Počas vysokoškolskej vedeckovýskumnej a pedagogickej činnosti sa istý čas venoval snahám o reformu slovenského pravopisu, ktorá by ho výrazne zjednodušila, vrátane odstránenia ypsilonu. V rozhovore hovorí o tom, kto a prečo ho zaviedol, ako prebiehal boj za jeho odstránenie a prečo sa to nakoniec nepodarilo.

„Odstránenie ypsilonu nie je neprekonateľná prekážka. Nejde o otázku života a smrti. Pravopis je spoločenská konvencia ako každá iná,“ hovorí František Ruščák, ktorého by reforma slovenského pravopisu aj na staré kolená potešila.

František Ruščák pôsobil viac ako 40 rokov na Pedagogickej fakulte v Prešove a neskôr na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, 12 rokov aj ako vedúci katedry slovenského jazyka a literatúry. Zaoberal sa najmä problematikou štylistiky, jazykovej kultúry, teórie vyučovania slovenského jazyka, ale aj otázkami pravopisu. V súčasnosti sa na dôchodku venuje písaniu poézie, vydal tri básnické zbierky a pripravuje ďalšiu. Žije v Prešove.

Kde sa v našej abecede nabral ypsilon?

Ypsilon sa dostal na miesto praslovanského jeru, ktorý sa dnes nepoužíva. Zásadný zlom nastal v 11. storočí, keď sa výslovnosť zjednotila tak, že sa už nerozlišovala tvrdá zadná ypsilonová a mäkká predná jotová. Hlásky i – y sa spojili zvukovou podobou do jednej, no naďalej sa rozlišovali graficky.

Anton Bernolák v roku 1787 zjednotil i a y tvrdením, že ide o ten istý zvuk, a tak je používanie dvoch rozdielnych znakov zbytočné. Bolo to rozumné a logické zdôvodnenie. Jeho slovenčina bola založená na jazyku – reči – západoslovenských vzdelancov Trnavskej univerzity a na nárečovom pozadí oravskej Slanice a jej okolia.

Štúr sa pri kodifikácii držal podobnej zásady. Už deti na základnej škole sa učia o tom, že v štúrovskej spisovnej slovenčine žiadny ypsilon nebol. Prečo sa teda ypsilon dostal do slovenskej gramatiky?

Ľudovít Štúr so samohláskou ypsilon v slovenčine nerátal, zdôvodnil to v známom spise Náuka reči slovenskej. Lenže, žiaľ, nerozhodoval o tom sám. Proti jeho názorom stál Michal Miloslav Hodža, ktorý y, ý obhajoval historickým vývinom nášho jazyka a rovnako situáciou v iných slovanských národoch. Argumentoval Ruskom, tam sa však na rozdiel od slovenčiny y a i diferencuje aj vo výslovnosti. Tento spor chcel využiť aj Ján Kollár vo svojej protislovenskej kampani. Vychválil Hodžu a jeho duchovnú tvorbu, najmä nábožné piesne v biblickej kraličtine (Kralická Biblia).

Treba si uvedomiť, že biblická čeština, ktorú používali evanjelici, bola pre Slovákov čoraz viac nezrozumiteľná. Preto sa Štúr usiloval presadiť jednotný spisovný jazyk, a to tým, že spojí evanjelický a katolícky myšlienkový prúd, ale v súlade s Bernolákovou múdrou myšlienkou.

Vieme, že za základ si zobral reč stredoslovenských vzdelancov a stredoslovenské nárečie najmä z Turca z okolia Martina. Nová spisovná slovenčina bola verejne vyhlásená 11. júla 1843 v Hlbokom za prítomnosti Štúra, Hurbana, Hodžu a ďalších.

Tento štúrovský koncept však o pár rokov neskôr narušila hodžovsko-hattalovská reforma. Prečo?

Ľudia zo Štúrovho okolia neboli s jeho úpravou pravopisu celkom spokojní. V roku 1852 sa poprední jazykovedci opäť stretli a dohodli sa na novej podobe slovenského pravopisu, hláskoslovia a tvaroslovia. Slovenčinu kodifikovali síce podľa Štúra, no s úpravami podľa návrhov Hodžu a Hattalu, ktorý bol pod silným Hodžovým vplyvom. Až prehnane silným, Hattala mu priam ruky lízal. Na stretnutí boli predstavitelia evanjelickej a katolíckej cirkvi; za evanjelikov Štúr, Hurban a Hodža, za katolíkov Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník.

