Ján Klepáč o bratislavskej kalvárii Obnovili sme ju ako priestor pre všetkých – veriacich i neveriacich

Ján Klepáč je bývalý slovenský politik, bol jedným zo zakladateľov KDH, podpredsedom Slovenskej národnej rady a riaditeľom prezidentskej kancelárie za prezidentov Michala Kováča a Rudolfa Schustera. Bol aj výkonným riaditeľom Slovenského plynárenského a naftového zväzu.

V roku 2019 spoluzaložil občianske združenie Bratislavská kalvária, ktorému sa podarilo zrealizovať obnovu historickej krížovej cesty v bratislavskom Starom Meste.

Bratislavská kalvária sa nachádza na Kalvárskom vrchu nad Pražskou ulicou. Krížová cesta sa začína na ulici Za sokolovňou a končí sa na ulici Na Kalvárii. Prístup k nej je aj z Langsfeldovej ulice.

Spomínate si na pôvodnú krížovú cestu na bratislavskom Kalvárskom vrchu?

Som rodený Bratislavčan a vyrastal som na Šancovej oproti Ymke. Spred Hlavnej stanice bolo vidno tri kríže kalvárie, vtedy to bol pahorok bez lesa. Keď som sa narodil, kalvária ešte existovala a konali sa tam pobožnosti, párkrát som sa na nich s rodičmi zúčastnil.

Kalvársky vrch sa kedysi plynulo zvažoval k železničnej trati. Keď komunisti rozhodli, že popri trati pôjde výpadovka – teda Pražská a Brnianska ulica –, odbagrovali z kopca a prvé zastavenia z krížovej cesty „padli za vlasť“. Tým sa začala jej deštrukcia. Počasie tiež spravilo svoje a, bohužiaľ, ľudia rozobrali, čo sa dalo. Tehly, kamene, sochy.

Neskôr, keď som si vzal svoju manželku a navštevovali sme jedno rodinné spoločenstvo, tak ako veľa Bratislavčanov sme na Veľký piatok chodievali na krížovú cestu do Marianky. Keď sa pred pár rokmi po Bratislave rozšírilo, že sa obnovuje krížová cesta, mnohí sa divili, že Bratislava mala krížovú cestu. Prekvapilo ma, že sa úplne vymazala z pamäti ľudí.

Ako vznikla myšlienka obnoviť ju?

Okolo roku 2000 si partia aktivistov povedala, že dajú vyrobiť aspoň litografické obrázky, pribili ich na stromy a liturgicky to mohla byť krížová cesta. Potom sa dlho nič viac nedialo.

Ja som sa do iniciatívy obnovy zapojil náhodou v roku 2019. Keď moja manželka navštívila fotoslužbu na Františkánskom námestí, kde pracuje sestra pani architektky Hantabalovej, všimla si tam plagát s nápisom, že chcú obnoviť bratislavskú kalváriu. Povedala mi o tom a zdal sa mi to výborný nápad.

V tom čase som práve oslavoval sedemdesiate narodeniny a nechcel som, aby mi ľudia nosili dary. Všetkým som napísal, že môžu miesto toho prispieť do kasičky, a ja všetko odovzdám tým, čo obnovujú kalváriu.

Bratislavská kalváriaZa komunizmu takmer zanikla, teraz vstáva z popola

Jakub Lipták

V tom čase už existoval nejaký projekt?

Nie, iba úvahy, že poďme s tým dačo spraviť. Aj manželia Hantabalovci, ktorí sú autormi dnešných zastavení, mali vtedy skromnejšiu predstavu.

S manželkou sa nám podarilo pozbierať asi šesť a pol tisíca eur. Odovzdal som im to s tým, že by sme boli radi, keby sa za to kúpil Kristov korpus na hlavný kríž na vrchu. Tak sa aj stalo a Hantabalovci ma prizvali, aby som sa k nim pridal a pomohol im zohnať na projekt peniaze.

Založili sme teda občianske združenie, ktoré pritiahlo aj ďalších ľudí, čo boli okolo kalvárie aktívni, napríklad z kresťanského združenia Sprevádzajúci.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo sa dialo ďalej?

Našej rozprave dominovalo to, že hociktorá obec na Slovensku má reprezentatívnejšiu krížovú cestu ako hlavné mesto a že je to hanba. Nehovoriac o tom, že ide o jednu z najstarších krížových ciest v strednej Európe, a je večná škoda, ako dopadla.

Keďže sa do toho nepúšťal ani štát, ani mestská časť, ani cirkev – všetci mali iné priority –, povedali sme si, že to skúsime my ako občania.

Ako prebiehalo rozhodovanie o podobe nových zastavení?

