Ako nevychovať malého tyrana

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako nevychovať malého tyrana

Večer zverejníme rozhovor s kultovou postavou detskej psychológie Jiřinou Prekopovou. Pri tejto príležitosti sa vraciame k jej bestselleru Malý tyran, ktorý pred 30 rokmi vyvolal na Západe veľké polemiky.

Pani Jiřina Prekopová práve oslávila 87 rokov, navštívili sme ju v Prahe, kde žije v penzióne a dve hodiny sme sa rozprávali o jej odkaze pre dnešnú dobu.

Psychologičku preslávila najmä jej kniha o generácii nezvládnuteľných detí. „Malý tyran“ vyšiel prvýkrát v Nemecku v roku 1988 a okamžite sa stal hitom medzi knihami s rodinnou a výchovnou tematikou. Dodnes má len tam viac ako dvadsať vydaní, kniha bola preložená do 27 jazykov.

Rodičia, ktorí to mysleli dobre

Jiřina Prekopová sa tak stala legendou detskej psychológie a výchovy. V mladosti pracovala ako učiteľka v severných Čechách. Po augustovej okupácii emigrovala so svojím manželom Valentínom, Slovákom, ktorý strávil 15 rokov v komunistických väzniciach, do Nemecka. Valentín Prekop o utrpení v pädesiatych rokoch vydal aj knihu v nemčine, pádu komunizmu sa už však nedožil.

Prekopová sa za hranicami špecializovala na psychologickú a výchovnú prácu najmä s postihnutými deťmi. Pôsobila ako psychologička v nemocnici v Stuttgarte, v 70. a 80. rokoch sa venovala rodinnej terapii.

V tomto období na základe početných skúseností opísala fenomén malého tyrana, ktorý sa v jej praxi objavoval až podozrivo často. Konkrétne príklady jednotlivých detí i návod, ako riešiť dôsledky antiautoritatívnej výchovy, ktorá sa podľa jej názoru celkom vymkla spod kontroly, opísala práve v spomínanej knihe.

Samozrejme, jej kniha vyvolala v Nemecku nielen veľkú pozornosť, ale aj kontroverzie a kritiku odbornej verejnosti. Prekopová si totiž dovolila z konkrétnych prípadov vyabstrahovať tendencie vtedajšej doby a pomenovať zlyhania bezbrehej výchovy. Aj keď jej mnohí vyčítali tvrdosť, akou o týchto deťoch hovorí, v jej knihe padá vina skôr na rodičov, ktorí pod tlakom moderných teórií dopustili egoistické správanie svojho dieťaťa.

Prekopová si totiž dovolila z konkrétnych prípadov vyabstrahovať tendencie vtedajšej doby a pomenovať zlyhania bezbrehej výchovy. Zdieľať

Opisuje tak generáciu rodičov, ktorí sami vyrastali v období povojnovej výchovy, ktorá ešte kládla dôraz na autoritu a neraz prehnanú disciplínu. Bola to generácia, ktorá veľmi kriticky prehodnocovala politické aj spoločenské zlyhania svojich rodičov a starých rodičov. Ešte zažili, ako rodičia svoje bábätko hneď presunuli do samostatnej izby a už od prvých týždňov po narodení bolo podrobené pevnému režimu, ktorý bol určený pracovným aj súkromným rytmom rodiny.

Prekopová v knihe vysvetľuje, že takto vychovaní rodičia sa podvedome vzbúrili a zvolili si reakciu, ktorá kázala k deťom pristupovať presne opačne. Snažili sa im dať celú svoju pozornosť, svoj čas a rytmus dňa prispôsobili svojmu dieťaťu, usmerňovanie dieťaťa považovali za obmedzenie jeho slobody a tvorivosti. Samozrejme, mali tiež menej detí ako ich rodičia, čo im ešte lepšie umožňovalo postaviť si svoje jedno či dve deti do centra života.

Prečo sa roztomilé bábätká menia na tyranov

Toto všetko sa podľa Prekopovej podpísalo pod množstvo prípadov detí, ktoré sa skôr či neskôr stali manipulátormi a vládcami nad svojimi rodičmi – boli to vlastne nešťastné deti, ktoré stratili istotu bez vedenia svojich rodičov.

Silnou stránkou tejto knihy je práve podrobný opis tohto fenoménu. Ako v predslove k českému vydaniu napísal ďalší známy český psychológ Jaroslav Šturma, ide o elementárne poznanie na základe praxe, podľa ktorého človek k plnému rozvoju potrebuje dva princípy, lásku a poriadok (řád). Teda absolútne prijatie detí takých, aké sú, a zároveň lásku otcovského typu, ktorá človeka uvádza do sveta a poriadku, ktorý má raz spoluvytvárať.

