Ján Lajčiak a Vyšná Boca Bola zapadnutá dedina jeho tragédiou?

Keď človek schádza cestou dole z Čertovice a ide smerom z Horehronia na Liptov, prechádza cez Bociansku dolinu.

Má šestnásť kilometrov, je úzka, samé strmé úbočia. Podľa toho vraj vznikli aj názvy tunajších dedín. Ubočbaňa, Uboča, Boca.

Rozťahané dediny sú natlačené okolo riečky Boca. Nie sú to klasické podhorské obce. Pôvodné domy sú podmurované, priestranné a fortieľne zbudované. Je jasné, že za osídlením takéhoto náročného horského terénu museli byť bane. Nemeckí kolonisti tu v 13. storočí objavili zlato, striebro, meď, ale aj železo či antimón. Preto malo zmysel usadiť sa aj v drsných podmienkach pod hrebeňom Nízkych Tatier, vo výške 950 metrov nad morom.

Boca zažila aj slávne časy, keď sa sem sťahovali banskí podnikatelia a baníci z Banskej Štiavnice či z Bystrice, keď tam už baníctvo upadalo. Dokonca sa v archívoch spomína aj ako banícke mestečko Kráľovská Boca.

No aj tu bane postupne prestávali byť rentabilné. V roku 1770 sa na Boci vyťažilo 17,34 kg zlata, v roku 1855 už len 7 kg. Posledný výkaz o ťažbe je z roku 1861.

No ľudia Bociansku dolinu neopustili. Živili sa remeslom, dobytkárstvom, výrobou bryndze. Začiatkom 20. storočia, keď vo Vyšnej Boci žil Ján Lajčiak, tu žilo okolo 400 ľudí.

Typické bocianske banícke domy. Dom v popredí je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Jej posledný majiteľ Daniel Böhmer ju daroval na múzejné účely. Je v ňom expozícia tradičného spôsobu života a bývania baníckej rodiny.

Miestnych ľudí začali v časoch dovolenkovej sezóny dopĺňať turisti, ktorých to ťahalo hore, na Ďumbier či Čertovicu. Na Boci pribúdali chalupy, penzióny, hotely.

Dnes je to vychytená lokalita.

Vyšná Boca úzko súvisí s jedným zaujímavým ľudským príbehom, ktorý stále rozpaľuje mysle mnohých slovenských vzdelancov.

Hlavným hrdinom je teológ, filozof, filológ a sociológ Ján Lajčiak, ktorý tu žil od februára 1906 až do svojej smrti so symbolickým dátumom. Umrel 28. októbra 1918. Človek, ktorý bral službu národu ako svoje poslanie, sa na večnosť pobral v deň, keď vznikla Československá republika a keď Slováci mohli začať písať úspešnejšiu a optimistickejšiu kapitolu svojej histórie. Lajčiak nemal pritom ani 43 rokov, keď umrel na bocianskej fare.

Ale práve tu vo Vyšnej Boci Lajčiak napísal dôležitú knihu Slovensko a kultúra, o ktorú počas jeho života nebol vôbec záujem. No dnes sa pre slovenského vzdelanca patrí mať ju vo svojej knižnici. Aj teraz sú však všetky vydania vypredané, hoci digitálne je dostupná v Zlatom fonde SME. Lajčiakova kniha sa pokladá za prvú významnú sociologickú štúdiu slovenských pomerov, možností a ambícií.

Ján Lajčiak ešte ako mladý muž, ktorý mal veľké ambície.

Ján Lajčiak sa považuje za tragickú postavu slovenského panteónu. Muž nedocenený, odstrčený, národnými autoritami nedocenený, ba až ponížený a potom rezignovaný kdesi na Boci.

Pochádzal z Pribyliny a získal vynikajúce vzdelanie, ktoré zavŕšil dvoma doktorátmi – z teológie a z filozofie. Jeden si doniesol zo Sorbony, druhý z univerzity v Lipsku. Aj na dnešné pomery by to bol úctyhodný intelektuálny výkon.

