Hudba, ktorá pretrvá | Iron Maiden doniesli do Bratislavy metalovú eufóriu

Už na brnianskej hlavnej stanici sa nedalo prehliadnuť, že sa chystá niečo veľké.

V okolí stanice sa zhromažďovali metalisti všetkých vekových kategórií, rozoznateľní vo väčšine prípadov metalovými tričkami (dress code metalistov je v súčasnosti už rozmanitejší ako v minulosti, dlhé vlasy už nie sú povinnosťou).

Medzištátny vlak takisto pulzoval metalovou energiou. Zaplnený o čosi viac ako obvykle, s vyššou koncentráciou vášnivých debát o hudbe, čiernych tričiek a merchu všetkého druhu, na ktorom dominovalo hranaté logo Iron Maiden, ktoré táto kapela používa už od svojho počiatku.

Keď človek v sobotu vystúpil v Bratislave, mohol nadobudnúť dojem, že sa naše hlavné mesto dočasne premenilo na mekku metalistov.

Poľskej rodinke (vrátane detí), ktorá sa našej partie pýtala, ako sa dostať na miesto konania koncertu, stačilo s úsmevom ukázať na masy čiernych krviniek valiacich sa krvným obehom bratislavských ulíc smerom k srdcu, ktorým bol pre daný deň Národný futbalový štadión.

Legendy ako predskokan

Kapela Iron Maiden sa cielene vyhýba predaju VIP vstupeniek s exkluzívnym prístupom k predným miestam (tzv. golden circle), aby sa nestalo, že vpredu budú stáť iba najbohatší fanúšikovia. Aj plebejský fanúšik prichádzajúci na miesto koncertu hodinu pred predskokanom si tak mohol pohodlne zabezpečiť výborné miesto na státie.

Najvernejší fanúšikovia. Foto: TASR

Človeku dá naozaj veci do perspektívy, keď si uvedomí, že Iron Maiden je kapela, ktorá si môže dovoliť mať kapelu Anthrax ako predskokana. Ide o člena tzv. veľkej štvorky thrash metalu a samo osebe legendárnu kapelu, ktorá je na scéne už 40 rokov.

Tu je potrebná krátka kunsthistorická odbočka. Špecifická generácia kapiel, ktoré v súčasnosti označujeme ako thrashmetalové, boli v 80. rokoch známe ako „streetmetalové“. Inšpirovala ich punková energia a sofistikovanosť gitarových aranžmánov tzv. novej vlny britského heavy metalu (NWOBHM), do ktorej patrili aj samotní Iron Maiden, a ešte trochu pritvrdili.

Práve ich bezprecedentná energickosť na prelome 80. a 90. rokov spustila pochybnosti, či sa NWOBHM vôbec dožije nového milénia ako relevantný žáner. Podobné otázniky sa zjavili aj v 90. rokoch, keď začal kultúre namiesto monumentálneho metalu panovať neohrabaný grunge.

Nuž, sobotňajšia koexistencia Anthraxu a Iron Maiden na bratislavskom štadióne nech je odpoveďou na tieto pochybnosti. Hoci bolo z energie davu citeľné, že prišiel primárne na „Maidenov“, už frenetické riffy newyorskej partie chytľavé a ostré ako mäsiarsky hák si vyslúžili tisícky hroziacich pästí a spev davu.

Kapela postavila svoj setlist primárne na starších zárezoch, zahrali aj nový singel, vyškerený gitarista Scott Ian už tradične pôsobil, akoby prežíval najlepší deň svojho života. Veľmi príjemná rozcvička napriek trochu slabšie počuteľnej base.

Joey Belladonna a Scott Ian z kapely Anthrax. Foto: TASR

Historické kúsky

Po tom, ako Anthrax do davu pohádzal kvantá brnkadiel a iného náčinia a ako na pódium nabehli desiatky usilovných technikov, začal už rozohriaty dav čoraz viac hustnúť.

Všetci už očakávali pokojný rozbeh skladby Doctor Doctor od kapely UFO, ktorá je pre metalistov tým istým, čím bol zvon pre Pavlovove psy.

Je totiž jednoznačným znamením, že Steve Harris (basa), Dave Murray (gitara), Simon Dawson (bicie, na turné nahradil Nicka McBraina), Janick Gers (gitara), Adrian Smith (gitara) a Bruce Dickinson (spev) už stoja v zákulisí a chystajú sa spustiť dve hodiny radostnej neplechy.

Poniektorí si všimli aj nepekné mračná, ktoré sa blížili k štadiónu, no keď konečne okolo 20.50 zaznel vytúžený Doctor Doctor, skáčuci dav rýchlo zabudol na obavy z počasia.