Časť ľudí v občianskom združení sa chcelo vrátiť do baroka a postaviť repliky zastavení. Máme šťastie, že z krížovej cesty zostalo veľa dochovaných materiálov, a vieme, ako zastavenia vyzerali.

Mnohým sa to nepozdávalo. Pamiatkari z Krajského pamiatkového úradu nám povedali, že štvrté zastavenie, ktoré sa čiastočne zachovalo, musí byť vrátené do pôvodného stavu. Ale čo sa týka ostatných, poradili nám, aby sme sa v treťom tisícročí nevracali k baroku, a nech sa skúsime zamyslieť nad niečím novším, čo bude pasovať aj do lesa – tie barokové zastavenia tam vznikli, keď to ešte nebolo zarastené.

Manželia Hantabalovci prišli s návrhom zastavení inšpirovaných maľbou od Albrechta Dürera Modliace sa ruky, pričom to ponúkli zadarmo ako svoj vklad pre kalváriu. Nepresvedčili však všetkých členov, viacerí stále trvali na tom, aby sme sa vrátili do baroka. To už bolo v roku 2020, keď prišiel covid. Podarilo sa nám zrekonštruovať štvrté zastavenie, ale stále nebolo jasné, čo s tými ďalšími.

Zrekonštruované štvrté barokové zastavenie, v pozadí piate zastavenie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako ste dospeli k dohode?

Keď sa neviete dohodnúť v kolektíve, tak ho rozšírite alebo doň pritiahnete iných. My sme oslovili tých, čo k tomu mali najviac čo povedať. Prvý bol arcibiskupský úrad, ktorý je vlastníkom pozemku, následne aj pamiatkari a mestská časť Staré Mesto, keďže je to pozemok sprístupnený pre verejnosť.

Arcibiskup Zvolenský bol veľmi veľkorysý a povedal nám, že nám dôveruje, a nech my rozhodneme. Pamiatkari a mestská časť od nás zasa len chceli návrh.

Obrátil som sa teda na významných architektov: Juraja Jančinu, Jána Bahnu, Martina Kusého a Pavla Paňáka. Napísal som im list, že máme takýto návrh od Hantabalovcov, a váhame, či je do toho prostredia vhodný. Oni sa vyjadrili, že je to pekne spravené, a podporili to. S týmto som prišiel na výbor občianskeho združenia a následne sa hlasovaním drvivá väčšina priklonila k tomuto projektu.

Mali ste vtedy odhad, koľko to bude celé stáť?

Vedeli sme už, aký bude tvar zastavení, ale nie materiál. Najprv sme uvažovali, že to bude mramor z Číny, no keď nám poslali cenovú ponuku, skoro sme skolabovali. Okrem toho nás na tom rušilo, že by to nebolo z jedného kusa a museli by sa tam tmeliť spoje.

Chceli sme, aby to bolo niečo kompaktné, dospeli sme k tomu, že to bude ušľachtilý betón. Jeho životnosť sa odhaduje na 300 až 350 rokov.

K dnešnému dňu všetko vrátane úprav chodníka, osvetlenia a kamier stálo 720-tisíc eur.

Ako sa vám podarilo získať prostriedky na výstavbu?

Roky som pôsobil v slovenskej politike a mal som kontakty, okrem toho som celý život pracoval v energetike a plynárenstve, kde sú ešte aj dnes bohaté firmy. Išlo teda o osobné známosti. Najväčším naším sponzorom je Nadácia SPP.

Ako ste ich presvedčili, aby podporili práve tento projekt?

Nadácia SPP má záchranu kultúrneho dedičstva v programe už dvadsať rokov. Napísal som žiadosť, všetko som zdokladoval, ale, samozrejme, rozhodlo aj to, že ma tam poznali, a vedeli, že som zárukou toho, že tie peniaze pôjdu tam, kam majú.

Samozrejme, všetko sme museli vydokladovať, okrem toho sme si založili transparentný účet, takže všetky pohyby boli viditeľné. Rolu v tom hralo aj to, že sme to poňali nielen ako obnovu liturgického priestoru, ale aj ako priestor na oddych a šport a ako obnovu histórie.

Táto kalvária má veľmi bohatú históriu, a keď dokončíme veci, na ktorých ešte pracujeme, chceme sa venovať aj osadeniu informačných tabuliek a podobne. Ide o priestor, ktorý by mal pritiahnuť všetkých Bratislavčanov bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo nie.

Zdvojené šieste a siedme zastavenie, pred ním sochy svätej Veroniky a Panny Márie, za ním základy pôvodného zastavenia. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Bolo náročné získať tých vyše sedemstotisíc?

Robím to šesť rokov, každý rok bolo treba zohnať približne stodvadsaťtisíc. Ďalšími veľkými sponzormi bola Nadácia EPH či úrad vlády počas premiéra Eduarda Hegera, ale našli sa aj fyzické osoby, ktoré prispeli väčšími čiastkami.

