Protesty v Iráne Lekári hlásia stovky mŕtvych, márnice nemajú kam ukladať telá. Čo chýba, aby padla islamská republika?

Irán zažíva najväčšie demonštrácie od islamskej revolúcie v roku 1979. 

Protesty trvajú už dva týždne a rozrástli sa na 512 lokalít v 180 mestách. V tých najväčších mestách ako Teherán demonštrujú obyvatelia v rôznych štvrtiach, na desiatkach rôznych ulíc či námestí. Podľa odhadov pozorovateľov v celej krajine protestujú takmer dva milióny ľudí vo všetkých 31 provinciách krajiny.

Z pôvodne hospodársky motivovaných protestov, ktoré sa začali po prudkom prepade meny koncom decembra, sa stali protesty proti teokratickému režimu islamskej republiky. Demonštranti volajú po „smrti diktátora Chámeneího“ a slobode a prvýkrát od roku 1979 vo veľkom skandujú monarchistické slogany – „Džavíd šáh“ (Nech žije kráľ) a „Toto je posledná bitka, Pahlaví sa vráti“.

Odborníci ako Farzan Sabet z Geneva Graduate Institute však pripomínajú, že nie všetci demonštranti si želajú obnovenie monarchie a podpora Pahlavího svedčí skôr o nedostatku domácich alternatív k režimu. Predošlým protestom chýbala zjednocujúca postava, a samotný Reza Pahlaví chce byť v prvom rade prechodnou postavou, ktorá pomôže pochovať islamskú republiku.

„Moja jediná misia v živote je postarať sa o to, aby iránsky ľud mohol rozhodnúť o svojej budúcnosti v slobodných a férových voľbách. A deň, keď Iránci pôjdu k voľbám, bude mission accomplished a koniec mojej politickej misie,“ hovorí Pahlaví.

Pozoruhodné je, že protesty tentokrát spustili bazárnici, teda rovnaká skupina, aká počas islamskej revolúcie v roku 1979 zaplatila lietadlo, ktorým priletel ajatolláh Alí Chomejní.

„Obchodníci na bazároch zohrali kľúčovú úlohu v revolúcii v roku 1979 a roky slúžili ako jadro voličov a ekonomická základňa islamskej republiky. V posledných desaťročiach však režim vybudoval zo Zboru islamských revolučných gárd vojensko-priemyselný komplex, z ktorého prúdia siete bohatstva a moci. Siamak Namazi, iránsko-americký podnikateľ, ktorého režim držal osem rokov ako rukojemníka, prirovnal iránsky štát k ‚súboru konkurenčných mafií – v ktorých dominujú IRGC a ich bývalí členovia –, ktorých najvyššia lojalita nepatrí národu, náboženstvu ani ideológii, ale slúži osobnému obohateniu‘. Tento systém nielen oslabil ideologickú súdržnosť režimu, ale aj vytlačil tradičnú obchodnícku triedu a premenil bazár z piliera podpory na zdroj disentu,“ vysvetľuje The Atlantic.

Pôvodne ekonomický motív protestov však ustúpil do úzadia. „Pri jednom z protestov ľudia začali hádzať ryžu, aby ukázali režimu a svetu, že to nie je iba o ekonomike, že chcú koniec režimu,“ objasňuje výskumníčka Azadeh Pourzand z londýnskeho Centra pre Blízky východ a medzinárodný poriadok.

Demonštrácie v meste Mašhad na severovýchode Iránu

Demonštrácie v Teheráne

Nikto nevie, koľko je mŕtvych

Spočiatku na iránske pomery ústupčivá reakcia režimu sa definitívne zvrtla v posledných dňoch, keď režim vyhlásil demonštrantov za zahraničných agentov. Odvtedy sa pokúša protesty rozbiť silou.

Iránci v celej krajine hlásia, že režim po slznom plyne a gumených projektiloch už nasadzuje aj ostrú muníciu, a v piatok mimovládka HRANA hlásila smrť prinajmenšom 51 ľudí od začiatku demonštrácií pred dvoma týždňami. Tento počet odvtedy narástol na prinajmenšom 72 ľudí.

Odvtedy sa výrazne sťažila komunikácia s Iránom, keďže v krajine je už vyše 60 hodín odstavený internet a len veľmi sporadicky sa darí nadviazať komunikáciu s demonštrantmi v krajine.