Štúr bol z hodžovsko-hattalovskej reformy frustrovaný a veľmi nervózny. Svedčí o tom aj ostrý list, ktorý Hodžovi napísal. Pýtal sa ho: „Načo je nám ypsilon, keď je v našom vyslovovaní nula?“ Zdieľať

A tu je ten moment, keď v našom pravopise naplno nastupuje ypsilon. Štúr poveril sformulovaním úprav nového slovenského pravopisu Martina Hattalu, ktorý začal túto grafému silno obhajovať. Zavedenie ypsilonu zdôvodňoval ako návrat k prapôvodu slovenčiny, teda v jeho prípade zavážil čisto etymologický pravopisný princíp. Z veľkej časti bolo toto jeho rozhodnutie podmienené dobou, v ktorej žili, keď sa vymedzoval slovenský národ prostredníctvom vlastného jazyka – slovenčiny.

Samozrejme, nemôžeme celú „vinu“ hádzať iba na Hattalu. Zodpovední sú aj iní jeho spolupútnici, no práve on zostáva hlavným protagonistom – človekom, ktorý je historicky pokladaný za hlavného strojcu zavedenia písmen y, ý do slovenského pravopisu. Pre úplnosť ešte spomeňme, že v prvej polovici 20. storočia dotvoril spisovnú slovenčinu Samuel Czambel. V knihe Slovenský pravopis ustálil písmená y, ý, ä, ako aj rytmický zákon.

Ako je možné, že Ľudovít Štúr súhlasil s hodžovsko-hattalovskou reformou?

Nuž, on už v tom čase nemal iné východisko. Bol z toho frustrovaný a veľmi nervózny. Svedčí o tom aj ostrý list, ktorý Hodžovi napísal. Kritizoval ho v tom zmysle, že na to nemá právo, lebo porušuje zásady, na ktorých sa dohodli v spolku Tatrín. Pýtal sa ho: „Načo je nám ypsilon, keď je v našom vyslovovaní nula?“ Hodžovo správanie Štúra znepokojilo. Ľudovít Štúr chcel iba i, í, teda v systéme jedna graféma – jedna fonéma, oproti dnešnému aj vtedajšiemu jedna fonéma – dve grafémy.

Keď Hattala napísal Krátku mluvnicu, v ktorej obhajoval zavedenie ypsilonu, Hodža mu k tomu zagratuloval. Pre Štúra to bola zrada a veľmi ho to hnevalo. Ale treba si uvedomiť, že on nemal na starosti len otázky jazyka a pravopisu. Bol predsa aj politik, novinár a tento boj bol zrejme už nad jeho sily.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

O odstránení ypsilonu zo slovenského pravopisu sa hovorí azda od obdobia, keď bol do slovenčiny zavedený. V súvislosti s novodobými dejinami sa často spomína meno profesora Ľudovíta Nováka.

Áno. Bol to významný vedec, mal som česť poznať ho osobne. Profesor Novák bol demokraticky a kresťansky hlboko založený človek, zakladateľ Slovenskej akadémie vied a predstaviteľ nového vedeckovýskumného smeru – štrukturalizmu. Bol veľmi vzdelaný a uznávaný vo svete, mal za sebou štúdiá v Prahe a v Paríži, ovládal niekoľko jazykov. Titul profesor mu udelil prezident Masaryk.

Profesor Novák tvrdil, že jazyk je sociálny jav a pravopis má jazyku a jeho nositeľom prakticky a jednoducho slúžiť. A nie byť zdrojom trápenia. Zdieľať

Po druhej svetovej vojne bol istý čas dokonca väznený. Bol to veľký človek a špičkový vedec. O to viac rezonujú jeho vyjadrenia na tému jazyka a pravopisu. Často hovorieval, že jazyk je sociálny jav a pravopis má jazyku a jeho nositeľom prakticky a jednoducho slúžiť. A nie byť zdrojom trápenia.

Jeho pohľad na ypsilon v našej gramatike bol značne kritický. Ako sa pozeral na hodžovsko-hattalovskú reformu?

Profesor Novák takmer sto rokov po nej jednoznačne tvrdil a vedecky aj dokázal, že nové hlásky y, ä, rovnako aj diftong ô slovenčinu zbytočne skomplikovali. Týka sa to podľa neho najmä dvojice y, ý, ktorá nemá oporu vo výslovnosti. On ako jeden z pilierov slovenskej a slovanskej jazykovedy otvorene na verejných vedeckých podujatiach nie raz konštatoval, že Hattala zmaril úsilie Štúra a Bernoláka dať ľuďom jednoduchý pravopis.

Akú úpravu navrhoval?

V prvom rade odporúčal zo slovenského pravopisu vylúčiť grafémy y, ý. Ypsilon by zostal len v matematickej súvislosti typu x + y a v cudzích geografických názvoch. Ďalej navrhoval po odstránení ypsilonu v skupinách di, ti, ni, li ich mäkkosť vo výslovnosti graficky označovať mäkčeňom, napríklad ďivadlo, ťicho, ľipa... Rovnako by to platilo aj v skupinách de, te, ne, le – napríklad ďeťi, ťeleso, ňebo, ľeto...

Označovaním mäkčeňom by sa tak dalo ľahko vyhnúť prípadným ťažkostiam vo výslovnosti slov so slabikami di, ti, ni, li, de, te, ne, le – teda slová s mäkčeňom by sa vyslovovali mäkko – ťicho, ľeto, ďivadlo. Naopak, slová bez mäkčeňa, napríklad cudzieho pôvodu, prevzaté či zdomácnené, ale aj domáce, by sa vyslovovali tvrdo – demokracia, dinastia, hustí čierni dim...

Bolo by to naozaj jasné, jednoduché a logické. Profesor Novák rovnako odporúčal vynechať zo slovenčiny hlásku ä a graficky nesymetrickú dvojhlásku ô (nesymetrickú k dvojhláskam ia, ie, iu, pozn. red.).

Súhlasili by ste s tým aj vy?

Pokiaľ ide o dvojicu i/y – í/ý, tak jednoznačne. Profesor Novák bol mojím školiteľom, bol som teda jeho vedeckým ašpirantom. Rovnako ako pre Štúra, aj pre mňa boli na prvom mieste vždy žiaci. Chcel som im pomôcť. Zvlášť tým, ktorí majú strach z diktátov.

Ako učiteľ som svojim žiakom často hovorieval: „Neboj sa, len píš, keď urobíš takzvanú hrúbku, ja ti to odpustím. Ale píš.“ Zdieľať

Mnohí pociťujú k slovenskému jazyku antipatiu len preto, že ho stotožňujú s pravopisom. Keď som bol učiteľ, nikdy som žiakom zo slovenčiny nedal pätorku. Diktátov som dával minimum, len toľko, aby som naplnil normu určenú osnovami. Často som im hovorieval: „Neboj sa, len píš, keď urobíš takzvanú hrúbku, ja ti to odpustím. Ale píš.“

Na druhom mieste sú to bežní ľudia. Veď mnohí sa hanbia napísať list, žiadosť, že tam narobia chyby. Môj vlastný otec mi nikdy žiadny list nenapísal, lebo neovládal pravopis. Mama mi síce písala, keď som bol na vojenčine, ale vždy sa v závere ospravedlňovala: „Synu, prepáč, keď som urobila niekde chybu.“ A ja jej na to: „Reku, mami, nemysli na to, napíš mi, čo len chceš, a s pravopisom sa netráp.“

Mal som múdru mamu a aj ona si koľkokrát vzdychla, ako by nám pomohlo, keby nebol ypsilon. Takto to cítili obyčajní ľudia. Napríklad aj úradníci, ktorí udržiavali korešpondenciu medzi závodmi, podnikmi a hanbili sa, keď si nedokázali osvojiť pravopis.

Vy ste na túto ypsilonovú tému písali aj rigoróznu prácu. Na čo konkrétne ste zamerali svoj výskum?

V rámci rigorózneho štúdia som sa okrem iného v rokoch 1976 – 1978 venoval (aj) problematike odstránenia y, ý z nášho pravopisu. Mal som predchádzajúce 9-ročné skúsenosti z vyučovania slovenského jazyka na základnej a na strednej škole. V práci som porovnával komplexný systém textov s y, ý so systémom bez y, ý, urobil som štatistiky výskumu, ktoré jednoznačne potvrdzovali výhody pravopisu bez ypsilonu oproti pravopisu s ním.

Urobil som sociologické výskumy a prieskumy na základných a stredných školách, mnohé rozhovory s učiteľmi slovenského jazyka, ale aj so žiakmi a s ich rodičmi, ktoré sa týkali ťažkostí so slovenským pravopisom. A nakoniec som sa zameral na rozhovory s poprednými jazykovedcami slovakistami so zachytením ich vedeckých náhľadov na otázku, ako sa stavajú k potenciálnej možnosti odstrániť grafémy y, ý z pravopisu.

Výsledky som prezentoval v rigoróznej práci s názvom Aktuálne problémy slovenského pravopisu, a to pred komisiou jazykovedcov, ktorá bola zložená zo samých zvučných mien: profesori Ľudovít Novák, Ján Horecký, Ján Oravec a Ján Sabol. Prácu som si pred nimi aj v období normalizácie obhájil.

Aký názor na túto problematiku mali vtedajší jazykovedci?

Keby som to mal zhrnúť, tak v 2. polovici 60. rokov a v 1. polovici 70. rokov väčšina popredných slovenských jazykovedcov inšpirovaná okrem vlastného presvedčenia aj vedeckými a spoločenskými argumentmi profesora Nováka bola jednoznačne za odstránenie ypsilonu zo slovenského pravopisu. Okrem iných aj ľudia ako Eugen Pauliny, Ján Horecký, Ján Findra či Jozef Mistrík. Rovnako o tom bola presvedčená aj iná odborná verejnosť a nepochybne najmä bežní nositelia spisovného jazyka a jeho pravopisu. Verejná mienka bola jasne na strane reformy pravopisu.

Prečo k nej teda nikdy nedošlo?

Po obhájení rigoróznej práce prišiel za mnou profesor Novák s požiadavkou, aby som napísal na túto tému štúdiu a poslal ju do časopisu Slovenský jazyk a literatúra v škole. Hovorí mi: „Takmer všetci slovenskí jazykovedci s reformou súhlasia. Učitelia o tom už vedia. Treba vyvolať otvorenú diskusiu.“ Štúdiu som teda napísal a poslal som ju do redakcie.

Ideologické oddelenie ÚV KSS na čele s tajomníkom Ľudovítom Pezlárom zakázalo moju štúdiu o reforme pravopisu uverejniť. A nielen mne, ale všetkým jazykovedcom na celom Slovensku. Zdieľať

Žiaľ, vedúci redaktor to nechcel zverejniť len tak, pretože reč bola o významnej reforme a ja som dokonca aj v názve naznačil, že nastal konečný čas reformovať slovenský pravopis. Šéfredaktor preto šiel za svojimi nadriadenými opýtať sa na názor. V tej chvíli okamžite zasiahla vtedajšia politická moc – ideologické oddelenie ÚV KSS na čele s tajomníkom Ľudovítom Pezlárom – a štúdiu zakázala uverejniť. A nielen mne, ale všetkým jazykovedcom na celom Slovensku. Nesmeli sme k tomu napísať už ani pol slova.

Poznáte dôvod?

Zrejme to bolo aj preto, že slovo „reforma“ bolo pre komunistov toxické. Veď aj Dubček hovoril o reformách spoločnosti. Prišla normalizácia, povyhadzovali nepohodlných ľudí, niektorým zakázali písať, zavládla cenzúra. A tak reforma upadla do zabudnutia a ľudia, najmä žiaci škôl, sa s ypsilonom trápili a akiste trápia aj naďalej.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako podľa vás vnímajú tento problém ľudia v súčasnosti? Zmenila sa nejako spoločenská atmosféra?

Dnes sa mi zdá, že sa u ľudí otupilo jazykové povedomie. Pasujú sa s inými problémami, vzťah k národnému, najmä k spisovnému jazyku sa oslabuje zásluhou iných spoločensko-politických, demografických a migračných tlakov. Navyše nástupom elektronických foriem komunikácie sa vytvára akoby osobitný komunikačný fenomén a najmä komunikačný status súčasného človeka.

Nie je to naopak? Že práve dnes, keď ľudia násobne viac oproti minulosti komunikujú písanou formou, by na takúto reformu mohla byť väčšia vôľa?

Komunikačný status sa mení. Myslíte si, že ľudia si dnes jazyk viac vážia?

To nie, ale každý chce aspoň podvedome písať správne.

