Text bol pôvodne publikovaný pri príležitosti uvedenia Zdena Cháru do Hokejovej siene slávy
Označujú ho za jedného z najunikátnejších hokejistov v histórii. Žiadny obranca neodohral v NHL toľko zápasov ako on, nikto nemal tvrdšiu strelu ako on a nikdy sa v najlepšej lige sveta nepremával vyšší hráč ako on.
Bol len druhým európskym kapitánom, ktorý priviedol svoj tím k Stanleyho poháru. V mladosti ho posielali hrať basketbal, no on začal ešte viac trénovať, aby bol lepší ako ostatní. Jeho túžba zlepšovať sa a posúvať hranice bola taká silná, že ho museli brzdiť, aby tak veľa „nemakal“. Po skončení kariéry beháva maratón, súťaží v triatlone, vystúpi na Kilimandžáro, ovláda šesť cudzích jazykov a absolvoval kurz na Harvarde.
Zdena Cháru uviedli v novembri do Hokejovej siene slávy v Toronte. Teraz jeho dres s číslom 33 vyvesili pod strop bostonskej haly TD Garden. Je trinástym hráčom, ktorého číslo Boston vyradil.
Jeho príbeh je jedným z najinšpiratívnejších vo svete športu. Ukazuje, ako sa aj bez veľkého talentu dá tvrdou prácou dostať až na absolútny vrchol.
V hokejovom svete neexistuje pre hráča väčšia pocta ako dostať sa do Siene slávy NHL. Je v nej 300 najlepších hokejistov všetkých čias, z toho štyria rodáci zo Slovenska. Chára sa pripojil k Stanovi Mikitovi, Petrovi Šťastnému a Mariánovi Hossovi.

Zdeno Chára vstúpil do Siene slávy spoločne s Duncanom Keithom, Joeom Thorntonom, Briannou Deckerovou, Jennifer Botterillovou, Daniele Sauvageauovou a Jackom Parkerom. Foto: TASR/AP
To, že sa vyše dvojmetrový obranca dočká tejto pocty, nebolo žiadnym prekvapením a už počas kariéry bolo jasné, že k tomu príde. Je jednou z najväčších osobností NHL aj slovenského športu.
Medzi ostatnými členmi Siene slávy sa nevyníma len svojou výškou, ale aj životným príbehom. Drvivá väčšina týchto hráčov bola talentovanejšia, a tak ich trenčiansky rodák musel dobehnúť tvrdou prácou. O životnej ceste slovenského obra by sa mohol natočiť film. Bol by o drine, morálke a pokore.
Chára pochádza zo športovej rodiny, jeho otec Zdeněk bol reprezentantom Československa v zápasení. Práve otcove slová naštartovali jeho veľkú kariéru. V rozhovore pre ligový web NHL spomína na to, ako mu v jedenástich rokoch otec počas sledovania šprintu na olympiáde ukazoval, že na prvých 60 až 70 metroch sú na tom všetci rovnako a rozdiel sa vytvorí až na posledných 30 metroch. Vysvetlil mu, že len tí, ktorí dokážu ísť až za bolesť, sa stanú víťazmi.
Tieto slová utkveli Zdenovi v pamäti natoľko, že definovali celú jeho kariéru. Mal túžbu zlepšovať sa a trénovať viac ako ostatní. Sám totiž priznáva, že nemal talenty, ktoré sú typické pre hokejistov, ako korčuľovanie či šikovné ruky. Hovorí, že jeho talentom bola vôľa a pracovná morálka.
V juniorských časoch na Slovensku čelil posmeškom a posielali ho hrať radšej basketbal. Aj on sám tvrdí, že bol príliš neohrabaný. Z trenčianskeho dorastu ho dokonca poslali do druholigových Piešťan. Jeho vtedajší tréner Jindřich Novotný spomína, ako dostávali opotrebovaný výstroj z trenčianskeho áčka, no Chárovi bol malý a musel hrať aj s menšou hokejkou. Na tréningoch si však pridával, pracoval viac ako ostatní a pod vedením otca trénoval aj doma.
