Iránsky historik o protestoch Demonštranti chcú pád režimu, ale protesty môžu uspieť inak, ako dúfajú

Iránsky historik Arash Azizi sa narodil v Teheráne, dnes prednáša na Yaleovej univerzite a píše pre magazín The Atlantic. O Iráne napísal dve knihy – The Shadow Commander: Soleimani, the US and Iran’s Global Ambitions (Veliteľ v tieni. Solejmání, Spojené štáty a globálne ambície Iránu, 2020) a What Iranians Want: Women, Life, Freedom (Čo Iránci chcú. Ženy, život, sloboda, 2024).

V rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo Iránci napriek tvrdému útlaku vychádzajú do ulíc, v akom stave sa nachádza Islamská republika v piatom desaťročí svojej existencie a prečo situáciu v krajine nedokázal zlepšiť ani údajne umiernený prezident Pezeškiján.

V Iráne sme svedkami už viac ako dvoch týždňov protestov. V posledných rokoch sa protesty v Iráne sporadicky opakujú, zhruba každé dva roky. Čo je hlavnou hybnou silou tých súčasných? Môžeme povedať, že sú v súlade s predchádzajúcimi alebo sú niečím úplne novým?

V mnohých ohľadoch sú pokračovaním predchádzajúcich protestov. Základnou motiváciou je, že vláda tohto režimu sa stala neudržateľnou. Nie je schopný poskytnúť svojim ľuďom základné ekonomické zabezpečenie, ba ani základnú bezpečnosť. Navyše ukázal, že je ochotný zabiť stovky z nich. 

Motivácia je teda jasná: ide o pokus o zvrhnutie systému, ktorý sa ukázal ako neschopný zabezpečiť základné životné potreby – systému, ktorému od roku 1989 vládne jediný muž, Alí Chámeneí. Nesie zodpovednosť za väčšinu neúspechov v životoch Iráncov sústredených okolo tohto jedného vodcu.

Tentoraz sa protesty začali prevažne pre hospodársku krízu a devalváciu iránskej meny. Zdá sa však, že sa vyvinuli do niečoho širšieho. Počuli sme oveľa viac politických požiadaviek a po prvýkrát od roku 1979 aj značný počet monarchistických sloganov. Do akej miery je to požiadavka na zmenu politiky a do akej miery výzva na úplné zrušenie Islamskej republiky?

Je to určite výzva na zrušenie Islamskej republiky ako celku, nielen otázka zmeny politiky. 

Ľudia sa opakovane pokúšali o reformu režimu: volili v domácich voľbách, venovali sa rôznym formám nenásilnej občianskej aktivity, ale všetky cesty boli zablokované. Režim ani len nepredstiera, že reaguje na požiadavky ľudí alebo preukazuje akúkoľvek zodpovednosť. Preto chcú, aby režim padol.

Majú ľudia jasnú predstavu o tom, čo by malo nasledovať? Je to návrat šáha, nastolenie sekulárnej republiky alebo majú rôzne názory? Zhromažďujú sa jednoducho mnohí okolo Rezá Pahlavího práve teraz, pretože sa zdá, že dokáže získať určitú podporu na Západe a poskytnúť vonkajšiu podporu?

Väčšina ľudí chce, aby tento režim zmizol, a ak sa ich spýtate, väčšina uprednostňuje demokratickú transformáciu. Rezá Pahlaví má pravdepodobne pomerne veľkú podporu. Časť jeho základne chce obnovenie monarchie, možno ústavnej. 

Iní však nemusia nevyhnutne podporovať samotnú monarchiu – jednoducho ho vidia ako jediného opozičného lídra, ktorý sa javí ako organizovaný a má ucelený plán. Preto sa stal favoritom.

Takto funguje politika: keď sa niekto stane jasným lídrom, automaticky získa podporu. Iránci sa vo všeobecnosti zhodujú na tom, že chcú demokraciu, koniec islamistickej vlády a sekulárnu demokratickú republiku alebo podobný systém. Chcú tiež chrániť územnú celistvosť Iránu, čo je pre väčšinu Iráncov dôležité.

Okrem toho chcú vládu, ktorá ukončí protiamerickú a protizápadnú zahraničnú politiku a nadviaže normálne vzťahy so svetom – vzťahy, ktoré by viedli k hospodárskemu rastu. Tieto požiadavky sú vzájomne prepojené.

Foto: TASR via AP

Počas islamskej revolúcie v roku 1979 existovali silné protiamerické nálady spojené s prevratom proti premiérovi Mosaddekovi v roku 1953. Stále tieto nálady existujú v niektorých častiach iránskej spoločnosti alebo sa do značnej miery stali minulosťou?

Amerika je zložitá mocnosť, ktorá vyvoláva množstvo rôznych pocitov. Klasický antiamerikanizmus z revolúcie v roku 1979 je teraz určite menšinovým názorom – zastáva ho možno 10 až 20 percent Iráncov, väčšinou medzi tými, ktorí naďalej podporujú režim. Iní vnímajú Ameriku pragmatickejšie. 

