Nie je narod ako národ Čo hovorí Putin, keď hovorí o národe

„Umenie klamať je staré ako Rusko samo,“ píše Alan Besançon vo svojej slávnej knihe Svätá Rus. Prví západní „objavitelia“ ruskej duše – Custine či Michelet – „považovali lož za fundamentálnu vlastnosť ruskej reality“.

Jedným z kľúčových rozmerov tohto umenia je „vonkoncom majstrovská schopnosť klamať cudzincov“ (markíz de Custine, prvá polovica 19. storočia).

Samozrejme, toto „klamanie“ nemusí byť nevyhnutne vedomou taktikou; môže jednoducho prameniť z toho, že máme do činenia s inou civilizáciou, v ktorej zdanlivo podobné slová majú často iný význam a iné konotácie.

A niektoré západné koncepty v procese recepcie v tomto cudzom prostredí prechádzajú pomerne zásadnou zmenou významu.

Tieto staré pravdy prichádzajú na um, keď počúvame čoraz viditeľnejšie hlasy vo verejnej debate presadzujúce tvrdenie, že Rusko v skutočnosti nikdy nemalo zálusk na ukrajinskú suverenitu a rozhodne netrvá na tom, že by oba národy museli nevyhnutne žiť v jednom štáte.

Nie, absolútne netvrdím, že každý, kto tento naratív presadzuje, je „agent Kremľa“. Jednoducho len preberá ruskú perspektívu, hovorí z pohľadu sveta, v ktorom majú niektoré slová iný význam.

Kľúčovým slovom je tu „narod“ a spor o to, čo myslel Putin, keď opakovane (najznámejší je článok z leta 2021 s názvom O historickej jednote Rusov a Ukrajincov) hovorí o tom, že Rusi, Bielorusi a Ukrajinci tvoria „jeden narod“.

Historická jednota Rusov a UkrajincovŠíri Putin dezinformácie?

Christian Heitmann

V ruštine má slovo narod skutočne podstatne širší a viacvrstvový význam, v niečom bližší slovu „ľud“, ktoré sa odvoláva na pocit kultúrnej a historickej spolupatričnosti a nie nevyhnutne na etnickú definíciu.

„Za veľký ruský ľud,“ znel prípitok, ktorý predniesol Stalin po skončení druhej svetovej vojny, a myslel tým nepochybne celý pestrý ľud Sovietskeho zväzu. Ústava Ruskej federácie z roku 1993 zasa hovorí o „mnohonárodnostnom ľude“.

Napríklad Anatol Lieven, známy britsko-americký analytik ruského pôvodu, tvrdí, že keď Putin hovorí o trojjedinom ruskom ľude, nemyslí tým politické spoločenstvo, ale odvoláva sa na kultúrne dedičstvo, na hranice „ruského sveta“, ktoré vymedzuje dedičstvo Kyjevskej Rusi, ruština ako jazyk a pravoslávie.

To znie pre západné ucho, „vycvičené“ vo svete, ktorého základnými kameňmi sú národné štáty, ako prijateľné vysvetlenie. Nie je to napokon niečo ako tvrdenie, že „Slováci, Česi a Poliaci“ patria do jednej rodiny stredoeurópskych a slovanských národov?

Problém je v tom, že „ruské kultúrne dedičstvo“, „ruský svet“ nemožno oddeliť (a ani Putinovi, ani Stalinovi, ani komukoľvek z ich predchodcov by to ani nenapadlo) od politického konštruktu ruského impéria.

Zatiaľ čo v západnom svete moderný nacionalizmus vyhodil staré imperiálne koncepty do vzduchu (posledným bola asi „zjednotená Európa pod nemeckým vedením“ Hitlera, Goebbelsa a Emanuela Moravca; vo vzťahu ku kolóniám pretrvávali po vojne ešte v Británii a vo Francúzsku), v Rusku alternatíva nikdy ani nedostala šancu vzniknúť.

