Koniec osemdesiatkového fenoménu Prečo všetci hovoria o konci seriálu Stranger Things

Text obsahuje spoilery na celý seriál Stranger Things.

Hoci moja generácia nezažila 80. roky – a už dupľom nie 80. roky v Spojených štátoch amerických –, popkultúrne produkty daného obdobia sú niečím, čo sprevádzalo detstvo a dospievanie mnohých z nás.

V populárnej kultúre Reaganovej éry je skrátka čosi nadčasové. Svet bez internetu, ale zato so silnejším pocitom komunity, s ikonickou hudbou a filmami, ktoré odvážne lavírovali na hranici gýču, láka aj ľudí, ktorí ho nezažili na vlastnej koži. (Mimochodom, táto situácia nie je bez precedensu, keďže napríklad v 80. rokoch bol mimoriadne populárny seriál Happy Days, ktorý sa odohrával v 50. rokoch.)

Preto aj mladší z nás vyrastali s príbehmi Stevena Spielberga, Johna Carpentera či Stephena Kinga a popkultúrne počiny ako Indiana Jones, E.T. – Mimozemšťan, Vec alebo Pri mne stoj sú stále súčasťou všeobecného rozhľadu.

Nová vlna záujmu o toto obdobie pritom vypukla v polovici 10. rokov tohto storočia. Veľký podiel zodpovednosti má na tom seriál Stranger Things spoločnosti Netflix, ktorého prvá séria vyšla v roku 2016 a ktorý sa definitívne skončil poslednou epizódou 31. decembra 2025.

S námetom tvorcovia vyhrali jackpot

Jeho tvorcovia, identické dvojčatá Matt a Ross Dufferovci, ktorí na všetkých projektoch pracujú spolu, dokázali v tomto počine spojiť viacero faktorov, ktoré z neho spravili jeden z najúspešnejších seriálov začiatku 21. storočia.

Prvým z nich je umná kombinácia žánrov. Stranger Things je mix sci-fi, fantasy, drámy o dospievaní a hororu. To spôsobilo, že sa stal spoločným objektom záujmu aj u ľudí, ktorí by o sebe navzájom nepovedali, že v ich vkuse existujú nejaké prieniky, čo je silným predpokladom úspešného projektu.

Potom je tu, samozrejme, nostalgia za 80. rokmi. Bratia Dufferovci sa v tomto období len narodili, ale milujú ho a túto svoju lásku do svojho magnum opus citeľne vložili. Vidno to nielen na perfektnej výprave, hudbe a všadeprítomných kultúrnych referenciách, ale aj na „meta“ úrovni, keďže 80. rokom sa prispôsobujú aj veci ako font titulkov, výborný originálny soundtrack či (hlavne v prvých sériách) aj filtre a color grading.

Ďalším významným elementom je dobré obsadenie, kvôli ktorému tvorcovia urobili pohovory s asi tisíckou detí, ktoré mali čítať repliky z filmu Pri mne stoj. Nakoniec sa im podarilo zostaviť sympatickú ústrednú štvoricu, respektíve päticu, čo pri detských hercoch nie je jednoduché. Hlavné dospelé postavy stvárnili Winona Ryder a David Harbour.

Dodatočné revidovanie filmov a seriálovSpielberg úpravy svojich diel ľutuje, kritici radia kupovať si fyzické nosiče

Michal Lukáč

Počiatočná skepsa

Seriál sa odohráva vo fiktívnom mestečku Hawkins v Indiane. Venuje sa zmiznutiu 12-ročného chlapca Willa, ktorý sa stratí po neskorej partii hry Dungeons & Dragons s priateľmi. Zatiaľ čo jeho matka Joyce odmieta uveriť oficiálnej verzii o jeho smrti a domnieva sa, že so svojím synom komunikuje cez vianočné svetielka, jeho priatelia Dustin, Mike a Lucas sa rozhodnú Willa hľadať na vlastnú päsť.

Pritom však narazia na dievča vo svojom veku s vyholenou hlavou, ktoré sa im predstaví ako Eleven. Postupne prídu na to, že Eleven oplýva telekinetickými schopnosťami a že počas výskumu v miestnom laboratóriu à la MKUltra nechcene otvorila portál do temnej dimenzie, z ktorej do nášho sveta začali preliezať nebezpečné monštrá.