Prvými tónmi vlastnej tvorby Železnej panny bolo intro albumu Killers (1981) s názvom The Ides of March z pásky, ale keď vizualizácie na veľkoplošnej obrazovke ukázali dominanty Paríža, kapela vybehla na pódium a začala hrať Murders In The Rue Morgue s takou energiou, akoby ešte stále išlo o dvadsiatnikov hrajúcich v baroch vo východnom Londýne.

Bruce Dickinson z kapely Iron Maiden. Foto: TASR

Celkovo je súčasné svetové turné Run For Your Lives poňaté v „retro“ štýle – kapela hrá iba svoje kúsky od debutového albumu Iron Maiden (1980) po album Fear of the Dark (1992).

Je potrebné poznamenať, že pri danej kapele ide skôr o raritu – na rozdiel od mnohých iných kapiel, ktoré sú na scéne už dlho, Iron Maiden nepovažuje vydanie nového albumu iba za zámienku zahrať na turné staré hity a zvyčajne poctivo hrá aj nové veci.

Tentoraz to však bolo inak. Prvé štyri skladby pochádzali všetky z Killers, druhého albumu kapely. Následne Bruce ohlásil epickú Phantom of the Opera z debutového albumu. Práve táto skladba je dobrou ukážkou toho, ako sa Maideni v čase svojho vzniku odlíšili od vtedy dominantného punkového undergroundu.

Hoci ich okolie tlačilo do punkovejšieho spôsobu robenia hudby, Steve Harris, mozog kapely, si neoblomne stál za svojou umeleckou víziou, ktorá si síce prepožičala punkovú energiu, ale zachádzala aj do progresívnejších hudobných vôd so sofistikovanou štruktúrou skladieb, inšpirovanou kapelami ako Deep Purple alebo King Crimson. Toto odlíšenie potom Železnej panne umožnilo prežiť zmeny hudobných trendov naprieč desaťročiami.

DepešáciKnižka o depešákoch, metalistoch a živote v socialistickej vlasti

Jana Vinterová

Dokonalý zvuk

Keď sa následne z reproduktorov ozvalo zimomriavky vyvolávajúce biblické intro legendárnej The Number of the Beast, ľudia jeho slová hovorili spamäti.

Počas tejto skladby, ktorá v 80. rokoch kapele vyslúžila kontroverznú reputáciu v amerických fundamentalistických kresťanských kruhoch (v skutočnosti bola inšpirovaná Harrisovou nočnou morou, rozprávač sa v skladbe predsa stane obeťou satanistického kultu), prestalo pršať a Bruce utrúsil čosi na ten spôsob, že búrka ustúpila pred ich hudbou.

Ozaj, Bruce. Po pódiu sa pohyboval spôsobom, pri ktorom by mu človek naozaj netipoval tých 67 rokov, ktoré má. Medzi skladbami menil oblečenie jedna radosť – od koženej bundy cez potrhané plášte až po oblečenie pripomínajúce morových doktorov – a diváci nestíhali sledovať, na ktorej strane pódia sa práve nachádza, tak často pobehoval hore-dolu.

Ak mám v jeho veku písať články na takej úrovni, na akej on zabáva publikum, asi by som sa mal takisto začať venovať vrcholovému šermu.

Na pódiu je však na tejto chodiacej leteckej siréne najpodstatnejší vokálny výkon a ten bol tiež priam neuveriteľne konzistentný. Kapela dokonca zahrala aj skladbu Infinite Dreams z albumu Seventh Son of a Seventh Son (1988), ktorú práve pre jej náročnosť nehrali od 80. rokov.

Pokračovalo sa triádou skladieb zo staroegyptského albumu Powerslave (1984), ktorý kritici často radia k tomu vôbec najlepšiemu, čo táto partia vyprodukovala. Epické melodické skladby ako siahodlhá Rime of the Ancient Mariner naplno preverili aj nazvučenie koncertu.

To bolo, nakoľko ho viem ako laik posúdiť, perfektné, bol som až zaskočený, ako čisto môžu znieť gitary v otvorenom priestore pri takej vysokej hlasitosti. Cválajúcu basu Steva Harrisa, ktorá svojou silnou prítomnosťou v pomyselnom strede stereo priestoru na štúdiových nahrávkach nenecháva nikoho na pochybách ohľadom toho, kto je v kapele šéf, bolo počuť takisto luxusne jasne.

Iron Maiden. Foto: TASR

Indiánska Run to the Hills rozospievala publikum azda bezprecedentným spôsobom. Po progresívnej Seventh Son of a Seventh Son nasledoval The Trooper, počas ktorého sa na pódiu okrem Brucea vo vojenskej uniforme, ktorý chvíľu mával aj slovenskou vlajkou, objavil aj nadrozmerný Eddie, milovaný maskot kapely, zosobnený duch jej muziky.

