Desivý prieskum Nechce už mladá generácia demokraciu?

Prieskum, ktorý desí. Mladí prestávajú veriť v demokraciu. Demokracia pod tlakom nielen zvonku, ale aj zvnútra.

Tak písali médiá o štúdii publikovanej inštitútom YouGov na tému podpory demokracie v najmladšej vekovej kategórii 16 – 26 rokov vo vybraných európskych krajinách.

Prečo boli výsledky také „desivé“? V priemere 21 percent mladých vyhlásilo, že „za určitých okolností“ je autoritársky systém lepší ako demokracia, ďalších v priemere 8 percent si myslí, že to na ich život nemá vplyv. Bezvýhradnú vieru v demokraciu deklarovalo len v priemere 57 percent (najhorší výsledok okolo 50 percent bol v Poľsku, vo Francúzsku a v Španielsku, najviac „prodemokratickí“ sú mladí Nemci).

Prieskum bol vykonaný v šiestich krajinách EÚ a vo Veľkej Británii. „Nové“ členské štáty reprezentovalo len Poľsko.

Ponechajme teraz bokom, či sú tieto čísla naozaj nejako alarmujúce, ako o prieskume píše napríklad britský The Guardian alebo poľská Rzeczpospolita. Čiastočne v tom „zdesení“ asi zaznievajú zvyšky liberálnej viery v nekonečný pokrok ľudstva: malo to byť predsa tak, že každá generácia (rovnako ako každá technická novinka) bude zase o krok bližšie ideálnej osvietenej spoločnosti.

Nechajme bokom aj úplne relevantnú politicko-filozofickú otázku, či „za určitých okolností“ naozaj nie je lepšia autoritárska vláda. (Spomeňme si napríklad na Nemecko v roku 1933. Prekážal by nám puč nejakého konzervatívneho generála, ktorý by nebol dopustil nástup NSDAP k moci po vyhratých voľbách?) 

Skôr sa skúsme zamyslieť, aké faktory môžu dôveru v demokraciu v dnešnej mladej generácii oslabovať.

Povrchné vysvetlenie

Autori prieskumu nám odpoveď podsúvajú. Prof. Thorsten Fass z Berlínskej slobodnej univerzity v tlačovej správe k projektu vysvetľuje, že „medzi ľuďmi, ktorí sa vidia politicky napravo od stredu a cítia sa ekonomicky znevýhodnení, podporuje demokraciu len jeden z troch“.

Z tohto hľadiska by prieskum dobre zapadal do obrazu populistickej „vzbury davu“ ohrozujúcej západný svet, ktorú poháňa ekonomická nestabilita a skrze ktorú sa prejavuje odveká „autoritárska mentalita“ časti ľudského rodu.

Pridať by sme k tomu mohli fascináciu „surovou“, priamočiarou silou a opovrhnutie slabosťou, ktoré na jednej strane nepochybne rezonujú v niektorých častiach sociálnych sietí (pozri fenomén Andrewa Tatea), a ich politické prejavy, na ktoré bez problémov narazíme v estetike a vo vyjadreniach zástupcov hnutia MAGA či iných alt-rightových zoskupení.

Podľa známeho amerického komentátora Roberta Kagana, ktorý vlani publikoval esej o „návrate silných mužov“, ide o nové prejavy dobre známeho „autoritárskeho ducha“ s jeho nenávisťou k liberálnemu poriadku rôznymi spôsobmi obmedzujúcemu politickú moc.

Veľký rozvod demokracie a liberalizmuNa Západe sa rozpadá manželstvo, ktoré malo trvať naveky

Maciej Ruczaj

Čo ľudí znepokojuje

No nie je to príliš ľahká cesta? Autori prieskumu nám nikde neoznamujú, akým spôsobom demokraciu definujú a či vôbec s nejakými vysvetľujúcimi definíciami v priebehu prieskumu pracovali. Pritom v dnešnej realite sa slovo „demokracia“ stáva skôr krycím pojmom pre konglomerát predstáv, často pomerne protichodných.

Z tohto hľadiska stojí za to povšimnúť si odpoveď na iné otázky prieskumu: vo všetkých krajinách je viac mladých nespokojných ako spokojných s demokraciou vo svojich krajinách (jediná výnimka: Veľká Británia), prevažná väčšina vo všetkých krajinách si myslí, že systém si zaslúži minimálne opravy, ak nie zásadnú zmenu.

Zároveň veľmi málo z nich očakáva, že nejaká taká korektúra v najbližšom období príde, a poukazuje na to, že vlády a EÚ sa zaoberajú „triviálnymi vecami“ namiesto toho, aby riešili najdôležitejšie problémy. Medzi nimi na prvom mieste – s najväčším nárastom v posledných rokoch – je otázka migrácie (v ďalšom slede ekonomická situácia, obranyschopnosť a klimatická kríza).

Tento nátlak na efektivitu vládnutia, ktorá sa prejavuje schopnosťou uskutočniť zmenu, je totiž v dnešnej dobe najväčšou výzvou pre demokraciu. Dotýka sa totiž oboch strán pomyselnej ideologickej barikády.

Výhrady „liberála“ a „populistu“

Pre „liberála“ hrá v predstave „demokracie“ čoraz menšiu úlohu zastupiteľský princíp a zásada zmeny vlády prostredníctvom slobodných volieb a, naopak, väčšinu priestoru v súčasnej vízii toho, čím je demokracia, si ukrajujú koncepcie právneho štátu ako obhajcu skupinových a individuálnych práv.

Demokratický volebný proces je zdĺhavý, nespoľahlivý a neustále hrozí „zničením demokracie“ (teda zvolením neliberálov). Navyše si čoraz viac všímame, aký nedokonalý je systém „zástupcov ľudu“ volených na krátke volebné obdobie oproti meritokracii, „vláde expertov“ (nedávno som bol svedkom roztomilej výmeny názorov v slovenskom verejnom priestore, z ktorej jasne vyplývalo, že veľká časť diskutujúcich za ideálne stelesnenie správnej „demokratickej vlády“ považuje vládu Ľudovíta Ódora, teda nikým nevolený prechodný kabinet expertov).

Naopak, pre nespokojného priaznivca „populistov“ je hlavným prejavom európskej „demokracie“ jej zabetónovanie.

„Zúženie mainstreamu“, ako ho nazýva Václav Bělohradský, v európskej politike spôsobilo, že si voliči dlhé obdobie síce mohli vybrať medzi rôznymi stranami, ale na konci dostávali navlas rovnakú politiku nezávislú od toho, kto práve vládol.

Úmerne rozvoju mašinérie „právneho štátu“ – navyše posilneného ukotvením v nadnárodných štruktúrach EÚ a údajne nadradených princípoch „európskeho práva“ – sme potom dospeli do štádia, keď v mnohých otázkach žiadna zmena už ani v rámci súčasného systému možná nie je (pozri napríklad zápolenie Giorgie Meloni so zmenou migračnej politiky, ktoré naráža na opakovaný odpor justície – lokálnej aj európskej).

Načo je potom systém – môže sa pýtať mladý občan –, ktorý ma síce nabáda zúčastniť sa na voľbách, ale môj hlas nemôže nič zmeniť?

Vyriešenie otázky efektivity a akcieschopnosti vlády pri zachovaní demokratickej legitimity a pri naplnení pojmu občianstvo novým obsahom ako reálneho podielu na správe vecí verejných – to sú neľahké úlohy, od ktorých však závisí, či príbeh liberálnej demokracie, ako sme ju poznali, bude pokračovať.

Text vychádza paralelne aj v českom denníku Echo24.