Jeho kariéra teda mala veľkolepý úvod, ale potom sa to všetko akosi zaseklo. Aj preto, že sa vehementne hlásil k slovenskému pôvodu, čo začiatkom 20. storočia bol v Uhorsku jasný hendikep, lebo pre štátnu moc bol automaticky podozrivou až nebezpečnou osobou. Ale ani v riedkych slovenských vzdelaneckých kruhoch nenašiel pochopenie. Sebavedomý muž s veľkými ambíciami skončil sám na odľahlej dedine a úplne sa stiahol z verejného života.

Keď v Prahe vyhlasovali vznik Československej republiky, nemal už šancu dozvedieť sa to. V tých chvíľach už blúznil vo vysokej horúčke a tušil, že sa blíži koniec. Možno myslel v tých posledných chvíľach viac na rukopis svojho životného diela a na ťažko usporených 40-tisíc korún, ktoré mali slúžiť na vydanie životného opusu. Prečíta si vôbec niekedy niekto to, čo dlhé roky písal po nociach na bocianskej fare?

Možno ani nedúfal. Možno to už preňho ani nebolo dôležité. Práca bola vykonaná, zavŕšená. Viac urobiť nemohol.

Rukopis jeho knihy Slovensko a kultúra sa až v roku 1920 dočkal prvého vydania, aj keď príliš veľký záujem vtedy nevzbudil. Akurát sa ukázalo, že Lajčiak na Boci na intelektuálne úlohy nerezignoval.

Skutočný boom okolo Lajčiaka prišiel až po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Akoby práve vtedy vzrástol jeho význam, lebo Slováci sú vo vlastnom štáte zodpovední sami za seba, nemôžu sa už vyhovárať na Maďarov či Čechov. A musia zápasiť najmä so svojimi slabosťami, o ktorých Lajčiak veľa vedel a chcel, aby si ich národ uvedomil a aj vďaka tomu obstál. Lebo prežijú len tí silnejší, teda tí, ktorí svoje slabosti dobre poznajú.

Preč musia ísť všetky výhovorky, hlivenie, letargia. Nie je iná cesta, iba mať na seba tie najvyššie nároky, teda platí to najmä pre tých, ktorí tvoria elitu spoločnosti a majú ambíciu vytvárať jej kultúrny život.

Pohľad na Vyšnú Bocu z cesty spájajúcej Horehronie a Liptov.

V novembrový deň je Vyšná Boca takmer prázdna. Už je biela, zasnežená, no počasie je sychravé, občas zafúka studený vietor, občas vyjde slnko a nad Čertovicou sa zaťahuje na snehovú metelicu. Človeku to v takýto čas naozaj nepripadá ako dobré miesto na život či na intelektuálnu tvorbu.

Penzióny sú prázdne, pozatvárané, dovolenkové chalupy tiež.

Len v zopár domoch sa kúri. Vo Vyšnej Boci dnes žije vyše šesťdesiat ľudí, zo dve-tri mladé rodiny. Život je tu ťažký. Základná škola je v Hybiach, mimo sezóny tu veľmi práce niet, za prácou teda dochádzajú tí mladší až do Mikuláša.

Život je tu taký na striedačku. Keď je sezóna, dedina je preplnená dovolenkármi a je tu až príliš rušno. Keď je mimo sezóny, je tu možno až príliš pusto.

Ján Lajčiak rozhodne nemal v pláne zašiť sa kdesi v úzkej horskej doline, aby tu v pokoji mohol tvoriť svoje kľúčové dielo. Poznal svoje kvality, sebavedomie mu nechýbalo a tušil, že by mu svedčala vedecká kariéra.

Na univerzite v Lipsku ohromil svojím jazykovým talentom aj pracovitosťou. Zapísal si prednášky z teológie, filozofie, zo semitských štúdií, z hebrejčiny, asýrčiny, zo sýrčiny, z etiópčiny, arabčiny, zo semitských epigrafík, z Talmudu, egyptčiny, zo staroperzštiny, sanskritu, z čínštiny, zo staroslovančiny a z ruštiny. Po troch semestroch štúdia získal v roku 1902 doktorát zo semitských jazykov (z arabčiny, hebrejčiny, zo sýrčiny a z asýrčiny) a z filozofie.

