Uväznenie Sarkozyho Prípad, ktorý vzbudzuje mnoho otáznikov

Parížsky tribunál vyniesol minulý štvrtok rozhodnutie, ktoré vyvolalo obrovské vášne. Tento súd po vyše desiatich rokoch vyšetrovania a takmer ročnom pojednávaní rozhodol, že bývalý pravicový prezident Nicolas Sarkozy je v kauze financovania svojej kampane líbyjskou vládou s okamžitou platnosťou odsúdený na päť rokov väzenia. Stal sa tak historicky prvým bývalým francúzskym prezidentom, ktorý dostal trest odňatia slobody.

Reakcie na rozhodnutie o uväznení muža, ktorý na začiatku 21. storočia stelesňoval francúzsku pravicu, boli nesmierne búrlivé. Ľavica to privítala ako symbol toho, že ani najmocnejší neuniknú spravodlivosti republiky, jej radikálnejšie časti sa tešili, že taký veľký symbol pravice je odsúdený na väzenie.

Pravicoví republikáni, z ktorých mnohí sedeli v Sarkozyho vládach a Sarkozy im bol mentorom, naopak, rozhodnutie súdu ostro kritizovali a označili ho za sudcovskú svojvôľu. Pravicový starosta mesta Nice Christian Estrosi dokonca krátko po rozsudku navrhol po Sarkozym pomenovať námestie pred novou policajnou stanicou. Súčasný premiér Sébastien Lecornu mu vyjadril svoje priateľstvo a pripomenul, že Sarkozy toho pre Francúzsko spravil veľa.

Toto rozhodnutie znovu rozčeslo francúzsku spoločnosť pozdĺž ideologických línií, v širšom kontexte však určitým spôsobom symbolizuje posledné desaťročie, počas ktorého bol odsúdený nebývalo vysoký počet francúzskych politikov.

Financovala Sarkozyho prezidentskú kampaň Líbya?

Sarkozyho prípad v sebe spája medzinárodnú a domácu politiku, pričom v ňom zároveň vystupujú spravodajské služby.

Scenár obžaloby bol približne takýto. Koncom roka 2005 sa Sarkozy ako vtedajší minister vnútra oficiálne stretol s diktátorom a vládcom Líbye Muammarom Kaddáfím v Tripolise, aby prediskutovali nelegálne prisťahovalectvo. V tom čase bol už pravicovou hviezdou a jeho prezidentská kampaň v roku 2007 bola takmer istou vecou. 

Problémom bolo, že jeho strana UMP, dnešní republikáni, nebola ešte v tom čase za Sarkozym zjednotená, potenciálnym kandidátom bol aj premiér Dominique de Villepin a Sarkozy preto nemal isté stranícke financovanie.

Počas stretnutia s Kaddáfím medzi štyrmi očami Sarkozy vraj požiadal o finančnú pomoc na kampaň, ktorú mu diktátor podľa obžaloby prisľúbil výmenou za to, že Sarkozy pomôže navrátiť ostrakizovanú Líbyu do medzinárodného spoločenstva. 

Sarkozy sa údajne zaviazal preskúmať právnu situáciu (vybaviť udelenie milosti) Abdalláha Sanúsího, šéfa líbyjskej vnútornej spravodajskej služby a jedného z Kaddáfího najbližších ľudí. Ten bol v neprítomnosti odsúdený na doživotie za plánovanie teroristického útoku na lietadlo UTA DC-10 v roku 1989 s následkom 170 úmrtí vrátane 54 francúzskych štátnych príslušníkov.

Francúzsko v krízePrvýkrát od roku 1958 premiér prehral hlasovanie o dôvere, krajina patrí medzi najnestabilnejšie v EÚ

Ján Cipár

Samotné skryté financovanie, neskoršie dohody a prevody peňazí a hotovosti podľa obžaloby zabezpečovali predovšetkým (ale nielen) štyria ľudia, a to neskorší Sarkozyho minister vnútra Brice Hortefeux, vedúci Sarkozyho kancelárie Claude Guéant, libanonsko-francúzsky podnikateľ so zbraňami Ziad Takieddine a francúzsky podnikateľ Alexandre Djouhri, ktorí vystupovali ako sprostredkovatelia stretnutí. 

Hortefeux a Guéant leteli v rokoch 2005 až 2007 niekoľkokrát do Tripolisu, pričom obsah ich schôdzok nebol oficiálny a je potvrdené, že sa tajne stretli s Abdalláhom Sanúsím napriek jeho teroristickému pozadiu. Tieto stretnutia nikdy hodnoverne nevysvetlili.  

