Reportáž zo Záporožia Pri fronte kvitnú slnečnice

Slnečnice na poliach pred mestom Záporožie otáčali svoje žiarivé hlavy k západu.

Len čo sme vošli do mesta, rozozvučali sa sirény. Keď znie jedna a stíchne, je dobre. Keď znie po prvej hneď druhá, raketa letí priamo na mesto. Teraz hneď po prvej siréne zazneli výbuchy. Dvaja mŕtvi. Manželia, čo pokojne večerali vo svojom byte. 

Do rána zazneli nocou ešte tri také sirény, no už som výbuchy nepočula. Zato na dvore Chrámu Boha, Otca milosrdného v Záporoží bolo rušno. Dvaja poľskí bratia Wieslaw a Yan rozdávali chlieb a konzervy utečencom. Pridala som sa k nim a podávala chlieb do rúk starším ženám v šatkách aj mladým s deťmi na rukách.

Keď chlieb dostali všetky ženy a deti, prišli muži, čo doteraz pokojne čakali v rade. Boli tam bezdomovci, no aj učitelia či chlapi, čo mali svoje hospodárstvo, no teraz sú ich polia v bojovej zóne a oni nemôžu pracovať.

Opustili svoje domy, polia, záhrady, školy, dediny a mestá, lebo front zasiahol ich oblasť. Podľa nového zákona musia deti tieto oblasti opustiť, inak môžu byť aj bez súhlasu rodičov odvezené do bezpečia. Tak sa rodiny presunuli do Záporožia. No ďalej vycestovať nechcú. Čakajú, kým ukrajinská armáda oslobodí územie, kde majú svoje domy, a vrátia sa. V ten deň si po chlieb prišlo 1400 ľudí.

Keď chlieb dostali všetky ženy a deti, prišli muži, čo doteraz pokojne čakali v rade. Boli tam bezdomovci, no aj učitelia či chlapi, čo mali svoje hospodárstvo, no teraz sú ich polia v bojovej zóne a oni nemôžu pracovať.Zdieľať

Pár kilometrov od frontu v oblasti dediniek Široke a Svoboda pri Záporoží sme stretli a obdarovali veľa detí. Niektoré dobehli z ihriska, iné vybehli z domu, ďalšie sa bicyklovali po hrboľatých cestách. Zdalo sa to na chvíľu ako v bežnej mierovej krajine, keby sme blízke výbuchy mohli považovať iba za hrmenie vzdialenej letnej búrky. 

Oblasť je už bezpečná a život plynie pokojnejšie. Deti sa môžu hrať vonku. Do školy nechodia a ešte dlho nebudú. Školu im zbombardovali. Učia sa online doma.

Dvanásťročná Taňa mi povedala, že sa teší, keď zasa pôjde do školy, hoci nevie, ktorí z jej spolužiakov sa vrátia. Niektorí odcestovali ďaleko, dvaja kamaráti jej zahynuli vo vojne. Ale Taňa dúfa, že v novej škole sa budú učiť už po ukrajinsky, aj knižky a učebnice by chcela mať v ukrajinskom jazyku. Do vojny mali všetko iba v ruštine. 

Malý Arťom sa len usmial. On sa do školy neteší. Chce byť radšej vojakom. A odbehol s drevenou puškou na dvor. 

Mama s piatimi deťmi, najmenšia Marina má dva roky, sa usmievala aj vo chvíli, keď rozprávala o mužovi, otcovi detí, ktorý zahynul vo vojne. 

„Ako to zvládate?“
„No, žijeme.“

Deti mame vo všetkom pomáhajú. Priniesli aj svoju ukrajinskú vlajku s podpismi vojakov, čo tam boli.

Päťročný Andrjuša v dedinke Široke. Chce byť vojakom. Želal si autíčko na diaľkové ovládanie, aby mohol chodiť po poli, kde môžu byť míny. / Angelina, Kristina a Alina s mamou v dedinke Svoboda. Len čo im mama zavolala, okamžite pribehli z neďalekého ihriska pri zničenej škole. Keď nie sú hlásené rakety, hrajú sa tam aj s ostatnými deťmi. Majú prázdniny. / Táňa – 12 rokov, Miša – 11, Sašo – 9 a malý Andrjuša – 5 rokov. Deti minulý rok prišli o matku a potom im zbombardovali aj dom. Žijú teraz s otcom u starých rodičov. 

