac alebo menej autonómnymi jednotkami spravovania daného územia. Tam, kde sa to podarilo, tam je to dobré. Takéto štáty patria medzi úspešnejšie, je v nich vyššia miera dôvery a podobne

Mečiarov model sa často kritizuje, keďže jeho cieľom bolo aj to, aby maďarská menšina nemala v žiadnom kraji väčšinu. Na druhej strane, keby to bolo inak, nemohlo by to posilniť maďarskú iredentu?

Nikdy sme to takto nekonštruovali. Samozrejme, náš župný variant trochu lepšie zohľadňoval aj národnostné kritérium, ale okrem toho sme uplatnili ďalších jedenásť kritérií.

Napríklad v župnom návrhu bola samostatná Bratislava a okolo nej bola samostatná Bratislavská župa so sídlom v Bratislave, ktorej súčasťou bol aj okres Dunajská Streda. Spolu s Malackami, so Sencom, s Pezinkom a ďalšími okresmi okolo Bratislavy vytvárali okolo nej taký veniec. Tieto okresy k Bratislave už dávno inklinovali pohybom obyvateľstva za prácou, ekonomicky a tak ďalej.

Na druhej strane sú krajiny vo svete, kde s týmto národnostným rozmerom vôbec žiadny problém nemali. Je to trochu nezmyselná diskusia, lebo my máme automaticky predstavu, že sa nejaké územie chce od Slovenska odtrhnúť a chce ísť do iného štátu. Ale myslím, že ľudia v tom území to cítia úplne inak. Toto sa často politizuje, ale pritom to vôbec nezodpovedá realite.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Kritizovaný zvykne byť Trnavský kraj pre svoj neprirodzený tvar, no prax ukazuje, že sa stáva takisto takým vencom alebo okolím Bratislavy – napríklad Bratislavská integrovaná doprava sa rozšírila do Trnavského kraja. Bol tento kraj zle vymyslený?

Vtedy proti tomu brojili ľudia aj z Trnavského kraja, aj z Bratislavského. Prepojiť Záhorie s Dunajskou Stredou s centrom v Trnave je logický nezmysel. Sila Bratislavy sťahuje obidva tieto prúdy do nej, a preto bola ako centrum Bratislavskej župy navrhovaná Bratislava.

Za tridsať rokov sa však zásadne zmenili mnohé rámcové podmienky a priestorový pohyb obyvateľstva je úplne iný, ako keď sa formovali súčasné kraje. Treba prehodnotiť celý systém a nastaviť ho podľa nových a predpokladaných podmienok.

V roku 1996 sa okrem krajov zmenilo aj usporiadanie okresov. Zanikol okres Bratislava-vidiek, v dôsledku čoho sa obyvatelia všetkých obcí okolo Bratislavy ocitli v okresoch Malacky, Pezinok a Senec. Bola chyba zrušiť tento okres?

Zase sa bavíme o hraniciach, ale diskusia musí byť najprv o tom, že tu máme duálny systém verejnej správy: štátnu správu a územnú samosprávu. Málokto si uvedomuje, že obce nie sú štátna správa. Sú verejnoprávna korporácia, je to združenie obyvateľov od najmenšej obce až po Bratislavu, ktoré má mať svoje kompetencie, právomoci, financie.

Ale vykonávajú aj niektoré prenesené kompetencie štátnej správy.

Ale to je model, ktorý tu zaviedli politici zo strachu vrátiť obciam kompetencie a je totálne nezmyselný. Je to fenomén, ktorý nemajú všetky štáty v Európe, takzvaný prenesený výkon štátnej správy, keď obce konajú v mene štátu. Prečo by mal štát poštátňovať obce a ony vykonávať štátnu správu? To sa pomaly vraciame k národným výborom.

Treba jasne definovať, čo má robiť štátna správa a čo má robiť územná samospráva. Potom budeme mať základ systému a k tomu treba zmeniť systém financovania, aby bolo jasné, že samosprávy budú mať dostatok vlastných zdrojov na zabezpečovanie svojich kompetencií.

Keď toto budeme mať vyriešené, ostane nám to, čo má zabezpečovať štátna správa. Tá sa potom rozhodne, čo musí zabezpečovať na centrálnej úrovni a čo by mala zabezpečovať v území, kde je to ľuďom najbližšie. Až potom môžeme kreovať mapu a vymedzovať obvody. Inak sa tu budeme zase len hrať s mapkami, prehadzovať obce z okresu do okresu. Keď nemáme jasne definované, čo kto robí, vytvárame iba problémy pre ľudí.

