Hoci za spúšťač Nežnej revolúcie, ktorá viedla k pádu československého komunizmu, sa považuje brutálne potlačenie demonštrácie 17. novembra v Prahe, protirežimový študentský protest sa začal už deň predtým v Bratislave, vo štvrtok o 17.00 na vtedajšom Mierovom námestí. Zhruba 200 študentov prišlo na námestie, kde ich už čakali policajné autá, odtiaľ sa išlo ulicami Bratislavy, študenti žiadali slobodu a demokraciu. 

O tom, čo sa presne stalo pred 31 rokmi, sme sa rozprávali s Milanom Novotným, jedným z organizátorov študentského protestu. Milan Novotný je diplomat, dlhé roky pracoval ako riaditeľ Slovenského inštitútu vo Varšave.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v novembri 2019.
 

Ešte než prídeme k priebehu študentského protestu zo 16. novembra 1989, čo predchádzalo tomu, že sa vaša partia dala vôbec dohromady?

Boli sme generáciou študentov, ktorí prišli na Univerzitu Komenského v rokoch 1986-1987, teda v období po nástupe Michaila Gorbačova. V Sovietskom zväze sa začínal odmäk spoločenských pomerov, ktorý sa postupne prenášal do jeho satelitných štátov a táto atmosféra zastihla aj nás. Boli sme deťmi rodičov, ktorí ako mladí prežili podobný odmäk v roku 1968, hoci ten bol kratší a s odlišným koncom.

Čo ste študovali?

Žurnalistiku. Ostatní z našej partie, ktorú tvorila asi tridsiatka ľudí podobného zmýšľania, študovali taktiež na Filozofickej fakulte UK. Spájal nás odpor voči režimu, aj keď už vtedy sme mali rozdielne názory na niektoré témy. Boli medzi nami veriaci aj neveriaci, priaznivci federácie aj proslovensky orientovaní, ku ktorým som patril aj ja.

Vy ste už vtedy rozmýšľali aj o idei samostatného štátu?

O tom sme rozmýšľali minimálne. Vedeli sme, že podmienkou akýchkoľvek ďalších procesov je zmena režimu. Nesúhlas s komunizmom bol nadradený týmto úvahám.

Kde ste vlastne o všetkých týchto témach diskutovali?

„Vedeli sme, že podmienkou akýchkoľvek ďalších procesov je zmena režimu. Nesúhlas s komunizmom bol nadradený týmto úvahám.“ Zdieľať

Ako študenti sme sa spoločne stretávali na povinných prednáškach neobľúbených marxizmu a leninizmu. Už tam to posledné dva-tri roky bublalo, boli sme čoraz drzejší. Pred učiteľmi sme sa zaštiťovali sovietskymi novinami, ktoré vtedy boli omnoho otvorenejšie ako naše. Ešte nejaký čas predtým nám totiž oni sami prezentovali, že to, čo sa v nich píše, je pravdivé. Keď sa im teda naše názory nepáčili, konfrontovali sme ich s týmito novinami so slovami: „Súdruh profesor, kritizujete teda vedenie komunistickej strany v Moskve?“ Samozrejme, provokovali sme, ale keďže sme rafinovane mávali sovietskymi novinami, nemohli nás za to trestať, boli z toho len poriadne nervózni. (Úsmev.)

Našli sa medzi učiteľmi na fakulte aj takí, ktorí vás jasne podporovali?

Áno, od začiatku bol na našej strane protikomunistický učiteľ Valér Mikula. Študenti histórie si zasa pochvaľovali učiteľov Matúša Kučeru a Jozefa Nováka, ktorý prednášal heraldiku a už dva roky pred revolúciou hovoril o slovenskom dvojkríži, čo bolo v tej dobe nemysliteľné. Postupne sa teda verejne čoraz väčšmi prejavovali aj niektorí pedagógovia.

Ako študenti sme už vtedy dva-tri roky organizovali rôzne neoficiálne aktivity.

Aké napríklad?

Chodievali sme po stopách Štúrovcov na Devín, opravovali sme pamätník Milana Rastislava Štefánika v Ivanke pri Dunaji, pomáhali sme pri rekonštrukcii kláštora paulínov v Marianke, chodili na výlety do Malých Karpát spojených s diskusiami o histórii alebo na púte do Šaštína a Levoče. Popritom sme budovali vzťahy a diskutovali o spoločenských pohyboch v okolitých krajinách. Hnevali sme sa, že u nás sa nič nedeje.