Prezident Trump je v iránskych uliciach dosť populárny. Ľudia majú zmiešané pocity: v niektorých ohľadoch obdiv, ale aj realizmus – vnímajú Ameriku ako superveľmoc s vlastnými záujmami. Nie sú ani úplne proamerickí, ani reflexívne protiamerickí.

Prezident Trump otvorene podporil protesty a varoval režim pred násilím proti demonštrantom, zabrániť masakrom však nedokázal. Cítia sa Iránci teraz zradení Spojenými štátmi alebo stále dúfajú, že Amerika nejakým spôsobom zasiahne?

Mnohí si zachovávajú určitú nádej. Trump povedal, že pomoc je na ceste, a ľudia si predstavujú, že by sa niečo mohlo stať. Ak neurobí nič – alebo ešte horšie, uzavrie s režimom dohodu –, budú sa, prirodzene, cítiť zradení. 

Nie je však jasné, aký druh vojenskej akcie by mohol podniknúť. Akákoľvek pomoc by režimu uškodila, ale nie je jasné, ako priamo by pomohla protestujúcim. Tým, že podporil protesty, vystavil sa kritike, ak sľuby zostanú nesplnené. Uvidíme.

Na druhej strane sa zdá, že režim je stále schopný zmobilizovať dostatok militantov na útoky na demonštrantov. Koľko obyvateľstva ho naďalej podporuje? Kto sú sily používané na represie – je to stále prevažne Basídž alebo túto úlohu prevzali Iránske revolučné gardy a militanti, ktorých režim doviezol zo zahraničia, napríklad z Iraku?

Základňu režimu tvorí približne 10 až 15 percent populácie, to vieme povedať na základe výsledkov, ako je účasť kandidátov z radov zástancov tvrdej línie vo voľbách.

Represie zahŕňajú rôzne bezpečnostné zložky: nielen Basídž, ale aj prvky IRGC (Iránskych revolučných gárd), políciu a rôzne skupiny napojené na mešity a náboženské organizácie. Často dostávajú podporu zo strany vlády a mobilizujú ich počas kríz. 

Čo sa týka tvrdenia o irackých milíciách alebo iných zástupcoch – videl som videá a správy, ale nič potvrdené ani významné. Iránsky režim má zatiaľ dostatok domácich bezpečnostných síl, nemusí sa spoliehať na cudzincov.

Protesty v IráneLekári hlásia stovky mŕtvych, márnice nemajú kam ukladať telá. Čo chýba, aby padla islamská republika?

Christian Heitmann

Kto sú podporovatelia režimu z pohľadu demografie? Na ktoré skupiny sa ešte môže spoľahnúť?

Tábor podporovateľov zahŕňa ľudí s priamymi alebo rodinnými väzbami na bezpečnostné sily a inštitúcie režimu – ľudí zamestnaných systémom alebo z neho profitujúcich. 

Existujú aj skutoční ideologickí veriaci, často pôvodom z marginalizovanejšieho prostredia, ktorým sa počas uplynulých desaťročí vlády režimu darilo. Celkovo predstavujú asi 10 až 15 percent spoločnosti s rozdielmi medzi regiónmi: menej v oblastiach so sunnitskou väčšinou, kurdských regiónoch, na juhozápade v oblastiach s arabskou väčšinou, na pobreží Perzského zálivu a v častiach severu.

Správy spred niekoľkých rokov naznačovali, že iránska spoločnosť sa dramaticky mení. Oficiálne údaje stále uvádzajú 99 percent moslimov, ale v prieskumoch mnohí tvrdia, že už nie sú veriaci, alebo ak aj veria, nie sú moslimovia. Môžeme povedať, že Irán zaznamenáva podobnú sekularizáciu, ako ju poznáme aj z Európy?

Irán sa pod vedením Islamskej republiky hlboko zmenil. Stal sa jednou z najmenej nábožensky orientovaných – a dokonca aj protiislamských – spoločností v regióne, ak nie na svete. Mnohí sa odvrátili od islamu práve preto, že im ho vláda vnútila. 

Prieskumy zo zahraničia by sa mali brať s opatrnosťou, ale tento trend je reálny. Mnohí sa stali ateistami alebo agnostikmi, niektorí sa pridali k novým kresťanským skupinám alebo prejavili záujem o staroveké zoroastriánske dedičstvo Iránu. Tento posun je rozsiahly.

Západní návštevníci často vidia iba Teherán, Isfahán alebo iné veľké mestá, vidiek sa však od nich môže líšiť. Rozširuje sa tento trend sekularizácie aj za hranice mestských centier?

Nejde len o mestá. Irán je veľmi urbanizovaný, vidiek je teraz v menšine – iba 20 až 30 percent Iráncov žije na vidieku – a tento trend sekularizácie sa rozšíril na celoštátnej úrovni, hoci na niektorých miestach silnejšie ako inde. Je to celonárodný fenomén.