Hranice okresov a vyšších územných celkov sú pre mňa v tomto okamihu nepodstatné, my sa musíme vrátiť späť a prerozdeliť kompetencie. Ja by som bol za to, aby sme presunuli viac úloh, ktoré dnes robí štátna správa, na samosprávy. Pri nich však musíme spraviť organizačnú zmenu. Aj dnes by mohli vykonávať niektoré tie kompetencie, keby boli viac ochotné zlučovať sa a združovať.

Je problém, že máme 2 900 obcí. Musíme preto hľadať spôsoby, ako zefektívniť ich činnosť. To môžeme urobiť komunálnou reformou: od spájania obcí cez ich združovanie alebo vytvorenie vyšších územných celkov, ktoré pôjde odspodu smerom hore.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Predsa sa ešte vrátim k tomu okresu Bratislava-vidiek. Mňa zaujíma to, či je správne, že obyvatelia obcí ako Marianka, Most pri Bratislave, Rovinka patria pod okresy ako Malacky a Senec, napriek tomu, že denne dochádzajú za prácou či školou do Bratislavy.

Obyvateľ Marianky je predovšetkým obyvateľ Marianky ako obce.

Ale keď chce niečo vybaviť, musí ísť do okresného mesta.

Ide práve o to – keď chce niečo vybaviť. Poďme si teda najprv povedať, čo má občan riešiť na úrovni obce či združení obcí, teda v samospráve, a čo má riešiť na úrovni štátnej správy. Diskusia, či je lepší taký alebo onaký okres, len vychádza z toho, že máme nejasne podelené kompetencie. Samozrejme, v rámci navrhovaných zmien je potrebné zohľadniť zmenu priestorového pohybu obyvateľov.

Častá námietka však je, že malé obce nedokážu vykonávať rôzne kompetencie.

Ale v žiadnom zákone nie je napísané, že to má vykonávať každá obec samostatne. Zákon o obecnom zriadení umožňuje, aby sa obce združovali, spájali, vytvárali iné právnické osoby. Keby toto nastalo, tak väčšinu vecí, ktoré musí obyvateľ Marianky vybaviť, si vybaví priamo v Marianke alebo v združení obcí okolo Marianky a nemusí ísť do Malaciek. V mnohých oblastiach by sa situácia zásadne zmenila, ak by sa nám konečne podarilo digitalizovať verejnú správu.

Navyše po realizácii komunálnej reformy môžeme do centier združení obcí umiestniť klientske centrá, teda vysunuté pracoviská štátnej správy, aby sa občan k nim vedel dostať čo najefektívnejšie. No bolo by to už na báze združovania a zlučovania obcí, teda zospodu.

V rozhovore pre Trend ste sa vyjadrili, že model šestnástich krajov je už prekonaný a momentálne by ste sa prikláňali k modelu štyri plus jeden. Nie je systém správneho členenia niečo, čo by tu malo byť dlhý čas?

Neviem, či ma úplne presne citovali, zachytil som to heslo, že som za štyri plus jeden, ale ja som presne povedal to, že ak by k tomu dnes niekto chcel pristúpiť pragmaticky, zabrániť chaosu, teda minimalizovať transakčné náklady, najjednoduchším riešením je pospájať súčasných osem krajov.

Problém je, že keby sme chceli uskutočniť takúto zásadnú zmenu, nie je to len o tom, že sa prekreslí mapa, ale treba vyriešiť aj množstvo technických vecí. Nezabúdajme na to, že dnešných osem krajov má kompetencie, majetky, financie, dlhy, eurofondy a tak ďalej. Keby sme ich chceli prekresliť, tak keď to zjednoduším, museli by sme akoby tých osem celkov najprv zoštátniť a po vytvorení nových im znova dať všetky tie kompetencie a financie.

Najmenej zložitým riešením je potom spojiť kraje do väčších, lebo keď sa spoja v súčasných hraniciach, odpadne veľa komplikácií, zlúčia sa ich kompetencie, majetky, dlhy a tak ďalej. Ale ja nie som zástancom tohto riešenia bez predchádzajúcej diskusie, aké úlohy centrálnej vlády vyššie územné celky prevezmú. Ak žiadne, potom je na mieste otázka aj ich existencie.

