Napriek všetkému Radosť z tunela

Tisíce ľudí sa hrnuli v nedeľu k tunelu, aj starí ľudia, aj chorí s barlami, aj rodiny s malými deťmi na pleciach. Chceli využiť jedinečnú príležitosť, prechádzku po diaľničnom tuneli.

Ale isto sa aj tešili z toho, že dielo je konečne hotové, že to pekne vyzerá, že sa bude  lepšie cestovať. 

Nebude sa už pod Strečnom stáť v ubíjajúcich zápchach a posúvať sa krokom na úzkej ceste, z jednej strany hory, bralá, hrad, z druhej rieka. Scenéria krásna, premávka otrasná.

Nedeľná procesia zvedavých ľudí do tunela bola tou skutočnou oslavou nového diela a nie to, že tam na druhý deň prišli politici strihať pásky či rozsvecovať svetlá. 

Hoci vidieť až detsky rozšanteného Roberta Fica na kolieskových korčuliach, ako si užíva tunel, bol zvláštny zážitok. Len on, tunel a kameraman. Toto často nevidíme.

Dosť sme sa na ten tunel načakali, veď prieskumnú štôlňu tunela začali raziť v roku 1998 a reálne sa potom tunel staval namiesto piatich rokov jedenásť.

To je naozaj neúmerný čas a isto sa nepočúvajú dobre slová, že 50-kilometrový Eurotunel pod morom prerazili inžinieri za šesť rokov a Cheopsovu pyramídu postavili za približne dve desaťročia. 

Je jasné, že opozícia musí teraz hovoriť podobné reči, keďže to vyšlo tak, že pásku na tuneli zhodou okolností strihal Robert Fico. Mal to šťastie, že to vyšlo naňho.

Podozrenia z tunelovania manažérmi stavby boli pri Branisku vážne.

Ale teraz na chvíľu treba dať všetko bokom, teraz je tu iba radosť z nového tunela. Je celkom úprimná.

Mnohí si ešte spomíname na to, ako sa pred 22 rokmi otváral tunel Branisko. Aj vtedy bola v ovzduší radosť, veď ten tunel je pre severovýchodné Slovensko mimoriadne dôležitý. Ale nebola celkom úprimná.

Vo vzduchu viselo vtedy silné podozrenie, že to celé bolo prelezené podvodmi a korupciou. A bolo to už v období po páde mečiarizmu, keď mnohí dúfali, že všetko bude lepšie, že časy rozkrádania sú preč. Neboli. 

A ujalo sa smutné konštatovanie, že my ani tunel nevieme postaviť bez tunelovania.

Odvtedy je situácia iná.

Niežeby sa už na Slovensku netunelovalo, hoci asi sa to už asi nerobí v takej primitívnej forme ako vtedy, ale v niečom prišla akoby rezignácia.

Neraz už bolo počuť slová: „Nech je pri tých stavbách aj korupcia, len nech sa stavia rýchlejšie, nech je už tá diaľnica do Košíc hotová.“

Lebo vidíme aj to, že nielen veľké stavby sa stavajú neprimerane dlho, ale dokonca nevieme v primeranom čase ani odsúdiť ľudí obvinených z korupcie.

Veď obžalovaní z korupcie pri tuneli Branisko dodnes nepoznajú rozsudok. 

Vyšetrovať sa pritom začalo v roku 2004, v 2008 boli vznesené obvinenia, no potom sa udialo veľa všelijakých právnických zvratov a vec je teraz akoby na začiatku.

Koncom novembra tohto roku sa celý prípad opäť dostal späť pred mestský súd a opäť sa posudzuje, či traja vysokopostavení manažéri Slovenskej správy ciest naozaj založili pred dvadsiatimi rokmi zločineckú skupinu, či robili podvody, či prali špinavé peniaze. 

Pokračovať v pojednávaní sa bude v apríli budúceho roka. 

Takže celé to môže trvať ešte roky. Asi dlhšie ako stavba celého tunela.

Príliš často nevieme takéto veľké projekty robiť dobre, profesionálne, načas.

Preto tá skepsa u mnohých ľudí, či má vôbec zmysel nejako riešiť korupciu a či radšej neprivrieť oči nad všelijakými podozreniami z netransparentnosti, ktoré stavbu predlžujú. 

Aj preto čerstvá úvaha premiéra, či by nemal byť zrušený aj Úrad pre verejné obstarávanie, ktorú predniesol pri otváraní nového tunela, nejednému zneli rozumne. Alebo tam bola tichá rezignácia, nevieme to robiť čisto, tak nech je to aspoň rýchlo.

Aj keď rezignácia je vždy prehra a strata akýchkoľvek ideálov. To nie je dobrá vízia pre krajinu. Skôr treba skúmať, čo urobiť nabudúce lepšie.

Napríklad netreba voliť vlády, ktoré ponúkajú na ministerstvo dopravy babrákov. 

Odborník Peter Vanya včera na Postoji napísal aj iný dôležitý postreh pre stavbu diaľnic. Pripomína známu vec: plánuj pomaly a opatrne, stavaj rýchlo – alebo jednoducho dvakrát meraj, raz strihaj. Konkrétne píše: „Po podpise zmluvy o dielo má už všetko byť namerané. Ak už sa raz kopne do zeme, stavba musí bežať podľa vopred dohodnutého plánu.“

Zdá sa, že ani tento postup nie je v našich pomeroch celkom bežný.

A pripomeňme rozhovor s dvoma geológmi, ktorý nedávno vyšiel na Postoji.

Dozvedeli sme sa v ňom, že rôzne výhovorky staviteľov na geológiu sú nezmyslom. 

Normálne by totiž bolo, keby inžiniersky geológ mal závažné slovo už v štádiách prípravy trasy, ale tu sa to tak nedeje. A potom sa ukážu nečakané problémy a stavba diaľnice či tunela je zrazu dlhšia a drahšia.

No dôvodov na pesimizmus či hnev pre babráctvo je naozaj veľa.

Ale niekedy treba dať smútok, hnev aj rezignáciu na chvíľu nabok. 

Kto neprežíva aspoň drobnú radosť či jemné vzrušenie, keď sa prvýkrát vezie v novom tuneli? Kto sa neteší na tú prvú jazdu?

Pre tisícky ľudí bola aj prechádzka po tuneli taká atraktívna, že prišli, len aby si to obzreli, privoňali, dotkli sa a urobili si selfie v bielučkom tuneli.

Treba si v tomto predvianočnom čase užiť na chvíľu radosť, že nové dielo je hotové a bude nám roky slúžiť. 

Času a príležitostí na šomranie a kritizovanie bude ešte dosť.