Paradoxne tieto tyranské deti, ktoré cvičia so svojimi rodičmi, nepochádzajú zo sociálne slabších rodín. Vo väčšine prípadov išlo v Nemecku o deti vzdelaných rodičov zo strednej vrstvy, ktorí mali dokonca rozumné názory na výchovu. Zdieľať

Prekopovej knižka, napísaná pred takmer tridsiatimi rokmi pre nemeckú spoločnosť, je paradoxne aktuálna práve dnes v našich postkomunistických krajinách. Silné ročníky dnešných rodičov vyrastali taktiež v autoritatívnejšom systéme výchovy a uniformného školstva. Aj u nás môžeme pozorovať reakčné tendencie v podobe rôznych alternatív vo výchove či vzdelávaní.

Paradoxne tieto tyranské deti, ktoré cvičia so svojimi rodičmi, nepochádzajú zo sociálne slabších rodín. Vo väčšine prípadov išlo v Nemecku o deti vzdelaných rodičov zo strednej vrstvy, ktorí mali dokonca rozumné názory na výchovu. V praxi však podvedome premietali svoje frustrácie z detstva do ustupovania a nedôslednosti voči svojmu dieťaťu. Pri výchove takto vynahradzovali lásku a slobodu, ktorá im v detstve chýbala.

Psychologička píše, že „tyranstvo“ nemá súvis ani s inteligenciou dieťaťa, poukazuje na jednoznačnú prevahu panovačných chlapcov nad dievčatami. Vysvetľuje to tým, že sa chlapcom v rodine toho viac prepečie, lebo otec projektuje do syna svoju hrdosť a matka má tendenciu ho rozmaznávať.

Väčšie riziko, že sa výchova zvrhne, hrozí u jedináčika, prvorodeného dieťaťa alebo najmladšieho dieťaťa, ktoré prišlo s časovým odstupom, alebo u adoptovaného dieťaťa, u ktorého sa rodičia snažia nahradiť chýbajúcu väzbu. Rizikové sú aj deti, ktoré si prešli nejakou chorobou v ranom detstve a rodičia majú tendenciu ich preto chrániť.

Radšej sa nespoliehať na rodičovské inštinkty

Autorka v knihe tiež uvádza, že „tyranské deti“ väčšinou neprešli zjavným obdobím vzdoru do tretieho roku života. Chorobná panovačnosť vzniká práve v období od piateho mesiaca do dvoch rokov veku dieťaťa. Začne sa prejavovať neurčitým nepokojom, odmietaním určitej stravy, chýba zdravé odpútanie sa od matky.

Takéto dieťa je veľmi vzťahovačné, má zvláštne návyky a potrebu byť stredom pozornosti. Dieťa má tendenciu ovládať svoje okolie a extrémne lipne na určitých veciach a činnostiach. Takýmto deťom chýba prispôsobivosť a veľmi citlivo reagujú na kritiku. Dieťa má často zberateľský syndróm, čo mu dáva pocit vlastného kráľovstva, nad ktorým môže vládnuť. Má problém druhých počúvať, a keď zažije prehru, prepadne depresii. Kruh sa uzatvára šikanou jeho rodičov, ktorí ustupujú až na pokraj úplných absurdít.

Prekopová tvrdí, že sa už nemôžeme spoliehať na svoje inštinkty, ako to mnohí radia. Náš životný štýl je už príliš ovplyvnený racionalizmom, kvôli vlastným traumám nedokážeme dobre posúdiť, čo je pre bábätko dobré a čo nie. Psychologička už v 80. rokoch podporovala návrat k pevnej väzbe medzi matkou a dieťaťom formou dojčenia, nosenia a spoločného spania. Varuje však pred nekritickým prenášaním kultúry starovekých žien do súčasnosti. Podotýka, že Indiánky ani Afričanky nenosili deti, aby ich rozmaznávali. Dieťa sa muselo prispôsobiť práci a rytmu matky, nie naopak. Rovnako to bolo aj s dojčením.

Náš životný štýl je už príliš ovplyvnený racionalizmom, kvôli vlastným traumám nedokážeme dobre posúdiť, čo je pre bábätko dobré a čo nie. Zdieľať

Autorka zdôrazňuje, že musia byť uspokojené základné potreby väzby a bezpečia. Kritizuje obdobie vlastných detských izbičiek od prvých týždňov dieťaťa, separovanie dieťaťa ihneď po pôrode. Keď základné potreby nie sú uspokojené v prvých týždňoch, tak sa v závislosti od povahy dieťaťa môže rozvinúť návyková závislosť. Nedostatočné nasýtenie prvotných potrieb dieťaťa, skúsenosť z prvotnej útechy si podľa Prekopovej nesieme po celý život. V tomto sa česká psychologička zhoduje s dnešnými propagátormi takzvanej vzťahovej výchovy.