Potom sa mladý doktor filozofie stal kaplánom v Budapešti, kariéra vyzerala vcelku sľubne. No jeden doktorát mu nestačil. Vynikajúca znalosť semitských jazykov ho viedla k teologickým bádaniam. Vášnivo sa venoval jednému z najťažších a najzáhadnejších starozákonných textov – Knihe proroka Ezechiela.

Práve Ezechielovi, ťažko preniknuteľnému prorokovi, Lajčiak akoby bol dobre rozumel. A zrejme sa s ním do istej miery aj stotožnil.

Obnovený kostol, vrchol veže bol v dezolátnom stave, bolo nutné urobiť repliku.

Vyšná Boca je 33 kilometrov od Liptovského Mikuláša, na vlak do Kráľovej Lehoty to je pätnásť kilometrov. Dnes to nie je ďaleko, autom je tam človek hneď, no koľko asi trvala cesta Jánovi Lajčiakovi, keď sa chcel z fary na Vyšnej Boci dostať na vlak alebo do Mikuláša za kolegami, na stretnutie s priateľmi či miestnou podnikateľskou a vzdelaneckou elitou? Cestoval na bričke, strmými cestami v horách, kde sa počasie mení každú chvíľu.

Nebol to romantik, Vyšná Boca sa len náhodne ocitla v Lajčiakovom pláne. Prišla ponuka, lebo na Boci bola po odchode farára prázdna fara, a žiadna iná v tom čase neprišla, no tak sa sľúbil. Možno si myslel, že to zo dva-tri roky na Boci vydrží a potom prídu lepšie ponuky.

Pochádzal z neďalekej Pribyliny, takže hornoliptovský región mu cudzí nebol. Ale z Pribyliny veľmi mladý odišiel za štúdiami do Banskej Bystrice, Prešova, Erlagenu, Lipska, Paríža. Po krátkej kaplánskej kariére v Budapešti mal potom už jedinú adresu. Vyšná Boca alebo Felső Bocza, či Boczabánya.

Dnes už na Boci človek veľa stôp po Lajčiakovi nenájde. Je tu stará opustená budova školy, kde občas zastupoval učiteľa. Fara už nestojí. Vraj bola celkom robustná, zrejme ešte z čias, keď bocianske štôlne vynášali.

Na miestnom evanjelickom kostole je pamätná tabuľa na Lajčiakovu počesť. Kostol postavili v roku 1785 ako tolerančný kostol, teda mohol už byť murovaný. Zvonka pôsobí jednoducho. Keď však človek vojde dnu, ostane prekvapený.

Kostol je krásne farebný, na modrom strope sú hviezdičky, vraj v časoch, keď sa tu darilo ťažbe zlata, boli pozlátené. Chrám je zvnútra až rozšafne veselý. Akoby jeho stavitelia chceli ľuďom v úzkej doline, kde často nevidno slnko a počasie vie byť veľmi nevľúdne, ponúknuť niečo radostné, útulné, povznášajúce.

Ešte pred pár rokmi bol kostol v kritickom stave. Rozpadal sa a zdalo sa, že jeho koniec je neodvratný. Starostka Ľubica Trégerová pred vyše desiatimi rokmi burcovala verejnosť, aby nedopustila rozpad schátraného kostola. Veď je to kultúrna pamiatka a navyše do Bocianskej doliny, aj po otvorení Zlatej bockej cesty, prichádza čoraz viac turistov.

V roku 2012 sa podarilo začať rekonštrukciu, ktorá trvá desať rokov. Kostol už má novú vežu pokrytú medeným plechom, obnovené sú krovy, vymenená strešná krytina, kostol je odvodnený, má spevnené múry, obnovené brány, nové okná… A zreštaurované sú aj drevené časti interiéru. Vyzerá to tu už naozaj dobre.