A potom mnohí prispeli drobnými sumami. Napríklad som bol dojatý z toho, že keď zomrel istý pán, vdova, čo po ňom ostala, povedala všetkým, nech nenosia kvety, ale nech to pošlú na kalváriu. Aj Dunaj sa skladá z potokov a ja si vážim každý takýto vklad.

Ale počas tohto obdobia najprv prišla korona, potom vojna na Ukrajine, takže sa mi ťažko zháňali peniaze. Tri roky z toho bola naozaj makačka.

Ako prebiehala výstavba zastavení?

Bolo to náročné, museli sa použiť päťstokilové debnenia a betón sa tam nalieval cez stopäťdesiatmetrovú hadicu. Mali sme problém na to nahovoriť firmu, ale nakoniec sa na to podujala firma Maro, s. r. o. Betón sa miešal v Senci, no betónovalo sa na kalvárii, kde bol teplotný rozdiel aj dva stupne. Museli sme si telefonovať, koľko bolo práve stupňov, betón nesmel byť ani príliš hustý, ani riedky.

Počas výstavby sa našli aj niektoré pozostatky starých zastavení, o ktorých ste nevedeli, že tam sú. Ako to zasiahlo do celého projektu?

Klasická krížová cesta má štrnásť zastavení tak ako aj táto obnovená. Z toho jedno je barokové, jedno je Golgota, jedno je Boží hrob a jedno je zdvojené – šieste a siedme.

Ostatné sa robili ako opakovaný projekt, a keď sme povedzme na mieste našli schody zo starého zastavenia, tak sme ich priznali. Pri zdvojenom šiestom a siedmom zastavení sú osadené repliky sôch svätej Veroniky a Panny Márie, ktorých originály sú v mestskom múzeu, no sú dosť poškodené.

Na základe nich sme uzavreli spoluprácu s Vysokou školou výtvarných umení a dvaja študenti Samuel Horváth a Andrej Brezány v rámci svojich záverečných prác vyrobili repliky.

Ako sa reštauruje sochaNezvyčajná Veronika sa na bratislavskú kalváriu vráti vďaka diplomovej práci

Jakub Lipták

Pri tomto spojenom zastavení sa počas prác našli základy pôvodného zastavenia. Aké sú s nimi plány?

Priznali sme to, zakonzervovali a zatiaľ nechali tak. Bude sa tam robiť to isté, čo sa spravilo na štrnástom zastavení, teda na Božom hrobe.

Bol tam kopec hliny, a keď sme začali kopať, odhalili sme základy ešte aj s dlažbou. Išlo o atypické zastavenie – zmenšenina jeruzalemského Chrámu Božieho hrobu. To, čo sa našlo, sa rozobralo, očíslovalo, vybrúsila sa podlaha a potom sa to poukladalo naspäť. Nad tým je teraz postavený obrys pôvodnej stavby. Bolo to celé veľmi nákladné, stálo nás to niekoľko desiatok tisíc eur.

Okrem toho sa opravil chodník, nanovo sa upravilo podložie a doň sa znova vložili kamene. Zaviedla sa voda, elektrina a dnes je to každý deň do desiatej večer osvetlené. Zriadil sa kamerový systém a dispečing nepretržite sleduje, či sa niečo deje, a ak áno, vybehne tam zásahový tím.

Štrnáste zastavenie – Boží hrob, vpravo trináste zastavenie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

To naozaj?

Áno, sleduje to esbéeska, pretože bláznov je medzi nami veľa. Keď sa s členmi služby z času na čas rozprávam, som rád, keď mi hovoria, že výrazne stúpol počet návštevníkov – najmä večer, pretože ich zaujíma to osvetlenie. Ale v lete sa nám stalo aj to, že prišiel chlapík, postavil sa do kaplnky, vyzliekol sa donaha, tam sa nejako predvádzal a potom sa obliekol a odišiel. Hýbu sa tam i drogovo závislí ľudia, v zime sa tam nasťahovali dvaja bezdomovci, dokonca si tam dali aj matrace. Ale hlavne sme sa báli sprejerov a poškodenia sôch.

Aj táto služba je robená sponzorsky, stará sa o to firma Pema team, s. r. o. Majiteľ tejto firmy povedal, že to je jeho vklad pre kalváriu. Inak by sme si to nemohli dovoliť.

V septembri bola krížová cesta posvätená, to znamená, že už je to dokončené alebo sa ešte plánujú nejaké ďalšie práce?