Balúčistan na juhovýchode sa javí ako výnimka: väčšina obyvateľov je sunnitská a tradičnejšia. Mohol by sa sunnitský islam stať v Iráne výraznejším, keďže nie je spájaný s režimom a sekularizácia by mohla sunnitské komunity ovplyvniť menej?

Áno, v niektorých ohľadoch. Jedným zo symbolov odporu proti režimu je Molavi Abdolhamid, popredná sunnitská osobnosť v Iráne – v skutočnosti hlava tamojšieho sunnizmu. Ale širší problém s islamom je hlboký. 

Po páde režimu – dúfajme – očakávam, že všetky náboženstvá a konfesie sa budú tešiť zdravšej existencii. Budú sa slobodne organizovať a duchovní, najmä tí, ktorí nepodporujú režim, budú mať viac normálneho politického priestoru. 

Sunnitské oblasti sústredené v pohraničných regiónoch si takisto môžu za slobodnejších podmienok vybudovať silnejšie väzby s vonkajším svetom. Irán sa nakoniec stane rozmanitejšou spoločnosťou bez dominancie jedného náboženstva.

Foto: Arash Azizi, súkromný archív

V zahraničí si časť pozorovateľov spomína na americkú inváziu do Iraku v roku 2003, nádeje na zavedenie demokracie a chaos, ktorý nasledoval. Je v Iráne možná zmena smerom k demokracii alebo sa to skončí chaosom a inou formou autoritárstva, nie veľmi odlišnou od súčasnosti?

Riziko chaosu alebo nového autoritárstva určite existuje. V Iraku vonkajšia invázia a debaathizácia rozložili starý štát, čo viedlo k rokom sektárskej občianskej vojny – hoci Irak nakoniec dosiahol formu demokracie so zvoleným parlamentom aj premiérom. 

Iránci sa toho obávajú a snažia sa tomu vyhnúť. Režim dotlačil krajinu do tohto nebezpečného bodu. Pokojnejší demokratický prechod bol možný skôr, ale režim zablokoval slobodné voľby a reformy.

Prečo neuspeli masové protesty po vražde Mahsá Amíníovej v rokoch 2022 a 2023?

Protesty dosiahli jednu zásadnú zmenu: režim v podstate prestal vynucovať povinné nosenie hidžábu, čo bolo priamym dôsledkom tohto hnutia. Ale väčší cieľ – zvrhnutie režimu – zlyhal pre hlavnú slabosť hnutia: nedostatok jednotného opozičného vedenia, ktoré by bolo bývalo schopné ponúknuť dôveryhodnú alternatívu a povzbudiť členov bezpečnostných síl prebehnúť na stranu protestujúcich, a neschopnosť organizovať sa v teréne. 

Touto absenciou stále trpíme. Bez silného politického opozičného vedenia je zvrhnutie režimu stále ťažké.

Po smrti Ebrahima Raísího bol za nového prezidenta zvolený Masúd Pezeškiján, ktorý bol podľa štandardov Islamskej republiky považovaný za umierneného kandidáta. Napriek tomu sme boli svedkami toho, čo sa zdá najvyšším počtom obetí za posledné desaťročia, niektoré iránske zdroje hovoria o 12-tisíc mŕtvych. Prečo sa takýto rozsah protestov a represií deje práve počas jeho vlády?

Áno, počet zabití je najvyšší od osemdesiatych rokov 20. storočia. Kľúčovým bodom je, že prezident v Islamskej republike má obmedzenú moc. Pezeškiján je v zásade lojálnym poručíkom ajatolláha Chámeneího, ktorý kontroluje väčšinu moci. 

Nedokázal splniť dôležité sľuby – ako napríklad zrušenie internetových obmedzení – ani zachrániť upadajúcu ekonomiku. V tomto období došlo aj k priamym útokom zo strany USA a Izraela, ktorým režim nedokázal zabrániť. Situácia sa teda po jeho zvolení zhoršila, nie zlepšila.

Časť kritiky izraelských a amerických útokov v lete bola, že môžu vyvolať rally-around-the-flag efekt a posilnia režim. Stalo sa tak alebo je režim už príliš neobľúbený, aby to malo takýto účinok?

Efekt „zhromaždenia okolo vlajky“ sme nevideli. Dokonca aj bývalý prezident Hasan Rúhání povedal, že ľudia sa zhromažďujú okolo krajiny, nie okolo vlajky. Režim mohol túto chvíľu využiť na posilnenie národnej solidarity a na preklenutie priepasti so spoločnosťou, ale nepodarilo sa mu to. Preto protesty pokračovali.

Myslíte si, že tieto protesty môžu byť účinnejšie ako tie predchádzajúce a napokon uspieť?

Na úspech by potrebovali lepšiu organizáciu a vedenie. Kombinovaný tlak – protesty zdola a vonkajší tlak zvonku – však pravdepodobne povedie k zásadnej zmene v krajine.

Táto zmena by mohla prísť kombináciou domácich protestov, vonkajších akcií a vnútornej dynamiky režimu. Protestujúci môžu dosiahnuť časť svojho cieľa, aj keď možno nie okamžite alebo presne takým spôsobom, ako dúfajú.