Ja som presvedčený, že aj v dnešných časoch by reforma ľuďom veľmi pomohla. Pri rýchlom písaní a množstve písomnej komunikácie by nestrácali čas, nemuseli by toľko rozmýšľať a vyhľadávať problematické slová v slovníkoch.

Veľkým problémom by však pri prípadnej reforme bola asi ekonomická stránka. Prepisovanie kníh, učebníc, dokladov, dokumentov či dokonca názvov miest.

Nuž áno, je tu aj ekonomická – finančná stránka, nemožno ju obísť. Po potenciálnom odstránení y, ý by sa museli meniť publikované texty akéhokoľvek štýlového a žánrového charakteru. Ale výmena by nemusela byť v zmysle hneď a teraz, ale postupne. Žiaci nastupujúci do prvých ročníkov základných škôl by sa učili pravopis už v novej podobe. Paralelne istý čas vedľa seba môžu pôsobiť dve podoby kníh. Jedna so starým pravopisom, a keď vyjde niečo nové, tak už s novým.

A doklady, dokumenty? Tie by sa prepisovali či menili rovnako postupne.

Pravopis nie je jazyk, lež grafická realizácia – písomné zaznamenávanie reči pomocou ustálených znakov – grafém. Je to otázka spoločenskej dohody. Zdieľať

Zásluhou našich národných velikánov a profesora Nováka bolo všetko dôležité k tejto téme už podložené dôkazmi, vysvetlené a vyriešené. Len je potrebná dobrá vôľa.

Neprekážala by vám zmena geografických názvov miest, pohorí, obcí?

Vôbec nie. Veď Visoké Tatri sme tu už mali. (Úsmev.) Viete, ak by sme uvažovali pragmaticky, prídeme na to, že odstránenie ypsilonu nie je neprekonateľná prekážka. Nejde o otázku života a smrti. Pravopis je spoločenská konvencia ako každá iná. Jazyk je prius, pravopis posterius.

Odporcovia ypsilonovej reformy často hovoria, že jazyk má svoju históriu, ktorú by takáto zmena znevážila.

Áno, nepochybne má náš jazyk bohatú históriu, no často aj nepokojnú, najmä na pozadí spoločenských pohybov, lebo jazyk je systémovo spätý s národom a jeho osudmi. No my primárne hovoríme o pravopise, nie o jazyku. Pravopis nie je jazyk, lež grafická realizácia – písomné zaznamenávanie reči pomocou ustálených znakov – grafém. A ako som už povedal, je otázkou spoločenskej dohody.

Nie je to tak, že človek sa pravopis naučí aj akosi automaticky fotografickou pamäťou? Kto veľa číta, tomu sa pravopis vštepí sám od seba.

V čase mojich štúdií bol riaditeľom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Štefan Peciar. Ten ako jeden z mála jazykovedcov nesúhlasil s reformou odstránenia ypsilonu, pretože tvrdil, že ľudia majú už zafixovanú optickú podobu písanej reči. To je síce pravda, no fotografická pamäť je dočasná a je skôr o zvyku, nefunguje na vedomej úrovni. Postupne sa stráca, ako sa stráca obraz na starej fotografii.

A toto má byť hodnota? V poriadku, pri procese písania nám to môže pomôcť, ale my potrebujeme rozumný základ, potrebujeme mať tieto veci vyriešené systémovo. A ako sa dá odvyknúť od kávy, dá sa odvyknúť aj od súčasnej podoby pravopisu. Mnohokrát som tiež od odporcov počul: Keď sa to naučila naša generácia, naučí sa aj ďalšia. Ale veď toto je dogmatický, spiatočnícky princíp, a nie rozumný argument.

Takže áno, keď si človek na niečo zvykne, možno sa ťažšie odvyká. Ale zároveň – koľko psychických príznakov by vďaka takejto reforme ubudlo. Pre väčšinu bežných ľudí je pravopis zložitá problematika, ktorá vstupuje aj do psychiky. Je to vážna vec. Preto si myslím, že by nám stálo za to – aj na úkor tej finančnej stránky – presadiť ju.

Ale aj iné národy majú ypsilon a nerušia ho. Prečo by sme to mali spraviť práve my?

Každý národ má svoju históriu vrátane jazykovej, ktorá by sa z historicko-jazykového povedomia ľudí nemala strácať. Ak by sa u nás v rečovej komunikácii odlišovalo i – y vo výslovnosti, tak ani Bernolák, ani Štúr by o reforme neuvažovali.