V starom dome za dedinou žijú dve ženy, mama a dcéra. Tá priniesla na rukách malého Mišu. Nemá ešte rok. Pri otázke, kde má otca, sklonila hlavu a iba ticho povedala, že jeho otec je vojak.

„Ne nash soldat, ne ukrayinsʹka, ale ya vse odno zalyshyla dytynu. Tak bulo tut na viyni i ya ne khotila vbyvaty dytynu, tak osʹ vin.“

(Nebol to náš vojak, nebol ukrajinský, ale aj tak to dieťa ľúbim. Bola tu vojna, ale ja som nechcela nechať zabiť dieťa, nechala som si ho, a tak je tu.)

Malý Miša sa ešte len učí chodiť. Nikdy nestretne svojho otca. Nepoznajú ani jeho ruské meno. A už možno ani nežije. Ale Miša žije a je Ukrajincom. 

Podľa nového zákona môžu byť deti odvezené z najviac ohrozených oblastí do bezpečia už aj bez súhlasu rodičov. Ale v tejto oblasti je to bezpečné, hoci sa deti môžu pohybovať len blízko domu, nechodia do školy a na vzdialené výbuchy na fronte si už zvykli.

Deti sa túlia k svojim mamám, vnímam, že to puto je silné. A deti poslúchajú, keď mama volá, aby prišli domov, hneď sú tam. Tu za výhovorky môžu zaplatiť draho. Čo mama a vojak povie, tu musíte dodržať.

Keď deťom rozdávam cukríky, žiaria im oči. Ale tešia sa aj mydlu či šampónu. Nikdy o Slovensku nepočuli, no keď im poviem, že peniaze na nákup cukríkov a iných vecí pre nich poslali dobrí ľudia až z Ameriky, usmejú sa. Ameriku už poznajú.

Čítajte tiež

Fyzioterapeutka, ktorá stavia na nohy ukrajinské siroty Zato, že dobrovoľne pomáham, som prišla o množstvo priateľov

Jana Holubčíková

Odborne sa venuje deťom na Ukrajine a vyslúžila si za to kritiku nielen na sociálnych sieťach, ale aj v rodine. Rozhovor s fyzioterapeutkou Zuzanou Cascino. 

Daj, Hospodin Boh, by uže byl mir

Len čo sme zastavili vo dvore drobného domu v dedinke Široke, zo slnečníc vybehol chlapec s maskovacou sieťou na hlave a s drevenou puškou. Sklopil hlaveň k zemi a pokojne k nám podišiel.

„Sláva Ukrajine.“ 

S úsmevom na nás pozeral a čakal odpoveď.

„Herojom sláva.“

Len čo sme odpovedali, pustil nás ďalej. Tváril sa presne ako vojaci na kontrolných postoch pri frontovej línii, keď chcú parol, teda heslo. 

No a potom odhodil drevenú pušku a ukázal mi svojho obľúbeného psíka, čo sa volá Žuk. A ešte majú ďalších psíkov Muchtara, Riži, Danu a Rosu a maličké šteniatko, ktorému sme spolu dali meno Pes Patron.

Chlapec sa volá Andrej a má šesť rokov. Mal by ísť po prázdninách do školy, ale nepôjde. Školu im zbombardovali, je úplne rozbitá, a aj tak deti v celej tejto oblasti nechodia do školy. Je to nebezpečné. Učia sa doma online. 

Andrej má ešte dvoch bratov Mišu a Sašu a najstaršiu dvanásťročnú sestru Taňu. Mama im nedávno zomrela, tak zostali len s otcom, ktorého veľmi ľúbia. Bývajú teraz pri babke a dedovi, lebo už nemajú dom. 

Andrej mi vysvetľoval, že všetky psy „sobačky“ si už zvykli na výbuchy. Už ani neštekajú, keď počujú raketu a potom výbuch. Len musia na nich dávať pozor, keď vojaci jazdia rýchlo po ceste pred domom. Už im raz tank jedného psíka prešiel. 

