Masakre v Iráne Na ľudí strieľali, keď utekali z horiaceho bazára. O život mohli prísť desaťtisíce

Teheránsky režim začiatkom januára krvavo potlačil protesty proti islamskej republike.

Svedkovia z Iránu pritom opisujú drastické scény. V meste Čalús v severnej provincii Mázandarán bezpečnostné zložky strieľali na ľudí, ktorí sa pokúšali odtiahnuť ranených a telá mŕtvych, a vo viacerých mestách jednotky režimu dorážali postrelených, ktorí ležali v uliciach.

Videá z rôznych iránskych miest uverejnené na sociálnych sieťach (napríklad tu, tu, tu), ktoré Postoj videl, ukazujú stovky tiel uložené v márniciach, telocvičniach aj vo dvoroch budov.

Počet obetí v Iráne by mohol byť výrazne vyšší, než sa pôvodne očakávalo, píše Wall Street Journal (WSJ). Po tom, ako prvé správy hlásili smrť viac než dvoch tisícok demonštrantov počas protestov 8. až 9. januára, novšie odhady presahujú desaťtisíc obetí.

Režim zabil demonštrantov v štyristo mestách po celej krajine, celkovo sa demonštrovalo na asi štyritisíc miestach. Na protestoch sa zúčastnilo asi päť miliónov ľudí, najväčší počet v dejinách islamskej republiky.

Demonštrácie predtým, než úrady začali strieľať do davu

„Niet pochýb o tom, že Iránska islamská republika spáchala jedno z najväčších masových zabití protestujúcich našich čias,“ hovorí pre WSJ Mahmúd Amiry-Moghaddam, šéf organizácie Iran Human Rights. Podľa dôkazov, ktoré videla jeho organizácia, by počet obetí, ktoré režim zabil začiatkom januára, mohol presahovať 20-tisíc.

Podľa portálu Iran International (IranINTL) v správe predloženej v stredu 21. januára Výboru pre národnú bezpečnosť a zahraničnú politiku iránskeho parlamentu bol počet zabitých uvedený najmenej 27 500.

A to ešte nemusí byť konečné číslo. „Podľa zdrojov z iránskeho ministerstva vnútra, ktoré hovorili s Iran International pod podmienkou anonymity, konsolidované údaje získané od provinčných bezpečnostných rád do utorka 20. januára ukázali, že počet obetí presiahol 30-tisíc,“ píše portál.

IranINTL pokračuje: „Dva informované zdroje z Najvyššej národnej bezpečnostnej rady pre Iran International tiež uviedli, že v dvoch nedávnych správach spravodajskej služby Iránskych revolučných gárd z 22. a 24. januára bol počet obetí uvedený ako viac než 33-tisíc a viac než 36 500.“

K podobným číslam dospel aj magazín Time, ktorému dva zdroje z iránskeho ministerstva zdravotníctva hlásia viac než 30-tisíc obetí.

„Dvojdňové údaje ministerstva zdravotníctva zhruba zodpovedajú údajom zhromaždeným lekármi a záchranármi, ktoré zverejnil aj denník Time. Tento tajný počet úmrtí zaznamenaných nemocnicami dosiahol v piatok 30 304, uviedol Dr. Amir Parasta, nemecko-iránsky očný chirurg, ktorý pripravil správu o údajoch. Parasta uviedol, že toto číslo neodráža úmrtia súvisiace s protestmi u ľudí registrovaných vo vojenských nemocniciach, ktorých telá boli prevezené priamo do márnic, alebo ktoré sa stali na miestach, ku ktorým sa vyšetrovanie nedostalo,“ píše TIME.

Centrum pre ľudské práva v Iráne, skupina so sídlom v New Yorku, zameralo svoj výskum na Mašhad, Isfahán a tucet menších miest. Na základe rozhovorov so svedkami odhaduje, že počas protestov v týchto lokalitách zomrelo približne 7-tisíc ľudí, z toho viac ako 2-tisíc len v Mašhade, uviedol pre WSJ riaditeľ skupiny Hadi Ghaemi.

„Počet obetí výrazne presiahol náš najhorší scenár,“ povedal Ghaemi o celkovom počte mŕtvych. „Jasne presahuje 10-tisíc.“

Protesty v IráneLekári hlásia stovky mŕtvych, márnice nemajú kam ukladať telá. Čo chýba, aby padla islamská republika?

Christian Heitmann

Režim priznáva 3 117 mŕtvych

Samotný islamistický režim v Teheráne nepopiera, že zahynuli tisícky demonštrantov.

Vo verejných vyhláseniach prorežimné orgány – Nadácia iránskych mučeníkov a Organizácia pre právnu medicínu – tvrdia, že počet mŕtvych dosahuje 3 117 osôb.

Ako však pripomína IranINTL, počet mŕtvych je pravdepodobne omnoho vyšší. Irán totiž často používa číslo 1 039 a jeho násobky  (3 × 1 039 = 3 117), keď je reč o citlivých číslach, napríklad počtoch mŕtvych počas pandémie, alebo v starších správach o počte demonštrantov alebo ekonomike.

„Analytici tvrdia, že hoci sa rovnaké čísla môžu náhodne opakovať, opakované použitie nezaokrúhleného čísla v rôznych sektoroch a časových obdobiach je štatisticky nepravdepodobné,“ píše portál.