Po zádumčivej Hallowed Be Thy Name očakávane prišla hymna Iron Maiden z debutového albumu, ktorú kapela typicky hrá pred prídavkami. „Iron Maiden’s gonna get you, no matter how far,“ spievali sme a ja som si vtedy uvedomil, že Iron Maiden vás môže zasiahnuť, nech sa v spoločnosti nachádzate kdekoľvek, či už v redakcii novín, v korporátnej kancelárii, alebo v továrni. Stačilo sa poobzerať okolo seba.

Churchill a strach z tmy

Po krátkej odmlke sa bratislavský štadión naplnil hlukom vojny, do ktorého kapela pustila slávny prejav Winstona Churchilla z roku 1940 o tom, kde všade budú britské vojská bojovať, a o tom, že sa nikdy nevzdajú (mimochodom, daný prejav nebol nahrávaný, Churchill ho len zopakoval na účely nahrávky v roku 1949).

Iron Maiden skrátka radi píšu texty o výnimočných námetoch ako mytológia, vojny, história či filmy. Sex či párty pre nich nie sú dostatočne zaujímavým námetom. To si môže skúsiť každý, my radšej píšeme o veciach, ktoré človek nezažije každý deň, ako napríklad smrť, žartoval Bruce v dokumente Burning Ambition, ktorý je momentálne aj v našich kinách.

Publikum sa znovu zjednotilo pri speve melodickej linky čistej gitary na začiatku skladby Fear of the Dark. Keď som ako dvanásťročný po prvýkrát počul nahrávku legendárneho koncertu na Rock in Rio z roku 2001, práve pri počutí toho, ako 250-tisíc ľudí naraz spieva danú pasáž, som sľúbil sebe samému, že to raz zažijem naživo. Po včerajšku už viem, že som sa mýlil. Nebude to iba raz.

Svoju bratislavskú šou kapela ukončila povzbudivou skladbou Wasted Years s krásnym, povznášajúcim refrénom. Divákom k odchodu potom už tradične zahrala Always Look on the Bright Side of Life od Monty Python.

Na trošku prozaickejšiu tému – organizátorov slovenského koncertu treba pochváliť za výbornú organizáciu, ani v zahraničí sa pri takýchto davoch človek často nedostane dnu a von tak rýchlo. Ľahko dostupné boli aj toalety a (predražené) občerstvenie, v podstate nikde som si nevšimol výraznejšie rady. A nevidel som to síce na vlastné oči, ale počul som, že dobre zvládli aj menšiu konfliktnú situáciu na ploche na státie.

Nadčasová vízia

Fanúšikovia tvrdej hudby mali v sobotu, samozrejme, šťastie na konšteláciu viacerých technických faktorov. Zvuk bol skvelý, kapela prekypovala energiou, Bruce spieval neuveriteľne konzistentne, organizácia bola dobrá, dav mal výbornú atmosféru. Keď koncert označí za „najlepší koncert Iron Maiden na Slovensku“ niekto ako hudobný publicista Rudi Rus, viete, že to bolo naozaj výnimočné.

Za tým všetkým však stále stojí otázka – prečo práve Iron Maiden? Čím to je, že práve táto kapela, nehrávaná v rádiách, dokáže desiatkam tisíc ľudí poskytnúť taký silný komunitný zážitok? Prečo Iron Maiden prežili aj nové generácie žánrov a umelcov, keď sa viackrát zdalo, že sa stratia v záplave noviniek?

Domnievam sa, že je za tým nekompromisnosť umeleckej vízie Steva Harrisa, ktorý okolo nej na začiatku existencie kapely s výdatnou pomocou producenta Roda Smallwooda obohnal ostnatý drôt.

Iron Maiden je hudobne aj textovo o čosi sofistikovanejšia hudba ako to, čo barom vo východnom Londýne dominovalo v čase, keď vznikli. Poslucháč s nimi precestuje staroveký Egypt, fronty všelijakých vojen, zamyslí sa nad etikou klonovania, ponorí sa do literatúry.

Je to hudba, ktorá si uvedomuje, že existuje čosi väčšie ako my sami a naše bezprostredné potreby. A práve to podľa mňa spôsobilo, že heavy metal v tejto podobe prežil aj nájazd „streetmetalových“ kapiel (s ktorými teraz koexistuje v symbióze), aj grungeu (s ktorým nemôže koexistovať, lebo ako relevantné [kontra]kultúrne hnutie už v zásade neexistuje).

A tak tu teraz môžem sedieť, ja, čo som v období návratu Brucea do kapely na začiatku tisícročia ešte ani nežil, písať nadšenú reportáž z koncertu Maidenov a podvedome tak nejako tušiť, že existuje nenulová pravdepodobnosť, že táto zvláštna hudba raz chytí aj moje deti.