Strašidelná poviedka Keď prichádza búrka, mŕtvi kričia hlasnejšie

S touto poviedkou náš redaktor Lukáš Krivošík obsadil 2. miesto v literárnej súťaži Strašidelný Pezinok 2025. Úlohou bolo napísať krátku poviedku, ktorá sa odohráva v meste Pezinok alebo v jeho okolí.

     Doktor Eliáš Munch akiste pokladal za nesmierne zábavné vyvesiť v čakárni svojej ordinácie reprodukciu obrazu Výkrik od svojho nórskeho menovca Edvarda Muncha, no Marek by nepríjemné čakanie na výsledky svojich vyšetrení radšej strávil civením na akvárium.

     Notoricky známej kompozícii dominovala postava v popredí s hlavou v tvare žiarovky, ktorej ústa tvoril doširoka otvorený ovál. Prežívané zdesenie popri výraze tváre dokresľovali ruky, ktoré si postava tisla k lícam. Stála na akomsi móle alebo možno moste cez rieku a v diaľke ju pozorovala dvojica, ktorá bola len nejasne naznačená tmavými farbami. Celú hornú tretinu obrazu zaberala obloha, znázornená ako pásy oranžovej a červenej, s občasnými náznakmi modrej.

     Marek striedavo hľadel na obraz a na ostatných pacientov v čakárni. Miestnosť začínalo zalievať ostré popoludňajšie slnko. Vedľa neho podriemkavala staršia pani. A bol tu ešte obézny mladík, zahľadený do mobilu, ktorý asi netušil, že existujú slúchadlá. Cez smartfón počúval rozhlasové vysielanie, ktoré síce nebolo priveľmi nahlas, no dalo sa zreteľne počuť na celú miestnosť: dopravný servis, správy, ktorým dominovala vojna za našimi východnými hranicami, a napokon obohratá pesnička od Elánu.

     „Pán magister, poďte,“ prerušila Marekove myšlienky sestrička, ktorá práve vyšla spoza dverí. Na jej výzvu prešiel malou predizbou priamo do ordinácie doktora Muncha. Neurológ, sústreďujúci sa na obrazovku počítača, Mareka vyzval, aby si sadol.

     „Pán magister, mám pre vás jednu dobrú a jednu zlú správu,“ povedal doktor Munch. Marek si pomyslel, že sa to začína ako jeden z tých lekárskych vtipov, ktoré sa obvykle končia tým, že pacient umiera.

     „Dobrá správa je, že epilepsiu podľa výsledkov vyšetrení nemáte. Zlá správa je, že zatiaľ nevieme, čo mohlo spôsobiť ten váš záchvat.“

     Marekovi spadol kameň zo srdca. Po diagnóze epilepsia naozaj netúžil.

     Doktor sa na chvíľu zamyslel. „Môžete mi ešte raz opísať, čo tomu záchvatu predchádzalo?“

     „No,“ Marek sa na nepríjemný incident rozpamätával s evidentnou nevôľou. „Stál som na vlakovej stanici v Pezinku. Išiel som do práce do Bratislavy ako každé ráno. Vlak ako obvykle meškal. Bol som nervózny. Vo vzduchu bolo také zvláštne napätie, ako keď sa schyľuje k náhlej búrke.“

     „Pokračujte,“ vyzval ho doktor, zatiaľ čo si okuliare prstom pritlačil k čelu.

     „Spomínam si, že kúsok odo mňa stála naša suseda. Majú malého chlapca. Začal strašne zavýjať. Suseda ho musela vziať odtiaľ preč.“

     „Čo mu bolo?“

     „Suseda mi raz na schodoch povedala, že ich syn je citlivý na počasie, a keď sa blíži búrka, zvykne byť nervózny a nezvládnuteľný. S tým mojím zážitkom to však nič nemalo. Keď som dostal záchvat, chlapec s jeho matkou už boli preč.“

     „Ide mi o spúšťač záchvatu,“ spresnil doktor.

     „Neviem, proste mi v jednej chvíli len prišlo zle. Pozrel som na dlažbu nástupišťa. Zrazu sa okraje dlažobných kociek rozvlnili a ja som spadol. Stanica okolo mňa zmizla. No nemal som pocit, že padám na tvrdú zem. Namiesto toho som sa zrútil do akejsi širokej jamy plnej odťatých suchých konárov. Cítil som, ako som sa o ne pooškieral. Jama bola uprostred lúky. V diaľke som letmo zahliadol nízke domky. V tom raždí boli so mnou ďalší ľudia. Muži, ženy i deti. Stonali a nariekali. Iní ľudia stáli okolo jamy. Premohli ma silné pocity, aké som nikdy nezažil. Taká zmes hrôzy, bezmocnosti, krivdy a pocit odvrhnutia. Akoby ma odvrhlo celé ľudstvo. A potom tie konáre okolo mňa vzbĺkli a ja som si myslel, že celý horím a dusím sa dymom. Bolo to ako peklo.“

     „A potom?“

     „Potom som sa zrazu prebral. Ležal som na vlakovom nástupišti. Okolo mňa stáli ľudia. Školáci si ma natáčali na mobil. Ktosi práve volal sanitku.“

     „Viem, že som sa to už pýtal minule, ale zažili ste niekedy niečo podobné?“

     Marek na chvíľu zaváhal: „Nie, nikdy.“

     Doktor Munch sa zhlboka nadýchol: „No, možno by ste mali vidieť môjho kolegu. Dám vám na neho číslo. Doktor Lipka. Je to psychiater.“

* * *

     „Prečo si mu nepovedal pravdu?“ spýtala sa Marekova manželka Mirka, keď sa jej muž vrátil od lekára.