Neobávali ste sa, že medzi vami sú nasadení študenti, ktorí vás sledujú?

Áno, mali sme na niektorých tipy a tým sme sa vyhýbali. Museli sme byť opatrní. V internátoch bola akási zásada, že na každom poschodí je minimálne jeden „špión“.

Nedozvedeli ste sa spätne o niekom, kto medzi vami bol s týmto zámerom?

Pravdupovediac, ani sme po tom nepátrali. Možno by sme to dnes aj vedeli zistiť, ale načo?

Kedy sa teda odohralo stretnutie, na ktorom ste si povedali, že podniknete jasne protirežimovú aktivitu?

Mladí muži na vysokých školách v druhom a treťom ročníku mali povinnosť chodievať raz do týždňa na vojenskú katedru, aby sa „zoceľovali“ a popritom nám vymývali mozgy komunistickou ideológiou. Po dvoch rokoch sme mali povinné mesačné sústredenie, ktoré pre nás vtedy vyšlo na júl 1989.

Mesiac sme boli zavretí v kasárňach v Mikulove na Morave a po večeroch sme tajne počúvali vysielanie Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Prichádzali správy o udalostiach v NDR, Maďarsku či Poľsku. Vraveli sme si, že aj my musíme niečo vymyslieť. Inšpirovalo nás vtedy motto Andreja Hlinku z čias dožívajúcej monarchie: „Schádzajme sa, diskutujme a konajme, len pre Boha živého, nemlčme a nepostávajme, lebo to zapácha hrobom...“

Čo ste sa teda rozhodli urobiť?

„Videli sme policajtov, ktorí nás fotili z okien ,justičáku‘. No mali sme v sebe taký silný hnev, že sme jednoducho nemohli odísť.“ Zdieľať

Hneď ako sme sa v septembri vrátili na univerzitu, založili sme redakčnú radu časopisu Proglas. Stretávali sme sa, pripravovali prvé číslo a zároveň si vymieňali názory. Najprv sme žiadali školu o súhlas, no nedostali sme ho, a tak sme sa rozhodli vydávať ho ako samizdat.

Postupne napätie v spoločnosti gradovalo a povedali sme si, že sa musíme vyjadriť aj verejne. Na prelome októbra a novembra začali súdne pojednávania s členmi Bratislavskej päťky. Niektorí z nás ušli aj z prednášok vedeckého ateizmu či teórie komunizmu, aby demonštrovali pred Justičným palácom. Bolo nás tam asi päťdesiat študentov. Videli sme policajtov, ktorí nás fotili z okien „justičáku“. No mali sme v sebe taký silný hnev, že sme jednoducho nemohli odísť. Keď sme videli, že v okolitých krajinách sa režim rúca, vedeli sme, že musíme svoj odpor vyjadriť aj navonok.

Kto prišiel s nápadom protestu 16. novembra?

Už pri týchto stretnutiach sme sa zhodli, že vhodným termínom by bol predvečer 50. výročia zásahu nemeckých okupantov proti pražským vysokoškolákom, ktorý sa udial 17. novembra 1939. Aj spätne sme si zrekonštruovali, že zrejme hlavnou iniciátorkou nápadu, aby išlo o pochod, bola Magda Hlaváčová, dcéra známeho kresťanského aktivistu Teodora Hlaváča.

Ako sa to potom rozšírilo medzi ostatných študentov?

Medzi nami boli viacerí, ktorí chodievali do tajných katolíckych krúžkov, ktoré sa schádzali po konšpiratívnych bytoch v Bratislave. Okrem duchovných tém sme preberali aj spoločensko-politické udalosti. Zaznelo to aj tam, rovnako i na redakčnej porade tvorcov Proglasu a ďalších stretnutiach. Za dva týždne sa to postupne rozšírilo medzi dvesto až dvestopäťdesiat študentov, ktorí síce boli preverení, ale nie natoľko, aby o tom niekto z nich neupovedomil aj políciu.

