Skrátenie rozpráv a vystúpení Parlamenty v Európe obmedzujú rečníkov rôzne. Ten náš patrí už dnes k tým prísnejším

Koaliční poslanci Tibor Gašpar, Róbert Puci (obaja Smer) a Adam Lučanský (SNS) do parlamentu predložili návrh zákona, ktorým sa usilujú zmeniť rokovací poriadok Národnej rady.

Návrh predstavili v pondelok na tlačovej konferencii aj s predsedom parlamentu Richardom Rašim a ďalšími koaličnými politikmi, argumentujúc nízkou úrovňou parlamentnej kultúry v prebiehajúcom volebnom období.

Okrem zavádzania pokút až do výšky dvoch mesačných platov, zákazu vyhotovovania vizuálnych pomôcok, diskrétnej zóny okolo rečníckeho pultu a časti pre predsedajúcich či ministrov, povinnosti formálneho oblečenia a ďalších zmien sa skráti dĺžka času rozpravy, ako aj jednotlivých vystúpení poslancov.

Celková dĺžka rozpravy o jednom bode bude 37 a pol hodiny, ktoré majú byť rozdelené medzi poslancov podľa veľkosti klubov, zatiaľ čo pri rokovaní o rozpočte alebo o programovom vyhlásení vlády bude tento čas dvojnásobný. Rozpravu bude možné uznesením parlamentu predĺžiť.

Zatiaľ čo v súčasnosti je dĺžka rečníckeho času písomne prihláseného poslanca v rozprave dvadsať minút, po novom to bude pätnásť minút a zároveň sa definuje dĺžka rečníckeho času v treťom čítaní, ktorá bude najviac päť minút.

Zmeny v rokovacom poriadku parlamentuKoalícia chce obmedziť rozpravu a pokutovať poslancov, fúkať však nebudú

Miro Pastorek

Podľa koalície sú takto nastavené pravidlá v krajinách Európskej únie úplne štandardné, preto sme sa pozreli na to, ako to majú upravené iné členské štáty.

V roku 2016 – teda v čase reformy rokovacieho poriadku za predsedu parlamentu Andreja Danka – Parlamentný inštitút vypracoval štúdiu porovnávajúcu dĺžky časov na rozpravu a samotných rečníckych časov v rozprave v parlamentoch členských štátov EÚ.

Do porovnania sa dostalo 27 komôr parlamentov, pričom s výnimkou Írska, Malty, Portugalska a Španielska sú v ňom zastúpené všetky vtedajšie krajiny EÚ. Keďže v čase vzniku štúdie bolo členskou krajinou aj Spojené kráľovstvo, je tu zastúpený aj tento štát.

Hoci štúdia už má desať rokov, podľa vyjadrenia riaditeľky Parlamentného inštitútu Natálie Švecovej nastali iba minimálne rozdiely, a to v Bulharsku a Nemecku, kde došlo k miernemu skráteniu časov niektorých vystúpení.

Tri modely regulácie rozpravy

Z dokumentu vyplýva, že situácia naprieč európskymi parlamentnými komorami je naozaj rôznorodá a v zásade ich možno rozdeliť do troch kategórií: prísne regulovaná rozprava, ad hoc regulovaná rozprava a voľná rozprava.

Prísne regulovaná rozprava značí, že v danom parlamente, respektíve komore, je buď priamo rokovacím poriadkom, alebo na základe iného rozhodnutia (poslaneckého grémia, predsedu parlamentu a podobne) dĺžka rozpravy a aj vystúpení jednotlivých rečníkov obmedzená.

Do tejto skupiny patrí trinásť komôr rôznych parlamentov – z nám najbližších napríklad poľský parlament (obe komory), rakúska Národná rada, nemecký Spolkový snem či slovinské Národné zhromaždenie.

V druhej skupine sú zbory, kde existuje možnosť skrátiť rozpravu, respektíve dĺžku vystúpenia rečníka. Do tejto skupiny v súčasnosti patrí aj slovenský parlament, ale aj desať ďalších parlamentov či komôr – napríklad obe komory českého parlamentu či maďarský parlament.