     „Akú pravdu?“ Marek sa tváril nechápavo.

     „Pamätáš na ten dom v Šenkviciach?“

     „Myslíš, keď sme zháňali bývanie? Pred tým, než sme sa prisťahovali sem?“

     „Áno. Tiež bolo také zvláštne počasie. Keď prišla búrka, bol si rád, že už sme v aute.“

     „Hej, nebolo mi príliš dobre.“

     „Nebolo ti dobre? Z toho domu si vyšprintoval ako Usain Bolt. Tvrdil si, že máš pocit, akoby si sa dusil.“

     „Je to už dávno.“

     „Nechcela som ti to vtedy hovoriť, ale realiťáčka mi prezradila, že predchádzajúci majiteľ toho domu sa obesil. Mala pocit, akoby si to vedel, a veľmi sa ospravedlňovala, že nás na to neupozornila.“

     „To som nevedel.“

     „A voľakedy si mi spomenul, že ste na gympli boli na školskom výlete v Slavkove. Tam, kde sa udiala tá bitka. Odpadol si a mal si pocit, že si v bitke a že ťa nejaký napoleonský vojak prepichol bajonetom.“

     Marek ten zážitok, o ktorom Mirke povedal, keď spolu chodili, takmer vytesnil: „Boli to len okamihy. Pripisoval som to sugestívnemu výkladu nášho triedneho.“

     Mirka sa zhlboka nadýchla: „Neviem, čo to je. Možno je to tým počasím, možno si nejaký meteosenzitívny a máš ešte nejaký šiesty zmysel alebo čo. No akoby si na miestach, kde niekto násilne umrel, počul ozvenu tej smrti.“

     Marek zaváhal, či sa jeho manželka nezbláznila. Či by k doktorovi Lipkovi nemali zájsť spolu.

     „Keby to bola pravda, vysvetľovalo by to možno ten záchvat pri Slavkove alebo ten nepríjemný pocit v dome v Šenkviciach. No na tej stanici som nemal pocit, že ma prešiel vlak. Mal som pocit, že horím v nejakej jame.“

     Mirka vytiahla z tašky akúsi knihu. Nachádzala sa na nej značka knižnice a zjavne bola o dejinách mesta.

     „Prečítaj si stranu 12.“

* * *

     V 16. storočí žila v Pezinku, vtedy nemecko-slovenskom mestečku, aj malá komunita Židov. Miestni grófi Wolfgang a Juraj si od nich požičiavali peniaze. Aby ich nemuseli splácať, obvinili pezinských Židov z rituálnej vraždy deväťročného kresťanského chlapca. Až do začiatku 20. storočia bola v Európe rozšírená povera, že Židia na sviatok Paschy vraždia kresťanských chlapcov alebo panny, aby ich krv zamiešali do veľkonočných macesov. 21. mája 1529 bolo upálených asi tridsať Židov – muži, ženy aj deti nad desať rokov – v jame za mestom, ktorá sa nachádzala v lokalite dnešnej vlakovej stanice. Mladšie deti dali grófi na pokrstenie a prevýchovu do kresťanských rodín. Keď robotníci v roku 1874 kopali základy staničnej budovy, našli pri tom veľké množstvo spálených kostí.

* * *

     „Generálny tajomník NATO oznámil, že ak budú ruské provokácie pokračovať, konflikt na Ukrajine prerastie do...“ Mirka vypla autorádio a zaparkovala pri vlakovej stanici. Pod zastrešeným priechodom k nástupištiam sa už tlačil hlúčik ľudí. S Marekom sa zaradili na ich okraj. Obloha bola krásne modrá. Nikde ani obláčik.

     Pamätná tabuľa na staničnej budove, ktorú odhalil primátor, vyzerala ako dosky biblického Desatora. Na jednej doske pripomínal udalosti z 21. mája 1529 text v slovenčine, na druhej v hebrejčine.

     „Trvalo to síce skoro päťsto rokov, ale nadišiel čas, aby sa Pezinčania pozreli tejto justičnej vražde do očí,“ prednášal s pátosom primátor, keď tu ho náhle prerušilo akési pozdvihnutie v dave.

     „Volajte niekto 112. Nejaký pán tu odpadol. Asi epilepsia.“

     Marek to už nepočul. Slnkom zaliate staničné priestranstvo pred jeho očami náhle zmizlo a nahradilo ho obrovské zborenisko. Bolo všade okolo neho. Medzi dymiacimi ruinami mesta a vrakmi áut sa bezcieľne potulovali mátohy popálených ľudí, z ktorých viseli pásy kože oddelenej od mäsa. Niektorí v troskách hľadali blízkych. Ďalší kričali po vode.

     Nebo nad Pezinkom žiarilo ako pásy oranžovej a červenej na obraze Edvarda Muncha. Marek vedel, že bolesť mŕtvych, na ktorú bol taký citlivý, tentoraz neprerazila bariéru času z minulosti, ale z budúcnosti.

     Z blízkej budúcnosti.