Čína vs. USA Trumpova administratíva sa vracia do Latinskej Ameriky, pravicoví politici cítia podporu proti socialistom

Známy novinár Michael Reid vydal pred vyše desaťročím knihu s názvom Forgotten Continent (Zabudnutý kontinent), v ktorej rozsiahlo uvádza dôvody, prečo je takýmto kontinentom Latinská Amerika. 

Reid hovorí, že Latinská Amerika nepožíva politickú a ekonomickú moc ako západné krajiny, inovačný potenciál ázijských ekonomík, ale zároveň nie je ani natoľko chudobná ako Afrika, aby do nej smerovala podstatná časť rozvojovej pomoci. 

A naozaj, Latinská Amerika spomedzi všetkých častí sveta za posledné desaťročia málokedy rozvíri globálnu politickú diskusiu. Po konci studenej vojny, počas ktorej bola Latinská Amerika priestorom súperenia medzi USA a Sovietskym zväzom, bola v posledných rokoch kontinentom, ktorý sa dostal do úzadia. 

Všetko sa však začína meniť s oveľa asertívnejším prístupom Číny a s príchodom Donalda Trumpa do prezidentského kresla. Trump, minister zahraničných vecí Marco Rubio a jeho najbližší spolupracovníci totiž vnímajú Latinskú Ameriku ako časť sveta, ktorá je kľúčová pre naplnenie ich domácej politiky, či už ide o obmedzenie imigrácie, alebo boj s drogami, ale aj globálnych ambícií. 

V USA zároveň narastá vplyv latinskoamerických diaspór, ktoré sa stali centrálnou súčasťou republikánskej väčšiny, a v samotnej Latinskej Amerike získavajú moc politici, ktorí majú k Trumpovi blízko. 

Donroeova doktrína: USA asertívne v západnej hemisfére 

Už krátko po nástupe novej administratívy v januári 2025 bolo zrejmé, že Trump bude oveľa aktívnejší voči Latinskej Amerike ako jeho predchodca. 

Už vo svojom inauguračnom prejave totiž Trump priamo spomenul potrebu návratu Panamského prieplavu pod kontrolu USA, a to potenciálne aj vojenskou silou. Podľa jeho slov: „Spojené štáty (…) minuli na projekt viac peňazí ako kedykoľvek predtým a pri výstavbe Panamského prieplavu prišli o 38 000 životov. (…) Americké lode musia výrazne preplácať a v žiadnom prípade sa s nimi nezaobchádza spravodlivo. (...) A predovšetkým Čína (de facto) prevádzkuje Panamský prieplav. A my sme ho nedali Číne. Dali sme ho Paname a berieme si ho späť.“

Aj keď otázka Panamského prieplavu po niekoľkých mesiacoch ustúpila do úzadia, zameranie na Latinskú Ameriku pokračuje. Pred niekoľkými mesiacmi Trumpova administratíva spustila útoky na člny v Karibskom mori a vo východnom Pacifiku, o ktorých tvrdí, že prevážajú drogy. 

Tieto útoky majú za cieľ odradiť pašovanie drog po mori do Spojených štátov, podľa mnohých názorov však majú limitovanú účinnosť, pretože väčšina drog sa do USA dostáva po zemi a táto útočná taktika vyvoláva napätie na medzinárodnej scéne. 

Kto je María Corina Machadová z VenezuelyNobelova cena za mier ide proti socializmu

Daniel Di Martino

Útoky však sledujú aj iný cieľ. Poväčšine k nim dochádza v blízkosti Venezuely a tá sa so svojou socialistickou vládou na čele s Nicolasom Madurom, ktorý má blízko k Číne, stáva Trumpovým kľúčovým cieľom. Spojené štáty už do blízkosti Venezuely presunuli svoju lietadlovú loď Gerald R. Ford a Trump nevylučuje ani možnosť priameho útoku, pokiaľ rokovania o zastavení toku drog nedospejú k žiadnemu výsledku. 

Okrem budovania vojenských kapacít v regióne a útokov proti člnom však Trump sleduje aj ďalšie politiky voči latinskoamerickým krajinám. V súvislosti s odsúdením bývalého brazílskeho prezidenta Jaira Bolsonara zaviedol 50-percentné clá na Brazíliu a zaviedol sankcie voči sudcovi, ktorý v Bolsonarovom prípade pojednával. 

V októbri Trumpova administratíva zaviedla sankcie voči kolumbijskému ľavicovému prezidentovi Gustavovi Petrovi a v rovnakom mesiaci schválila podporu vo výške 20 miliárd dolárov pre argentínsku vládu a jej reformy. Súčasná americká administratíva tiež úzko spolupracuje s prezidentom Salvádora Nayibom Bukelem. 

Túto novú aktívnu politiku americkej administratívy voči Latinskej Amerike začína čoraz viac zahraničnopolitických analytikov a svetových médií nazývať tzv. Donreovou doktrínou. Tento pojem použil ako prvý denník New York Post v máji a odvtedy je čoraz viac skloňovaný v súvislosti s Trumpovou politikou v Latinskej Amerike. 