Taliansko sa nachádza zároveň v prvej aj druhej kategórii, keďže jeho senát má prísne regulovanú rozpravu a snemovňa ad hoc regulovanú.

Napokon voľnú rozpravu majú iba parlamenty Cypru, Estónska a Litvy, no štúdia upozorňuje, že ani v týchto krajinách to neplatí absolútne a časové obmedzenia sa netýkajú iba niektorých druhov rozpráv.

Prehľad krajín podľa modelov regulácie rozpravy v ich parlamentoch si môžete pozrieť na mapke.

Parlamenty obmedzujú aj vystúpenia rečníkov

Čo sa týka dĺžok samotných vystúpení, pravidlá v rôznych krajinách sú veľmi odlišné a spravidla záleží na tom, o aký typ rozpravy ide. Napríklad v belgickej Snemovni reprezentantov môže pri rokovaní o vládnych alebo poslaneckých návrhoch zákonov jeden rečník za každý poslanecký klub rečniť iba päť minút, pri rokovaní o rozpočte však až tridsať minút, pričom ostatní rečníci majú po desať minút.

V Dánsku sú zasa časy vyhradené na vystúpenia rozlíšené podľa toho, či ide o prvé, druhé alebo tretie čítanie. Bežný poslanec, teda taký, ktorý nie je zástupca navrhovateľov ani poverený poslaneckým klubom, má k dispozícii len päť minút a potom ešte raz tri minúty.

V poľskom Sejme (dolnej komore) môže rozprava byť buď otvorená, alebo časovo obmedzená. V prvom prípade majú poverení rečníci vyhradených dvadsať minút a ostatní poslanci po desať minút a potom ešte raz po päť minút. Celková dĺžka rozpravy v tomto prípade nie je obmedzená.

Ak ide o časovo obmedzenú rozpravu, celkový čas rozpravy sa pohybuje od 120 do 360 minút a rečnícky čas sa delí medzi poslanecké kluby podľa ich veľkosti.

V poľskom senáte má bežný senátor na vystúpenie desať minút a potom ešte raz päť minút.

Dolná komora rakúskeho parlamentu umožňuje poslancom v rozprave rečniť v zásade dvadsať minút, pričom tento čas môže byť skrátený na polovicu.

V parlamente Slovinska nie je rečnícky čas definovaný všeobecne, ale dĺžka rozpravy a aj čas určený pre poslancov a iných rečníkov určuje rada predsedu parlamentu. Zákon však upravuje, že tento čas nesmie byť pre jedného rečníka menej ako päť minút a pre poslanecké kluby menej ako desať minút.

Nemecký Spolkový snem si dĺžku rozpravy určuje na základe dohody poslaneckých klubov, a to za použitia stanoveného vzorca podľa relatívnej sily poslaneckých klubov. Štúdia Parlamentného inštitútu uvádza, že v sedemnástom volebnom období (2009 – 2013) mal poslanecký klub CDU/CSU k dispozícii 23 minút, klub SPD 14 minút, FDP deväť minút a ostatné dva kluby po sedem minút.

Na porovnanie uveďme ešte situáciu u našich severozápadných a južných susedov, ktorí patria do skupiny s ad hoc regulovanou rozpravou. V oboch komorách českého parlamentu platí, že poslanci sa môžu uzniesť na obmedzení rozpravy, a to tak, že jeden rečník má k dispozícii minimálne desať minút.

V Maďarsku platí, že rečník nesmie mať menej ako pätnásť minút vo všeobecnej rozprave – dvadsať, ak ide o povereného rečníka klubom – a tridsať minút v prípade návrhov na zmenu ústavy a obdobných špeciálnych návrhov.

Slovensko teda už dnes so svojím rokovacím poriadkom patrí medzi krajiny, ktoré majú k parlamentnej rozprave vo všeobecnosti najprísnejší prístup, čiže ešte väčšie obmedzenie rozpravy sa môže javiť ako prehnaná reštrikcia.

No v bližšom porovnaní s ostatnými krajinami Únie sa ukazuje, že Slovensko nebude mať – čo sa týka samotnej dĺžky rozpravy a vystúpení – zďaleka najprísnejší rokovací poriadok, naopak, z tohto hľadiska bude skôr európskym štandardom.