Kto je Mark Carney Trudeauov dedič, ktorý búra najväčšie nezmysly predošlej éry

„Už sa nespoliehame len na silu našich hodnôt, ale aj na hodnotu našej sily,“ vyhlásil Carney a poznamenal, že „kolektívne investície do odolnosti sú lacnejšie, než keby si každý budoval vlastnú pevnosť zvlášť“.

Kto je tento nováčik na kanadskej politickej scéne, ktorý minulý rok prekvapivo obrátil trendy a vyhral aj voľby, v ktorých jeho strane už takmer nikto nedával šancu?

Carney sa stal premiérom tesne pred kanadskými voľbami. Kanadská Liberálna strana, ktorá zastupuje ľavicovú časť politického spektra, sa nachádzala v kríze – po odchode ministerky financií Chrystie Freeland musel odstúpiť aj premiér Justin Trudeau. Prieskumy pritom hlásali v blížiacich sa voľbách víťazstvo konzervatívcov.

To, že sa tak nestalo, je vinou či zásluhou dvoch ľudí: Donalda Trumpa a Marka Carneyho.

Nový premiér má na rozdiel od svojho predchodcu imidž schopného ekonóma a odborníka. Po štúdiu na Harvarde a Oxforde pracoval pre spoločnosť Goldman Sachs, potom sa v roku 2003 stal viceguvernérom kanadskej centrálnej banky.

V októbri 2007 sa stal jej novým šéfom – práve včas, aby počas finančnej krízy v nasledujúcich rokoch pomohol stabilizovať kanadský finančný sektor. Kanada preplávala krízou bez väčších ťažkostí. 

Až neskôr sa ukázalo, že odvrátenou stránkou tejto politiky bol následný prudký rast cien nehnuteľností – v rokoch 2000 až 2021 ceny nehnuteľností stúpli o 355 percent, zatiaľ čo príjmy narástli len o 113 percent.

Už okolo roku 2013 mal na stole ponuku od Liberálnej strany, ktorá hľadala nového lídra, no potom sa ním stal Justin Trudeau.

Carney však uprednostnil ponuku zo zámoria a v roku 2013 sa stal – ako prvý cudzinec – šéfom Bank of England, centrálnej banky Spojeného kráľovstva.

Do Kanady sa vrátil počas pandémie ako poradca premiéra Trudeaua. V septembri 2024 ho Trudeau vymenoval do čela komisie, ktorá sa mala zaoberať anemickým hospodárskym vývojom v krajine – nominálne HDP rástlo len vďaka obrovskému nárastu populácie v dôsledku prisťahovalectva, zatiaľ čo HDP na obyvateľa dokonca klesalo.

Nový Trudeau?

„Hovoril som s Markom roky, snažiac sa dostať ho do federálnej politiky,“ chválil sa Trudeau svojím úlovkom.

V júli 2024 – menej než rok predtým, ako sa Carney stal premiérom – až 93 percent Kanaďanov mu nevedelo pri pohľade na jeho fotku prísť na meno. Ale čo by za iných podmienok bol hendikep, pre Carneyho sa ukázalo jasnou výhodou.

Jeho tvár bola – na rozdiel od jeho vnútrostraníckych rivalov – pre väčšinu Kanaďanov nepopísaným listom, zdanlivo bez spojenia so zdiskreditovanou politikou Justina Trudeaua. 

Carney mohol kandidovať ako outsider, navyše ako rešpektovaný odborník, ktorý o sebe hovoril, že „nie je politikom“.

Dynamický a často aj polemický kandidát konzervatívcov Pierre Poilievre, ktorý celé mesiace viedol v prieskumoch, bol odrazu v úplne inej situácii.

Poilievre darmo opakoval, že Carney je Trudeau v novom šate a že bez výmeny vládnucej garnitúry sa v krajine nič nezlepší. 

Po víťazstve Donalda Trumpa v amerických voľbách a s Trumpovými neustálymi vyhláseniami, že Kanada sa má stať 51. štátom USA, sa Poilievre dostal do defenzívy.

Konzervatívny kandidát sa už nemohol sústreďovať na problémy Trudeauovej vlády, ale musel sa brániť, že nie je žiadnym kanadským Trumpom a že na rozdiel od chaotickej a často hlúpej politiky južných susedov on má plán, ako riadiť štát.

Koniec zelenej éry

Voľby, ktoré sa len pár mesiacov predtým zdali vopred rozhodnuté, napokon dopadli úplne inak. 

Namiesto historickej porážky ich vyhrala Liberálna strana štvrtýkrát v rade za sebou a Carney zostal premiérom, tentoraz už s jasným mandátom. Ba čo viac, na svoju stranu dokázal získať aj dvoch poslancov, ktorí boli pôvodne zvolení za Konzervatívnu stranu.