Počas rekonštrukcie stropu a drevenej empory sa našli aj takéto maľby.

Ale rekonštrukcia ešte dokončená nie je a miestny cirkevný zbor stále zháňa peniaze na jej zakončenie. Nie je to ľahké, hoci obnovu z veľkej časti pokryli štátne granty.

Ľudí, ktorí sem chodia na služby Božie, je už máličko. Dvaja-traja, odhadne Juraj Tréger, manžel miestnej starostky, ktorý býva hneď vedľa kostola. Keď vidí ľudí, ktorí si so záujmom obzerajú kostol, ochotne im otvorí dvere a všetko povysvetľuje.

Vyšná Boca patrí do Cirkevného zboru ECAV v Kráľovej Lehote. Zborovou farárkou je teraz Viera Mosná. Zbor tvoria veriaci z Kráľovej Lehoty, Malužinej, Nižnej a Vyšnej Boce. Pani farárka hovorí, že je to spolu tak 400 duší. Finančne by tú rekonštrukciu na Boci sami nezvládli, navyše väčšina členov zboru žije v iných obciach.

A kedy sa chystá slúžiť opäť na Vyšnej Boci? „Neviem povedať, kedy budú v kostole prvé služby Božie po generálnej oprave chrámu. Pre nedostatok finančných prostriedkov ešte stále nie sú dokončené reštaurátorské práce. Aj do nového roka ideme s dlhom vyše 13-tisíc eur za práce, ktoré už sú vykonané.“

Miestni pri zháňaní financií zdôrazňujú, že kostol bude po rekonštrukcii slúžiť na dva účely. Jednak by v ňom opäť malo „znieť Pánovo slovo potešenia, povzbudenia, nádeje a záchrany človeka hriešnika skrze vykupiteľské dielo Ježiša Krista“. Mimochodom, pani farárka hovorí, že Vyšná Boca je v tomto smere pre ňu aj misijné územie. Na Vianoce, keď je Boca plná turistov, do kostola prichádzajú aj neveriaci.

No okrem toho miestni plánujú, že v kostole budú organizovať aj kultúrne podujatia. Autor knihy Slovensko a kultúra by sa bol tomu isto potešil.

Zdobené drevené lavice.

Ako sa vlastne chlapec z Pribyliny, ktorý sa rýchlo stal sirotou, dostal k prestížnemu vzdelaniu a dvom doktorátom z cudziny? Jeho nadanie si všimli učitelia, a tak ho podporovali a posúvali ďalej. Podporoval ho aj brat z malého dedičstva. Ale hlavne mal Lajčiak niečo, čo poznáme zo Štefánikovho života. Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.

So Štefánikom sa aj priatelili, keď bol Lajčiak v Paríži, od októbra 1904 do novembra 1905. Niečo bolo v ich osude podobné. Mimoriadne talentovaní, ambiciózni, sebavedomí aj cieľavedomí. A obaja zomreli v podobnom čase. Lajčiak v októbri 1918, Štefánik v máji 1919.

Ani jeden tak už nemal šancu pomáhať Československu po jeho vzniku a možno by si jeden aj druhý ťažko boli hľadali svoje miesto v nových pomeroch.

Ani jeden sa neoženil. Štefánik možno aj chcel, len nestihol. Predtým sa takémuto záväzku dlho bránil, lebo ctiteliek bolo priveľa. Lajčiak sa veľmi chcel oženiť. Aj si nahovoril Ľudmilu Hroboňovú z Vavrišova.

Písal jej z Paríža a isto sa s doktorátom ponáhľal aj preto, aby jeho milá nemusela veľa čakať. Legenda hovorí, že Ľudmilka čakala aj so svadobnými perinami Lajčiaka na stanici v Liptovskom Hrádku, ale keď ho videla prichádzať na drabináku, zvrtla sa a vrátila sa k rodičom do Vavrišova. Mala asi vyššie ambície ako byť pani farárovou na Boci. Alebo možno ju ten muž, unavený z dlhoročného štúdia a strádania, vydesil.