„A ty, Andrjuška, sa nebojíš, keď to tu vybuchuje?“
„Ja uže tež zvykol. Ja ne boju sa.“ 

A vyliezol na strom, zavesil sa dolu hlavou a usmieval sa na mňa.

S vojakom Maximom, Michalom a „Dedom“, tak ho volajú v jednotke. Maxim bol zranený na fronte. Sprevádzal nás na ceste do ostreľovaného Orichova.

Ponad plot, nad poľom so slnečnicami, sa dvíhal kúdol dymu. Vzdialené tlmené výbuchy však neprerušili Andrejove hojdanie na strome. A to je vraj dnes veľmi pokojný deň, inokedy to búcha skoro stále. Povedala nám „babuška“ a ešte dodala, že chlapci mali hračkárske pištole, vyzerali skoro ako naozajstné.

Chlapci sa najradšej hrajú na vojakov. Ale raz ich hru zbadali vojaci z okoloidúceho auta, zastavili a, našťastie, všetko sa vysvetlilo. Tak im otec vyrobil radšej drevené pušky. 

„Tu je to nebezpečné. Nechcem, aby Andrej behal s tou maskovacou sieťou. Bojím sa, že si ho z diaľky pomýlia s vojakom.“

Chlapci mali hračkárske pištole, vyzerali skoro ako naozajstné. Ale raz ich hru zbadali vojaci z okoloidúceho auta, zastavili a, našťastie, sa všetko vysvetlilo. Tak im otec vyrobil radšej drevené pušky. Zdieľať

Staršia žena v šatke si rukou pretrela oči a ďalej chystala pelmene pre svoju rodinu a aj pre nás, hostí. Výbuchov sa už nebojí, ale o deti má strach. 

„Daj, Hospodin Boh, by uže byl mir.“

Andrej mi ešte ukázal chvost z ruskej rakety, ktorý našli neďaleko v poli a teraz ním podopierajú pluh na oranie. A tiež zaspieval neslušnú pesničku o Putinovi. Potom trochu zahanbene odbehol za otcom a tuho ho objal, tak ako sa objímajú mamy. 

Ale…

„Mamuški uže nemajeme.“

Keď som sa s deťmi lúčila, pýtala som sa ich, čo im mám nabudúce priniesť zo Slovenska, keď za nimi prídem. Odpovedali, že majú všetko, nič si neželajú. 

Iba Andrej mi ticho pošepkal, že by chcel také veľké auto na diaľkové ovládanie. 

„Aby si mohol babke s ním jazdiť po dvore?“
„Nie. Ale pošlem ho v poli pred sebou ďaleko a bude mi ukazovať cestu, kde nie sú míny.“

So slzami v očiach som to chlapča objala. Za tú chvíľu, čo sme tam boli, sme sa s Andrjuškom vzájomne prepojili. Pozeral sa na mňa očami, akými deti pozerajú na svoje mamy. Tá jeho mu veľmi chýba. A ja si ten jeho pohľad ponesiem v srdci, kým sa tam znovu nevrátim. A prinesiem mu to najväčšie auto na diaľkové ovládanie. Boh daj, aby sa s ním mohol už len pokojne hrať.

Čítajte tiež

Cesta na front Do Bachmutu nepôjdeš!

Zuzana Cascino

Dobrovoľníčka a bývalá novinárka Zuzana Cascino sa s priateľmi vydala pomôcť obyvateľom na bojovú líniu rusko-ukrajinskej vojny.

V zákopoch

Večer som sa mala stretnúť s Tatianou. Manželkou vojaka Alexandra, o ktorom som písala v článku o svojej ceste do Bachmutu. Cestovali sme vtedy spolu vlakom zo Záporožia a Alexander mi rozprával o svojom priateľovi, ktorý mu zomrel v náručí večer predtým.

Chcela som sa teraz s Alexandrom v Záporoží stretnúť. Ale, bohužiaľ, týždeň pred mojím príchodom zahynul. A tak som napísala jeho žene Tatiane. Ponúkla som jej a dvom malým dcérkam pomoc. Bývanie, prácu, vycestovanie. Alebo im priveziem niečo, čo si želajú. 