Ide o odkaz na Monroeovu doktrínu z roku 1823 (s D podľa mena Donalda Trumpa), ktorá sa stavala proti európskemu kolonializmu na západnej pologuli a ktorej základom bolo to, že akákoľvek európska intervencia na americkom kontinente sa bude vnímať ako hrozba pre mier a bezpečnosť USA. Táto politika jednoducho vnímala celú Ameriku, či už Južnú, alebo Severnú, ako súčasť susedstva USA, a teda ako strategicky významný región. 

V súčasnom prístupe Trumpa môžeme pozorovať podobný vzorec. Dnes už nepredstavujú hrozbu pre bezpečnosť USA v jeho susedstve západoeurópske štáty, ale práve Čína, ktorá za posledných 20 rokov významne zvýšila svoj vplyv v Latinskej Amerike. Čína dnes kontroluje množstvo nerastných surovín v tomto regióne a posilňuje aj svoju vojenskú spoluprácu s miestnymi vládami či mäkkú diplomaciu. 

Zároveň sú viaceré latinskoamerické štáty z pohľadu Trumpových republikánov kľúčové pre zastavenie migrácie do USA a aj pre zastavenie toku drog, ktorého problém je reálny a je dnes centrálnou témou národnej bezpečnosti USA. 

Nayib BukeleNajpopulárnejší diktátor na svete a spojenec Trumpovej migračnej politiky

Ján Cipár

Kľúčová úloha Marca Rubia a floridských republikánov

Hlavnými architektmi novej aktívnej politiky voči Latinskej Amerike sú minister zahraničných vecí Marco Rubio a viacerí jeho blízki spolupracovníci ako Michael Needham. 

Predtým ako Rubio nastúpil do kresla ministra, pôsobil viac ako dekádu na pozícii senátora za štát Florida. Sám pochádza z rodiny imigrantov z Kuby a práve táto jeho rodinná história výrazne formuje jeho súčasné názory. 

Rubio je dlhodobo veľkým odporcom socialistických režimov v Latinskej Amerike a režimy na Kube, vo Venezuele a v Nikaragui nazval „tyranskou trojkou“. Dlhodobo tiež patrí k najväčším „jastrabom“ voči Číne. 

Nie teda div, že posledné mesiace je tvárou verejného tlaku na Nicolása Madura a jeho cesty do Latinskej Ameriky sú čoraz častejšie. Rubio je zároveň spojkou s početnou kubánskou a venezuelskou diaspórou na Floride, čo mu poskytuje dôležité kontakty v regióne. 

V podobnom postavení je aj republikánska členka Kongresu María Elvira Salazar (tiež z Floridy), ktorá rovnako udáva tón zahraničnej politiky USA. 

Latinskoamerické diaspóry v USA sú dnes veľmi vplyvnými skupinami. Zvyčajne utiekli pred komunistickými a socialistickými režimami, výrazne preto podporujú oslobodzovacie snahy v autoritárskych krajinách Latinskej Ameriky. 

Hispánski voliči v USA sa v roku 2024 priklonili k Trumpovi, a to aj pre podporu socializmu zo strany mnohých demokratov a pre ich liberálne názory na kultúrno-etické otázky. V posledných voľbách však bola zreteľná aj podpora viacerých latinskoamerických lídrov smerom k republikánskym kandidátom.

V guvernérskych voľbách v New Jersey na začiatku novembra napríklad vystupovala v kampani v prospech republikánskeho kandidáta Jacka Ciattarelliho guvernérka Portorika Jenniffer González-Colón a v minuloročných prezidentských voľbách cestovali do Pensylvánie podporiť republikánov viacerí starostovia miest z Dominikánskej republiky. 

Chlapík s motorovou pílouPrečo Argentínčania potvrdili bolestivý ozdravný kurz prezidenta Javiera Mileia

Lukáš Krivošík

Nástup latinskoamerických politikov blízkych Trumpovi 

V Latinskej Amerike sa zvyčajne striedajú politické vlny. Kým na začiatku 21. storočia vládli takmer vo všetkých krajinách ľavicové vlády, okolo roku 2010 uchopila moc pravica, aby však bola v posledných rokoch znovu nahradená ľavicou. 

Teraz však opäť prichádza politický obrat a na kontinente sa k moci dostávajú politici, ktorí majú k Trumpovi blízko. Asi najznámejším takýmto politikom je Javier Milei v Argentíne, ktorý koncom novembra výrazne posilnil svoju pozíciu vo voľbách do parlamentu. Pravidelne cestuje do Spojených štátov a jeho ozdravné programy pre argentínsku ekonomiku sú pre mnohých republikánov vzorom. Rovnako je u republikánov vítaný aj prezident Salvádora Nayib Bukele, ktorý je kľúčovým Trumpovým spojencom.

Pravicovým smerom sa koncom októbra vydala aj Bolívia, ktorá si po 20 rokoch zvolila pravicového prezidenta. Počas posledných 20 rokov tu vládlo Hnutie k socializmu, ktorého tvárou bol Evo Morales. Teraz bude na čele stáť konzervatívec Rodrigo Paz, ktorý okamžite po zvolení vyjadril želanie zlepšiť naštrbené vzťahy a spoluprácu so Spojenými štátmi. 

K rovnakej zmene môže čoskoro prísť aj v Čile, kde sa súčasnému ľavicovému prezidentovi Gabrielovi Boricovi končí mandát. Po voľbách 16. novembra sa do druhého kola dostala kandidátka komunistov a pravicový kandidát José Antonio Kast, ktorý je favoritom.