Klasické rozprávky majú veľkú silu Dieťa sa od mala stotožní s tým, že je schopné raz opustiť rodičovský dom a budovať vlastné kráľovstvo

„Dnes nemáme veľmi čas, aby sme si vedome vytvárali priestor na ponorenie do seba, aby sme napríklad meditovali alebo modlili sa, aby sme sa vnútorne spoznali. A presne toto rozprávky s nami robia,“ vysvetľuje Terézia Sinčáková.

Pre deti však majú ešte oveľa väčší význam, pretože v nich dokážu budovať odolnosť. Príkladom je Popolvár, ku ktorému je otec zlý, jeho bratia sa mu posmievajú, no napriek tomu dokáže, že je z nich najschopnejší. „Klasické rozprávky dávajú dieťaťu nádej, že nech je jeho identita akokoľvek pošliapaná, nedokonalá, aj tak môže dokázať veľké veci,“ dodáva. 

Terézia Sinčáková (37) je vyštudovaná politologička s odborným záujmom o hlbinnú psychológiu. Odborne sa venuje psychologickému rozboru a liečivej sile rozprávok, mýtov a bájí. Aktuálne pripravuje vlastný podcast Kde bolo, tam bolo s výkladom symboliky rozprávok pre dospelých.

Všeobecne sa hovorí, že motívom zberateľov rozprávok bolo zachovanie ľudovej slovesnosti. Je toto jediný dôvod, prečo si národy uchovávajú svoje rozprávky? 

Je možné, že to bol hlavný motív, či už ide o Pavla Dobšinského, Samuela Reussa, ale aj bratov Grimmovcov. Tých zberateľov je na svete veľmi veľa. Ale myslím si, že ich vnútornou motiváciou mohlo byť, že vnímali, že sa stráca určitá časť sveta. Vnímali, ako sa nástupom osvietenstva, vedeckým pokrokom, priemyselnou revolúciou stal svet akoby praktickejší a začal sa strácať iný rozmer – duchovno. 
V anglickom výraze pre rozprávky je to krásne obsiahnuté – fairy tales v doslovnom preklade znamená rozprávanie víl, tieto príbehy k nám prichádzajú z nehmotného sveta. U nás zase je rozprávka o vzťahu, o budovaní si vzťahu rodiča s dieťaťom, o budovaní vzťahu v komunite. Rozprávky sa napríklad rozprávali pri páraní peria či pri iných spoločných činnostiach. Aj muži si rozprávali veľa rozprávok. Dobšinský drvivú väčšinu rozprávok získal práve od mužov. 

Dvadsiate storočie už bolo iné, prišli veľké udalosti, ktoré v mnohom otriasli spoločenskými väzbami, zmenila sa rodina, rozpadli sa komunity. Ten prvotný motív zberateľov rozprávok mohol byť naozaj praktický, ale keby túto činnosť nerobili, asi by sa tento kus sveta vytratil. 

Aký význam majú klasické rozprávky v detskom svete?

Čítanie rozprávok buduje vzťah medzi dieťaťom a tým, kto mu tie rozprávky číta, vďaka nim sa ich vzťah posilňuje. Obe strany totiž reagujú na to, čo sa v tej rozprávke deje. Môže sa im to páčiť alebo nepáčiť, so staršími deťmi sa vieme o tom rozprávať, to je vo vzťahu s dieťaťom na nezaplatenie. Budujeme si s nimi komunikačný kanál, ktorý sa nám veľmi zíde napríklad v období puberty.

Ako to myslíte?

Deti sa v puberte často veľmi uzatvárajú. My sa však k nim môžeme dostať okľukou, napríklad opýtať sa, čo teraz čítaš, aký máš na to názor, lebo deti sú na to naučené. Tak sa môžeme dostať aj k iným témam a udržiavať si s dieťaťom vzťah. Čítanie nie je len o tom, že ťa naučím písmenká. Čítanie rozprávok pomáha budovať si vzťah s dieťaťom dlhodobo.

Dnes je detských knižiek také množstvo, že je problém sa v tom orientovať. Aké rozprávky deťom vyberať? 