Správy, ktoré napriek internetovej blokáde Irán opúšťajú, sú hrozivé. Lekár z Teheránu hovorí o 217 mŕtvych v meste, jeho kolega z mesta Níšápúr na severovýchode krajiny hlási, že režim tam zabil „prinajmenšom 30 ľudí“. „Medzi nimi boli aj deti. Päťročné dieťa bolo zastrelené, keď ho mala matka v náručí,“ hovorí o násilí v provincii.

Podľa informácií z Teheránu sa úrady pokúšajú ututlať rozsah represií. „Lekár uviedol, že úrady v piatok z nemocnice odviezli telá. Väčšina mŕtvych boli mladí ľudia, dodal, vrátane niekoľkých zabitých pred policajnou stanicou v severnom Teheráne, keď bezpečnostné sily pokropili demonštrantov guľometnou paľbou a tí zomreli ‚na mieste‘,“ píše magazín Time.

„Najkonzervatívnejšie odhady naznačujú, že za posledných 48 hodín bolo zabitých najmenej 2 000 ľudí,“ tvrdí Iran International. Podľa Iráncov protesty v Teheráne často už nepotláčajú domáce jednotky režimu, ale arabské milície, ktoré režim priviezol z Iraku.

Režim najväčšie represie spustil po tom, ako krajinu odstrihol od internetu. Nefungujú telefonáty do zahraničia, v Teheráne a iných veľkých mestách vláda vypla verejné osvetlenie.

Pozostalí hľadajú svojich príbuzných medzi telami mŕtvych demonštrantov v Teheráne

Nemocnice sú plné, niet miesta pre mŕtvoly

„Perzskojazyčná služba BBC overila, že v piatok večer bolo do nemocnice Poursina v meste Rašt prevezených 70 tiel. Márnica bola plne vyťažená, takže telá boli odvezené. Úrady požiadali príbuzných mŕtvych o sedem miliárd rialov (5 222 libier; 7 000 dolárov) na ich uvoľnenie na pohreb, uviedol zdroj z nemocnice,“ píše britské verejnoprávne médium.

BBC sa podarilo hovoriť s nemocničnou pracovníčkou v Teheráne. Tá opísala „veľmi hrozné scény“ a povedala, že zranených bolo toľko, že personál nemal čas vykonať resuscitáciu.

„Zomrelo približne 38 ľudí. Mnohí hneď, ako sa dostali na lôžko urgentného príjmu... priame strely do hláv mladých ľudí aj do ich sŕdc. Mnohí z nich sa ani nedostali do nemocnice. (...) Počet bol taký veľký, že v márnici nebolo dosť miesta; telá boli uložené jedno na druhé. Keď sa márnica naplnila, naukladali ich jedno na druhé v modlitebni,“ opisuje stav v jednej z teheránskych nemocníc.

Obeťami sú najmä mladí Iránci. „Na mnohých z nich som sa nevedela ani pozrieť, mali 20 – 25 rokov,“ hovorí.

Obzvlášť vážna je situácia aj u očných lekárov, pretože režim cielene strieľa gumené projektily aj ostré náboje do očí demonštrantov.

„Počet zranených a obetí bol veľmi vysoký. Videl som jedného človeka, ktorý bol postrelený do oka, pričom guľka mu vyšla zo zadnej časti hlavy,“ hovorí pre BBC lekár z Teheránu.

Aj z mesta Širáz BBC dostalo správu lekára, ktorého nemocnica nemá dostatok chirurgov, aby ošetrila všetkých ranených. Mnohí ranení sa pritom nemocniciam vyhýbajú, pretože pri minulých protestoch tam ranených režim cielene vyhľadával a zatýkal.

Protesty sa radikalizujú

Rozsiahle násilie proti demonštrantom v Iráne nie je novinkou, potlačenie poslednej vlny protestov po vražde mladej Iránky Mahsá Amíniovej si vyžiadalo asi 550 životov, režim počas protestov zatkol 20-tisíc ľudí.

Vo viacerých iránskych mestách demonštranti podpálili vládne budovy, v Teheráne zapálili aj mešitu al-Rasúl. Iránska polícia v sobotu hlásila požiar 26 budov.

Mešity pritom pre Iráncov nie sú len symbolom teokratického režimu, ale aj konkrétnym miestom, kde prorežimné milície Basídž – ktoré dlho patrili k hlavným silám, ktoré režim nasadzoval proti demonštrantom – verbujú a indoktrinujú nových militantov.