Chára o svojich začiatkoch hovoril aj vo svojej reči počas uvedenia do Siene slávy. O takejto pocte sa mu v mladosti ani nesnívalo. „Keď vyrastáte v malom slovenskom mestečku Trenčín, o takýchto nociach sa vám nesníva. Snívate o kúsku ľadu, ktorý sa neroztopí skôr, ako skončíte s tréningom, snívate o tom, že nájdete hokejku, ktorá nie je zlomená, alebo korčule, ktoré vám ešte pár rokov vydržia.“
Neskôr si ho všimla pražská Sparta, z ktorej sa napokon v devätnástich rokoch dostal až na draft NHL. Z celkového 56. miesta si ho vybral New York Islanders.
Najskôr pôsobil v juniorskej súťaži. V tom čase býval v USA v rodine, ktorú mu našiel klub, tak ako to býva u väčšiny mladých hokejistov v zámorí. Keďže v rodine zostal aj po sezóne, našiel si dve práce, lebo jej chcel prispievať do rozpočtu. Umýval autá a pracoval v záhradách, kde sa staral o trávniky či sadil stromčeky. Na tieto časy spomínal v dokumente ČT.
Do NHL nazrel v roku 1997 a postupne sa vypracoval až na asistenta kapitána. V roku 2001 však prišla šokujúca výmena. Generálny manažér ostrovanov Mike Milbury, prezývaný za svoje kroky aj šialený Mike, poslal Cháru do Ottawy spoločne s Billom Muckaltom a voľbou v prvom kole draftu za Alexeja Jašina. Ruský útočník strávil v New Yorku päť nie veľmi úspešných sezón a po vykúpení zo zmluvy odišiel do KHL. Chára sa v Ottawe vypracoval na jedného z najlepších obrancov v NHL a klub navyše využil prvé kolo od ostrovanov na draftovanie budúcej hviezdy Jasona Spezzu. Aj preto v zámorí označili túto výmenu za najhoršiu za posledných 25 rokov.
O tom, že Chára už v tom čase patril medzi elitu, svedčí aj to, že v roku 2004 bol druhý v hlasovaní o najlepšieho obrancu sezóny. V metropole Kanady napokon zotrval do roku 2006, keď sa mu skončila zmluva a senátori pred ním uprednostnili iného obrancu Wadea Reddena.
Na trhu s voľnými hráčmi po Chárovi siahol Boston. Hneď mu zverili kapitánske céčko a vytvorili okolo neho elitný tím, ktorý dosiahol vrchol v roku 2011 získaním Stanley Cupu. Chára sa vtedy stal len druhým európskym kapitánom, ktorý zdvihol pohár nad hlavu. Dva roky predtým získal Norrisovu trofej pre najlepšieho obrancu. Následne aj cenu za líderské schopnosti.
Medveďov priviedol do finále ešte dvakrát, a to v roku 2013 a 2019. Získať Stanley Cup sa mu však už nepodarilo. Najbolestivejšie bolo preňho práve posledné finále. Vo štvrtom zápase finálovej série ho trafil puk do tváre a utrpel zlomeninu čeľuste. To ho však nezastavilo. Aj napriek tomu, že takmer nedokázal rozprávať, nasadil si prilbu s mriežkou na tvári a nastúpil na ďalší zápas. Vyslúžil si za to obrovský potlesk fanúšikov, ale aj obdiv od protihráčov a spoluhráčov.
„To bola jedna z najneuveriteľnejších vecí, akú som kedy videl. Ledva dokázal fungovať a potom hral tak, ako hral. To úplne vystihuje to, kým je, a jeho vôľu vyhrať,“ povedal spoluhráč Brad Marchand. Bruins však nakoniec prehrali v rozhodujúcom siedmom zápase.
Z Bostonu odchádzal ako legenda, zaradil sa k najlepším obrancom v dejinách klubu. Číslo 33 už zostane navždy nedotknuté. V januári budúceho roka Bruins vyvesia jeho dres pod strop štadióna. Na konci kariéry si ešte zahral za Washington a symbolicky ju ukončil tam, kde sa začala, teda v drese New York Islanders.
Úspechy zbieral aj v reprezentácii. Má dve strieborné medaily z majstrovstiev sveta v roku 2000 a 2012. Vo finále pred trinástimi rokmi strelil Rusom dva góly. V NHL odohral 1 680 zápasov, čo nedokázal žiadny iný obranca v histórii a stále drží rekord v najtvrdšej strele.