Tridsaťročný mladý muž s dvoma doktorskými titulmi vo vrecku nedostal po návrate z Paríža žiadne atraktívne ponuky. Kaplánske miesto v Budapešti už bolo obsadené, miesto na katedre semitských jazykov na univerzite v Jurieve mu nevyšlo a na teologickej fakulte nebol oňho záujem.

Ale neuspel ani medzi svojimi, žiaden vychytený cirkevný zbor v Turci, na Orave či na Liptove sa neohlásil v pravý čas.

Možno boli dobre známe aj Lajčiakove hendikepy. Vedec Ladislav Kováč napísal: „Lajčiak sa za kňaza nehodil. Spieval slabým hlasom, falošne. Ľud sa hrdil dušpastiermi, ak mali hlasy ako organy.“ 

Priateľ Miloš Ruppeldt Lajčiakovi zase raz vyčítal, že je pri kázni príliš nervózny, má rozčúlený hlas, je chladný, odmeraný a príliš pohybuje rukami.

Podozrenie vzbudzoval u mnohých členov cirkvi aj pre iné veci.

Vďaka svojej skvelej jazykovej výbave Lajčiak hodlal preložiť do slovenčiny nielen Žalmy, ale aj všetky štyri evanjeliá, aby už slovenskí evanjelici nepoužívali českú Kralickú bibliu. No s touto myšlienkou prišiel priskoro (stalo sa to až v tridsiatych rokoch). Jeho preklady ostali v rukopisoch.

Aj svojím záujmom o proroka Ezechiela vzbudzoval isté podozrenia. Napríklad že opisom čias, keď žil a prorokoval Ezechiel, chce Lajčiak hovoriť najmä o situácii v Uhorsku.

V úvode štúdie o Ezechielovi Lajčiak píše: „Ezechiel je, môžeme povedať, jedna z najzaujímavejších osobností celého Starého zákona. Je milý, sympatický i vtedy, keď sa zdá byť extravagantný. Jest niečo enigmatického (záhadného) a mystického v jeho osobe, čo sa nepodarí snáď nikdy dostatočne rozlúštiť. Žil v najkritickejšej dobe celej histórie národa izraelského, v dobe, ktorá vyžadovala muža ozbrojeného všetkými vlastnosťami potrebnými k premoženiu ťažkostí, ktoré okolnosti historické postavili pred neho. História národa izraelského svedčí dostatočne, že bol muž najsúcejší vykonať tú nesmiernu úlohu, ktorú mal prorok v dobe tak kritickej, plnej úzkosti, ako bola tá, v ktorej Ezechiel vyvinul činnosť svoju.“

Dá sa z toho vytušiť, prečo mal Ján Lajčiak takú vášeň práve pre záhadného Ezechiela? A dá sa vytušiť, prečo sa tak videl v jeho príbehu?

Vyšná Boca je dnes vymierajúca obec. Do kostola na služby Božie chodilo pred jeho rekonštrukciou pár ľudí, spočítať ich sa často dalo na prstoch jednej ruky. Preto členovia cirkevného zboru so sídlom v Kráľovej Lehote neboli veľmi naklonení myšlienke opravovať kostol na Boci, do ktorého už takmer nikto nechodí. Užitočnejšie sa im javilo dať peniažky do kostolov, kde je ešte cirkevný život živší.

Veď ten kostol na Boci bude možno čoskoro iba kultúrnou pamiatkou, kam občas prídu turisti, alebo sa tu budú konať kultúrne podujatia. No aj miestni už zaregistrovali, že občas sem prídu jednotlivci či skupinky, ktorým nejde ani tak o architektúru miestneho kostola či obnovenú štôlňu. Chcú vidieť, kde žil a kázal Ján Lajčiak. Miesto, kde vznikla významná kniha. Aj pani farárka dosvedčuje, že Lajčiakovo meno je dôležité, a pomáha aj pri zháňaní grantov.