Pre mňa je dôležité, ako sa do budúcna podarí zrealizovať komunálnu reformu, a podľa toho sa rozhodne, v akej podobe budú vyššie územné celky.

Aké sú teda možnosti?

Buď znížime ich počet, alebo ich úplne zrušíme, alebo ich vytvoríme na báze prirodzených regiónov.

Keďže väčšina kompetencií, ktoré dnes majú kraje, by sa dala presunúť na úroveň miestnej samosprávy – azda s výnimkou ciest, to je na diskusiu –, vyvstáva otázka, čo majú samosprávne kraje robiť. Tam vidím jediný priestor, a to, že prevezmú niektoré úlohy centrálnej vlády, ktoré budú vykonávať ako regióny. Potom by sa mohli reorganizovať aj ministerstvá, lebo by sa im vzali právomoci a dali by sa do územia. Nemuseli by sme mať toľko ministerstiev, zamestnancov, rozpočtových a príspevkových organizácií a tak ďalej.

Keď na toto nebude vôľa a politici povedia, že nechceme decentralizáciu, budeme si to tu držať na centrálnej úrovni, tak sa bavme o tom, či vôbec kraje v tejto podobe potrebujeme – zle vymedzené, bez peňazí, bez právomocí.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo hovoríte na uniknutý vládny návrh nových regiónov?

Podľa mňa nejde o vládny návrh. Aj ja mám svoje skúsenosti. Pamätám si, keď som mal štyri varianty územnosprávneho usporiadania a keď som sa vtedy stretával s novinármi, takisto unikli mapy a objavili sa v televízii. Viem, akú búrku to vyvolalo medzi politikmi. Autori hľadajú model územného usporiadania Slovenska, ale ten prezentovaný podľa mňa nie je dobrý.

To, čo sa udialo, by som zjednodušene pomenoval tak, že sedlo predbehlo koňa. Najprv sme sa verejne mali baviť o tom, aký chceme štát – či viac decentralizovaný alebo menej, ako budú rozdelené právomoci, ako sa to bude financovať –, a podľa toho sa rozprávať o hraniciach.

Okrem toho si nemyslím, že táto agenda patrí na nejakú subkomisiu ministerstva vnútra. Málokto si uvedomuje, že to nie je nejaká rezortná záležitosť. Táto otázka patrí úplne na vrchol, na úroveň vlády a parlamentu. Podľa toho, ako usporiadame inštitúcie v štáte, tak potom štát aj funguje.

Pôvodne to mala vládna koalícia pomerne dobre napísané v programovom vyhlásení vlády, mali vytvoriť centrálnu komisiu na úrovni premiéra, na pol roka tam mali zavolať ľudí, ktorí to vedia dať dokopy, a tí by pripravili dva-tri varianty pre politikov na politickú diskusiu. Dohodol by sa princíp delenia kompetencií, financovania a ako tomu prispôsobiť územné členenie. Až potom sa to malo verejne prediskutovať a následne sa mohlo začať konať. Bohužiaľ sa to za tri roky nepodarilo.

Prečo podľa vás ten model územného usporiadania nie je dobrý?

Zohľadňuje najmä geografické kritérium a pohyb za prácou. To je málo na spravovanie nejakého územia. Okrem toho, takéto delenie územia treba komunikovať s ľuďmi, ktorí tam žijú. To nie je o tom, že si tu namaľujeme nejakú mapu a budeme sa dohadovať o jej správnosti. To platí aj pri samotnom zlučovaní obcí.

Treba ísť do územia a rozprávať sa s ľuďmi. Veď prečo sa dnes obce nespájajú? Lebo nezistili, akú výhodu im to prinesie. Keby niekto prišiel do vašej obce a povedal by vám, že sa máte zlúčiť so susednou, opýtate sa prečo. Musí byť teda nastavený celý systém nástrojov, aby bolo zrejmé, prečo je to výhodné pre obyvateľov. Kým im nevysvetlíme, aký budú mať z toho benefit, napríklad že zmiznú potravinové púšte alebo budú mať dostupnejšie služby, nepôjdu do toho.