Otec arcibiskup Zvolenský povedal, že pokiaľ je štrnásť zastavení a každé z nich má kríž a číslicu, sú splnené liturgické kritériá krížovej cesty, preto sa rozhodol ju posvätiť. Vnútorná výzdoba je akási nadstavba. My to však nepovažujeme za úplne dokončené a práve počas tejto zimy sa budeme rozprávať o tom, ako budú zastavenia vyzdobené. V projekte sa predznačuje, že by tam mala ísť mozaika, ale celkom to tak nemusí byť. Na jar by sme chceli s výzdobou začať.

Myšlienka za tým je, že zatiaľ čo väčšinou zastavenia krížovej cesty bývajú oltárikového typu, tieto sú priechodné a postavy v nich znázornené by mali byť v ľudskej veľkosti. Napríklad v zastavení Ježiš Kristus pred Pilátom by na jednej strane bol zobrazený Kristus, na druhej Pilát a vy ako veriaci vojdete do deja a necháte na seba pôsobiť atmosféru toho vypočúvania. Napokon, zmysel krížovej cesty je sprevádzať Ježiša Krista počas jeho utrpenia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako budete hľadať zhodu na forme výzdoby?

Nie je to jednoduché, lebo niektorí sa klonia skôr k abstrakcii, iní skôr ku konzervatívnejšiemu prístupu. Ďalší hovoria, že nech je to už čokoľvek, musí to byť poznateľné. 

Myslím si, že keby to bolo abstraktné, musela by tam byť nejaká vysvetľovacia tabuľka, ale to sa skôr hodí do galérie. Verím, že nájdeme také riešenie, aby sme projekt mohli dokončiť.

Okrem výzdoby plánujete ešte nejaké ďalšie práce?

Krížová cesta bude vyžadovať nepretržitú prevádzku. Keď som počúval rozhovor s mojím kolegom, ktorý prevádzkuje banskoštiavnickú kalváriu, hovoril, že ročná prevádzka ich stojí šesťdesiat- až sedemdesiattisíc. Oni, samozrejme, musia viac investovať do údržby, no aj u nás to bude potrebné. Keď tam prídete na jar, vidíte malý prútik agátu, no v septembri má dva a pol metra. Preto sa tam bude musieť robiť nepretržitá údržba, inak by to príroda pohltila.

Činnosť nášho občianskeho združenia do budúcna vidím ešte aj v rozvoji lokality, a to napríklad v osvete o histórii. Napríklad v zmysle, že kedysi tam žili dvaja mnísi, ktorých zabili zbojníci, lebo sa rozšírilo, že skrývajú poklad. V roku 1683 tam bol utáborený Imrich Tököly, keď tiahol na Viedeň. Zapichol tam osmanskú zástavu, no kresťanské vojská pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho zvíťazili.

Napokon kalvária aj tak vznikla, keď si rektor bratislavského jezuitského kolégia Albert Mechtl v roku 1694 povedal, že tam, kde bola nepriateľská zástava, vztýčia víťazný Kristov kríž.

Pribudnú ešte nejaké sochy?

Na Golgote by sme ešte mali osadiť dve sochy – svätého Jána a Pannu Máriu.

Myslel som si, že poviete lotrov.

Lotri sú väčšinou iba tak vystrihnutí z plechu, tak nad tým sme zatiaľ neuvažovali. Ja všetkým hovorím, že komu tam chýbajú lotri, nech sa tam zavesí sám – teda nech si tam predstaví seba.

Dvanáste zastavenie – Golgota. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Za Golgotou sa kedysi nachádzal kostolík, ten sa nebude obnovovať?

Je to výzva. Kedysi tam bol ešte aj žalár, domček strážcu a v lese bola Kaplnka svätého Petra. Nad týmto zatiaľ neuvažujeme, ale súhlasím, že kostolík by možno stál za to. Momentálne uprednostňujeme práce, ktoré som spomínal, no možno raz moji nástupcovia alebo ktosi iný príde s takým projektom.

Aké máte na obnovenú krížovú cestu ohlasy od verejnosti?

Podľa informácií, ktoré mám, sú približne dve tretiny návštevníkov z toho veľmi spokojné až nadšené. V rámci zostávajúcej tretiny je asi polovica takých, čo im je to jedno, a zvyšok sú tí, ktorým sa to nepáči. Je to v poriadku, každému sa páči niečo iné, mnohí by možno uprednostnili aj ten barok. My sme týmto prístupom chceli podčiarknuť aj to, že barok tu bol a bol zničený.

Ak by nejaký umelec mal predstavu o výzdobe či rovno návrh, môže sa vám ozvať?

Áno, možno by nám také niečo aj pomohlo v rozhodovacom procese, ale neviem zaručiť, že by sa to aj realizovalo. Máme webovú stránku www.bratislavskakalvaria.sk, kam nám môže napísať. Všetci sme nadšenci, ktorí do toho vkladáme svoj voľný čas, sily a peniaze, takže privítame každého človeka, ktorý by chcel pomôcť.