Zdeno Chára vzdal poctu Pavlovi Demitrovi po zisku striebornej medaily na MS 2012. Foto: TASR/Pavel Neubauer
Spoluhráči aj protihráči vyzdvihujú jeho pracovitosť a morálku. Bývalí tréneri spomínajú, ako ho niekedy museli brzdiť, aby tak veľa netrénoval, a vyháňali ho z posilňovne. „Makal, až sa z neho parilo. Preto sa to skončilo tak, že som mu povedal, že už robí príliš veľa. Snažil sa pracovať za všetkých ostatných,“ hovorí pre oficiálny ligový web tréner Claude Julien.
Chára priznáva, že išiel až do extrémov. „Vedel som, že som dobrý, cítil som to, ale napriek tomu som si stále hovoril: môžeš byť lepší. Pretože NHL je nebezpečné prostredie, ak zabudnete na to, že sa na vaše miesto stále tlačia ďalší a ďalší.“
V bohatej kariére sa mu nevyhli ani kontroverzné momenty. Jeho postava a spôsob hry priťahovali tvrdé súboje na hrane. Najdiskutovanejším bolo narazenie Maxa Paciorettyho. Útočník Montrealu po súboji s Chárom narazil do stĺpa s plexisklom pri striedačkách. Padol na zem a zostal nehybne ležať. Vyšetrenia ukázali zlomený stavec. Slovenský obranca čelil trestnému oznámeniu, ktoré bolo napokon zrušené. Odvtedy sa stal v Montreale nepriateľom číslo jeden, čo mu dali fanúšikovia pocítiť pri každej návšteve.
Zo slovenského pohľadu bola kontroverzná situácia s Miroslavom Šatanom. Reprezentačné legendy a kamaráti sa zrazili počas výluky v NHL, keď hral Chára za Leva Praha a Šatan za Slovan. Šatan utrpel zranenie, bodyček vnímal ako útok na hlavu a Cháru v médiách kritizoval. Chára odmietal, že by bolo išlo o faul. Tvrdil, že sa neskôr snažil dovolať Šatanovi alebo jeho rodine, ale neúspešne. Nakoniec sa udobrili pri premietaní filmu o Pavlovi Demitrovi.
Bývalí spoluhráči o Chárovi hovoria, že aj keď hral tvrdo, nikdy nemal v úmysle nikomu ublížiť, čo potvrdzuje aj samotný Big Z. O jeho povahových vlastnostiach viac napovedá aj to, že sa okamžite po príchode do Bostonu zapojil do miestnej komunity a charitatívnych akcií. Vyzdvihovaná je aj jeho inteligencia. Ovláda niekoľko cudzích jazykov – poľský, ruský, švédsky, nemecký, španielsky a anglický. Absolvoval kurz na Harvard University Business School a má aj licenciu na predaj nehnuteľností.
So športom neskončil a aj naďalej posúva svoje hranice. Už počas kariéry vystúpil na Kilimandžáro. V súčasnosti sa venuje pretekom Ironman, čo je triatlon na dlhé trate pozostávajúci z plávania, cyklistiky a maratónu. Beháva aj tradičné maratóny. Jeho silu a vytrvalosť dokazuje aj to, že v priebehu jedného týždňa ich zabehol dva.
„Iron Man je viac mentálny než fyzický. Cítite sa slabý, ale ak je vaša myseľ dostatočne silná, dostanete sa cez to. Keď je to ťažké, vtedy pretekáš srdcom. Nie nohami, nie rukami, ale dokonči to srdcom,“ hovorí.
Okrem sily, morálky a disciplíny vystihuje Cháru aj pokora a skromnosť. V žiadnom rozhovore nepovedal o nikom nič negatívne. Nepovyšoval sa a všetkých spoluhráčov bral rovnako, od nováčikov až po veteránov. Úctivo sa správal aj k novinárom a na otázky odpovedal pokojne a bez zbytočných fráz. Aj to sú vlastnosti, ktoré robia zo Zdena Cháru symbol profesionality a oddanosti športu.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.