Milan Novotný v prvý deň študentského štrajku 20. 11. 1989. Foto – Boris  Strečanský

Čo sa teda presne udialo 16. novembra 1989?

O piatej sme sa stretli na Mierovom námestí (dnes Hodžovo námestie, pozn. red.), navôkol už stáli policajné autá. Je teda možné, že by sa nás tam zhromaždilo aj viac, ale tá manifestácia policajnej sily niektorých na poslednú chvíľu odradila. Išlo predsa o neohlásenú, teda nepovolenú demonštráciu, nám bolo zrejmé, že sa púšťame do nelegálnej veci, že si nás natočia na kamery a potom nás poľahky identifikujú.

Z našej strany išlo od začiatku o jasne protikomunistickú, protirežimovú akciu. V tom bol aj rozdiel oproti 17. novembru v Prahe, kde sa mala pôvodne konať spomienková manifestácia, ktorú organizovali nezávislé študentské odbory s podporou Socialistického zväzu mládeže. S požehnaním režimu sa tak mali pripomenúť udalosti spred 50 rokov, keď nacisti zastrelili študenta Jana Opletala. Pražské zhromaždenie zo 17. novembra sa napokon z hľadiska režimu zvrhlo na protikomunistickú demonštráciu. To sme však my 16. novembra nemohli tušiť, tak ako to ešte nikto poriadne netušil ani v Prahe.

Čo bolo cieľom vašej demonštrácie?

Chceli sme aj verejne ukázať, že už toho máme dosť. Už sme si nechceli viac medzi sebou šepkať, že sme proti, hodlali sme to vyjadriť nahlas.

Zaujímavé je, že sa to začalo ako demonštrácia za školské reformy.

Keď sme stáli na námestí obkľúčení policajtmi, uvedomovali sme si, s akou brutalitou ešte len rok a pol predtým potlačili komunisti Sviečkovú manifestáciu, nebolo nám teda všetko jedno. Už len skandovať akékoľvek heslá proti režimu bolo trestné.

Najskôr sme zaspievali štátnu aj študentskú hymnu Gaudeamus igitur. Policajti zazerali, my sme mali voľný len podchod, tak sme sa pochytali za ruky, išli sme podchodom, kričali sme „Chceme školskú reformu“ alebo „Nechceme jadrový reaktor“. Dnes to znie úsmevne, ale už to chcelo od nás istú dávku drzosti, o akejkoľvek reforme aj reaktore predsa rozhoduje strana a nikto iný. Z podchodu sme vyšli na Poštovú, odtiaľ sa kráčalo na námestie SNP, kde nás snímali z áut. Išli sme okolo Poľského inštitútu, kde sme pritvrdili, už sa námestím ozývalo „Slobodu, slobodu!“, o chvíľu na Primaciálnom námestí znelo heslo „Demokraciu, demokraciu!“ To som si vravel, hm, tak to sme už asi naozaj skončili. (Úsmev.)

„Z našej strany išlo od začiatku o jasne protikomunistickú, protirežimovú akciu. V tom bol aj rozdiel oproti 17. novembru v Prahe, kde sa mala pôvodne konať spomienková manifestácia, ktorú organizovali nezávislé študentské odbory s podporou Socialistického zväzu mládeže.“  Zdieľať

Ako na váš pochod mestom reagovali okoloidúci?

Reakcie boli rôzne, niektorí sa zastavili a ťukali si na čelo, boli aj takí, ktorí zatlieskali, minimum sa pridalo. Určite viacerí okoloidúci s nami vnútri sympatizovali, ale keď videli tie autá VB navôkol, príliš sa im medzi nás nechcelo. To bolo predsa prirodzené, tí ľudia mali skúsenosť so 68. rokom, 20 rokov predtým tiež zažili eufóriu, ktorú následne rozdrvili tanky. V uliciach Bratislavy ešte prevažoval strach.

Čo sa dialo ďalej?

Prišli sme na Hviezdoslavovo námestie, kde sme sa postavili do kruhu, čo bola pripomienka Sviečkovej z marca 1988. Tam už išlo do tuhého, skandovali sme „Slobodu Čarnogurskému“, „Slobodu Bratislavskej päťke“, odtiaľ sme sa vydali smerom na Vajanského nábrežie a kráčali až k univerzite. Na schodoch, kde v 68. roku zastrelili Danku Košanovú, položil Marcel Samuhel kyticu.