Kult Jána Lajčiaka má v sebe dve veci: tragiku, že národ nedokáže rozoznať a oceniť veľké osobnosti, ale aj neuveriteľnú silu jednotlivca, ktorý aj v ťažkých podmienkach vytvorí to, čo si predsavzal.

Preloží Žalmy aj štyri evanjeliá, hoci ich nikto nevydá, a napíše dôležitú knihu o Slovensku, o ktorú nie je dlho žiadny záujem.

Vynovené sú aj vstupné brány do kostola.

Bocania neradi počúvajú, keď sa o Lajčiakovom pôsobisku píše ako o zapadnutej diere, ktorá zničila jeho talent a privodila jeho predčasnú smrť. Boca predsa vznikla ako banícka obec. Pred štyrmi rokmi tu pre verejnosť obnovili časť banskej štôlne Salvator (vchod je len pár metrov od kostola) a pre turistov tu je aj náučná Zlatá bocká cesta.

V baníckej obci bolo vždy treba aj dobré mozgy, technické talenty a šikovných remeselníkov, tesárov, kolárov, debnárov, stolárov. Ľud tu preto nebol zadubený či hlúpy.

Hoci keď prišiel na Bocu Ján Lajčiak, bane boli minulosťou a miestni sa živili najmä predajom dobytka či remeslom. Zrejme aj chudoba bola väčšia a aj samotný farár sa musel viac otáčať, keď chcel vyžiť a ešte si našetriť na vydanie svojej knihy.

Berie sa to tak, že Boca bola preňho akýmsi prekliatím a toto drsné prostredie, v ktorom musel žiť, privodilo jeho fyzický, duševný i morálny úpadok.

Je pravda, že keď Ján Lajčiak prišiel v roku 1906 na Bocu, mal ambície byť súčasťou života slovenskej intelektuálnej elity. Hodlal sa zapájať do polemík, provokovať tradičné národné kruhy a nastoľovať nové odvážne vízie. Dokonca sa s ním rátalo ako s redaktorom teologického časopisu Viera a veda.

V roku 1908 napísal burcujúci text do Slovenských pohľadov Naše literárne úlohy, aj mu ho vydali, ale zároveň k nemu redaktor Jozef Škultéty doplnil poznámky, v ktorých Lajčiakovi vyčíta, že sa unáhľuje v súdoch, že mu chýba miera, že používa „cudzozemské merítko, západnoeuropejské“.

Kritický pohľad do vlastných kruhov sa v tom čase – bolo to obdobie naozaj tvrdej maďarizácie – javil ako nebezpečný, možno až odpudzujúci. Treba držať pospolu, podporovať sa a nie prinášať liberálne či západoeurópske myslenie! Láska k svojeti sa nemá prejavovať takouto zdrvujúcou kritikou, rozhodlo martinské centrum. Lajčiak narazil.

Studenú sprchu dostal v roku 1908 aj za svoj článok v Cirkevných listoch od Jána Kvačalu. Miestnym teologickým kapacitám sa zdal ako príliš veľký liberál. A vznikla obava, že v tomto duchu by viedol aj nový teologický časopis. A tak nebolo z toho nič.

Vyšná Boca je už dnes skôr dovolenkovou destináciou. Život pre stálych obyvateľov tu nie je jednoduchý.

Anton Baláž vo svojej knihe o Jánovi Lajčiakovi píše: „Tento Kvačalov zlomyseľný výpad zrejme zásadne ovplyvnil Lajčiakovo rozhodnutie, aby sa stiahol zo slovenského duchovného života. Nebola to teda drsná liptovská príroda, ktorá ho priviedla k tomuto kroku. Svoj postoj až do smrti nezmenil.“

Lajčiak zrejme pochopil, že nemá význam viesť žurnalistické boje. Je to zbytočne vynaložená energia. Tú si bolo treba šetriť na iné veci.

