Komunálne voľby v Bratislave Jednofarebné zastupiteľstvá sú zlou správou pre demokraciu

Na Slovensku sa prvýkrát uskutočnili spojené komunálne a župné voľby, ktoré priniesli vo väčšine bratislavských miestnych zastupiteľstiev dosiaľ nevídaný jav: takmer alebo úplne jednofarebné zastupiteľstvá.

Tým dominuje predovšetkým koalícia strán SaS, Progresívne Slovensko a Team Bratislava (strana bratislavského primátora Matúša Valla), ktoré dobyli niektoré najväčšie bratislavské miestne zastupiteľstvá.

V tom najväčšom na Slovensku – v Petržalke – získala táto koalícia tridsaťtri mandátov z tridsiatich piatich. V Novom Meste má dvadsaťtri poslancov z dvadsiatich piatich, v Podunajských Biskupiciach a vo Vrakuni po dvanásť z pätnástich a v Starom Meste neuveriteľných všetkých dvadsaťpäť kresiel.

Fenomén jednofarebných zastupiteľstiev v Bratislave sa týka aj pomerne neznámej miestnej Strany obcí a miest – SOM Slovensko záhorskobystrického starostu Jozefa Krúpu. Jeho strana valcovala vo štvrtom bratislavskom okrese – v Dúbravke získala dvadsaťtri z dvadsiatich piatich mandátov a v Záhorskej Bystrici osem z deviatich.

V mnohých mestských častiach teda nebude prakticky žiadna opozícia voči víťazným zoskupeniam, žiadna kontrola „vládnucej“ väčšiny a vzhľadom na to, že vo väčšine prípadov je zvolený starosta z rovnakých strán ako poslanci, tak ani akási brzda a protiváha medzi starostom a zastupiteľstvom.

Nie je to dobrá správa pre väčšinu bratislavských mestských častí, nie je to dobrá správa pre Bratislavu a nie je to ani dobrá správa pre demokraciu.

Takáto jednofarebnosť totiž rozhodne neprospieva tomu hlavnému, na čo vlastne lokálne zastupiteľstvá sú – a tým je diskusia o riešeniach pre obyvateľov. Ťažko možno predpokladať, že v miestnom parlamente, v ktorom sedia vlastne iba poslanci jednej strany alebo koalície, budú prebiehať nejaké viac než len symbolické výmeny názorov. Ako zavelí centrála, tak bude.

V tomto bode to veľmi zvádza na konštatovanie jedného klišé, ktoré je však v skutočnosti nie celkom poctivou myšlienkovou skratkou. Tým klišé je: „voliči tak rozhodli“.

Samozrejme, čisto technicky vzaté, je to pravda, o legálnosti týchto volieb neslobodno pochybovať. Ale o tom, či tieto voľby boli aj spravodlivé, môžeme hovoriť celkom smelo.

Kto sa trochu orientuje v bratislavskej komunálnej politike, isto pri pohľade na viaceré nové miestne zastupiteľstvá ostane zaskočený. Toľko neznámych mien, o ktorých nikdy nepočul. Toľko ľudí, ktorí sa sotva niekedy o verejné záležitosti vo svojej mestskej časti zaujímali. Toľko tvárí, ktoré sa vlastne nikdy ku komunálnej politike nevyjadrovali. Zrazu sú poslancami.

A matadori, odborníci v rozličných komunálnych témach, ostrieľaní harcovníci s dlhoročnými skúsenosťami a mnohými zásluhami i výsledkami, sú zrazu preč.

Vari ich naozaj vytlačil nový kindermanažment vďaka svojej záslužnej práci pre mesto či pre svoje idey, nápady a programové priority? So všetkou úctou, to je dosť odvážna myšlienka.

Núkajú sa dve vysvetlenia toho, čo sa stalo. Po prvé, voľby boli neprehľadné a komplikované, dupľom v Bratislave a v Košiciach, kde volič dostal vo volebnej miestnosti do ruky až šesť hlasovacích lístkov. Z nich mal vybrať župných poslancov, župana, mestských poslancov, primátora, miestnych poslancov a starostu.