Rozchádza sa však s nimi pri konkrétnom reagovaní na potreby dieťaťa na požiadanie. Otrocké aplikovanie nosenia či dojčenia môže podľa psychologičky zničiť obal aj obsah metódy. V minulosti sa bábätko muselo prispôsobiť životu veľkej rodiny, matka sa mu nemohla neobmedzene prispôsobovať. Doba blahobytu však umožňuje modernej matke úplne sa prispôsobiť dieťaťu, často jedináčkovi, čo vidí Prekopová ako zhubnú podobu prispôsobenia. Matka už nie je nútená fyzicky pracovať ako v minulosti, a tak celú svoju energiu venuje len napĺňaniu potrieb dieťaťa. Dieťa sa tak neprispôsobuje svetu, ale svet dieťaťu.

Cti otca a matku svoju...

Prekopová hlása návrat k biblickému prikázaniu, ktoré má z psychologického hľadiska najväčší dosah na výchovu. „Cti otca a matku svoju...“ a kritizuje liberálnu ideológiu šesťdesiatych rokov, keď sa hlásalo, že rodičia a deti sú si rovnocenní. Ďalej zdôrazňuje potrebu otcov, ktorí sa dnes stali „mäkkýšmi“, a matka si tak často nahrádza chýbajúcu pevnú a mužnú prítomnosť manžela láskou k deťom.

Narušenie hierarchie rodiny vedie podľa knihy k patológiám a k závislosti od panovačného správania. Dieťa tak nemôže správnym spôsobom prežiť svoj hnev, rodičia sú jednoducho príliš povoľní. To, že sú stále k dispozícii a s dieťaťom vyjednávajú, spôsobuje, že sa nerozvíja pravá vôľa. Takto vznikne zdanlivo silné, ale v skutočnosti labilné „ja“. Dieťa začne milovať, len aby bralo, unikne mu podstata lásky. Prílišné chránenie pred realitou, pred krízou môže v budúcnosti vyvolať u dieťaťa depresie.

To, že sú rodičia stále k dispozicii a s dieťaťom vyjednávajú, spôsobuje, že sa nerozvíja pravá vôľa. Zdieľať

Ako sa v knihe píše: „Keď rodičia neponúkli deťom v citoch žiadne hranice, ale len náznaky a polopravdy, nemôže mať dieťa k rodičom ten pravý cit. Vníma ich ako mäkkú hmotu, ktorú treba nejako tvrdo uchopiť, aby dostala pevnejší tvar.“

Sporná teória, veľký odkaz

Autorka preto rodičom radí, aby od siedmeho mesiaca neplnili dieťaťu okamžite všetky priania. Iba tak môže dôjsť k postupnému obdobiu vzdoru dieťaťa, ktorý je pre jeho vývoj veľmi potrebný. Tu odporúča, aby ho dieťa zvládlo najlepšie samo, ale keď je hnev príliš silný, psychologička radí objať, a nie trestať. V prípade vyberavosti v jedle odporúča radšej staré známe: „Hlad je najväčší kuchár...“ Dieťa začína skúšaním hraníc práve jedlom. Samozrejme, dieťa má byť aktívnou súčasťou sveta dospelých a mať istotu stáleho návratu do hniezda.

Najspornejšou časťou Prekopovej knihy je terapia pevným objatím. V Nemecku aj v Česku vznikla protestná vlna proti tomuto riešeniu nezvládnuteľných detí. Kritici Prekopovej vyčítajú, že je v rozpore s pocitom bezpečia, ktorý inak hlása. Samotné pevné objatie ako spôsob terapie pod vedením odborníka totiž môže trvať opakovane aj hodiny, kým sa nenastolí pocit citovej rovnováhy medzi rodičom a dieťaťom.

Známe sú aj zábery z takto vedených terapií, ktoré vyvolali nevôľu u mnohých odborníkov i rodičov. Dieťa totiž proti objatiu bojuje a dospelý ho drží v objatí alebo na ňom dokonca leží a snaží sa dostať jeho emócie pod kontrolu. Tejto metóde sa takisto vyčíta, že sa používa pri autistických deťoch. Prekopová totiž vo svojej dobe vychádzala z názoru, že autizmus je nadobudnutá diagnóza, a teda liečiteľná. Novšie výskumy však tento názor spochybňujú. Kritici však často zavrhujú akúkoľvek kontaktnú dotykovú terapiu, ktorá nerešpektuje vôľu dieťaťa, napríklad aj známu a účinnú Vojtovu metódu.

Napriek spornosti terapie pevným objatím zanecháva Jiřina Prekopová veľké dedičstvo: bola jednou z prvých, ktorá presvedčivo poukázala na negatívne dôsledky antiautoritatívnej výchovy. Dnes sú jej postrehy oveľa menšou provokáciou než v čase vydania knihy. V posledných desiatich rokoch vyšlo aj v samotnom Nemecku veľa publikácií, podľa ktorých musí byť trvanie na pevných hraniciach normálnou súčasťou výchovy.

 

Foto: Flickr

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo