Ako sa reštauruje socha Nezvyčajná Veronika sa na bratislavskú kalváriu vráti vďaka diplomovej práci

Kalvária v bratislavskom Starom Meste patrí k najstarším v našom regióne. Vznikla koncom 17. storočia a pozostávala z deviatich zastavení a troch ďalších kaplniek. Na vrchole stál aj malý kostol.

Hoci šlo o významnú pamiatku, za posledných sedemdesiat rokov bola kalvária takmer úplne zničená. V päťdesiatych rokoch sa zastavenia dokonca cielene likvidovali. Vieme to vďaka spomienkam Bratislavčanov, ale zachoval sa aj list, ktorý v roku 1956 krajskej správe ministerstva vnútra adresoval vtedajší správca farnosti sv. Martina Leopold Adamčík. Sťažoval sa v ňom na to, že kaplnky sú v zanedbanom stave a dochádza k ich poškodzovaniu.

Bratislavská kalvária Za komunizmu takmer zanikla, teraz vstáva z popola

Jakub Lipták

Jej obnova prepojí tristoročnú históriu so súčasnosťou.

„Každoročne sa toto pustošenie deje postupne viac a plánovite. Veriaci sem oznámili, že niekoľko mladých ľudí v skupinách robia tieto plánovité barbarské pustošenia a ohrozujú okoloidúcich ľudí aj na tele, ba nedajú pokoj ani občanom Bratislavy, ktorí na tieto miesta prichádzajú oddýchnuť si po ťažkej práci,“ písalo sa v liste, v ktorom sa farár Adamčík dožadoval, aby orgány Štátnej bezpečnosti zastavili vandalizmus.

Ten však pokračoval a takmer všetky objekty bratislavskej kalvárie boli úplne rozobraté. Niektoré boli zničené pri výstavbe Pražskej ulice, z iných ostali základy či pozostatky múrov.

Pôvodné siedme zastavenie na historických fotografiách. Vľavo vidno jedinú zachovanú fotografiu celej sochy sv. Veroniky, vpravo už je rozlomená a chýba jej hlava. Foto: Jozef Hofer

V roku 2018 sa konečne začalo s rekonštrukciou vďaka občianskemu združeniu Bratislavská kalvária a architektom Hantabalovcom, ktorí navrhli a už aj zrealizovali nové zastavenia. V rámci toho bola obnovená aj jediná kaplnka, ktorá sa ako‑tak zachovala.

Vyššie opísaná likvidácia sa týkala aj sôch, z ktorých mnohé si ľudia pobrali, no často práve s úmyslom zachrániť ich. Niektoré sochy celkom zanikli, niektoré boli presunuté do depozitárov múzeí, iné sa zas našli priamo na mieste zakopané v zemi. To bol prípad aj sochy svätej Veroniky, ktorá v rukách drží ručník, do ktorého si Ježiš utrel tvár.

Spodná polovica sochy svätej Veroniky bola objavená v zemi iba začiatkom tohto roka. Zrejme ju tam niekto cielene vyniesol a skryl.Zdieľať

„Na jar tohto roka sme našli spodnú polovicu sochy,“ hovorí študent na Katedre reštaurovania Vysokej školy výtvarných umení Samuel Horváth. „Nachádzala sa na veľmi zvláštnom mieste. Bola zakopaná v jarku vo svahu vedľa bývalej kaplnky. Vyzerá to tak, že to tam niekto cielene vyniesol a skryl,“ pokračuje.

Na jedinej zachovanej fotografii tejto sochy, ktorá pochádza z tridsiatych rokov, je socha ešte celá. Na ďalšej fotografii, ktorá mohla vzniknúť o desať až dvadsať rokov neskôr, už vidíme iba hornú polovicu sochy, pričom jej chýba aj hlava. V istom momente tak došlo k rozlomeniu sochy a jej horná časť bola neskôr umiestnená na nádvorí Starej radnice pod arkádou.

Spodná časť sochy sv. Veroniky, ako bola nájdená v lese. Foto: Samuel Horváth

Reštaurovanie ako diplomová práca

Samuel Horváth sochu reštauruje pod vedením Gabriela Strassnera ako svoju diplomovú prácu. „Je to zaujímavá situácia, lebo tu máme dielo, z ktorého jedna časť bola reštaurovaná a druhá nie,“ hovorí. „Je to krásna socha, vidieť na nej detail nohy, drapérie, je tu aj malá kvetinka. Svätá Veronika kľačí na kameňoch a celé je to veľmi pôsobivé. Keď sme ju vynášali zo zeme, bol to pre mňa silný zážitok.“

Sochu bude Horváth reštaurovať takzvaným muzeálnym spôsobom reštaurovania, čiže v čo najväčšej úcte k originálu. „Zlepím tieto dve časti dokopy, ale nebudem už dopĺňať detaily,“ vysvetľuje. „Väčšie úbytky sa možno dopĺňať budú, ale nebudem ju dávať do pôvodného stavu.“

Zaujímavé na spodnej časti sochy je, že má stále zachovanú polychrómiu, teda povrchovú úpravu – zvyšky farebných náterov, ktoré museli byť podrobené chemickotechnologickému výskumu.

„Ten pozostával z odobratia vzoriek polychrómie. V minulosti totiž kamenné sochy nevyzerali tak ako dnes, väčšinou boli polychrómované, teda mali farebnú povrchovú úpravu. Prezentácia povrchu kameňa je bežná až od 19. storočia,“ hovorí študent. „To, že na tejto soche sa polychrómia zachovala, je nezvyčajné a je to dané aj tým, že socha ležala desaťročia v zemi.“

Detail polychrómie na nohe sochy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Výsledky výskumu už má Horváth k dispozícii a na ich základe môže pristúpiť k ďalším štádiám reštaurovania. Z výskumu podľa neho vyplýva, že socha bola asi desaťkrát premaľovaná, pričom zhruba prvých päť premalieb bolo umelecky hodnotných, keď rôzne časti sochy boli polychrómované rôznymi farbami. Teda rúcho a plášť mali každé inú farbu alebo tvár bola vymaľovaná vo farbe ľudského tela, aby socha vyzerala ako živá.

Neskôr bola socha viackrát natretá jednotnou farbou, a to čoraz horšej kvality. Tieto menej hodnotné nátery bude Horváth odstraňovať.

Vznikne aj kópia

Úlohou študenta bude nielen sochu zreštaurovať, ale aj vytvoriť jej kópiu, preto si robil prieskum iných kalvárií, ktoré vznikli v podobnom období, aby sa nimi mohol inšpirovať.

„Táto Veronika je vo veľmi nezvyčajnej polohe,“ hovorí Horváth. „Na barokových kalváriách v našom okruhu, najmä v Dolnom Rakúsku, Veronika kľačí a je vo frontálnej pozícii voči Kristovi a akoby snímala ručník z jeho tváre. No Veronika v Bratislave skôr komunikuje s ľuďmi a na Krista sa pozerá smerom dozadu. Takéto znázornenie Veroniky som zatiaľ nikde inde nevidel.“

Pôvodná socha sv. Veroniky (vľavo), spájanie torza (v strede), model sochy, ktorý vymodeloval Samuel Horváth.

Socha je vyrobená z vápenca, ktorý pochádza pravdepodobne z lomu St. Margarethen v Dolnom Rakúsku. Či aj tá vznikla v 17. storočí, nie je celkom jasné. Existuje doklad o tom, že v roku 1696 boli k tomuto zastaveniu dodané tri sochy za sto zlatých – a to sochy svätej Veroniky, Panny Márie a Krista klesajúceho pod ťarchou kríža –, ale nevieme, či zachované sochy sú skutočne z tohto obdobia alebo vznikli neskôr ako náhrady pôvodných sôch.

Kópia sochy bude odliata z umelého kameňa, čo je materiál podobný betónu. Keďže sa však socha vo svojej úplnosti zachovala len na jednej fotografii, Horváth si bude musieť niektoré jej detaily domýšľať. „Presnejšie povedané, bude to čiastočná hypotetická rekonštrukcia,“ vysvetľuje.

„Prvým krokom tejto rekonštrukcie bude domodelovanie sochy v sochárskej hline a z toho urobím silikónovú formu,“ pokračuje študent. Z nej sa vytvorí odliatok sochy, ktorý bude osadený priamo na kalvárii na približne rovnakom mieste, ako bola po stáročia, avšak pri novej kaplnke. Pôjde o zdvojené šieste a siedme zastavenie.

Pozostatky historického siedmeho zastavenia a pred ním nová betónová konštrukcia, ktorá bude slúžiť ako spojené šieste a siedme zastavenie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Sochárska hlina bude následne očistená a potom nastane otázka, do akého stavu treba dostať originál na muzeálnu prezentáciu, teda do akej miery dopĺňania sa pôjde,“ uvádza Horváth. „Obvykle sa to dopĺňa tmelom do takej miery, aby socha mala ucelený obrys. V tomto prípade možno bude treba kvôli stabilite sochy doplniť Veronikino koleno, ktoré chýba,“ dodáva.

Okrem sochy svätej Veroniky sa bude reštaurovať aj druhá socha, ktorá sa na tomto zastavení nachádzala, a to socha Panny Márie. Tú má na starosti Horváthov spolužiak Andrej Brezány. Socha padajúceho Krista sa zachovala tiež, ale momentálne nie je jej reštaurovanie v pláne.

Kópie sôch Veroniky a Panny Márie by mali byť dokončené v budúcom roku a je možné, že v priebehu leta už aj budú osadené na svojich miestach.