Ďalej sme išli k ministerstvu školstva, kde dnes sídli ministerstvo pôdohospodártsva, tam nás policajné autá uzavreli z oboch strán. Policajti  držali obušky, viacerým nám asi napadlo, aha, už to príde. Z budovy ministerstva naraz vyšiel riaditeľ odboru vysokých škôl Ján Porvazník a Gejza Šlapka (tajomník Mestského výboru KSS – pozn. red.), ktorý sa s nami začal žoviálne rozprávať.

Čo vám hovoril?

Že čo to tam robíme, prečo vystrájame na ulici, kam politika nepatrí.

Aj ste mu odpovedali?

Niekto z nás s duchaplnou iróniou reagoval, že predsa aj VOSR a víťazný Február 1948 sa robili na uliciach, my sme búrlivo zatlieskali. Šlapka pokračoval, aj som mal dojem, že má niečo v sebe. Bol tam aj redaktor televízie Pavol Jacz, ktorému sa naša odvážna spolužiačka Henrieta Hrinková na kameru vyjadrila, o čo nám ide, niečo sme povedali aj ďalší desiati. Predpokladali sme, že nič z toho nebude odvysielané, ale zhora, možno aj od Šlapku, prišiel príkaz to odvysielať, vo večerných spravodajských Aktualitách bol z toho minútu a pol trvajúci šot, samozrejme, v patričnom propagandistickom duchu.

Na fotografii sú niektorí členovia prvého vysokoškolského štrajkového výboru. Patrili doň: Svetoslav Bombík, Daniel Bútora, Magda Hlaváčová, Dionýz Hochel, Adriana Hosťovecká, Henrieta Hrinková, Milan Novotný, Rastislav Rigo, Stanislav Šimko, Radoslav Števčík. Foto – Pavol Vitko

Takže z ilegálnej akcie 200 študentov bola zrazu celoslovenská televízna udalosť. Čo vám povedali rodičia a kamaráti, keď vás uvideli v televízii ako protikomunistické živly?

Niektorým z nás volali rodičia ešte v ten večer, iným až nasledujúce ráno. Pochopiteľne, boli vystrašení, viacerým nám vraveli, že či si uvedomujeme, že so svojím štúdiom sme skončili, že pôjdeme k lopate, že nás síce nechali vykričať sa, ale potom nás zvalcujú ako ich generáciu. Opäť, nedalo sa im čudovať, oni sami už mali svoju tragickú skúsenosť zo svojej mladosti.

Celé sa to udialo vo štvrtok večer, netušili ste, čo sa stane o deň neskôr v piatok v Prahe, čo ste si vlastne najprv predstavovali, že sa v pondelok vrátite do školských lavíc?

„Niektorým z nás volali rodičia ešte v ten večer, iným až nasledujúce ráno. Pochopiteľne, boli vystrašení, viacerým nám vraveli, že či si uvedomujeme, že s naším štúdiom sme skončili.“ Zdieľať

To je dôvod, prečo na čele takýchto pohybov stoja zväčša mladí. Nemajú životné skúsenosti, sú naivní, drzí, odbojní a nemajú čo stratiť. Iste, vyhadzov zo školy je ťažká vec, ale štyridsiatnici už mali rodiny, zamestnanie, mohli prísť o prácu oni aj ich manželky či manželia, potrestať ich mohli aj cez deti, ktorým by nebolo umožnené ísť na vysoké školy. My sme si však týmto nemuseli lámať hlavu, správna vec, aj keď riskantná, nás priťahovala. Iste, keď sme sa večer videli v televízii, pochopili sme, že sa to už nemôže skončiť bez postihov. Už v piatok doobeda sa na niektorých katedrách hovorilo, že tých, ktorých bolo vidieť v televízii, si pozvú na pondelok a bude sa to riešiť.

Lenže prišiel piatkový večer na pražskej Národnej triede.

Áno. Keď sme sa to dozvedeli, cez víkend sme piati spísali prvé protestné študentské vyhlásenie.

Kto ste boli tí piati?