Národ v európskom zmysle slova, ako ho v stredoeurópskych sociálnych vedách definoval napríklad profesor Miroslav Hroch, neexistuje. Z ruského hľadiska je takto etnicky definovaný národ zaujímavosťou pre etnografov.

Premena takejto entity na plnohodnotné politické spoločenstvo, ktoré by malo vlastný jazyk, tvorilo vlastnú vysokú kultúru a malo aj vlastnú víziu politickej budúcnosti, je nemysliteľná a škodlivá.

Hoci sa o Putinovom Rusku občas hovorí ako o „návrate“ k časom Sovietskeho zväzu, v skutočnosti má súčasný režim mnohovrstevný vzťah k sovietskemu dedičstvu.

Ako upozorňuje Piotr Skwieciński, autor knihy Koniec ruského sveta (vydanej aj v češtine), niet veľa etáp dejín krajiny, ktoré by ideológovia režimu považovali za škodlivejšie než takzvanú korenizáciu, teda obdobie, keď boľševici v prvých rokoch svojej nadvlády podporovali rozvoj lokálnych etnických tradícií a lokálnych etnicky vymedzených elít – na úkor súdržnosti impéria s jeho „jediným ľudom“.

A práve toto je miera „slobody“, ktorú Putin navrhuje vo svojom tvrdení, že Rusi a Ukrajinci tvoria jeden národ/ľud.

Daniška verzus HanusAko vidíme vojnu na Ukrajine

Jozef Majchrák

Áno, je v ňom priestor pre štát s názvom Ukrajina, ktorý však bude – ako hovorí bádateľ Vadim Sidorov pôsobiaci na pražskej Karlovej univerzite – „druhým Bieloruskom“: integrálnou súčasťou ruského sveta s fiktívnou autonómiou, v ktorej vlastný jazyk a kultúra zostanú na úrovni folklóru a o politickom smerovaní sa bude rozhodovať z Moskvy.

„Existenciu akýchkoľvek plnohodnotných národov – v európskom zmysle slova – v rámci ruského sveta Putin vylučuje,“ dodáva Sidorov.

Putinove historické prednášky, ktoré v posledných rokoch opakovane prednáša (najznámejšia asi v rozhovore s Tuckerom Carlsonom), majú teda veľmi jasné politické ciele – na jednej strane ukázať „spoločné dedičstvo“, ktoré Rusov a Ukrajincov spája, na druhej strane prezentovať ukrajinský národ (v zmysle plnohodnotného politického národa) ako „umelý konštrukt“ vytvorený „nepriateľmi Ruska/ruského sveta“.

V nedávnom rozhovore s Danielom Kaiserom, ktorý vyšiel v českom týždenníku Echo, sa Anatola Lievena pýtajú, či bola pre Ukrajinu lepšia „mýtická“ dohoda z Istanbulu z jari 2022 alebo súčasný „Trumpov plán“ (neriešme teraz, nakoľko je skutočne Trumpov).

„Určite Istanbul,“ vyhlasuje Lieven a zdôvodňuje to menšou mierou teritoriálnych ústupkov, ktoré mala Ukrajina údajne v Istanbule urobiť v porovnaní s dneškom.

Nerobí si však starosti s malou drobnosťou: podľa istanbulských návrhov sa mala Ukrajina takmer úplne vzdať svojej armády, demilitarizovať sa, neutralizovať a „denacifikovať“ (čítaj: odstaviť od moci „nacionalistov“, teda z ruskej perspektívy všetkých tých, ktorí vnímajú Ukrajincov ako plnohodnotný národ). Skrátka dosiahnuť pozíciu „druhého Bieloruska“.

Rusko-ukrajinská vojna nie je vojnou o územie. Je vojnou o to, či Ukrajina bude alebo nebude súčasťou „ruského sveta“ s jeho síce na prvý pohľad pestrým, no napriek tomu „jediným“ ľudom...