Niet divu, že mnohí voliči až priamo vo volebných miestnostiach študovali zoznamy kandidátov a rozhodovali sa, čo spôsobovalo rady pred miestnosťami a čakanie v niektorých prípadoch aj desiatky minút.

Kto si chcel poctivo ešte doma urobiť prehľad v tom, kto kandiduje, tiež to nemal až také ľahké. Vo väčšine prípadov ho čakali návštevy troch internetových stránok: župnej, mestskej a mestskej časti. Prvou skúškou bolo nájsť na každej z nich správny PDF dokument, spomedzi asi dvadsiatich ďalších napríklad o „informácii o podmienkach práva voliť a práva byť volený“ či o „rozhodnutí predsedu Národnej rady o vyhlásení volieb“.

Keď volič konečne našiel správny dokument, zrejme zistil, že nevie, v ktorom obvode vlastne volí. Do každého z volených orgánov sú totiž obvody iné a jedna adresa môže spadať napríklad do obvodu č. 11 v rámci župy, obvodu č. 16 v rámci mesta a obvodu č. 6 v rámci mestskej časti.

Inými slovami, niet divu, ak v toľkej záľahe chaotických informácií mnoho voličov až vo volebnej miestnosti prvýkrát zistilo, z akých kandidátov si môže vybrať. A čo urobí v takom prípade? Zakrúžkuje všetkých, ktorí majú pri mene uvedenú stranu alebo koalíciu, ktorá tomuto voličovi imponuje, azda aj preto, že si ju spája s obľúbeným starostom alebo primátorom.

Druhé vysvetlenie úzko súvisí s prvým a týka sa volebných obvodov. Treba už naozaj nahlas povedať, že tento systém je nezmyselný, nespravodlivý a treba ho zmeniť. Je úplne absurdné, aby volič nemohol do miestneho zastupiteľstva voliť svojho suseda, ktorý býva cez ulicu, iba preto, že tam je už iný obvod. Pritom bývajú v tej istej mestskej časti a jej problémy ich trápia rovnako.

Taktiež je nezmyselné, že do celomestského zastupiteľstva nemôže obyvateľ trebárs Nového Mesta voliť kandidáta, ktorý býva v Starom Meste. Obaja predsa bývajú v tej istej Bratislave a v jej mestskom zastupiteľstve sa riešia veci, ktoré sa ich týkajú rovnako, bez ohľadu na to, v ktorej mestskej časti bývajú. Pointou mestského zastupiteľstva predsa nie je hrabať iba pre svoju časť a o ostatné sa nestarať.

Systém volebných obvodov navyše do komunálnych a župných volieb vnáša element väčšinového volebného systému, ktorý je nereprezentatívny a aj nespravodlivý. Jeho problémom je jednak to, že hlas obyvateľa jednej mestskej časti môže byť niekoľkonásobne silnejší ako hlas obyvateľa inej časti – napríklad v Devíne na jedného mestského poslanca pripadá dvetisíc obyvateľov, no v Devínskej Novej Vsi až osemkrát viac, čiže hlas voliča v nej je osemkrát slabší.

Ďalším problémom tohto systému je to, že neodzrkadľuje skutočné rozdelenie voličov. Staré Mesto má úplne jednofarebné zastupiteľstvo, čo rozhodne neznamená, že takáto jednoliata je aj voličská štruktúra v tejto mestskej časti. Iba to znamená, že ak v tom-ktorom obvode je určitá skupina voličov najpočetnejšia (má tzv. pluralitu, hoci nemusí mať majoritu), tak si tam navolí svojich kandidátov a ostatní voliči nedostanú ani jedného zástupcu.

Systém viacerých volebných obvodov na Slovensku nemáme ani na celoštátnej úrovni, a hoci to niektorí kritizujú, je to tak najspravodlivejšie a najreprezentatívnejšie, ako sa dá. Spojené komunálne a župné voľby ukázali, že je konečne načase obvody zrušiť aj na miestnej úrovni a premyslieť celý systém týchto volieb, aby nedochádzalo k anomáliám, ktoré deformujú demokraciu.