Ako doba praje hochštaplerom

Ako doba praje hochštaplerom

Na snímke spisovateľ Jozef Banáš, ktorý si vo februári 2013 prevzal Platinovú knihu za román Sezóna potkanov. FOTO TASR - Pavel Neubauer

Jozef Banáš ma schuti rozosmial. Opäť raz nakladá celej politickej triede za rozhodnutia, ktoré kedysi sám zväzáckym tónom hájil a verklíkoval.

Bývalý poslanec a dnes bestsellerový spisovateľ, jeden z mála, ktorý si môže dovoliť žiť z predaja svojich kníh, opäť pred čitateľom odhalil, čo všetko chystá establišment: pre Aktuálne.sk napísal, že „Wall Street a zbrojárska loby víťazstvo Trumpa nedovolia“, pretože všetko, čo hlása Trump, teda dialóg s Ruskom, rozpustenie NATO a uvoľnenie napätia, je pre elity neprijateľné.

Jozef Banáš ďalej hlasom proroka opisuje, ako sa NATO usiluje vyvolať napätie v Pobaltí, a „keď sa prezidentkou USA stane overená „mierotvorkyňa“ Hillary, situácia v Pobaltí sa prudko zhorší presne podľa vzoru Ukrajina“, a keď následne vypukne vojna, tak „Litvu, Lotyšsko a Estónsko ako členov NATO budú USA nepochybne pripravené brániť do posledného estónskeho, lotyšského, litovského, poľského, nemeckého, kanadského, českého, maďarského, chorvátskeho, ale aj slovenského vojaka.“ Textík ako lusk, po pár dňoch má na facebooku takmer päťtisíc lajkov.

K Banášovmu komentáru, tomuto ani k ďalším, ktoré v posledných rokoch produkuje, už netreba nič dodávať, pretože v tomto prípade nie je zaujímavé, čo tvrdí autor, ale kto je autor.

Kto miluje NATO viac než ja?

Jozefa Banáša si vcelku dobre pamätám z rokov 2002 až 2006, keď bol poslancom pôvodne za stranu Pavla Ruska. Vo vtedajšom parlamente aj v dobovej diskusii patril k najagilnejším zástancom EÚ a NATO. Nikdy nehovoril nič originálne ani veľmi autentické, svoju štvorročnú zahraničnopolitickú kariéru si postavil na opakovaní fráz, ktoré sa v tom čase nosili v európskych aj slovenských salónoch.

Prijatie európskej ústavy, ktoré bolo v tom čase jednou z veľkých tém, bolo pre neho zárukou mieru v Európe, a keď som sa s ním ocitol v televíznej diskusii, pripadal som si ako slovenský zápecník, ktorý nikdy nepochopí šírku a hĺbku Banášovho európanstva a atlanticizmu.

Keď sa rozhodovalo, či podporiť inváziu USA do Iraku alebo byť proti spolu s Francúzmi a Nemcami, Banáš z parlamentných lavíc jednoznačne podporoval útok s tým, že iný postoj si ani nemôžeme dovoliť, pretože koalícia vedená USA by nám „veľmi silno privrela dvere do NATO, ale i EÚ“.

Preto ma pobavilo, akú pózu si Banáš našiel, ktorou to v rozhovore pre svojich nových spojencov z Rostasovho impéria Zem a Vek minulý rok oľutoval: hovoril, ako ho mrzí, že bol členom vládnej koalície, ktorá schválila inváziu do Iraku, no on sám vraj stratil ilúzie až po tom, čo zistil, že „nás Američania jednoducho oklamali pri vojne v Iraku“, a hoci očakával, že „sa Američania aspoň ospravedlnia“, „nič také neurobili“, „jednoducho to tam rozbombardovali“ a „bezpečnostnú situáciu na Blízkom východe USA výrazne zhoršili“. 

Poslanec verzus mainstreamové médiá

Pozrime si teda, ako Banáš strácal ilúzie v priamom prenose. Američania zaútočili na Irak 20. marca 2003, 9. apríla Bagdad padol a už krátko nato bolo každému jasné, že sa tam žiadne zbrane hromadného ničenia nenašli. Svet precitol. A Jozef Banáš?

Keď sa o rok a pol neskôr, v októbri 2004, diskutovalo na pôde parlamentu o Iraku, vtedajší opozičný poslanec Boris Zala na Banášovu adresu povedal, že poslancov o dianí v Iraku informuje, ako keby bol „vojenský správca Iraku“. Banáš vtedy v rozprave uznal, že dôvody na intervenciu v Iraku sa ukázali ako nepravdivé, ale podľa neho je „irelevantné dnes sa zaoberať minulosťou“ a že iracký ľud aj občania Slovenska si zaslúžia hľadať riešenia.