Toľko prvá séria. Bratia Dufferovci boli ešte v tom období priznane ovplyvnení trilermi ako Prisoners z roku 2013, ktoré sa tematicky venujú zmiznutiu detí a snahe dospelých vyrovnať sa s morálnymi dilemami, ktoré sú s ním spojené.

Keď bratia víziu tohto príbehu prezentovali rôznym štúdiám, v provizórnom traileri pozliepali dokopy zábery zo svojich obľúbených filmov z 80. rokov, aby dokázali zachytiť svoju predstavu o celkovom vyznení projektu. Svoj príbeh pomenovali Montauk – podľa skutočného mesta, s ktorým sa spájajú konšpiračné teórie o tajných vládnych experimentoch. (Neskôr lokáciu zmenili na fiktívne mesto, aby mohli byť slobodnejší pri vymýšľaní toho, čo všetko sa tomu mestu môže stať.)

Približne 15 televíznych staníc však ich víziu odmietlo. Obávali sa, či môže mať komerčný úspech seriál, ktorého ústrednými postavami je skupina detí, hoci sám nie je mierený na detských divákov. Napokon práva na seriál kúpila spoločnosť Netflix.

Oplatilo sa. Rýchlo sa stal najsledovanejším pôvodným dielom tejto spoločnosti, pričom bol pre divákov vysoko pútavý – 70 percent ľudí, ktorí si pozreli prvú epizódu, ho dopozeralo do konca. A keďže kinematografia po finančnej kríze v roku 2008 funguje tak, ako funguje (rozumej: hrá na istotu), bolo v podstate rozhodnuté, že seriál dostane pokračovanie.

King, Spielberg a Lovecraft

Ďalšie série už mali trochu odlišnú rozprávačskú a žánrovú štruktúru. Prvá séria z roku 2016 bola komorná, výrazne psychologická a dávala veľký priestor obmedzenému množstvu postáv, ktoré sa mohli detailne charakterovo rozvíjať.

Zároveň tu bol hororový element príbehu, ktorý bol postavený skôr na pocite ohrozenia niečím neznámym ako na odpudivých výjavoch. Tento prostriedok často využíval napríklad režisér Steven Spielberg – monštrum odhaľoval iba postupne, nikdy nie naraz.

Už druhá séria (2017) sa vydala trochu iným smerom, keď predstavila zlú entitu, ktorú deti podľa hry Dungeons & Dragons pomenovali Mind Flayer. Seriál sa tak vydal smerom lovecraftovského hororu (niekedy nazývaný aj kozmický horor), keďže zloduchom je dávne zlo z iných dimenzií, ktoré navyše dokáže v druhej a tretej sérii posadnúť ľudského hostiteľa, čo je typický motív tohto žánru.

Tretia séria (2019) zas implementovala čoraz silnejšie komediálne prvky, a čo sa týka vládnych konšpirácií, okolo ktorých bola vystavaná prvá séria, scenáristi do seriálu pridali nových za vlasy pritiahnutých zloduchov – Rusov, ktorí si pod Hawkinsom postavili tajné laboratórium! (Áno, naozaj. Na druhej strane sa to dá chápať ako pocta niektorým nemenej prehnaným zápletkám z 80. rokov.)

O filme NorimbergKto z nacistických pohlavárov bol psychopat a kto narcis so silnou charizmou?

Eva Čobejová

Odklon od pôvodnej vízie

Tu niekde sa už dalo jasne dedukovať, že seriál definitívne opúšťa svoj komorný hororový kingovský vibe z prvej a druhej série a vydáva sa v ústrety širšiemu publiku. Tretia séria už bola oveľa žiarivejšia a rozprávačsky sa stala skôr akčným dobrodružstvom ako hororom (hoci aj v tejto sérii sa nájde pár pekne desivých scén).

Niekde pri scéne, kde sa tri postavy v tajnom výťahu neúmyselne rútia do ruského laboratória, som si už definitívne povedal, že na zopakovanie pocitu z jednotky môžeme zabudnúť.

Štvrtá séria (2022) predstavila nového zloducha Vecnu, ktorý bol inšpirovaný horormi ako Nočná mora z Elm Street či postavou Dartha Vadera z Hviezdnych vojen. Zároveň bolo vedľajších postáv už tak veľa, že sa epizódy nevyhnutne predlžovali a už nedávali taký priestor na komorný rozvoj postáv ako prvé série.