Súčasný zákon hovorí, že ak sa chcú dve obce zlúčiť, v oboch musí prebehnúť referendum, ktoré musí byť platné. Nie je aj toto prekážka, prečo sa obce nezlučujú? Že tí ľudia skrátka na to referendum neprídu? Napríklad v Marianke bolo v roku 1996 referendum o zlúčení s Bratislavou, ktoré bolo dokonca platné a vyše 90 percent hlasov bolo za zlúčenie. V Bratislave však nikdy nebude platné referendum o tom, či sa chce zlúčiť s Mariankou, keďže Bratislavčanom je to, pochopiteľne, úplne jedno.

Obchádzať občanov sa mi zdá ako zlé rozhodnutie. Každé zlúčenie obce je samostatný projekt a je potrebné s obyvateľmi a ich predstaviteľmi hľadať to najlepšie riešenie. Samozrejme, centrálna vláda môže vytvárať určité nástroje, aby k tomu motivovala. Ale nie som priaznivec toho, aby sa k tomu nevyjadrovali občania.

Máme dve možnosti. Boli návrhy, nech o tom rozhoduje zastupiteľstvo, teda by nemuselo prebehnúť referendum, alebo to urobíme ako vo Švajčiarsku a znížime, respektíve zrušíme kvórum na takéto referendum. Keď deväťdesiatpäť percent obyvateľov povie, že im je to jedno, a neprídu, tak to rozhodne tých zvyšných päť. Náš zákon v tejto otázke potrebuje nejakú úpravu, ale určite by som obce nezlučoval nejakým násilným spôsobom.

Aký je rozdiel medzi zlúčením a združením obcí?

Pri zlúčení vzniká jedna obec a združenie je právnická osoba, keď obce uzatvoria medzi sebou dohodu o tom, že tomuto združeniu odovzdajú časť právomocí a niektoré im stále ostávajú ako obciam. Je to taký miernejší model dvojúrovňovej samosprávy.

Hovorili ste o tom, že jediné prirodzené hranice, ktoré na Slovensku máme, sú obecné, no z praxe vieme, že mnohé obce majú tak nakreslené hranice, že často dvaja susedia, hoci majú domy na tej istej ulici, sú v dvoch rôznych obciach. Ako by sa toto dalo vyriešiť?

Práve o tom má byť tá komunálna reforma. Toto sú tie príbehy, o ktorých treba diskutovať v území. Existuje množstvo bariér a my ich nemusíme poznať, preto treba zistiť, čo je v danom prípade problém, a rozprávať sa o tom s ľuďmi. Vo Švajčiarsku trvá príprava na zlúčenie obcí dva-tri roky, kým sa začne samotný proces. Úlohou štátu je vytvárať mechanizmy, ktoré budú pomáhať odstraňovať rôzne bariéry. Zlučovať obce nejakým centrálnym rozhodnutím sa dalo možno v päťdesiatych rokoch minulého storočia, no dnes už je to inak, veď aj rozdiely medzi vidiekom a mestom sa strácajú.

Má v dnešnej dobe ešte zmysel status mesta, ktorý obci vôbec nič neprináša?

Na Slovensku nemáme veľa miest, ako si ich predstavuje Európska únia. V podstate máme len pár miest nad päťdesiattisíc obyvateľov a všetko ostatné sú centrá vidieckeho osídlenia. A aj tam sa tie rozdiely stierajú. Dnes napríklad Piešťany strácajú počet obyvateľov a mladí ľudia sa sťahujú do okolitých obcí. No všetci chodia dennodenne za prácou do Piešťan. To je realita skoro všetkých slovenských miest.

V zákone to máme vymedzené tak, že obec musí spĺňať pár kritérií, napríklad historické, má mať päťtisíc obyvateľov a tak ďalej, aby mohla byť mestom. Máme však aj mesto Modrý Kameň, ktoré má tisícpäťsto obyvateľov, a zároveň mesto Bratislava, ktoré má štyristopätdesiattisíc. Je to teda skôr symbolické ohodnotenie obce.

Pri komunálnej reforme je jednou z možností, že by niektoré mestá mali takzvaný osobitný štatút, v rámci ktorého by plnili svoje úlohy, ale aj združenia okolitých obcí – a potom by boli zvlášť združenia vidieckych obcí.