„Je to miesto, kde Basídž a iné prorežimné sily mobilizujú a cvičia,“ vysvetľuje iránska právnička Šádí Sadr pre DW.

Jediná šanca?

Iránsky generálny prokurátor Mohammad Movahedí Azad varoval, že každý, kto sa zúčastní na protestoch, bude považovaný za „nepriateľa Božieho“, za čo hrozí trest smrti. Vo vyhlásení, ktoré odvysielala iránska štátna televízia, sa uvádza, že obvineniu budú čeliť aj tí, ktorí „pomáhali výtržníkom“.

„Prokurátori musia starostlivo a bezodkladne vydaním obžalôb pripraviť pôdu na súdny proces a rozhodnú konfrontáciu s tými, ktorí zradou národa a vytváraním neistoty usilujú o zahraničnú nadvládu nad krajinou,“ uvádza sa vo vyhlásení. „Konanie musí byť vedené bez zľutovania, súcitu alebo zhovievavosti.“

V minulom roku pritom počet popráv narástol o viac než 50 percent na viac než 1 500 do začiatku decembra. Popravy pritom už aj tak narastali od protestov po vražde Mahsá Amíniovej v roku 2022 – z 520 v roku 2022 na 832 v roku 2023 a následne 975 v roku 2024.

Veľkú časť popravených tvoria ľudia odsúdení za nepolitické trestné činy, ale režim ich využíva aj na zastrašenie demonštrantov. Napríklad v júni Irán popravil Modžaheda Korkúriho, ktorého obvinil zo smrti siedmich ľudí počas demonštrácií v roku 2022. Medzi obeťami bol aj deväťročný Kian Pirfalak. Kianova rodina pritom trvá na tom, že chlapca zastrelili jednotky režimu.

„Vypočujte si to odo mňa, ako k streľbe došlo, aby nemohli povedať, že to urobili teroristi, pretože klamú. Jednotky v civile zastrelili moje dieťa,“ vyhlásila Kianova matka pri jeho pohrebe.

Podľa Amnesty International bol proces s Korkúrim „hrubo nespravodlivý“, keďže bol mučený a nemohol si slobodne vybrať právnika.

Počet takýchto prípadov zrejme bude narastať. „Sú signály, že úrady chcú použiť popravy ako svoj bežný spôsob zastrašovania. (...) Hovorí sa o tom, že by nové procesy proti demonštrantom uprednostnili, aby ich rýchlejšie (...) uzavreli, čo obyčajne znamená popravy,“ varuje Azadeh Pourzand.

Čo chýba, aby padol režim?

Napriek obrovskému násiliu zo strany režimu protesty pokračujú.

Izraelský portál N12 cituje izraelský vládny zdroj, podľa ktorého protesty ďalej rastú. „Prvýkrát od začiatku protestov existujú reálne náznaky, že udalosti v Iráne začínajú spochybňovať samotnú stabilitu režimu. Ešte nie je dosiahnuté kritické množstvo a režim nie je na pokraji kolapsu – ale graf protestov jednoznačne a neustále rastie tempom, aké sme v predchádzajúcich týždňoch nevideli.“

Ale čo by podľa odborníkov bolo potrebné, aby režim padol?

Ako píšu Karim Sadjadpour a Jack A. Goldstone pre magazín The Atlantic, revolúcie bývajú úspešné, ak sa stretnú „fiškálna kríza, rozdelené elity, rôznorodá opozičná koalícia, presvedčivý naratív odporu a priaznivé medzinárodné prostredie“. Podľa autorov „Irán túto zimu prvýkrát od roku 1979 spĺňa takmer všetkých päť kritérií“.

Ekonomické problémy krajiny sú zjavné. „V americkej politike môže vyššia miera inflácie než tri percentá zvrhnúť administratívy. Miera inflácie v Iráne – viac ako 50 percent vo všetkých oblastiach, z toho 70 percent v prípade potravín – patrí medzi najvyššie na svete,“ pripomína Sadjadpour, ktorý pracuje pre think-tank Carnegie Endowment.