Napriek tejto slabosti však mala aj štvrtá séria ikonické momenty, ako napríklad dôležitú naratívnu úlohu, ktorú v nej zohrávali skladby Running Up That Hill od Kate Bush a Master of Puppets kapely Metallica.

Piata a posledná séria (2025) prišla s jemným oneskorením pre štrajk hollywoodskych scenáristov, ale zato vo veľkom štýle – nával divákov po zverejnení prvých epizód v novembri doslova spôsobil problémy serverom Netflixu.

V superlatívoch sa však podľa mňa, bohužiaľ, nedá hovoriť o samotnom deji tejto série. Dialógy už pôsobili silene, dejové motívy sa podivne zacyklili a na sociálnych sieťach sa už stalo folklórom vysmievať sa z obrovského množstva postáv, ktoré v mnohých scénach doslova len pasívne postávajú, prípadne z prehnane názorného vysvetľovania dejových bodov, ktoré vyzerá, akoby bolo písané na mieru divákom, ktorí polovicu sledovania seriálu strávia s mobilom v ruke.

Siedma epizóda je dokonca jedinou časťou celého seriálu, ktorá sa prepadla do modrého hodnotenia na ČSFD (pod 70 percent). Neslávne známou časťou tejto epizódy je Willov asi sedemminútový monológ o tom, že je homosexuál, pretože veľa ľudí si myslí, že je to nepatričné v epizóde, kde doslova hrozí koniec sveta.

Môj kontroverzný osobný postoj je však taký, že vonkoncom nejde o najhoršiu epizódu celého seriálu (tam u mňa jednoznačne vyhráva S02E07), ba ani o najhoršiu epizódu piatej série. Ten Willov coming out skrátka zapadá do deja, keďže vie, že Vecna v záverečnom boji použije jeho najväčšie strachy proti nemu.

Strašidelná poviedkaKeď prichádza búrka, mŕtvi kričia hlasnejšie

Lukáš Krivošík

Dojatie v poslednej epizóde

Finále celého seriálu vyšlo na Silvestra. Hlavní hrdinovia sa v ňom postavili zoči-voči Vecnovi a zlikvidovali ho. To nebolo úplne prekvapivé, keďže boli obrnení takzvaným plot armor, čo v angličtine opisuje jav, pri ktorom je nejaká postava skrátka taká dôležitá, že máte istotu, že ju scenáristi musia ušetriť. Spomedzi hlavných postáv ambivalentne dopadla iba Eleven, o ktorej osude fanúšikovia horlivo debatujú, podobne ako svojho času o konci filmu Inception.

To, čo na záverečnej epizóde zafungovalo perfektne, bola jej záverečná polhodina, v ktorej sa tvorcovia rozlúčili so všetkými ústrednými postavami. Jasné, táto časť fungovala skôr vďaka tomu, ako sa diváci v priebehu deviatich rokov naviazali na ústredné postavy, než pre svoju vlastnú scenáristickú silu, ale aj tak išlo o emotívnu rozlúčku s postavami, ktoré starli paralelne s mnohými mladšími divákmi.

Úplne posledná scéna bola výborná – partia sa naposledy stretne pri partii hry Dungeons & Dragons rovnako ako v úplne prvej scéne. Keď potom ústredné postavy naposledy vyjdú zo svojej klubovne v pivnici hore schodmi a ich miesta pri stole zaplnia mladšie postavy, seriál uzavrie svoju misiu byť analogickým rozprávaním o dospievaní a prekážkach, ktoré pri ňom musí každý človek prekonať. O to silnejšia bola táto scéna pre generáciu Z, ktorá pri tomto seriáli (2016 až 2025) tiež vyrástla.

Korelácia mnohých pozitívnych faktorov, ktoré som spomenul na začiatku tohto textu, umožnila vznik široko rozšíreného kultúrneho fenoménu, ktorý je v súčasnej dobe, keď si každý pozerá „to svoje“, raritou. Slovenský spisovateľ Juraj Červenák napríklad na Facebooku správne označil Stranger Things za „Harryho Pottera pre dnešnú mládež“.

Nemusíte však byť z generácie Z na to, aby ste ocenili kvality tohto počinu a trochu si zaspomínali na populárnu kultúru 80. rokov. Prinajmenšom tá prvá séria naozaj stojí za pozretie.