Päť mesiacov po Sarkozyho zvolení bol Kaddáfí s veľkou pompou prvýkrát za 35 rokov prijatý v Paríži, čo obžaloba považuje za protislužbu za poskytnuté financovanie. 

V roku 2011, stále počas trvania Sarkozyho prezidentskej funkcie, sa však Francúzsko zúčastnilo na leteckej kampani NATO, ktorá viedla k zvrhnutiu Kaddáfího režimu a k jeho smrti.

Celá kauza sa prvýkrát dostala na povrch práve v roku 2011, a to v súvislosti s leteckými útokmi NATO. Pár mesiacov pred svojou smrťou Kaddáfí začal hovoriť o tom, že poskytol financovanie na Sarkozyho kampaň. Kaddáfího syn Saif al-Islam Kaddáfí v rozhovore pre Euronews krátko nato žiadal Sarkozyho, aby vrátil líbyjskému ľudu peniaze, ktoré mu boli poskytnuté na kampaň.

Francúzske noviny Mediapart následne prišli s niekoľkými kľúčovými materiálmi, ktoré mali Sarkozyho usvedčovať. V roku 2012 zverejnili list od Músu Muhammada Kúsu, šéfa líbyjskej zahraničnej spravodajskej služby, z ktorého vyplýva, že Líbya poskytla Sarkozymu 50 miliónov eur. 

Následne v roku 2016 sa rozhodol rozprávať sprostredkovateľ Ziad Takieddine, ktorý tvrdil, že v rokoch 2006 a 2007 odovzdal Sarkozymu a Guéantovi tri kufre bankoviek v hodnote piatich miliónov eur.

Oficiálne francúzske vyšetrovanie sa viedlo už od roku 2013 po odhaleniach Mediapartu, ale keďže v Líbyi došlo k občianskej vojne a nachádzala sa v úplnom chaose, vyhodnocovanie dôkazov trvalo dlhý čas. Samotné súdne pojednávanie sa teda spustilo až v januári 2025.

Nenájdené peniaze, otázniky a konšpiračné teórie

Minulotýždňové rozhodnutie súdu nakoniec Sarkozyho očistilo z obvinení z korupcie, sprenevery líbyjských verejných prostriedkov a nezákonného financovania jeho víťaznej kampane v roku 2007. Podľa slov súdu totiž „konanie neumožnilo preukázať, že peniaze odoslané z Líbye, nech už boli poslané akýmkoľvek kanálom, nakoniec skončili v kampani“. Inými slovami, žiadne peniaze jasne spojené s Líbyou sa v Sarkozyho kampani nepodarilo nájsť.

Súd však Sarkozyho odsúdil zo zločineckého spolčenia/sprisahania, respektíve založenia zločineckej skupiny s cieľom nelegálneho financovania kampane líbyjským režimom. Aj keď neexistuje priamy dôkaz o prítomnosti líbyjských peňazí v kampani, existujú mnohé záznamy o stretnutiach Sarkozyho spolupracovníkov s líbyjskými predstaviteľmi a o nevysvetliteľnom pohybe peňazí v kampani. 

Súd zdôraznil, že Sarkozy vedome „umožnil“ svojim spolupracovníkom, nad ktorými mal autoritu, aby požiadali líbyjských predstaviteľov o podporu kampane.

Mnohé časti prípadu, aj z dôvodu výrazného zapojenia rôznych spravodajských služieb, však zostávajú nejasné a sú zdrojom konšpiračných teórií.

Študijné objekty pre KDHNeisté náznaky malej renesancie kresťanskej demokracie v Holandsku a vo Francúzsku

Martin Leidenfrost

Sprostredkovateľ Ziad Takieddine, ktorý bol takmer pri každom stretnutí v tejto kauze, bol dlhodobo známou osobou vo vzťahoch medzi Francúzskom a krajinami v severnej Afrike a na Blízkom východe, avšak s veľmi pochybným pozadím. Ako bolo vyššie spomenuté, počas posledných rokov začal o celej afére rozprávať v médiách a obžaloba sa mnohokrát odvolávala na jeho tvrdenia. Problém je, že svoje výpovede niekoľkokrát zmenil a odporoval si. 

Takieddine v roku 2020 po svojom odsúdení v inej kauze utiekol z Francúzska do Libanonu a pár dní pred minulotýždňovým rozsudkom po dlhej chorobe vo veku 75 rokov zomrel.

Dodnes je list od Músu Muhammada Kúsu, vtedajšieho šéfa líbyjskej zahraničnej spravodajskej služby, sporný a jeho pravosť je otázna. Súd ho teda napriek argumentácii obžaloby pri minulotýždňovom verdikte nezobral do úvahy.

Obžaloba sa tiež spoliehala na zápisky Šukriho Ghanima, bývalého líbyjského ropného ministra a údajného Kaddáfího správcu úplatkov, ktoré zaznamenávali platby pre Sarkozyho kampaň v hodnote 6,5 milióna eur. Ghanim bol v roku 2012 po svojom úteku z Líbye nájdený mŕtvy vo Viedni za nevyjasnených okolností.

Mnohí si teraz zároveň spájajú súčasný prípad s priveľkou snahou Sarkozyho zasiahnuť v Líbyi v roku 2011. Bolo to totiž práve Francúzsko, ktoré ako prvé uznalo opozičnú vládu v Líbyi a asi najaktívnejšie vyzývalo na zásah voči Kaddáfího režimu napriek tomu, že sotva štyri roky predtým bol Kaddáfí v Paríži prijatý s ováciami. Mnohí teda vidia za touto prílišnou snahou o odstránenie Kaddáfího práve snahu o zahladenie stôp a táto konšpiračná teória naberá na popularite. Sarkozy svoju aktívnu účasť v kampani NATO používa, práve naopak, ako dôkaz, že ku Kaddáfímu nemal vôbec blízko.

Spojenie Sarkozyho a Le Penovej

Sarkozy sa teraz plánuje odvolať, pretože trvá na svojej nevine. Jeho odsúdenie iba zo zločineckého spolčenia, nie zo samotnej korupcie, ktorú sa nepodarilo materiálne preukázať, je hlavným argumentom jeho právnikov a prívržencov. Podľa nich je váha dôkazov slabá a ide iba o dohady.

Najbúrlivejším faktorom celého odsúdenia je však to, že vykonanie rozsudku je okamžité. Napriek odvolaniu tak Sarkozy v najbližšom čase nastúpi do výkonu trestu.

Práve toto okamžité vykonanie je teraz veľmi diskutovanou otázkou, keďže tomu istému momentálne čelí Marine Le Penová. Tej síce priamo nehrozí tvrdé väzenie, ale v jej prípade zneužitia peňazí EÚ má zákaz kandidovať na politické funkcie napriek tomu, že je práve v procese odvolania. 

So Sarkozym pred pár týždňami obedoval predseda jej strany Jordan Bardella a Le Penová aj Bardella po vynesení Sarkozyho rozsudku hlasno zdôrazňovali prezumpciu neviny a neférovosť okamžitého vykonania trestu.

Le Penová a BardellaZačínajú byť súpermi. V prípade nedohody hrozí v strane rozkol

Ján Cipár

Vyšetrovaných bolo množstvo politikov

Sarkozy a Le Penová však nie sú jedinými politikmi, ktorí boli v posledných rokoch v ostro sledovaných procesoch odsúdení. Francúzsko totiž zažilo počas posledného niečo viac ako desaťročia nebývalý počet odsúdení politikov.

V roku 2024 bol napríklad odsúdený bývalý premiér a pravicový kandidát na prezidenta François Fillon na štvorročný podmienečný trest odňatia slobody za nelegálne zamestnávanie svojej manželky ako parlamentnej asistentky, v roku 2018 bol zase odsúdený vtedajší socialistický minister rozpočtu Jérôme Cahuzac za daňové podvody. 

V súčasnosti prebieha vyšetrovanie v prípade ministerky kultúry Rachidy Dati a len relatívne nedávno bolo ukončené pojednávanie v otázke zneužívania peňazí EÚ v prípade strany bývalého premiéra Françoisa Bayroua, ktorý bol však nakoniec pre nedostatok dôkazov očistený. 

Väčšina z odsúdených politikov dostala v rámci trestu aj zákaz kandidovať na určitý počet rokov. Francúzi však v tomto smere uchovávajú určitú zhovievavosť k svojim voleným predstaviteľom. Po skončení trestu množstvo politikov znovu kandiduje, ako je to v prípade Cahuzaca, a voliči im neváhajú dať znovu dôveru.