Každý sme rôzny typ osobnosti, máme rôznu povahu a to isté platí aj pre naše deti. Ak sú veľmi akčné a všetko riešia štýlom hneď tu a teraz, býva pre rodičov výzva zaujať ich knižkou. Preto niekedy pomáha vziať do ruky príbehy, ktoré ich sprevádzajú každodennými situáciami, dennou realitou. Volám to knižky na štýl Danka a Janka. Ráno vstanem, niečo zažijem, večer idem spať. Taký príbeh je napríklad Mimi a Líza, ale celkovo je takýchto autorských rozprávok veľmi veľa.

Potom sú tu rozprávky o emóciách, čo je skvelé pre nás rodičov, ktorí sme neboli naučení pracovať s vlastnými emóciami. Napríklad máme knižku, v ktorej je slimáčik smutný, a spolu s ním môžeme krok po kroku smútkom previesť dieťa.

A to posledné, čo je moja srdcovka, sú klasické ľudové rozprávky. Ony totiž okrem toho, že budujú vzťah, že dávajú deťom ukotvenie, rozoberajú aj emócie bez toho, aby to niekto pomenoval. Úžasné na nich je, že tam nikto nemusí prísť a povedať, aha, tu je princ smutný a išiel plakať. 

Rozprávka to povie sama. Princ bol smutný, išiel plakať ku koníkovi a koník mu odpovedal. Tam je to bez direktívneho učiteľského prístupu, tu sa pozri, takto to rieš. V rozprávke je pre deti oveľa väčšia sloboda. Sloboda dať sa previesť príbehom a nechať ten príbeh na seba pôsobiť. 

Klasické rozprávky majú v sebe mnoho symbolov.  Máme deťom vysvetľovať, čo ten príbeh znamená a čo nám chce povedať?

Nie, nemali by sme deťom rozprávky vysvetľovať. To však neznamená, že s nimi nebudeme viesť dialóg. Samozrejme, keď sa pýtajú, niečo ich zaujalo, tak sa môžeme o konkrétnom motíve rozprávať. Ale interpretovať celý príbeh sa neodporúča. 

Hlavná myšlienka klasických ľudových rozprávok je, že predstavujú záznam nejakého spoločného nevedomého jazyka, nejakých duševných procesov, ktoré sa nám dejú. Je to vlastne vnútorná skutočnosť, ktorá sa v nás odohráva.  

Foto: POSTOJ/Adam Rábara

Mnohí klasickým rozprávkam vyčítajú, že je v nich veľa agresie, sekajú sa hlavy, hrdinovia sa prepadajú do pekla... 

Je úplne odlišné, keď posadím dieťa pred televízor a nechám ho sledovať vizuálne násilie, napríklad Transformers, kde je to celý čas o tom, že roboty sa režú či vybuchujú autá. Takýto veľký vizuálny tlak predstavuje obrovský nápor na detskú psychiku, ktorý potom dieťa potrebuje vybiť. Existujú mnohé výskumy, ktoré potvrdzujú, že deti, ktoré sú vystavené vizuálnemu násiliu, sú viac naklonené riešiť konflikty agresívnejšie a používajú viac násilia.

Ale ten mechanizmus je úplne odlišný, keď budete deťom čítať rozprávku, kde zlo je potrestané, no je potrestané patrične. V klasických ľudových rozprávkach zlo nikdy nie je samoúčelné. Ani tresty či agresivita nie sú samoúčelné. Ak sa kráľ nahnevá, tak väčšinou má na to nejaký dôvod. Môže v tom byť aj nedorozumenie, napríklad v Soľ nad zlato, keď sa kráľ nahnevá na Marušku, ale to sa potom vysvetlí. 

Pre tento strach z agresivity vznikajú zjemnené verzie klasických rozprávok, narazila som už na Červenú čiapočku, ktorá sa s vlkom skamarátila. Čo si myslíte o týchto zásahoch?

To je paradox dnešnej doby, že všetko chceme zjemňovať a nevystavovať deti z nášho pohľadu nebezpečným scénam. Dieťa úplne prirodzene prežíva strach a potrebuje sa naučiť s ním pracovať. Kým je ten strach nehmotný, je to pocit úzkosti, je to preň také neuchopiteľné, že to často prerastá do rôznych porúch až neurotických prejavov. 

Avšak keď to dieťa je schopné strach pomenovať, dá mu nálepku zlý vlk, zrazu s ním vie pracovať. Niektoré verzie Červenej čiapočky napríklad hovoria, že keď vyšla z vlčieho brucha von, tak povedala: „Juj, ale som sa bála.“ A tak dieťa vie, že ona bola živá. Lebo keď sa bojím, tak som živý. Dieťa to vie úplne prirodzene, nemusíte mu to vysvetľovať. Červená čiapočka vyskočí, je to jasné, bol to len ten strach, čo ma pohltil. 

Takže obavy z rozprávok, ktoré sú z nášho pohľadu „drastické“, nie sú na mieste.

Učením detí, že žiaden strach neexistuje, popierame, aké to dieťa je. Akoby sme mu hovorili: Toto necítiš. Nič také ako pohlcujúci veľký zlý strach necítiš. A dieťa je potom z toho zmätené. 

Keď sa s týmito príbehmi dieťa zoznamuje od mala, zvnútorní si systém hodnôt, že je schopné raz opustiť rodičovský dom a niečo budovať.

Alebo agresivita – budeme sa tváriť, že neexistuje, a nepredstavíme dieťaťu príbehy, v ktorých sa vyskytuje? Napríklad princ Bajaja vezme meč, poseká draka a je za to odmenený. Veď tým dieťa učíme, ako s agresiou pracovať. Naučíme ho, kedy ju môže použiť, kedy dokonca bude za ňu odmenené. A toto všetko vnútorne buduje systém odolnosti. 

To je taký paradox našej výchovy, že my na jednej strane nepovieme dieťaťu, že vlk zožerie Červenú čiapočku a babičku, a potom sa v jeho desiatich rokoch hneváme, že sa stále drží maminej sukne. Alebo že sa nechá šikanovať a skákať si po hlave. Alebo v pätnástich nezvládlo život a pokúsilo sa o samovraždu. Kedy malo budovať svoju odolnosť, keď som mu ani len neprečítal o tom vlkovi? Treba postupne pripravovať psychický systém na všetko, čo sa nám v živote deje. 

Nedávno som čítala, že deti, ktorým sa čítali klasické rozprávky, sú v živote odolnejšie. Môžu mať skutočne až takúto silu?

Majú. Americký psychoanalytik Rollo May vo svojej knihe Túžba po mýtoch opisuje, ako bolo pre jeho pacientov, ktorí nemali v detstve kontakt s mýtmi alebo pôvodnými rozprávkami, oveľa ťažšie poskladať svoje „ja“, lebo im chýbali vnútorné oporné body. 

Naopak, pacienti, ktorí sa v detstve zoznámili s ľudovými rozprávkami, si dokázali aj v tých psychózach vytvoriť záchranný systém. V tom je tá odolnosť, ktorú klasické rozprávky prirodzene budujú adekvátne veku. Málokto si uvedomuje, že klasické rozprávky svoje príbehy nádherne stupňujú.

Čo tým myslíte?

Bruno Bettelheim v knihe Za tajomstvom rozprávok rozobral, ako ktoré rozprávky zodpovedajú životným udalostiam dieťaťa. Tých období je niekoľko a rozprávky v nich vedia nádherne zafungovať. 

Na začiatku je to Vlk a sedem kozliatok. Tam príde rodič a deti zachráni. Alebo spomínaná Červená čiapočka, poľovník je otcovský symbol a zachráni ju. Potom je tu Janko a Marienka, tí už zvládnu zachrániť sa sami a vrátia sa domov. V tomto veku je ešte dôležité, že mám možnosť vrátiť sa domov.

Tento typ rozprávok je úžasný. Dieťa vidí, že keď je malinké, ešte príde rodič, ktorý mu vie pomôcť (alebo že by to tak aspoň malo byť), a tiež získava dôveru vo svoje vlastné sily, že postupne, ako rastie, zvládne si poradiť aj samo. Napríklad pre malého prváčika je to v škole ťažké, ale zvládne to a poobede už je doma v bezpečí. A potom prichádzajú hrdinovia, ktorí odídu od rodičov, vydajú sa do sveta a vybudujú si vlastné kráľovstvo. 

Takže aj vďaka rozprávkam sa dieťa naučí veriť si?