Mestom by mala byť taká obec, ktorá dokáže zabezpečiť vykonávanie svojich právomocí, teda aj z ekonomického hľadiska musí byť sebestačná. Mnohokrát ani mestá do tridsaťtisíc obyvateľov nedokážu vygenerovať toľko vlastných zdrojov, aby dokázali zabezpečiť svoju činnosť. Ja by som status mesta zachoval, ale je otázka, čo považujeme za mesto.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Potom máme na Slovensku aj napríklad Petržalku, ktorá má vyše stotisíc obyvateľov, ale oficiálne nie je mestom, hoci má ako mestská časť status obce. Poďme na tému samosprávnych mestských častí – Bratislava ich má sedemnásť, Košice dvadsaťdva. Nie je to priveľa?

V roku 2013 sme robili audit Bratislavy a nepriklonili sme sa k zlučovaniu mestských častí. Sila by mohla byť opäť v prerozdelení kompetencií a v zmene systému financovania. Mestské časti vznikli historicky, obvykle to boli obce, ktoré sa pričlenili k mestu a to je dnes jeho jadrom.

Ak ich chceme zlučovať, platí to, čo pri obciach, že opäť by sa to malo udiať na základe vôle obyvateľov. Čo však treba spraviť, je upraviť kompetencie, čo má vykonávať magistrát a čo mestské časti, lebo pre mňa obcou, v zmysle zákona o obecnom zriadení, je Bratislava ako celok a Košice ako celok.

Moja otázka smerovala skôr k tomu, či majú mestské časti Bratislavy a Košíc existovať ako samosprávne jednotky.

Je to skôr otázka, aké budú mať kompetencie, ale určite by mali mať svoje volené orgány.

Prečo taký Prešov nemá ani jednu mestskú časť a Košice ich majú dvadsaťdva?

Ako si bude obec spravovať svoje územie, to si má rozhodnúť ona. Takže Košice by sa mali rozhodnúť, ako si to chcú spravovať, takisto Bratislava. Keď sa občania dohodnú, aby sa mestské časti spojili, je to ich rozhodnutie, do ktorého by nik zvonka nemal zasahovať. Veď o tom je samospráva. Mne prekáža zákon o obecnom zriadení aj v tom, že unifikovane predpisuje organizačnú štruktúru obcí na celom Slovensku. Veď nie všade musí vyhovovať to isté. Niekde by možno prišli na to, že budú mať len starostu a tých stopäťdesiat obyvateľov obce sa stretne na námestí a ľudovým hlasovaním spravia dohodu o nejakej investícii, ktorú majú raz za tri roky.

My tu chceme stále niekomu niečo predpisovať, ale obec má mať svoju organizačnú, finančnú, mzdovú, daňovú suverenitu a štát jej na to má vytvoriť nástroje. A štát, keďže zodpovedá za celý segment verejnej správy, samozrejme, môže povedať, že síce tá-ktorá obec môže byť autonómna, ale on jej nebude platiť náklady navyše, ktoré z toho vyplývajú. Úlohou štátu totiž nie je pomáhať obciam, jeho úlohou je pomáhať jednotlivcom, ktorí to potrebujú.

Na Slovensku máme okrem územnosprávneho členenia súčasne niekoľko paralelných štruktúr, napríklad súdnu mapu či volebné obvody na rôznych úrovniach. Je potrebné tieto paralelné štruktúry zjednotiť?

Súdnictvo je špeciálny problém, nešiel by som cestou, že každý územný celok musí mať svoj súd. Nikdy sme nestotožňovali súdny systém s územnými celkami. Pri voľbách je to inak, tam by bolo dobré, keby volebný systém odrážal regionálnu dimenziu.

Treba rozlišovať aj medzi tým, že súdnictvo patrí výhradne do rúk štátu, tak ten by mal mať rozhodujúce slovo, ako súdy umiestniť v území. No keď hovoríme o kompetenciách školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb a podobne, tak tu je dôležité, aby na to mala svoj vplyv samospráva.

V prípade školstva sú rôzne modely, ako by sa to dalo spraviť. Je možnosť prispôsobiť školské obvody novému územnosprávnemu členeniu alebo sa to dá riešiť zvýšením samosprávnosti v regionálnom školstve, keď by vznikali školské obvody, ktoré združujú viacej škôl, pokojne aj základné a stredné, zahrňujúce aj viac „politických“ obcí.