Reflektovať každodennosť

Písať o živote kníh je zaujímavé a poučné. Písať o živote človeka nie je mnohokrát ani zaujímavé ani poučné. Ale je to potrebné. Uvedomil som si to, keď som predčasom napísal na stenu dve slová: reflektovať každodennosť.

Dotknúť sa slnka, objať ju, pobozkať pyramídy, plaviť sa jachtou okolo sveta, byť pochopený, prejsť uchom ihly, objaviť Stredozem...Takéto sú ľudské sny. Nezvyčajné, veľké, ohurujúce...

Je dobré, že snívame. Z krajiny našej každodennosti takto môžeme aspoň sporadicky unikať do krajiny našich túžob. Neviditeľnou rukou sa takto na chvíľu dotýkame iného, lepšieho sveta. V každom sne sa však skrýva záblesk tragédie. Snívame s trpkým pocitom, že naše sny sú len snami a ako také zostanú navždy neuskutočnené.
Snívame však aj z iného dôvodu; snívame preto, že sme k tomu donútení. Žijúc vo svete blikajúcich televíznych obrazoviek a šuštiacich novinových stránok, ktoré nám pred oči predkladajú len úspešných politikov a ich krásne autá, vily, dovolenky a priateľky; úspešných bankárov a ich krásne autá, vily, dovolenky a priateľky; úspešných hercov a ich krásne autá, vily, dovolenky a priateľky; úspešných ... a ich ..., nám, obyčajným ľuďom, neostáva nič iné, len snívať. O čom? Veď viete...
Takéto sny však na sebe nenesú len prizmu neuskutočniteľnosti, ale, čo je horšie, aj prizmu degradácie

Elvisovia, Frodovia a Marilyn

Sny nás môžu aj ohrozovať. Obrovská túžba po ich dosiahnutí môže zapríčiniť, že si ich začneme zamieňať s realitou. Písať o tom, aké je to nebezpečné, by bolo asi zbytočné. Prejavy psychických porúch sú dnes na dennom poriadku. Neviete si ani predstaviť koľko Hitlerov, Elvisov, Frodov či Marilyn dnes pobehuje po svete. Prirodzene, to sú už hraničné situácie. Napokon, ani ja som ešte žiadneho Froda na Hlavnej v Košiciach nestretol.(Aj keď isté známky podobnosti som u niektorých videl.) No poznám mnoho ľudí, ktorí sa priepasť medzi fikciou a realitou snažia preklenúť tzv. normálnymi spôsobmi. Sledovanie filmových „love story“, smotánok, reality show, čítanie „steeloviek“ či rekreačné oddychovanie pozeraním na dno pohára.
Viem, o týchto veciach sa nežartuje, ale nie sú aj toto dôkazy, že každý z nás sa snaží aspoň na chvíľku, akýmkoľvek spôsobom, uniknúť do svojho vysnívaného sveta, aspoň občas sa vysmiať svojej všednosti? Sny však unikajú, sny sa rozplývajú... a ostáva zas len ten nenávidený pocit všednosti.

Nekaždodenná každodennosť

Sme teda odsúdení k prežívaniu života v obmedzenom svete našej každodennej reality? Máme si každý večer líhať s vedomím, že za mnou je taký istý deň ako ten predo mnou? A tešiť sa na každú telenovelu, lebo na chvíľu budem môcť prežiť svoju vysnívanú dávku lásky? A tešiť sa z každej stránky bulvárneho plátku, lebo prežijem skvelú, neopakovateľnú megapárty, senzačnú kariéru a užijem si vzrušujúcu africkú poľovačku? A tešiť sa, že aspoň na chvíľu nie som tým, kým som, ale tým, kým by som byť chcel?

Naozaj niet šance ujsť svojej všednosti a žiť svoj sen?
„Všetko sa dá len treba chcieť, treba len chcieť“, platí aj v tomto prípade. Ale len pod jednou podmienkou: svoj sen nevšedného života dokážeme žiť len vtedy, keď svoj pohľad konečne odvrátime od svojich snov!

„???“

Áno, presne tak. Upretý na neuskutočniteľné predstavy, ktoré sú nám mnohokrát aj tak len nasilu vnucované si ani nevšímame, ako nám život uniká pomedzi prsty. Život so svojím čarom každodennosti. Ženieme sa za nedosiahnuteľnými divmi namiesto toho, aby sme objavili zázrak všednosti. Veď každý deň nám ponúka toľko zázrakov, ktoré ak by sme naplno preciťovali, nemali by sme čas a ani chuť snívať o inom.
Je čas reflektovať každodennosť a objaviť svoju nekaždodennosť v každodennosti. Stačí privrieť zrak, stíšiť hlas a otvoriť srdce... Cítite?

Imrich Gazda