Tatiana mi najskôr napísala, že všetko majú a nič im netreba. No potom sa mi ozvala s prosbou.

Jazdí ako medik záchranár na front a chce to robiť aj po Alexandrovej smrti. Ale potrebovala by odľahčenú nepriestrelnú vestu s keramickými plátmi. Poprosila ma, či by som jej takú vedela zohnať. 

Trochu ma to zaskočilo, lebo v nepriestrelných vestách sa teda vôbec nevyznám. 

Pomohol mi žurnalista Bogdan Maksymenko z Kyjeva, ktorý s nami nakrúcal reportáž o humanitnej pomoci v dedinkách pri fronte. Vestu aj nepriestrelné pláty zohnal a ja som ich mohla odovzdať Táni.

Keď sme sa objali, bolo to, akoby bol Alexander s nami. Akoby sa aj po smrti postaral o svoju manželku. 

Táňa je krásna a obdivuhodná žena. Mohla si želať čokoľvek, no ona chcela len pomoc pri svojej službe na fronte.

Vojaci v zákopoch, to nie je žiadna romantika ako vo filmoch.

Špina. Blato. Horúčava alebo dážď. Jedlo na kolenách. Umývanie v rybníku. Pranie občas. Neustále presuny. Nad hlavou horiace nebo. Nekonečné čakanie na rozkaz. Chvíľu pod paľbou, chvíľu pokoj. 

Keď mi Michal ukazoval, kde kedysi s jednotkou býval, alebo sme sa fotili v poli so slnečnicami, kráčal vždy opatrne pred nami. Nikdy nevieš, kde „moskali“ zanechali výbušnú pamiatku.Zdieľať

A tak som na chvíľu vliezla do bunkra v zákopoch, kde chlapci spávajú, keď je chladno a nesmú opustiť pozíciu. Zo stien viseli korene rastlín. Chrobáky. Dážďovky zaliezli hlboko, lebo je horúco. A hmlovina plná tisícov vysmädnutých komárov. 

Keď mi Michal ukazoval, kde kedysi s jednotkou býval, alebo sme sa fotili v poli so slnečnicami, kráčal vždy opatrne pred nami. Nikdy nevieš, kde „moskali“ zanechali výbušnú pamiatku. 

Cestou k autu som objavila starý chlieb a konzervy. Trochu ma to prekvapilo. Ten, ktorý si to tam odložil, kým sa vráti z bojovej akcie, sa už nevrátil. A po mŕtvom sa neberie.

Na línii za frontom je dôležité pravidlo – dodržiavať pravidlá. Keď vojak povie: Tam nechoďte. Tak tam nechoďte. 

Keď vojak povie: Máte na zaklopanie na cudzie dvere v danej ostreľovanej oblasti 30 sekúnd, tak máte naozaj len 30 sekúnd. 

Keď vojak povie, že odchádzame z daného miesta, tak naozaj odchádzame.

Dostala som sa aj do zákopu. Aj som v zázemí, kde vojaci oddychujú pred nástupom na pozíciu, s nimi jedla guláš. Aj som sa bezpečne odfotila v poli slnečníc kúsok od frontu. Ale všetko v sprievode vojaka a bezpečne. 

Lenže sú aj takzvaní hráči so smrťou a tých disciplína obmedzuje. Vzrušuje ich predstava, že sa dostanú na miesta, kam si iní netrúfnu. Vzrušujú ich predmety, ktoré ničia a zabíjajú. Vzrušuje ich nebezpečenstvo a adrenalín. Ambície prevyšujú racionálne uvažovanie a pravidlá hráča obmedzujú. 

A tak sa hráč zbaví vojakov, obíde pravidlá. A zrazu sa ocitne niekde za líniou. Bez signálu, navigácie, bez označených ciest. Bez možnosti získať informácie, ktorá cesta je bezpečná bez mín ukrytých pod blatom. Kde v tých šírych poliach sa nestať terčom kvôli dronu s granátmi či vzdialenému ostreľovačovi. A vtedy sa začína tá jeho pravá hra.