Profesor Samuel Štefan Osuský, ktorý v roku 1920, teda už po smrti Jána Lajčiaka, prvýkrát vydal jeho knihu Slovensko a kultúra, napísal, že roduverný Slovák má v Lajčiakovi „zosobnenú tragiku slovenského národa“.

Napísal aj toto: „Viete, čo je Boca? Najodľahlejšia, najzapadlejšia, najúbohejšia slovenská tatranská dedina južne od Váhu, kde sa len zemiak rodí, kde sa neorie, len kope, kde ani vrabcov niet.“

Ďalej píše, že obec je vlastne len banská kolónia a dva kostoly sú vzdialené od seba tri kilometre, čo je pre kňaza slabej telesnej sústavy veľká skúška. Osuský píše, že cirkev je tisícdvestodušová a na všetkých troch Bociach záprahu niet a kňaz sa v metrových závejoch hrúži od októbra do marca a fara je po okná zapadnutá. „Nebolo primeranej spoločnosti, nebolo rodinného krbu, ktorý by ho z podivínskej jednostrannosti bol vytrhol, nebolo ženského srdca, ktoré porozumiac, bolo by ho vrátilo spoločnosti.“

A už len dodáva, že „tu človek musel stratiť duševnú rovnováhu“. Často sa píše o tom, že Lajčiak tu vo veľkom handloval s dobytkom.

Ukážka z prvého vydania Lajčiakovej knihy Slovensko a kultúra. Vyšla až po jeho smrti.

Veľa vecí možno len domýšľať. Ján Lajčiak nenapísal autobiografiu a dlho sa nevedelo ani to, kde skončili jeho rukopisy a listy.

Po dlhom hľadaní ich objavil spisovateľ Anton Baláž, a to rovno v dome oproti svojmu bratislavskému bytu.

Našiel aj list, v ktorom Lajčiak jasne formuluje ešte v Paríži svoj program. Nechce ostať v cudzine, lebo „ťažko by mu bolo národ svoj utrápený opustiť“. Vyhlasuje, že chce byť slovenským kňazom, časom by možno prijal aj nejakú katedru, ale rozhodne chce byť aktívny pri dvíhaní zaostalého slovenského ľudu. Píše tiež, že si hľadá aj zodpovedajúcu faru, tak aby netrel biedu, lebo už sa natrápil dosť za celé tie roky štúdií.

Anton Baláž nesúhlasí s profesorom Osuským v tom, že by Boca bola bývala začiatkom 20. storočia takým hrozným miestom. Lebo už začiatkom 20. storočia sa Boca v lete stávala cieľom výletov na Ďumbier, na faru prichádzali Lajčiakovi priatelia z Budapešti aj kňazi z liptovského seniorátu. Lajčiak si na svoju faru, ktorá nebola vôbec malá, presťahoval z Budapešti svoju veľkú a cennú knižnicu.

Oponuje aj tvrdeniu, že Lajčiak tu vo veľkom handloval s dobytkom, aby zarobil. Tvrdí, že v jeho archíve našiel viac ako stovku listov z rokov 1913 – 18 vrátane obchodných faktúr a kvitancií, ale okrem jednej zmienky, že predal rodine Lackovej polovicu teľaťa, nie je tam nič o kupčení s dobytkom.

Našiel však veľa dôkazov, že Lajčiak zarábal na predaji medu a bryndze. Najmä vo vojnových časoch boli jeho produkty veľmi žiadané.

Zarobené peniaze šetril na vydanie svojej knihy. Vedel, že mu ju nikto nevydá. Šetril na všetkom; na strave, na obliekaní, na životnom komforte.

Ale podstatné je iné: roky na Boci Lajčiak nepremárnil. Prekladal, no najmä písal dnes už takmer kultovú knihu Slovensko a kultúra.

Obnova kostola je už pred zavŕšením. Okrem služieb Božích sa tu budú konať aj kultúrne podujatia.