„Druhá podmienka rozpadu štátu – odcudzenie elity – je v Iráne tiež veľmi evidentná. To, čo sa začalo v roku 1979 ako široká ideologická koalícia, sa do roku 2026 zmrštilo na stranu jedného muža: stranu Alího Chameneího. Mír Hosejn Músáví, jeden zo zakladateľov a bývalý premiér islamskej republiky, je v 15. roku domáceho väzenia. Každý žijúci bývalý prezident bol umlčaný alebo odsunutý na vedľajšiu koľaj: Mohammad Chátamí má úplný mediálny zákaz, Mahmúd Ahmadínežád je marginalizovaný a monitorovaný, Hasan Rúhání mal zakázané uchádzať sa o miesto v 88-člennom Zhromaždení expertov (duchovní, ktorí vyberajú ďalšieho najvyššieho vodcu),“ píše Atlantic.

Krajina je izolovaná, prehrala júnovú vojnu s Izraelom a stratila veľkú časť svojich spojencov na Blízkom východe.

Ani Rusko nie je v stave režimu pomôcť. Naopak, zatiaľ čo prezident Obama nechal protesty Zeleného hnutia (2009 – 2010) napospas režimu, Donald Trump varuje, že Spojené štáty sú pripravené intervenovať v prospech demonštrantov. A hoci doposiaľ tak neurobil, únos Nicolása Madura dodáva jeho slovám dodatočnú váhu.

Podľa autorov chýba na úspech revolúcie v Iráne jeden kľúčový faktor – prechod časti režimu na stranu demonštrantov.

20 percent fanatikov, 80 percent šarlatánov

Podľa Sadjadpoura sa situácia v Iráne podobá na pád socializmu vo východnom bloku. „Podobne ako Sovietsky zväz v 80. rokoch, aj islamská republika stratila svoje presvedčenie. Ako mi povedal jeden teheránsky profesor politológie: Na začiatku (islamskej) revolúcie pozostával režim z 80 percent ideológov a z 20 percent šarlatánov. Dnes je to naopak.“

Islamská republika sa nachádza v hlbokej kríze legitimity. Takmer pol storočia po islamskej revolúcii v roku 1979 je krajina sekulárnejšia než kedykoľvek predtým. A zatiaľ čo vtedy ajatolláh Chomejní bol morálnou autoritou, ktorá poukazovala na neduhy monarchie, dnes je režim ajatolláhov symbolom kradnutia a vraždenia.

Iránci si jasne uvedomujú rozdiel medzi pátosom režimu, ktorý v mene ochrany morálky nemá problém zabiť mladé ženy, ak nenosia hidžáb, a skorumpovanou realitou, v ktorej dcéry a manželky predstaviteľov režimu si užívajú výhody, lietajú na nákupy do Paríža a na svojich svadbách nosia výstrihy, za aké by bežná Iránka skončila v temných dodávkach mravnostnej polície.

Ekonomická situácia je bezútešná. HDP dosahuje štvrtinu susedného Turecka, populačne podobne veľkej krajiny, ktorá pritom na rozdiel od Iránu nemá žiadne významné ložiská ropy, a aj po prepočte na paritu kúpnej sily je HDP na obyvateľa v Iráne nanajvýš polovičné.

Jedným z dôvodov sú skorumpovanosť a neschopnosť Iránskych revolučných gárd, ktoré kontrolujú veľkú časť ekonomiky, ale aj obrovské prostriedky, ktoré štát nalial do jadrového programu, a sankcie, ktorým čelil.

Napriek tomu v Teheráne ďalej vládnu ideológovia neschopní zmeniť kurz: 86-ročný Chameneí vyhlásil, že „islamská republika neustúpi“, a podotkol, že režim bol „vytvorený z krvi státisícov (padlých vo vojne s Irakom)“.

Aj keby ajatolláhov režim dokázal tieto protesty utopiť v krvi, aby sa udržal pri moci, krízu islamskej republiky vyriešiť nedokáže. Vládnuca ideológia je skompromitovaná a Iráncov skôr odpudzuje, než presviedča. Vodná kríza, ktorej Irán čelil v minulom roku, sa koncom leta vráti v ešte väčšom rozsahu, a bez ekonomických reforiem bude iránsky rial a s ním celá ekonomika poznať len jednu cestu – nadol.

Nová vlna protestov je preto zaručená – či už o pár mesiacov, alebo o pár rokov.

Otázkou tak nie je, či islamská republika padne, ale len to, kedy sa tak stane. A koľkých ľudí Chameneí dovtedy zavraždí.