O novej rozprávke Čáry-máry Princezná veľká bojovníčka, pekár jemný chlapec, nebralo to diváka za srdce

Občas to vyjde, občas nie. Pred dvoma rokmi som na Postoji písala o vcelku odvážnom počine, a to vianočnej rozprávke Tri zlaté dukáty. Prekvapila svojou nápaditosťou, dobrým scenárom, réžiou, novými sviežimi hereckými tvárami.

Tohto roku sa na Štedrý večer premiérovala rozprávka s veľmi nenápaditým titulom Čáry-máry. V českej verzii to bol Najväčší zázrak – nuž, ani to nie je veľmi originálne.

Ale nevadí, názov niekedy nevyjde, ale rozprávka môže byť fajn. Nebol to tento prípad.

Verejnoprávna televízia sa na Facebooku pochválila, že rozprávku sledovalo vyše 660-tisíc divákov. Novú rozprávku si určite zaplo veľa zvedavcov, len či ju aj dopozerali.

Moji blízki, ktorí sedeli pred televízorom spolu so mnou, sa z izby buď vytratili, alebo šomrali, prečo musia pozerať práve toto.

Nuž, niektorí tvrdia, že dobré sú len tie staré rozprávky ako Pyšná princezná či Tri oriešky pre Popolušku. Nedá sa celkom súhlasiť. Pripomeňme si ešte na chvíľu tie relatívne čerstvé Tri zlaté dukáty autoriek Zuzany Líškovej a Mariany Čengel Solčanskej. 

Mladá zámocká pani bola nežná a krásna. Mladý pastier oviec s technickým talentom bol svalnatým mužom so silným sexepílom, až človek ľahko uveril, že aj aristokratické dievča si ho môže zamilovať.

Tohto roku ste žiadne podobné „stereotypy“ v novej televíznej rozprávke nenašli.

Princezná nebola taký nežný typ, ale bojovníčka, ktorá šermovala, strieľala z kuše a vždy mala na perách taký trochu pohŕdavý alebo prehnane sebavedomý úsmev.

Pekár, do ktorého sa zamilovala, bol jej opak. Neistý, ešte nezrelý chlapec, ktorý síce dokázal upiecť výborné chleby, buchty aj torty, ale mal komplexy z toho, že nie je vojakom ako jeho otec, ale že skončil ponižujúco pri miesení cesta.

Keď išlo do tuhého, bojovala bojachtivá princezná, no a pekár jej potom napiekol dobrý chlieb či pekný perník. Trochu smutné, aj keď dobrého pekára dnes možno zlatom vyvažovať. Len v tejto rozprávke to nebol remeselník pyšný na to, čo dokáže. Skôr ubitý chlapec, ktorý musí robiť niečo, čo ho neteší.

Nuž ale nešlo len o tých dvoch mladých. Boli tu aj dvaja bratia: jeden spravodlivý, no až trochu naivne pôsobiaci kráľ (Jan Budař) a jeho brat (Ľuboš Kostelný) túžiaci po korune, dobyvačných vojnách a bohatstve.

Akosi sa stalo, že ten dobrotivý kráľ bol premenený na orla. Vták bol fajn, možno aj najzaujímavejšia postava tejto rozprávky. 

A potom tu bol ešte chudobný čarodejník, ktorý za pár drobných urobil nejaké kúzlo, aby ľudí zabavil či rozveselil. Napokon je vlastne on tou skutočnou hlavnou postavou, lebo sa celkom zaujímavo vyvinul.

Čarodejník najprv zlyhal, urobil zlú vec, potom chcel svoju chybu napraviť, ale nevedel ako: je tak trochu babrák, ktorý neovláda veľké zázraky. A keď sa mu čosi také náhodne podarí, už nevie, ako to zvrátiť. Trápi sa, ľutuje svoj čin a napokon je ochotný obetovať aj vlastnú hlavu, aby zachránil kráľa.

Alexander Bárta ako čarodejník. Foto: Lukáš Záleský

Alexander Bárta ho zahral veľmi profesionálne. Čarodejník babrák s dobrým srdcom, ktorý sa zmenil na úprimného kajúcnika.

Akurát diváka možno práve táto postava až tak za srdce nebrala. Predsa len to bol príliš osobitý typ, s ktorým sa ťažko nejako stotožniť alebo si k nemu vytvoriť vzťah. 

Aj keď je čarodejník pripravený aj na sebaobetovanie pre dobro kráľovstva. To možno malo byť akýmsi posolstvom filmu, vlastne celkom aktuálnym, že niektorým kajúcnikom treba veriť, aj keď na prvý pohľad pôsobia odpudzujúco. A možno ten kajúcnik ostane v pamäti aj dlhšie ako párik zamilovaných.

Dvaja mladí, princezná a pekár, žiaľ, aj na konci pôsobili detinsky. Ani dramatické udalosti ich výraznejšie nezmenili. No – akurát sa do seba zamilovali. 

Ale medzi tými dvoma nefungovalo celkom ani to, na čom stoja všetky romantické filmy – vzájomná chémia. Taká, že im ohromne držíte prsty, aby sa mohli vziať a prežiť spolu celý život. Predstaviť si, ako bude tento pár spolu fungovať, keď princezná bude raz kráľovnou, je ťažké.

Ona bude vládnuť pevnou rukou, možno bude ďalej chodiť strieľať z kuše a on bude niečo vypekať. Ale možno to bol aj cieľ, ukázať nám, že to môže byť aj v rozprávkach naopak: že princezná je tá silná tvrdá bojovníčka a taká potrebuje protipól – jemného, chlapčenského, nesebavedomého pekára.

Rozprávkam však takéto experimentovanie príliš nesvedčí.

Priznávam, že ku koncu som bola šťastná nie preto, že sa tí dvaja napokon šťastne pobozkali, ale preto, že sa rozprávka skončila.

Stáva sa, že to s rozprávkou celkom nevyjde. Neoslnila ani nová česká, vlastne česko-slovenská rozprávka Záhada strašidelného zámku (stále je dobrou tradíciou, že rozprávky sa zvyčajne robia v spoločnej produkcii českej a slovenskej verejnoprávnej televízie).

Ale k tejto novej rozprávke o strašidelnom zámku sa nemôžem celkom kompetentne vyjadrovať, lebo som ju nedokázala dopozerať.

Chcela byť moderná, a tak v nej podnikavá princezná hľadá nový biznismodel na to, aby kráľovstvo ekonomicky prežilo. Preto vymýšľa strašidlá do vlastného zámku: návštevníci sa hrnú, tlač ospevuje dobrú atrakciu. 

Vidieť pri vchode do zámku búdku s nápisom Pokladňa a návštevníkov, ktorí si kupujú vstupenku na prehliadku zámku, kde stále býva princezná, je čudné. Aj tá podnikavá princezná, ktorá pre peniaze klame ľudí vymyslenými strašidlami, ma rýchlo odradila. Hoci pár momentov na zasmiatie tu bolo.

Aha, tak ešte toto tej slovenskej rozprávke Čáry-máry vôbec nevyšlo – humor. Snaha bola, ale tie vtipné scénky, napríklad s dvoma akoby mentálne hendikepovanými vojakmi Koťuhou a Stonohou, ktorí vyzerali ako karikatúra nejakého homosexuálneho párika, boli skôr trápne ako smiešne.

Ale na niečo boli tie dve tohtoročné premiéry nových rozprávok dobré.

Divák si uvedomil, aký ťažký je tento žáner a aké vzácne je, keď vznikne naozaj dobrá rozprávka, ktorú si radi pozriete aj o rok, o dva či o päť rokov.