Asi si to vyhodnotil tak, že ak chce byť prorokom svojho národa, musí byť ako Ezechiel, o ktorom s obdivom napísal: „Je tedy niečo providenciálneho v jeho osobe. Ozbrojený vôľou pevnou, rozhľadom zriedkavým, citom hlbokým, postavil sa pred ťažkosti s neslýchanou smelosťou a premohol ich víťazne.“

Keď človek číta Lajčiakovu knihu, je mu jasné jedno: toto nepísal nešťastný ubitý človek, ktorého intelektuálne schopnosti v ťažkom prostredí upadali.

Nie je tam ani pesimizmus, naopak, je to výzva proti letargii či duchovnej lenivosti, výzva na čin, tvorivosť, absolútne nasadenie na akomkoľvek poli ľudskej činnosti.

Je celkom možné, že keby bol Lajčiak pôsobil kdesi na univerzitnej katedre, možno by pri svojej komplikovanej povahe musel viesť veľa rozličných súbojov, lebo na takých katedrách vždy bolo veľa intríg, podozrievavosti, podrazov. Muža so slabým hlasom a slabou telesnou konštrukciou by zrejme aj samotné učenie bolo vysiľovalo.

Ak by bol býval na lukratívnej fare v nejakom kultúrnom centre, bolo by to znamenalo, že nestačí v nedeľu kázať a odbavovať krsty, kary, svadby. Bolo by bývalo treba viesť bohatý spoločenský život, chodiť na obedy, bankety, bály, aby sa pán farár neodťahoval od ľudí.

Pre učenca s veľkými ambíciami by to bola bývala reťaz rozptyľujúcich udalostí. Možno by bol úplne chýbal čas a koncentrácia na veľký intelektuálny výkon.

Interiér kostola vo Vyšnej Boci nie je vôbec pochmúrny.

Možno Lajčiakovi Boca poskytla miesto, kde videl všetko jasnozrivejšie a kde bol so slovenskou realitou viac spätý ako kdesi na univerzitnej katedre.

Možno mal viac priestoru premýšľať, a to nielen nad knihami, ale možno aj pri stáčaní medu či dlhých cestách medzi Vyšnou a Nižnou Bocou.

Lajčiak rýchlo pochopil, že ho čaká čosi ako sólo jazda. Zariadil sa podľa toho.

V duchu darwinizmu, ktorý aplikoval aj na kultúru, vedel, že sa kultúra udržuje a vyvíja zásluhou ideí. Tie slúžia mase, ale masa ich netvorí. Tvoria ich indivíduá. A čím viac ideí, tým živšia a rýchlejšia je kultúrna dynamika. Každý vzdelanec má v tomto smere veľkú zodpovednosť.

Lajčiak to vztiahol aj na seba a odmietol výhovorku, že podmienky na vedeckú prácu má kdesi na Boci len biedne.

Vedec Ladislav Kováč je presvedčený, že osobnosť Jána Lajčiaka sa možno raz stane na Slovensku novým dominujúcim symbolom. A má dokonca aj takýto sen: „Keď sa Slovenská akadémia vied pretransformuje na univerzitu, ponesie meno Jána Lajčiaka. Jej matematikov, fyzikov, biológov, psychológov, sociológov spojí dohromady spoločný výskumný problém, Lajčiakom načatý: povaha a evolúcia kultúry.“

Kult, ktorý sa začal okolo Jána Lajčiaka budovať, tu už dobre vidno. Všetky vydania jeho knihy sú vypredané, dokonca aj reprint pôvodného prvého vydania Lajčiakovej knihy Slovensko a kultúra, ktorý vyšiel vlani.

Je možné, že sa uskutoční aj sen Ladislava Kováča a raz tu bude vzdelávací či výskumný ústav, ktorý ponesie meno Jána Lajčiaka.

A na Bocu sa bude čoraz viac putovať nielen kvôli banským dielam, obnovenému kostolu, ale aj preto, že tu žil a písal Ján Lajčiak. Človek, ktorý aj kdesi akoby na konci sveta vykonal to, čo si zaumienil.