A takýmto hráčom, ktorého láka blízkosť smrti, nemusí byť vojak, môže to byť pokojne vaša kamarátka na mieste šoféra. Podobných ľudí prichádza do tejto oblasti veľa.

Ruskou raketou zničený pravoslávny chrám kúsok od Orichova. Iba kríž zostal nedotknutý. 

Starenky a starčekovia

V dedinke, kam sme po takomto adrenalínovom blúdení dorazili, sa pomaly, váhavo vynárali z ukrytých domov ľudia. Asi desať väčšinou starcov a stareniek sa zhŕklo okolo našej dodávky. Keď sa mi jedna babička prihovorila, cítila som sa ako v rozprávke, no v takej nepodarenej.

„A kdeže ste sa tu, v týchto končinách, dievčatká, nabrali? Veď sem nikto nechodí. Všetko nám vozia vojaci.“

Už len mohla dodať:

„Ani vtáčika-letáčika tu nechyrovať, nieto ešte humanitárku.“

No a možno sem občas doletí aj nejaký dron, raketa či strela. Ale to som jej už vkladala do rúk balíček hygienických potrieb.

„A hrečku či makaróny nemáte?“

Nuž iba mydlo, šampón a zubné kefky.

Bezzubo sa usmiala, a tak som jej ešte zabalila fľašu čistej vody. Tej sa najviac potešila. 

Starec, čo dokríval skoro posledný, sa mračil. Na moju otázku, či sú niekde v okolí Rusi, sa zamračil ešte viac.

„Nie, naši tu už nie sú.“ 

Vložil si balíček do plátennej tašky, a kým odkrivkal, ešte mi palicou ukázal cestu naspäť. Rovno cez zablatené polia.

Tatiana, žena vojaka Alexandra z reportáže z Bachmutu. Zahynul desať dní pred mojím príchodom do Záporožia. Tatiana tiež slúži ako zdravotníčka na fronte. Chceli sme ju vziať aj s deťmi do bezpečia na Slovensko, ale jediné, čo si želala, bola odľahčená, nepriestrelná vesta. Tak sme jej ju kúpili a odovzdali. Ešte zháňame špeciálnu prilbu. / Ľudia v ostreľovanej Pavlivke si prišli vziať hlavne pitnú vodu. Tej je tu všade nedostatok. / Chvíľa pokoja na kávu po ceste na Guljaj Pole, kam sme nakoniec kvôli ostreľovaniu ciest nedošli.

Keď taký hráč alebo hráčka so smrťou rozhoduje, či vľavo, alebo vpravo na ceste v poli, o ktorom netuší, či je odmínované, spolusediaci je len jeho bezmocným rukojemníkom a nič iné mu nezostáva, len sa modliť a dúfať, že Boh si to s ním ešte nerozmyslel. Ešte vás môže vysadiť, ale uprostred tejto zóny, bez signálu a navigácie je možné, že vás už nenájdu. 

A tak som sa modlila so srdcom v dlaniach. Trochu sa mi triasli ešte dlho potom, ako sme sa vynorili z oblasti, kde sú len vojaci a aj tí nechápavo krútili hlavami, keď prechádzali na tanku okolo našej dodávky.

Ráno som s poľskými rehoľnými bratmi rozdala chlieb a konzervy viac ako tisícke utečencov. Muži, ženy, deti – tie, keď odriekli Otče náš, dostali aj sladkosti, ale tiež aj bez Otčenáša. Ich oči boli smutné, ale na môj úsmev odpovedali tiež úsmevom. Bolo to rýchle, efektívne a bezpečné. Boli medzi nimi starci, starenky aj bezdomovci, ale aj učitelia či pedikérky. Všetci rovnako utiekli pred vojnou. 

Mnohí mladí ľudia odišli kvôli vojne ďaleko a ktovie, či svojich starých rodičov ešte uvidia. No oni ich stále čakajú. A keď nechodia, potešia sa komukoľvek, kto sa pri nich na chvíľu pristaví.Zdieľať

Popoludní som v línii blízko frontu rozdala mydlá a zubné kefky. Neusmieval sa nikto, ani mne nebolo do úsmevu. 

Lebo cesty do pekla bývajú vydláždené dobrými úmyslami a mínami a na cestu k milovaným do neba sa spolucestujúci nemajú brať.

V oblasti frontu a blízko neho v dedinkách Pavlivka, Novojakohlivka, Stepnohirsk, Lukijanivske a v mnohých ďalších zostali väčšinou starší ľudia. Nechcú opustiť miesta, kde žili celý život. 

Posedávajú pred chalúpkami na starých lavičkách. Popíjajú vodičku z plechových hrnčekov. A blízke výbuchy ich už tak nestrašia. Aj slabo počujú, aj si už zvykli. 

Starenka v pestrofarebných šatách sedela na lavičke pred domom a hompáľala nohami. Možno bola v spomienkach niekde v detstve. Keď nás zbadala, potešila sa rovnako, akoby videla svoje vnučky. Aj nás tak objala. 

Mnohí mladí ľudia odišli kvôli vojne ďaleko a ktovie, či svojich starých rodičov ešte uvidia. No oni ich stále čakajú. A keď nechodia, potešia sa komukoľvek, kto sa pri nich na chvíľu pristaví. Mali radosť aj z balíčkov, no viac z toho, že sa mohli s niekým chvíľu porozprávať.

Starčekovia a starenky tiež nevedeli, kde je Slovensko. Ale Ameriku, odkiaľ otec John Zagarella posiela pomoc pre Ukrajinu, poznali a ďakovali za všetko.

Zuzana Cascino.

Rozstrieľaný pomník básnika Tarasa Ševčenka pred školou v Novojakovlivke. Guľka zasiahla priamo jeho verš: I на оновленій землі врага не буде, супостата, а буде син, і буде мати, і будуть люде на землi. (A pri obnove zeme nebude žiadny nepriateľ, protivník, ale budú synovia a budú matky a na zemi budú ľudia.)

Nádej Černihivčanov

Cestou zo Záporožia sme sa zastavili v centre Černihivska gromada. Sú to ľudia z mestečka Černihiv, ktoré je aktuálne okupované Rusmi. Títo ľudia sa pripravujú na návrat domov, len čo bude Černihiv oslobodený.

Nakupujú potrebné vybavenie do zničených ambulancií a úradov. Vedia, že po návrate nájdu mesto zničené. Rozprávali o tom, ako Rusi prišli a brali si všetko, čo sa im páčilo. Niekoho dokonca donútili vyzliecť si tričko a dať im ho, lebo sa im zapáčilo. 

„Zobrali si všetko. Autá. Pračky. Kosačky. Nástroje. Nábytok. A čo si nemohli zobrať, zničili. Vytrhali linoleum. Rozbili okná,“ so slzami v očiach mi opisuje prvé dni ruskej okupácie Luda. Rozpráva mi o chlapcovi, ktorý v noci strhol zo stožiara ruskú vlajku a dal tam ukrajinskú. Niekto ho udal a Rusi ho zbili a krvavého nútili pochodovať s ruskou vlajkou cez celé mesto.

Vidím im na tvárach, ako si premietajú miesta doma, ktoré mali tak radi. Mám obavy, že ich oči budú dlho plakať, keď uvidia svoje mesto po oslobodení.Zdieľať

„A prežil?“
„Už sme ho viac nevideli.“

Skupinka ľudí z Černihivu rozpráva o svojom meste, ktoré bolo kedysi krásne. Vidím im na tvárach, ako si premietajú miesta doma, ktoré mali tak radi. Mám obavy, že ich oči budú dlho plakať, keď uvidia svoje mesto po oslobodení. 

Ale nevzdávajú to, veria, že Černihiv rovnako ako mnohé iné zničené ukrajinské mestá zasa vyrastie do krásy.

Rovnako ako na spálených poliach pri fronte vyrástli a zakvitli slnečnice. Otáčajú svoje hlávky za slnkom. Aj ľudia nastavujú tvár svetlu nádeje, že zasa raz budú žiť pokojne a v mieri.

Titulná fotografia: Matka s piatimi deťmi Marina – 2 roky, Lisa – 17, Dima – 11, Irina, Alina – 11. Otec im zahynul vo vojne.

Autorka fotografií: Zuzana Cascino