Adriana Hosťovecká, Andrea Červená, Radoslav Števčík, Rastislav Rigo a moja maličkosť.

Po Prahe už z vás opadol stres?

Stále sme nevedeli, ako to celé dopadne, ale ten štvrtkový 16. november bol pre nás prekročením rubikonu. Vedeli sme, že ak nás vyhodia zo školy za štvrtkový protest, už nás nemôžu vyhodiť aj druhýkrát, proste sme žiadnou ďalšou aktivitou nemali čo stratiť, kým iní ešte mohli mať obavy. Cez víkend sme preto chodili po intráku, verbovali sme študentov, aby v pondelok nešli na normálne vyučovanie, ale stretli sme sa ráno vo vstupnej hale Univerzity Komenského, kde si povieme, čo budeme robiť ďalej. Na pevné linky sme obvolávali aj Bratislavčanov.

Ráno v pondelok pred UK stáli štyria-piati spolužiaci, ktorí pred budovou odchytávali ďalších študentov a usmerňovali ich, kam treba ísť. Vo vstupnej hale sme tí piati na parapete prečítali vyhlásenie. Triasli sa nám ruky, to vyhlásenie sme si podávali, aby každý prečítal jednu vetu a niesli tak každý rovnaký diel zodpovednosti. Keďže vonku sa tvoril dav a narastal problém s dopravou, vystrašený dekan nás zavolal do auly, tá bola o chvíľu zaplnená. Žiadali sme vedenie univerzity, aby sa vyjadrilo k udalostiam v Prahe, vyhovárali sa. Preto sme ich požiadali, že ak nevedia zaujať stanovisko, nech odstúpia. Oni sa zdvihli zo stoličiek a odišli, desiati sme si sadli na ich miesta. A tak vznikol prvý vysokoškolský štrajkový výbor na Slovensku.  

Dionýz Hochel pre .týždeň napísal, že dôvodom, prečo sa študentské hnutie netransformovalo na politické hnutie, ako to dokázal v Maďarsku Viktor Orbán, bol aj ten, že ste na rozdiel od Orbána a spol. nemali skúsenosť so zahraničnými západnými školami a neboli ste na to pripravení. Súhlasíte?

„Samozrejme, sú medzi nami politické a ideologické rozdiely, niekedy sa vieme riadne pohádať. Lenže ten 16. november je pre nás doživotným putom.“  Zdieľať

Myslím, že Dino má pravdu. Treba si uvedomiť, že Československo bolo veľmi uzavreté, nedalo sa v malom podnikať, na rozdiel od Poľska a Maďarska bolo u nás cenzurované naozaj všetko. Stáže na Západe, ako ich zažili niektorí maďarskí študenti, boli u nás nemysliteľné. Chýbali nám teda skúsenosť aj medzinárodná rozhľadenosť. Sveťo Bombík, ktorý neskôr tragicky zahynul, istú víziu mal, ale nestretol sa s veľkým ohlasom. Na takúto úlohu sme sa jednoducho necítili pripravení. Napokon, iniciatívu prebrala VPN, ktorú sme na začiatku všetci podporovali, neskôr sa to začalo trieštiť.

Vaše študentské jadro neskôr rozdelila národná otázka?

Iste, aj vtedy sme mali a dodnes máme určité názorové rozdiely. My sa stretávame každý rok 16. novembra, nie vždy každý môže, niekedy nás príde 30, inokedy aj 60. Aj teraz sa stretneme, prídu ľudia z celého Slovenska, z Bruselu, Británie, Írska, Nórska. Samozrejme, sú medzi nami politické a ideologické rozdiely, niekedy sa vieme riadne pohádať. Lenže ten 16. november 1989 je pre nás doživotným putom.

Vieme, že sme sa v ťažkých chvíľach mohli na seba absolútne spoľahnúť, na to sa nedá zabudnúť. A že máme rôzne názory? Ale veď presne o to sme sa vtedy usilovali, nešlo nám o slobodu preto, aby sme ďalej pochodovali v jednom šíku a toho, kto z neho vypadne, vypudili ako podozrivého. Tú slobodu medzi nami si nekonečne vážime a verím, že nás žiadne voľby a žiadna politika nikdy nerozdelia.

Foto: Andrej Lojan, archív M. Novotný