Keď sa s týmito príbehmi zoznamuje od mala, dieťa si zvnútorní systém hodnôt, že je schopné raz opustiť rodičovský dom a niečo budovať. Krásnym príkladom je Popolvár. Otec je k nemu zlý, bratia sa mu vysmievajú, nikto mu neverí, dokonca vo verzii Samuela Reussa ho volajú Špatná tvár. Nálepkujú ho kadečím. 

A ruku na srdce, bohužiaľ, ešte aj v dnešnej dobe rodičia svoje deti nálepkujú, ty si také nemehlo, hlupák, plačko, zlý chlapec, zlé dievča, beznádejný prípad, lenivec... Dnes už zo psychológie vieme, že všetky tie nálepky si malé dieťa zvnútorňuje a stávajú sa súčasťou jeho identity.

No klasické rozprávky mu dávajú nádej, že nech je tá identita akákoľvek pošliapaná, nedokonalá, aj tak môže dokázať veľké veci, má na to schopnosti. 

Prichádzajú Vianoce, ktoré si už akosi automaticky spájame s rozprávkami a pozeráme ich aj my dospelí. Čo znamenajú rozprávky pre nás?

Určite je to nostalgický návrat do detstva. Funguje to, ako keď sa naučíme nejakú techniku, ktorá prináša úľavu nášmu psychickému systému, ktorý je v dnešnej dobe skutočne preťažený. Presne toto pre väčšinu nás dospelých spĺňajú vianočné rozprávky. Dnes nemáme veľmi čas, aby sme si vedome vytvárali priestor na ponorenie do seba, aby sme napríklad meditovali alebo modlili sa, aby sme sa vnútorne spoznali a stretli sami so sebou. A presne toto tie rozprávky s nami robia. 

Už len tým, že sa na začiatku ozve formulka „kde bolo, tam bolo“, tak nás to vtiahne do inej ríše – mimo času, mimo priestoru, tam, kde je to naše vnútorné ja, kde je naša duša a kde môžeme v pokoji prežiť nejaký príbeh. A zase nás to potom vyvedie von, lebo na konci zazvoní zvonec a vieme, že sme opäť v realite. 

Rozprávky sú plné symbolov, čísel, skúšok. Pamätám si, že ako dieťa ma znervózňovalo, keď sa nejaká situácia musela trikrát zopakovať, aby sa posunul dej. Čo toto opakovanie rovnakej situácie vlastne znamená? 

Má to viac významov. Čísla v klasických ľudových rozprávkach vôbec nie sú náhodou, vyjadrujú nejakú našu skutočnosť. Carl Gustav Jung zaviedol do psychológie termín archetyp. Myslel tým akýsi praobraz kolektívneho nevedomia, ktorý sa neustále vynára v našej psychike a je to ako univerzálna reč nevedomia. A aj to, že tieto symboly sa budú vynárať tak v Egypte pred päťtisíc rokmi, ako aj na Slovensku v 21. storočí, pretože súvisia s vnútorným prežívaním človeka, ktoré je na úrovni nevedomia de facto stále, aj keď také premenlivé. Aj čísla patria medzi také praobrazy. 

Jungiánski psychológovia pracujú s teóriou, že symbol čísla tri zosobňuje chuť po aktivite a čine. Napríklad Lomidrevo, ktorý zachráni tri princezné v podzemí. Všimnite si, že pri skúškach skoro všetko treba spraviť trikrát. Štvrtýkrát sa to už podarí a už je to iná situácia. 

Napríklad trikrát mali strážiť Široký, Dlhý a Bystrozraký princeznú a po štvrtýkrát si ju už princ vzal za ženu. A to kvôli tomu, že štvorka podľa tejto teórie vyjadruje bytie, stabilitu, stav naplnenia. Máte trojku, ktorá volá do akcie, a máte štvorku, ktorá na nejakej úrovni hovorí, že ste dosiahli svoj cieľ. A nedá sa to bez toho, aby ste ten čin vo vonkajšom svete urobili. 

A čo potom číslo sedem? Máme sedem kozliatok, sedem trpaslíkov, niečo sa deje za siedmimi horami a siedmimi dolami.