Mimovládna organizácia HRANA, ktorá sa pokúša identifikovať mŕtvych, doposiaľ potvrdila smrť 5 848 protestujúcich, 209 členov režimu, 42 neprotestujúcich civilistov a 77 maloletých, pričom ďalších 17 091 úmrtí preveruje.

Na porovnanie, v prípade protestov po vražde Mahsá Amíníovej v roku 2022 vládne médiá hovorili o dvesto zabitých, zatiaľ čo HRANA napočítala 551 obetí vrátane 68 maloletých.

Prácu HRANA pritom komplikuje, že časť pozostalých sa neodváži hovoriť o tom, že ich príbuzných zabili jednotky režimu. Pozostalí sa často obávajú ďalších represií, a tak oficiálne uvádzajú, že ich príbuzní prišli o život pri nešťastiach ako autonehody.

No nech sú už presné čísla akékoľvek, je jasné, že ide o najväčší masaker v Iráne v tomto storočí a možno dokonca aj od založenia islamskej republiky ako takej.

Vydieranie

Vládnuci režim teraz využíva telá ako spôsob, ako vydierať pozostalých. Za vydanie tiel úrady požadujú zaplatenie súm okolo päťtisíc dolárov alebo podpísať písomné záväzky výmenou za vydanie pozostatkov, pričom sa vyhrážajú, že mŕtvych inak pochovajú na neznámych miestach v neoznačených hroboch.

„Jednou z takýchto obetí bol Armin Jashni-Nejad, 23-ročný petrochemický pracovník z Mahshahru, ktorého 9. januára zastrelila polícia. O dva dni neskôr bezpečnostní príslušníci povedali jeho rodine, že telo bude vydané iba v prípade, ak súhlasia s tým, že ho zabili ,banditi‘,“ píše IranINTL.

V niektorých mestách ako Rašt úrady požadovali kaucie vo výške 20-tisíc dolárov, aby zabránili verejným pohrebom zavraždených.

Iránsky historik o protestochDemonštranti chcú pád režimu, ale protesty môžu uspieť inak, ako dúfajú

Christian Heitmann

Ani nemocnice nie sú bezpečné

Podľa odborníkov väčšinu vrážd spáchali Islamské revolučné gardy a dobrovoľnícka milícia Basídž, ktoré ozbrojené poloautomatickými puškami a inými smrtiacimi zbraňami strieľali do davu.

Telá mŕtvych ukazujú, že úrady často cielene mierili na hlavu alebo oči demonštrantov, alebo na genitálie.

„Je zrejmé, že po ústupe polície mali IRGC povolenie používať vojnové zbrane,“ hovorí pre WSJ Saeid Golkar, docent na University of Tennessee a expert na iránske bezpečnostné služby, ktorý analyzoval zábery z protestov.

Videá dostupné na sociálnych sieťach, ktoré videl Postoj, ukazujú aj pick-upy, z ktorých členovia vládnych milícií guľometmi strieľali do davu.

Režim však tentoraz išiel ešte ďalej – neštítil sa zavraždiť ani hospitalizovaných demonštrantov v nemocniciach.

„Traja lekári a štyri zdravotné sestry v Teheráne, ktorí hovorili s agentúrou Iran International, uviedli, že bezpečnostné sily vnikli do nemocníc a odviedli niekoľko zranených pacientov, ktorí sa podrobovali liečbe. Snímky, ktoré agentúra Iran International získala, spolu s videami kolujúcimi po sociálnych sieťach takisto ukazujú, že niektoré telá so strelnými poraneniami hlavy nesú jasné známky hospitalizácie,“ píše IranINTL.

V západnom Teheráne, kde sanitka vyzdvihla dobitého demonštranta, člen bezpečnostných zložiek vliezol do vozidla a bezvládneho demonštranta zastrelil dvoma výstrelmi.

Najväčší zločin?

Jeden z najväčších zločinov sa udial v meste Rašt v provincii Gílán, kde zhorel historický bazár.

Zatiaľ čo režim z požiaru obviňuje demonštrantov, tí hovoria, že bazár podpálili jednotky režimu, aby z neho vyhnali demonštrantov, ktorí sa tam ukryli. Svedkovia opisujú desivé scény: davy tlačené smerom k bazáru, ľudí uväznených v úzkych chodbách v dyme a bezpečnostné sily strieľajúce na tých, ktorí vychádzajú so zdvihnutými rukami na znak kapitulácie.

Iránsko-kanadský právnik Payam Achavan, ktorý v minulosti pracoval pre tribunály stíhajúce zločiny v bývalej Juhoslávii a Rwande, masakre označil za „najhoršie v moderných dejinách Iránu“ a prirovnal ich ku genocíde v Bosne a Hercegovine.

Achavan pred Radou OSN pre ľudské práva vyhlásil: „Pomohol som napísať obžalobu za genocídu v Srebrenici, počas ktorej bolo v júli 1995 zmasakrovaných 8-tisíc bosnianskych Moslimov. V porovnaní s tým bolo v Iráne za polovičný čas zabitých najmenej dvojnásobne viac ľudí. Toto je vyhladzovanie. A na rozdiel od Bosny tu nie je vojna medzi vojenskými silami, ale iba vojna medzi Iránskou islamskou republikou a neozbrojenou mládežou volajúcou po lepšej budúcnosti.“