Tak ako Jozef Banáš dnes kritizuje mainstreamové médiá, že sa správajú ako pudlík USA a démonizujú Putinovo Rusko, tak aj v tom čase na pôde parlamentu kritizoval médiá, konkrétne za to, že prinášajú z Iraku len negatívne správy a spochybňujú úspechy USA a ich spojencov: „Z 18 irackých provincií je v desiatich úplný pokoj, v dvoch je takmer úplný pokoj. Funguje tam firma, ktorá uvádza v Iraku masovo mobilné telefóny, v Bagdade prebieha normálna verejná doprava, kde sú ako vo všetkých ostatných mestách dopravné špičky. Toto je obraz, o ktorom takmer nevieme. Opakujem, nechcem situáciu zľahčovať, ale je akosi príznačné pre médiá a, žiaľ, nielen pre komerčné médiá, ale i pre takú spravodajskú televíziu, ako je CNN, že sú atraktívnejšie správy negatívne, je atraktívnejšie ukazovať samovražedné útoky a odrezávanie hláv.“

Jozef Banáš sa v tom čase usiloval o post viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO, v novembri 2004 sa ním napokon aj stal. I to mohol hovoriť o šťastí, keďže pred pár mesiacmi sa dopustil istého faux pas. Na obede s poslancami krajín NATO povedal, že „ak je v Afganistane problém pre nedostatok vojakov, môžeme tam poslať desať divízií našich Rómov“. Samozrejme, myslel to ako vtip, doma pri pive by sa osadenstvo azda aj zasmialo, v danej situácii však prítomným zabehlo (značne znechutený bol vtedy napríklad Pavol Hrušovský).

Ale dá sa na to pozrieť aj veľkorysejšie: možno to bolo tu kdesi, keď sa začala Banášova dráha západného disidenta, ktorý sa stavia na odpor proti všadeprítomnej politickej korektnosti.

Za Turecko, proti Langošovi

Isteže, tá strata ilúzií bola postupným procesom. Ešte koncom roku 2004 Jozef Banáš, ktorý dnes označuje politikov na čele s Angelou Merkelovou kvôli utečeneckej kríze za „hlúpakov a oportunistov“, horlil za prijatie Turecka do EÚ. Opäť na pôde parlamentu predniesol: „Predsa po útoku na dvojičky bolo Turecko jednou z prvých krajín, ktoré okamžite deklarovalo pripravenosť a svoju veľmi efektívnu podporu boju proti terorizmu.“ Na poslancov KDH, ktorí odmietali podporiť začiatok prístupových rokovaní s Turkami, vytiahol aj ďalšie zničujúce protiargumenty: „Chcem povedať, že tureckí moslimovia ovládajú oveľa viac európske jazyky, ako európski kresťania ovládajú arabské jazyky.“ Svoj prejav zakončil takto: „Dovoľte preto, aby som svoje vystúpenie ukončil arabským kresťanským pozdravom: „Allahu akbar!“

Po samorozpade Ruskovej pochybnej partie sa Banáš snažil etablovať v SDKÚ. Vstúpil do Dzurindovej strany a dúfal, že sa vo voľbách roku 2006 dostane na kandidátku a zostane poslancom aj ďalšie štyri roky. Problém bol v tom, že ho tam noví spolustraníci príliš nechceli, a určite to nebolo tým, že by Banáš v tom čase precital z EÚ aj NATO.

V kariére v rámci SDKÚ mu príliš nepomohol ani jeho osobný problém po tom, čo sa prevalilo, že mal byť agentom ŠtB pod krycím menom Lotos a Dodo. Viedol osobnú vojnu s Jánom Langošom, zakladateľom a prvým riaditeľom Ústavu pamäti národa, Banáš tvrdil, že jeho podpis bol sfalšovaný, dokonca vyhlasoval, že podozrivý je sám Langoš, pretože jeho pracovisko kybernetiky úzko spolupracovalo s vtedajším Sovietskym zväzom.

Jeho politická kariéra sa končila tak trochu idiotsky, na jednej z posledných schôdzí predložil návrh na odvolanie Jána Langoša z postu riaditeľa ÚPN.

Ako ryba vo vode

Lenže bývalému komunistovi Jozefovi Banášovi treba uznať, že sa vie hýbať v každej dekáde. Rýchlo pochopil, že po konci v politike sa už neoplatí hrať muziku establišmentu, nahmatáva spodné prúdy v spoločnosti, a tie ho spoľahlivo nesú nahor. Rok po vypadnutí z parlamentu vydáva knihu Idioti v politike, s úspechom sa pasuje za toho, kto videl do zákulisia politiky a všetkých tam prekukol. Aj niektoré jeho ďalšie tituly idú na dračku, na knižný biznis má proste talent a nespútanú opovážlivosť. Hovorí o sebe ako o slovenskom Danovi Brownovi, respektíve Dana Browna označuje za amerického Jozefa Banáša.

Večný konformista, ktorý vždy zachytí ducha doby, si postupne navlieka uniformu rebela, ktorý vraj nahlas hovorí to, čo sa iní boja povedať a ktorého s nadšením citujú Zem a Vek či Hlavné správy. Riskuje asi toľko, koľko riskoval rebel Jozef Ráž v 80. rokoch, ale to je jedno, cení sa úspech, lajky a predaný náklad.

Aká doba, takí rebeli.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo