Ján Janošovský o budúcnosti vodíka Význam má ako surovina v priemysle, spaľovať ho na výrobu energie je ekonomický nezmysel

Po veľkom „boome“ vodíkových projektov a optimizme, ktorý ich sprevádzal, nastal v ostatnom čase obrat. Približne polovica projektov podporených Európskou vodíkovou bankou za zhruba jednu miliardu eur sa skončila pred realizáciou a záujemcovia dotácie vrátili.

Problémom je na jednej strane nízka energetická efektivita vodíka, na druhej strane technológie zatiaľ nie sú v stave, aby naplnili byrokratické predpoklady a časové harmonogramy poháňané viac politickou úlohou znižovania emisií oxidu uhličitého ako hľadaním účinných energetických alternatív k fosílnym palivám.

Vodík je síce najhojnejším prvkom vo vesmíre, zároveň je však vysoko reaktívny a na Zemi ho v čistej forme nenájdeme. Jeho získavanie z vody či iných zlúčenín je natoľko energeticky náročné, že jeho opätovným spálením získame asi len polovicu energie, ktorú sme minuli na jeho získanie.

O vodíkových projektoch, budúcnosti „zeleného“ vodíka a možných alternatívach sme sa rozprávali s Jánom Janošovským zo súkromného Centra výskumu a vývoja, ktoré sa venuje aj novým energetickým alternatívam. Ján Janošovský tvrdí, že vodík má zmysel tam, kde sa využíva ako surovina, pretože ako energetický zdroj je príliš stratový. 

Začnime krátkym disclaimerom. Ako môže Centrum výskumu a vývoja, ktoré je partnerom skupiny Envien Group, významného výrobcu biopalív, garantovať nestrannosť analýzy, ktorá uprednostňuje biopalivá pred využívaním vodíka?

Samotná naša analýza sa do hĺbky nezaoberá porovnaním biopaliva verzus vodík, ale skôr fakticky sumarizuje, čo sa udialo na poli rozvoja vodíkových projektov. Recenzovali ju aj zástupcovia iných spoločností a aj Slovenskej technickej univerzity. Snažili sme sa zohľadniť všetky pohľady a verím, že nevyznieva tak, že preferuje jedno riešenie, ale apeluje na spleť riešení. Hovorí sa tomu aj technologická neutralita.

Okrem biopalivárov sme spolupracovali s mäsiarmi, so zváračmi, železničiarmi aj s kamionistami, plastármi aj oceliarmi, potravinármi aj farmaceutmi. Vodík sme vnímali ako podnikateľskú príležitosť a takto sme k problematike aj pristupovali.

Poďme teda k samotnému vodíku. Začnem citátom z vašej analýzy: „Realita ukazuje, že napriek mnohým pozitívam je vodík ako zdroj energie ekonomický aj technologický nezmysel.“ Ako ste prišli k tomuto záveru?

Začnem pozitívne, keďže tam hovoríme o „mnohých pozitívach“. Základom je, že vodík ako molekula neobsahuje uhlík. A teda základná premisa, že jeho spaľovaním nevzniká žiaden oxid uhličitý, bola dôvodom, prečo sa mu začali venovať výskumné aj biznisové zdroje.

Tvrdenie o nezmysle vychádza z pozorovania toho, ako sa v priebehu rokov vyvíjala situácia na trhu.

Každej technológii sa najprv venuje zopár nadšencov, ktorí sa ju snažia aplikovať a hľadajú investorov. Ak ich nájdu, technológia sa môže postupne aplikovať, zaujať širšie spotrebiteľské spektrum a začne byť biznisovo zaujímavá.

To sa zatiaľ nepotvrdilo. Navyše veľká časť prostriedkov – a hovoríme o stovkách miliónov eur, ktoré boli alokované na podporu týchto projektov – bola zo strany biznisu vrátená. Čiže napriek tomu, že zdroje boli k dispozícii, súkromní hráči nenašli biznismodel, v ktorom by im to dávalo ekonomický zmysel, a napokon to vyhodnotili tak, že do toho nejdú.

Nezmysel je možno prisilné slovo, ale vychádza z reality. Napríklad v Kalifornii, ktorá je známa nadšením pre všetko „zelené“, a tieto technológie tam majú aj silnú politickú podporu, sme videli postupné zatváranie vodíkových čerpacích staníc, pretože vodíkové autá sa medzi zákazníkmi skrátka nepresadili.

Vo Francúzsku v jednom meste niekoľko rokov skúšali vodíkové autobusy. Keď projekt spätne vyhodnocovali, prišli k výsledku, že elekroautobusy sú pre nich výhodnejšie. A takýchto pokusov, ktoré nevyšli, nájdeme viacero.

Ústup záujemcov od projektov Európskej vodíkovej banky je viac z biznisových dôvodov alebo sú tam aj nejaké priame technologické problémy, ktoré bránia využívaniu vodíka?

Je to kombinácia oboch dôvodov. Určite sú tam technologické problémy jednak so samotnou dodávkou technológie, stalo sa, že sa roky čakalo na dodanie povedzme elektrolyzéra od nejakého čínskeho výrobcu. Zároveň je veľkou technologickou prekážkou samotná náročnosť výroby vodíka.

Množstvo energie uloženej vo vodíku je menšie ako množstvo, ktoré minieme na elektrolýzu, ktorou ten vodík vyrábame. Takže sme v strate.

Zo začiatku boli výzvy postavené najmä na pokrytie investície, a keď na trhu nedokážete zohnať nikoho, kto by vám ten vodík kúpil aspoň za výrobné náklady, máte problém. Je to síce primárne ekonomická prekážka, ale vyvolaná technologickými parametrami.

Časť projektov odstúpilo aj pre časový harmonogram. Európska únia trvala na dodržaní určitých míľnikov a tieto projekty to nedokázali v čase rozhodnutia o dotácii dodržať.

Čiže ani nebola k dispozícii účinná technológia v tom časovom horizonte, ktorý vyžadovala Európska únia?

To má dve roviny. Niektoré projekty sa skončili preto, že si napríklad nedokázali včas zaobstarať nejaké zariadenie – povedzme, že spustenie bolo naplánované na rok 2021, na to bola naviazaná dotácia, no zariadenie prišlo až v roku 2022.

Druhá vec je nesúlad byrokratických predstáv a plánov od stola s reálnymi možnosťami existujúcich technológií.

Je možné technologicky porovnať Európu s nejakou inou časťou sveta, trebárs s USA, s Čínou, z hľadiska širšieho uplatnenia vodíka?

Problém sa začína už v definícii. Povedali sme si, že zelený vodík bude taký, ktorý vyrobíme z vody pomocou slnečnej alebo veternej elektriny, a ani Európa, ani Severná Amerika nemá také dobré podmienky na tento typ energie, ako má Afrika alebo Ázia.

Tieto regióny sú v prirodzenej výhode – týmto spôsobom dokážu vyrobiť viac pri rovnakých nákladoch, takže ich vodík je napokon lacnejší.

Fyzikálne je teda náročné, aby boli Európa a USA konkurencieschopné.

Na politickej úrovni tu je viacero faktorov. USA sa už od EÚ odpútavajú, pretože okrem podpory zeleného vodíka podporujú výrobu tzv. modrého vodíka, ktorý sa síce vyrába z uhlia alebo zo zemného plynu, ale oxid uhličitý, ktorý sa pri tom uvoľňuje, sa zachytáva a uskladňuje, resp. transformuje do iných materiálov.

To sa dá považovať za pragmatický a ekonomickejší prístup, pretože výroba modrého vodíka je lacnejšia.

V Číne to zas dostali ako politické zadanie – každý väčší veterný park musí mať aj elektrolyzér. Tým sa trh umelo stimuloval, ale aj tam sa ukázali problémy – mnohé elektrolyzéry nedosahujú výkon, ktorý majú uvedený v technických špecifikáciách.

Ján Janošovský. Foto: Postoj/Adam Rábara

Majú teda podobný problém ako v Európskej únii, kde vládne predstavy nie sú v súlade s dostupnou technológiou?

Povedzme, že vládne predstavy sú v tejto chvíli idealistické. Technológia sa tam raz možno dostane, ale nie v časovom horizonte, aký si predstavujú politici.

Ak by sme to zhrnuli – koľko peňazí Európska únia plánovala investovať do zeleného vodíka?

Výziev bolo viac. My sme analyzovali projekty v rámci tzv. IPCEI – teda výziev „významného európskeho záujmu“. Tam išlo približne o 19 miliárd eur. Lenže z týchto podporených projektov sa do ďalšej fázy, teda do reálnej investície, pustilo len asi 21 percent.

Navyše len pred pár týždňami odstúpil ďalší projekt podporený z Európskej vodíkovej banky. Z pätnástich podporených projektov v poslednej dotačnej výzve ich sedem už odstúpilo. Tých sedem malo spolu dotáciu približne jednu miliardu eur – a teda nejde o malé peniaze.

Ak som to správne pochopil, v prvom kole odstúpili skôr lacnejšie projekty a teraz chce Európska vodíková banka peniaze presunúť na drahšie, resp. s vyššou dotáciou na kilogram vodíka?

Áno, projekty sa vyberali podľa toho, koľko dotácie žiadali na kilogram vyrobeného vodíka – tzv. contract for difference. Únia prispievala určitým množstvom, rádovo v desiatkach centov na kilo.

Vybrané boli tie, ktoré si pýtali najmenej. A práve tie teraz odstupujú. Únia teda bude musieť prostriedky prerozdeliť – či už medzi ostatné projekty, alebo do nových výziev, to zatiaľ nie je známe.

Peniaze zostávajú v rámci vodíkovej infraštruktúry?

Predpokladám, že áno. EÚ priebežne reviduje pravidlá podpory, reaguje na problémy z predchádzajúcich výziev. Je teda logické očakávať, že prostriedky zostanú v oblasti vodíkových projektov.

Ak by sme sa posunuli k technickej stránke – argument, ktorým operujete aj vy, že výroba vodíka a jeho opätovná premena na energiu má veľkú energetickú stratu, sa často vyvažuje tým, že môže slúžiť na uskladnenie nadbytočnej elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorá by inak aj tak vyšla navnivoč. Aj keby sa polovica energie stratila, stále by išlo o prínos, nie?

Súhlasím – ide o tzv. riešenie curtailmentu, teda o využitie elektriny, ktorú sieť nedokáže prijať. Vodík by v tomto zmysle fungoval ako batéria – energia by sa uložila a neskôr znovu využila.

Problém však je, že elektrolyzér by nepracoval nepretržite, ale len v čase nadvýroby elektriny. To znamená, že investícia do technológie by sa zhodnocovala len pár mesiacov v roku. Časté vypínanie a zapínanie elektrolyzérov zároveň skracuje životnosť a efektivitu týchto zariadení. Tým sa výroba predražuje a je otázne, či to spotrebiteľ alebo štát dokáže zaplatiť.

Pri tomto cykle – vyrobiť vodík, uložiť ho a znovu z neho vyrobiť elektrinu – sa stráca približne polovica energie.

Prečo potom nepoužiť radšej rovno batérie, kde sú energetické straty rádovo nižšie? Sú síce tiež rizikové a pri preťažení hrozí vznietenie, ale vodík môže vybuchnúť ešte jednoduchšie. Takže otázka znie, ktorá technológia je ekonomicky aj bezpečnostne výhodnejšia.

Na Slovensku bol napríklad minister hospodárstva Richard Sulík fixovaný na vodík. Zostalo z jeho vodíkovej stratégie niečo, čo sa dá ešte uplatniť?

Mne sa javí, že aktivity okolo vodíka postupne strácajú politickú podporu. Projekty sa spomalili, termíny sa posúvali. Napríklad mapa vodíkových lokalít, ktorá mala byť hotová už pred dvoma rokmi, sa len nedávno začala realizovať.

Vnímam, že medzi politikmi nastalo isté triezvenie. Priemysel už dlhšie apeloval, že zelený vodík nemá zmysel tlačiť všade, ale len tam, kde dáva reálny význam. Táto pragmatickejšia línia začína prevládať – stratégie sa teda revidujú. Naďalej nám však zostalo niekoľko už prijatých záväzných právnych predpisov, ktoré nútia členské štáty zabezpečiť aspoň minimálny podiel vodíka na celkovom energetickom mixe.

Vodík Richarda SulíkaPlusy a mínusy ministrových vízií

Erik Potocký

Sulík sa často odvolával na Nemecko ako na akéhosi európskeho vodíkového lídra. Ako dnes vyzerá situácia s vodíkom v Nemecku, resp. v celej Európe, v reálnom biznise?

Pán Sulík nebol jediný politik mimo Nemecka, ktorý používal tento naratív. Na začiatku boli v EÚ veľké plány – vyrábať 10 miliónov ton zeleného vodíka ročne. Ukázalo sa, že to nie je reálne ani ekonomicky udržateľné. Preto sa teraz mnohí vrátane Nemecka pozerajú smerom do Afriky. Konkrétne Nemecko investuje napríklad v Maroku, kde sú podmienky na výrobu energie lepšie – dlhšie a intenzívnejšie slnečné žiarenie, stále vetry. Vodík by sa vyrábal tam a do Európy by sa dovážal.

Jeho preprava je síce dosť nebezpečná, ale biznisové prostredie si to v tejto chvíli vyhodnocuje tak, že je to ekonomickejšie a konkurencieschopnejšie ako domáca výroba. Dá sa povedať, že odvážne plány sa zmenili na triezve.

Ak ešte zostaneme pri bezpečnosti – v slovenskej vodíkovej stratégii sa hovorilo, že by sa mohla využiť existujúca infraštruktúra na zemný plyn, do ktorého by sa vodík primiešaval. Je to vôbec bezpečné a technologicky reálne?

Primiešavanie sa testovalo aj na Slovensku – s pomerne dobrým výsledkom. Sieť zvládla zmes s 10 percentami vodíka. Európsky cieľ je ísť na 20 objemových percent. Názory sa rôznia, nechcem zachádzať do špekulácií o lobingu, ale faktom je, že napríklad plynári sú tomu naklonení, pretože im to dáva novú možnosť využitia existujúcej siete.

Problém však je v domácnostiach – pri vyššom obsahu vodíka sa objavili väčšie úniky plynu, teda aj bezpečnostné riziká.

Ďalší problém je fyzikálny: hoci má vodík na jednotku hmotnosti najviac energie z konvenčných palív, má veľmi nízku objemovú hustotu. Inak povedané, jeden kilogram vodíka potrebuje oveľa viac priestoru ako zemný plyn.

Keď to prerátame na objem, v jednom litri vodíka je zhruba 3,2-krát menej energie ako v rovnakom objeme zemného plynu. To znamená, že ak by sme takúto zmes chceli skladovať v zásobníku, uskladníme menej energie, pretože vodík zaberie viac miesta.

Ján Janošovský. Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovoríme o plynnom vodíku a plynnom zemnom plyne?

Áno. Celá idea primiešavania sa týka plynného skupenstva – teda využitia existujúcich plynovodov.

Aká je potenciálna zásoba energie pri stlačenom vodíku?

Závisí od tlaku, na aký sa stláča. Ale čím vyšší tlak, tým väčšie energetické náklady na stlačenie.

Preprava stlačeného vodíka je tiež finančne veľmi náročná s rizikom únikov. Pri prepočtoch nám vychádzalo, že môže pokojne zdvojnásobiť cenu vodíka. Inak povedané, k sume, ktorú zaplatíte za výrobu vodíka, treba pripočítať rovnakú sumu za to, že ho prepravíte v kvapalnej forme. Čím je vzdialenosť väčšia, tým dáva preprava v kvapalnej forme ekonomicky menší zmysel.

Čiže ak má vodík nižšiu hustotu ako zemný plyn, potrebujeme viac energie na stlačenie rovnakého objemu ako pri zemnom plyne?

V podstate áno. Presnejšie, pri rovnakom množstve energie sa viac „narobíme“ pri vodíku než pri zemnom plyne.

Ešte sa pristavím pri bezpečnosti. Vo svojich výstupoch uvádzate, že neexistuje látka, ktorú by bolo možné primiešať do vodíka, aby signalizovala únik pachom, ako je to pri plyne, ktorý bežne využívame napríklad na varenie. Z čoho čerpáte?

Americká organizácia pre bezpečnosť vydala usmernenie, že pri vodíku sa žiadna takáto látka nedá použiť – kým by ste ju zacítili, už by ste boli vo výbušnom prostredí. Vodík horí neviditeľným plameňom, takže únik je ťažko rozpoznateľný.

Boli dokonca zaznamenané pracovné úrazy, keď človek vošiel priamo do neviditeľného plameňa. NASA kedysi zisťovala úniky vodíka tak, že pracovníci prechádzali popri potrubí s metlou – a kde metla chytila plameň, tam vedeli, že uniká vodík. Je to nebezpečná látka – nevidno ju, necítiť ju a je vysoko reaktívna.

Existujú alebo sú niekde na obzore technológie, ktoré by tento problém dokázali riešiť, alebo aj to je príklad toho, keď sú želania v rozpore s fyzikou?

Vodík je najľahší prvok. Ťažko si predstaviť látku, ktorá by bola rovnako ľahká ako vodík a unikala s ním. Niektorí výrobcovia, napríklad Bosch, skúšajú svetelné detekčné systémy – keď sa zistí únik, rozsvieti sa výstražné svetlo.

Osobne to však považujem skôr za karikatúru bezpečnosti. Je veľa efektívnejších technológií, do ktorých by sa oplatilo investovať viac ako do snahy spraviť vodík bezpečnejším palivom.

To znamená, že predstava, že by vodík v budúcnosti nahradil zemný plyn v domácnostiach – na kúrenie či varenie – je podľa vás nereálna?

Úprimne – považujem to za science fiction. Je to nebezpečné a extrémne drahé. Napríklad Európska spotrebiteľská organizácia BEUC uverejnila v roku 2021 štúdiu, ktorá porovnávala rôzne typy vykurovania a ukázala, že vodíkový kotol by bol násobne drahší ako plynový či tepelné čerpadlo. 

Je teda vôbec nejaká oblasť povedzme v priemysle alebo v doprave, kde je vodík reálne využiteľný?

Z našich analýz a skúseností vyplýva, že najväčší zmysel má tam, kde sa už dnes používa – nie ako palivo, ale ako surovina. Ide o prevádzky, ktoré ho využívajú v chemických procesoch a už majú vybudovanú potrebnú infraštruktúru aj bezpečnostné opatrenia.

Na Slovensku sú najväčšími spotrebiteľmi Duslo Šaľa a rafinéria Slovnaft. Spolu ide o približne 150-tisíc ton vodíka ročne.

Pre takéto spoločnosti je to jedna z mála ciest, ako dokážu dekarbonizovať svoju výrobu. Pretože tu nehovoríme o tom, že by mohli vodík dnes získavaný zo zemného plynu nahradiť iným energetickým nosičom. Ony vodík potrebujú ako surovinu pri výrobe hnojív alebo v procese rafinácie ropy.

Ak to má byť zelený vodík, bude to nutne predražené a bude treba niekde kompenzovať nárast ceny. Používať vodík ako palivo je príliš veľký luxus.

A keď hovoríme o výrobe vodíka ako suroviny – aké sú ekonomicky porovnateľné možnosti oproti súčasnej výrobe zo zemného plynu?

Najjednoduchšia cesta je zobrať súčasnú fosílnu technológiu a doplniť ju o zariadenie, ktoré zachytáva vzniknutý oxid uhličitý. Tak vzniká tzv. modrý vodík. V tomto prípade hovoríme o náraste nákladov len v desiatkach percent – nie v násobkoch ceny.

Ďalšou možnosťou je pyrolýza metánu či biometánu, ktorú skúša napríklad nemecký BASF. V tomto procese nevzniká CO₂, ale tuhý uhlík – karbón –, ktorý sa dá ďalej využiť napríklad v batériách alebo ako pomocné hnojivo. Z environmentálneho hľadiska je to zaujímavé riešenie a viaceré firmy ho skúmajú.

Ján Janošovský. Foto: Postoj/Adam Rábara

A čo vodík z jadrových elektrární, kde vzniká ako vedľajší, de facto odpadový produkt?

Určite dáva zmysel využívať vodík, ktorý vzniká ako vedľajší produkt. Otázne je, nakoľko sa takáto výroba dá kontrolovať – teda či sa dá vyrábať vodík vtedy, keď ho potrebujeme. Nie som špecialista na tento typ, ale viem, že táto cesta sa skúma.

No tých miest, kde vzniká odpadový vodík, je pomerne dosť, aj v rafinériách. Napríklad aj Novácke chemické závody robia elektrolýzu vody, resp. soľanky, ale ich zaujíma lúh a chlór, nie primárne vodík. Ten je vedľajším produktom a, samozrejme, mohli by ho takisto zhromaždiť a využiť...

Takže aj odpadové formy výroby vodíka majú svoj potenciál.

Narazil som na štúdiu o získavaní vodíka z močoviny – z čističiek odpadových vôd alebo poľnohospodárskej produkcie. Dalo by sa to využiť?

Ak sa nemýlim, ide opäť o elektrolýzu – teda o rozklad elektrickým prúdom. Účinnosť je o niečo vyššia, ale problémom je odolnosť membrán voči znečisteniu. Otázne je, či takáto technológia zvládne dlhodobú prevádzku, keďže odpadová voda má veľmi premenlivé zloženie.

Zatiaľ neviem o žiadnej priemyselne nasadenej technológii tohto typu – je to skôr výskumná vetva, ktorú sa oplatí sledovať, ale, samozrejme, pred väčším využitím bude potrebné urobiť poctivú ekonomickú analýzu.

Získavanie vodíkaNádej na nový zdroj alebo slepá ulička energetiky?

Erik Potocký

A čo vodík v doprave? Vodíkové autá už existujú, hovorí sa aj o vodíkových nákladiakoch, kde by batérie pri súčasných možnostiach boli príliš ťažké. Je to perspektívne, ak ide v tomto prípade o využitie vodíka ako paliva?

Opäť sa pozrime na realitu trhu. Bol výrobca vodíkových kamiónov – myslím, že Nikola –, ktorý skrachoval. Predával vozidlá so stratou okolo 300-tisíc dolárov na kuse, pretože technológia bola príliš drahá.

Súhlasím, že batérie sa nehodia pre všetky typy dopravy, vodík má určité výhody, ale jeho celková účinnosť je veľmi nízka – často pod 30 percent. Kým sa vodík vyrobí, stlačí, prepraví, natankuje a potom znova spáli, minimálne polovica energie sa stratí.

V niektorých prípadoch môže mať vodík zmysel, ale existujú aj iné, čistejšie a lacnejšie riešenia – napríklad biometán a kvapalné biopalivá.

Alternatívne palivá môžu vzniknúť aj z vodíka – napríklad proces HVO, kde sa rastlinný olej spracuje vodíkom a vznikne palivo kompatibilné s novšími naftovými motormi. Ale aj klasické biopalivá, ktoré sa vyrábajú na Slovensku, sú ekonomicky výhodnejšie než vodík. Ich využitie v čistej forme síce vyžaduje úpravu motora, ale aj keď zahrnieme tieto náklady, biopalivá sú stále lacnejšie ako trucky na vodík.

Testy kamiónov na stopercentné biopalivo preukázali, že ide o funkčné riešenie. Vodík síce má potenciál, ale je taký drahý, že prehráva v konkurencii.

Mimochodom, vodíkové autá nie sú novinkou – prvé vzniklo už v 60. rokoch. Nie je to teda nejaká nová technológia, ktorá musí len dozrieť. Problémom sú vysoké obstarávacie a prevádzkové náklady, ktoré sa dodnes nepodarilo odstrániť.

Nehrozí však pri biopalivách niečo, pre čo sa na Slovensku vžilo označenie „biomasaker“, teda využívanie zdravých lesov na výrobu biomasy alebo zaberanie pôdy na pestovanie technických plodín na úkor potravín?

Rozumiem tej obave. V minulosti sa to dialo, ale trh aj legislatíva na to reagovali. Zaviedli sa prísne štandardy a certifikácie udržateľnosti. Pri elektromobiloch sa napríklad emisie „na výfuku“ počítajú ako nulové, pri biopalivách musíte preukázať mnoho rôznych ukazovateľov – napríklad že nebola zneužitá pôda, resp. nedošlo k odlesňovaniu, zahrnuté musia byť emisie vznikajúce pri pestovaní plodín a ich preprave a podobne. Limitované je aj použitie biopalív z energetických plodín.

Problémom je skôr lacný dovoz z Ázie, kde sa pôvod surovín ťažšie overuje. Zistilo sa napríklad, že jedna krajina exportovala viac suroviny, než dokázala reálne vyprodukovať – čo naznačuje manipuláciu.

Na európskom trhu sa však bez certifikácie prakticky nedá fungovať. Aj samotné firmy si ju vyžadujú. Regulácia biopalív sa za uplynulú dekádu zásadne sprísnila.

Aký má vplyv na dostupnosť a ceny potravín, ak sa pôda využíva na pestovanie technických plodín?

Existujú štúdie, ktoré ukazujú, že biopalivá môžu mať dokonca pozitívny efekt, pretože farmárom zabezpečujú stabilný dopyt po ich plodinách. V krízových situáciách môžu produkciu prepnúť z technickej na potravinársku, čo zvyšuje potravinovú odolnosť.

Samozrejme, debata bude vždy – no legislatíva aj trh smerujú k využívaniu odpadových surovín. Napríklad použitý kuchynský olej je vynikajúca surovina na biopalivo a jeho využitie sa dokonca bonifikuje. Rovnako sa hľadajú cesty, ako spracúvať aj iné odpady – škrupiny, korienky a pod. Otázkou je vždy cena a technologická pripravenosť.

Treba si však uvedomiť, že už dnes všetci na Slovensku tankujeme čiastočné biopalivo – napríklad označenie B7 alebo E10 znamená podiel biopalív v palive. Vďaka tomu sa ročne ušetria státisíce ton CO₂. Biopalivá dnes preto tvoria približne 90 percent obnoviteľnej energie spotrebovanej v doprave.

Biopalivá sú momentálne ekonomicky najznesiteľnejšou cestou pre spotrebiteľa, najmä keď predaje elektromobilov klesajú a infraštruktúra nabíjania zaostáva.

Farmár však nemôže len tak predávať technickú plodinu ako potravinársku, napríklad používanie pesticídov, herbicídov a iných látok má iné normy v prípade technických plodín ako v prípade potravinárskych.

V prípade niektorých plodín súhlasím. Skôr ide o to, že pôda sa využíva a farmár ostáva aktívny, takže má pripravené zázemie na prechod, ak by bolo treba. Na rozdiel od situácie, keď by tú pôdu povedzme predal a následne by sa zmenila na stavebný pozemok.

No napríklad repka sa na Slovensku pestuje v kvalite, ktorá umožňuje jej flexibilné umiestnenie na trh. Je v záujme farmárov mať možnosť zvoliť si, komu ju predajú, ak z toho môžu získať vyšší profit. Biopalivá vytvárajú dodatočný dopyt po plodinách, čo posilňuje odolnosť farmárov, a teda aj potravinárstva ako takého.

Ján Janošovský. Foto: Postoj/Adam Rábara

Vráťme sa ešte na záver k vodíku. Dostali sme sa k tomu, že výroba vodíka má zmysel, ak sa využíva ako surovina, nie ako palivo. Dá sa vystopovať, kedy sa o vodíku začalo hovoriť ako o zdroji energie a kto s tým prišiel?

Myslím si, že na začiatku to bolo úprimné nadšenie – spaľovaním vodíka sa neuvoľňuje oxid uhličitý, teda je z hľadiska skleníkových plynov čistý. Z logiky veci sa zdal ideálnym palivom.

Do toho vstúpilo presvedčenie, že ak chceme technológiu rozbehnúť, treba ju podporovať dotáciami nielen vo výrobe, ale aj v spotrebe – a čakať, že sa trh sám rozbehne. To sa však nestalo.

Neobjavili sa aplikácie, ktoré by dokázali vodík ako palivo ekonomicky zmysluplne využiť. Iné technológie sa ukázali ako lacnejšie a efektívnejšie. Trh si jednoducho spočítal, že by to nebolo rentabilné, a preto sa projekty nerealizovali.

Ja to nevidím ako zlyhanie, ale ako experiment, ktorý nevyšiel. Problém je, že sa EÚ stále tvrdohlavo drží pôvodného smeru namiesto realistického prehodnotenia.

Má teda vôbec zmysel, aby Európska vodíková banka ďalej existovala, alebo by sa tie peniaze mali presunúť inam?

Zmysel má tam, kde sa vodík využíva ako surovina – teda v chemickom a hutníckom priemysle –, alebo tam, kde môže vytvárať nové kvalitnejšie produkty. Napríklad pri výrobe ocele sa vodík používa ako redukčné činidlo. U. S. Steel aj iné podniky to zvažujú – vzniká tak kvalitnejšia oceľ s nižšími emisiami. Je to zatiaľ drahé, ale má to potenciál. Pridanou hodnotu nebude to, že je to „zelené“, ale že je to kvalitnejšie. Preto by mala vodíková banka podporovať práve takéto priemyselné aplikácie – nie vodík ako palivo.