Sedem z tohto pohľadu je akoby celý život alebo celý cyklus. Napríklad hlavný hrdina ide slúžiť k bosorke alebo černokňažníkovi, pričom si myslí, že tam bol rok, a keď odtiaľ odíde, tak zistí, že tam bol sedem rokov. V rozprávkovej symbolickej reči to znamená, že tam strávil celú etapu a toto tam získal alebo toto sa tam naučil. 

Dieťa sa nestotožní s dobrými činmi preto, že sú dobré, ale preto, lebo ich robí hlavný hrdina.

Hovorí sa, že do vzťahov prichádzajú krízy po siedmich rokoch. Vnútorne v našom systéme niečo po siedmich rokoch dozreje a vo vonkajšom svete sa ukáže, že ku kríze došlo napríklad už po roku. Ale ono to v nás možno naozaj dozrievalo tých sedem rokov. Jednoducho číslo sedem často vyjadruje myšlienku celku ako sedem dní v týždni.

Z reálneho života poznáme, že väčšinou sú najakčnejší najstarší súrodenci. Prečo v rozprávkach dosiahnu najviac najmladší?

Bruno Bettelheim vysvetľuje, že je to preto, aby sa dieťa ľahko naladilo na rozprávku. Lebo každé dieťa, aj to prvorodené, sa môže cítiť a často sa aj cíti ako to úplne posledné. Rodičia mu nonstop niečo prikazujú – uprac izbu, najedz sa, musíme ísť do škôlky –, vo svojom ponímaní sa vníma ako otrok domácnosti. Nehovorím, že to je objektívna skutočnosť, bavíme sa o tom, že klasické ľudové rozprávky deťom nevyvracajú tieto pocity. 

Tým, že je hrdina najmladší a najodstrkovanejší, vie sa s ním dieťa veľmi ľahko stotožniť. Ako s hlúpym Janom, pokiaľ má starších súrodencov, ktorí sa v jeho očiach javia ako tí múdrejší, šikovnejší, obľúbenejší, lebo veď on ešte nevie ani čítať, ani nechodí do školy a tak podobne. Rozprávka mu dovolí prežívať tieto pocity a prevedie ho príbehom tak, že na konci aj jemu prináleží rešpekt a bohatstvo.  
Bettelheim tvrdí, že dieťa sa nestotožní s dobrými činmi preto, že sú dobré, ale preto, lebo ich robí hlavný hrdina. A to je nádherné, že klasické ľudové rozprávky dokážu nastaviť vnútorný systém detí tak, že si vážia hodnoty bez toho, aby sme si ich posadili pred seba a povedali im, toto je dobré a toto je zlé. 

Foto: POSTOJ/Adam Rábara

V rozprávkach sa často objavuje motív sobáša krásneho dievčaťa so zvieraťom, drakom či netvorom. Čo to znamená?

Toto, prosím vás, neinterpretujte svojim deťom. Rozprávky zoznamujú dieťa s celým spektrom psychických procesov. A jedna taká vec, ktorá sa každému z nás v živote stane, je, že dosiahne pubertu a začne vnímať svoju sexualitu. 

Terapeuti by to vedeli povedať lepšie, ale pre psychiku dieťaťa je to desivé. Rozprávky ako keby upokojujú. Ony nevysvetľujú, čo je a čo nie je sex. Len hovoria, že keď sa princezná vydá za draka, nie je to koniec sveta, má to riešenie a možno to nakoniec bude nádherný ženích. 

Sú to rozprávky ako Kráska a zviera, Severnejšie ako na severe, južnejšie ako na juh, kde mladá dievčina musela ísť za bieleho medveďa a samotní rodičia ju do toho nútili, aby získali za to peniaze. To sú veľmi staré motívy, ktoré hovoria o veľkom strachu zo sexuality, a rozprávky akoby pripravovali pôdu na to fyzické. Preto sú drak, medveď či iné zviera súčasťou toho ľudského. Že to nie je niečo, čo nám chce ublížiť, ale je to niečo, čo k nám patrí. 

Čo hovoríte na hnev feministiek na rozprávku O Šípkovej Ruženke? Je skutočne o tom, že žena má pasívne čakať na svojho princa, ktorý ju vyslobodí?

No ale moment, Šípková Ruženka je v tej rozprávke veľmi aktívna. Z hľadiska psychologického výkladu rozprávok zosobňuje Šípková Ruženka ženskú stránku – bytie. Tú našu časť, ktorá dokáže tvoriť, prijímať a proste byť. A len tým, že existuje, je dokonalá. 

Princ zosobňuje ten aktívny činiteľ, konanie. V mužoch teda ide o princíp, ako nájsť (uprostred zarastenej tŕnistej hory) túto nežnú stránku svojej osobnosti, a u žien by sme sa mohli baviť o tom, koľko pokusov im trvalo a trvá, kým v sebe nájdu princa, teda svoju mužskú vnútornú časť, ktorá je schopná presadiť sa vo vonkajšom svete.  

V rozprávke sa hovorí, že niekoľko princov sa o to pokúšalo a všetci zlyhali. Nám to skutočne v živote trvá, kým svoj maskulínny prístup vycibríme, že sme schopné dosahovať úspech, kariéru, vzdelanie, ale zároveň si zachováme ženskosť.

A čo s tou pasivitou, ktorá sa Šípkovej Ruženke neustále vyčíta?

Pasivita je sila, v pasivite sa dejú veci, v meditácii sa dejú veci, v modlitbe sa dejú veci. Pasivita neznamená nečinnosť. Pasivita znamená, že niečo viem prijímať, že som otvorená dôvere v život. Či už ide o mužov, alebo ženy, dôležité je veriť, že svet je dobré miesto, že viem prijať dary tohto sveta, nebrániť sa, nebyť ako ten naštvaný princ, ktorý len seká a neustále sa pozerá, odkiaľ prichádza hrozba. 

My potrebujeme Šípkové Ruženky, ktoré nás učia to, že si môžem dovoliť veriť, že svet je bezpečné miesto, že ku mne prichádzajú sily, ktoré ma vedia povzbudiť a pomôcť mi. Tá rozprávka sa končí tým, že nielen princ sa stal kráľom, ale aj Ruženka sa stala kráľovnou.

Vedia klasické ľudové rozprávky odhaliť charakteristické črty daného národa, jeho mentalitu?

Toto je pre mňa veľmi fascinujúce. Často pracujem tak, že keď nájdem nejaký rozprávkový motív napríklad v slovenských ľudových rozprávkach, tak nájdem aj jeho českú verziu a takisto verziu u bratov Grimmovcov. Rozdiely sú v detailoch, ale skutočne často aj vystihujú tie odlišnosti v kolektívnom vedomí, ako sa celý národ správa. Je to tam ako nejaká pečať. 

My potrebujeme Šípkové Ruženky, ktoré nás učia to, že si môžem dovoliť veriť, že svet je bezpečné miesto.

Je preto úžasné zoznamovať sa s rozprávkami iných národov, iných spoločenstiev. Napríklad ruské rozprávky sa občas končia tak, že hrdina odpláva na lodi do neznáma – akoby to, čo získal, sa stratí, kým veľmi podobné rozprávky na Slovensku sa skončia tak, že hrdina ostane, vybuduje si zámok a je kráľom svojej ríše. 

V Česku je čert postavička, ktorá je aj vtipná, smiešna, je to akoby náš tieň, s ktorým sa dá spolupracovať. Ale u nás čert predstavuje stopercentné zlo a rozprávka, v ktorej vystupuje táto postava, má inú podobu. Sú to nuansy, ktoré však robia veľa s naladením a nastavením psychiky toho národa.

A čo moderné rozprávky, vedia dať deťom tie hodnoty, o ktorých sme sa rozprávali pri klasických rozprávkach?

Moderné rozprávky neodmietam, naopak, podľa mňa vznikli úplne kultové rozprávky, ktoré sa budú púšťať, kým tá potreba v kolektívnom vedomí bude existovať, napríklad Frozen či Leví kráľ, ktorý odzrkadľuje nádherný pozitívny obraz otcovstva. Na umelé rozprávky s marketingovými cieľmi sa však rýchlo zabudne. Čas je najlepší filter.

Zmysel rozprávok teda nespočíva len v uspaní dieťaťa.

Rozprávky neskutočne pomáhajú zvyšovať porozumenie svetu aj sebe samému. A čím viac rozumiem sebe, že napríklad negatívne veci, ktoré mám vo svojom vnútri, sú mojimi tieňmi, tým skôr prestanem ukazovať prstom na druhých a prebudím v sebe súcit.