Výrazne mu pritom pomohlo, že už v týždňoch a mesiacoch pred voľbami výrazne poľavil v zelenej politike. 

Kanada ešte v januári 2025 – aj z finančných dôvodov – ukončila štedré dotácie na elektromobily a dva týždne po Carneyho nástupe do funkcie premiéra v polovici marca 2025 zrušila uhlíkovú daň pre spotrebiteľov.

Za tento krok si Carney vyslúžil ostrú kritiku zo strany ekoaktivistov, ale mnohí občania uvítali, že inflačná zelená politika sa končí. A bolo im vcelku jedno, či túto zmenu prinesú konzervatívci, ktorí ju požadovali roky, alebo narýchlo obrátení ľavičiari.

Podľa odhadov kanadskej centrálnej banky uhlíková daň predražovala benzín o 18 kanadských centov za liter (asi 0,11 eura), jej zrušením poklesla inflácia o 0,7 percentuálneho bodu v roku 2025.

Carney verejne priznal, že Kanada nesplní klimatické ciele na roky 2030 a 2035, ale pre väčšinu Kanaďanov to sú podradné témy: len 13 percent si myslí, že by klimatická zmena mala byť pre vládu jednou z troch hlavných priorít, oproti 62 percentám, ktoré za prioritu považujú stúpajúce životné náklady.

Dohoda s Čínou

Za necelý rok vo funkcii Carney zaznamenal najmä jeden úspech: novú dohodu s Čínou, ktorá ukončuje obchodnú vojnu medzi oboma štátmi.

Podľa novej dohody Kanada zníži clá uvalené na 49-tisíc čínskych elektromobilov na 6,1 percenta (zo 100 percent, ktoré Kanaďania zaviedli spolu so Spojenými štátmi v roku 2021) a Peking uľahčí kanadským rybárom a poľnohospodárom prístup na čínsky trh.

Čína bola pred colnou vojnou najväčším dovozcom kanadskej repky olejnej a Kanaďania v uplynulom roku prišli o vývoz asi dvoch miliónov ton tejto plodiny.

Aj napriek dohode však časť ciel zostáva v platnosti – Kanaďania odmietli zrušiť clo na oceľ vo výške 25 percent, zatiaľ čo Čína nezrušila clá na (už vylisovaný) repkový olej a na bravčové mäso.

Zhoršenie vzťahov medzi Ottawou a Pekingom sa obvykle datuje do roku 2018, keď Peking zadržal dvoch kanadských občanov po tom, čo Ottawa na požiadanie USA zatkla čínsku technologickú manažérku Meng Wan-čou. Číňania oboch Kanaďanov väznili vyše 1000 dní.

Ako však píše kanadský denník Globe and Mail s odvolaním sa na bývalého kanadského veľvyslanca v Pekingu, skutočný začiatok zhoršenia vzťahov sa datuje ešte skôr: do roku 2017, keď sa Justin Trudeau neúspešne pokúsil vyrokovať obchodnú dohodu s Číňanmi.

Bourbon? Nie, vďaka

Carney je populárny aj vďaka jasnej línii, ktorú drží vo vzťahu k americkému prezidentovi Trumpovi. 

Mnohých Kanaďanov Trumpove výroky o Kanade pobúrili, naprieč spoločnosťou sa veľká väčšina (76 percent) zhoduje, že Spojené štáty idú „zlým smerom“, a až 91 percent Kanaďanov považuje amerického prezidenta za arogantného.

To má dosah aj na obchod medzi oboma štátmi. Počet kanadských turistov v USA poklesol o štvrtinu a Kanaďania vo veľkom bojkotujú americké výrobky ako bourbon či elektromobily Tesla. V priebehu minulého roka ich predaj v Kanade poklesol o vyše 60 percent – najmä pre Muskovu podporu Donalda Trumpa –, a hoci bourbon zaznamenal pokles dopytu na všetkých významných trhoch, nikde nebol pokles výraznejší než v Kanade.

Zatiaľ čo v druhom štvrťroku 2024 minuli Kanaďania na alkohol zo Spojených štátov 63 miliónov amerických dolárov, v druhom štvrťroku 2025 to bolo menej než 10 miliónov.

Kanaďania sa nachádzajú v rozporuplnej situácii: na jednej strane považujú Trumpove Spojené štáty za najužšieho spojenca a zároveň aj za najväčšiu hrozbu.

Politický recept pre Carneyho je preto na ďalšie roky jasný: je otázne, či dokáže vyriešiť mamutí problém vysokých cien bývania, ale svojím jasným postojom k Trumpovi vnútropoliticky nemá čo stratiť.