Dnešní mladí ľudia sa ma dakedy pýtajú – to musíme mať v pravopise dve písmená na jednu hlásku? U nás boli predpoklady na odstránenie ypsilonu hneď po druhej svetovej vojne, keď sa všetko začínalo odznova vrátane vydávania kníh a podobne. Druhá vlna reformných úvah nastala v 60. rokoch minulého storočia a jej echo pokračovalo, pravda, už miernejšie, v 70. rokoch.

A prečo práve my? Na to jednoznačne ťažko odpovedať, ale u nás sme svojho času boli na to spoločensky aj ekonomicky viac pripravení, než boli iné krajiny, ale aj než sme my sami dnes. V súčasnosti som v tomto mierne skeptický.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keby sa takáto reforma pravopisu podarila, žiakom na základných školách by sa výrazne zredukoval obsah učiva. Čím by ste ho nahradili?

Viac by som so žiakmi písal a spisovne hovoril. Písať, písať, vytvárať texty, opisovať svoje zážitky, vedieť vyjadriť myšlienky, pocity. V prvom rade posilniť sloh. A vzápätí nato viac čítať, rozoberať texty, hľadať v nich hĺbku, myšlienky, naučiť sa čítať s porozumením, hovoriť o štruktúre textu. Namiesto diktátu prečítať žiakom nejaký príbeh a potom sa o ňom rozprávať. A podporovať tak pokusy o umeleckú tvorbu.

Prestali by ste deťom dávať diktáty?

To nie, diktáty majú svoj význam, ale rozhodne by som ich počet zredukoval, aby diktát pre slabších žiakov – lebo vieme, že aj takí sú – nebol postrachom. Dokonca som sa stretol s prípadom, keď žiak nechcel ísť na hodinu slovenčiny zo strachu pred diktátom, viem to od jeho rodičov.

Ak sa žiak pri písaní najviac sústreďuje na správne i, y a unikne mu napríklad čiarka, nie je to dobre. Čiarka je totiž pre zmysel vety či výpovede omnoho podstatnejšia. Zdieľať

Ak sa žiak pri písaní najviac sústreďuje na správne i, y a unikne mu napríklad čiarka, nie je to dobre. Čiarka je pre zmysel vety či výpovede omnoho podstatnejšia, pretože zabezpečuje jej sémanticko-skladobnú segmentáciu. Nie každá časť vety je rovnako dôležitá.

Podľa toho, čo ste povedali, vybrané slová asi nepatrili k vašej obľúbenej učebnej látke.

Vybrané slová, prosím vás, čo je to za nezmysel? Na fakulte v Nitre učil človek, ktorý bol silno naladený proti nami navrhovanej reforme. Začal písať články na dokázanie, že pravopis sa dá naučiť aj hravo a s radosťou. Vymýšľal riekanky, napr.: „Sychravo je, dážď sa leje, nevysychá lúka, / sýkorka sa celá chveje, / syseľ z diery kuká.“ (Smiech.) Pýtal som sa a pýtam sa aj dnes: takéto naivné veršíky sú cesta, ako naučiť žiakov ypsilon? Samozrejme, súhlasím, aby sa žiaci učili naspamäť recitovať, ale zmysluplné básne, ozajstnú poéziu, a nie toto.

Ako by sa podľa vás takáto reforma dala presadiť? Politicky?

Mám dojem, že Slovensko – ani dlhodobo, historicky – nemá šťastie na múdrych politikov. Tí dnešní by povedali – priam ich počujem: Teraz máme na programe vážnejšie veci, než je otázka pravopisu.

Zároveň mám v poslednom čase taký pocit, že ľudia sú už ku všetkému apatickí. Asi najzrelší pohľad by na to mohli mať mladé rodiny, kde rodičia vidia svoje deti, ako sa trápia s ypsilonmi. Tam vidím potenciálnu vôľu a vytváranie tlaku zdola.

Život bez ypsilonu by bol v písomnej komunikácii jednoduchší. Deti v škole by sa ľahšie naučili pravopis, mali by menej diktátov a podobne. Ale základ je, aby sa v nich upevnilo jazykové povedomie slovenčiny ako reprezentačného znaku nášho národa. Bez jazyka by nebol národ. Slovenčina je náš jazyk, žijeme s ním a mali by sme si ho vážiť. A to bez ohľadu na pravopis.