Boj o nové suroviny Čína začína používať kritické minerály ako geopolitickú zbraň

Na začiatku augusta vstúpilo v Číne do platnosti opatrenie, ktorého cieľom je výrazne obmedziť vývoz gália a germánia, resp. zabrániť mu, a to predovšetkým do západných krajín.

Technicky, samozrejme, nejde o zákaz. Avšak firmy, ktoré tieto kovy vyvážajú, budú musieť mať licenciu. A v tejto licencii bude posudzovaný cieľ a účel vývozu. Licencie bude, prirodzene, vydávať čínska vláda, čo znamená, že už aj formálne preberá plnú kontrolu nad obchodovaním s týmito surovinami, ktoré patria medzi tzv. kritické minerály, teda kovy využívané najmä v technologickom priemysle, ktorý vyrába komponenty napríklad pre obnoviteľné zdroje energie, elektroautá, ale aj vojenskú techniku. Takisto sú podstatnou zložkou pri výrobe čipov, bez ktorých sa nezaobíde žiadne elektronické zariadenie.

Zároveň ide o odvetu voči USA a EÚ, ktoré obmedzili vývoz moderných čipov a polovodičových technológií.

Ide fakticky o uzavretý kruh. Čína je hlavným producentom gália a germánia, ktoré sú zas kľúčovou surovinou pri výrobe uvedených komponentov, a obmedzenie USA a EÚ sa týka primárne vývozu do Číny.

Jednou z oblastí, kde sa tieto kovy využívajú, je totiž aj zbrojársky priemysel – využívajú sa napríklad v prístrojoch na nočné videnie, v radaroch, komunikačných zariadeniach či satelitoch – teda v oblastiach, ktoré sú dnes už integrálnou súčasťou moderného vojenského vybavenia.

Obmedzením vývozu komponentov sa Západ snaží spomaliť čínske zbrojenie.

Načo je nám gálium a germánium

Gálium je veľmi vzácny kov, ktorý sa väčšinou vyskytuje ako prímes v hliníkových, zinkových a germániových rudách. Bauxitová ruda s najvyšším známym obsahom gália – v Suriname – má koncentráciu tohto prvku len 0,008 percenta. Celosvetové zásoby gália v bauxitových rudách sa odhadujú na 1,6 milióna ton. Vyššia koncentrácia je v germanitových rudách – 1 percento. Týchto nálezísk je však veľmi málo.

Primárne sa získava ako vedľajší produkt pri výrobe hliníka a zinku. Proces zahŕňa niekoľko typov chemických reakcií, v konečnej fáze sa do čistej podoby získava elektrolýzou, ktorá je energeticky náročná. Aj preto je Čína jeho hlavným producentom, keďže na výrobu elektriny využíva najmä domáce zásoby uhlia.

Gálium je mäkký striebornobiely kov, podobný hliníku. Je dôležitou súčasťou mnohých polovodičov. Je to užitočná náhrada kremíka v elektronickom priemysle a používa sa aj v LED diódach. Využíva sa tiež v jadrových zbraniach na stabilizáciu plutónia, ale aj v teplomeroch, kde pre svoje vysoké rozpätie kvapalného stavu (od izbovej teploty až po viac ako 2000 stupňov) nahrádza toxickú ortuť.

Čína pokrýva viac ako 80 percent globálnej kapacity primárneho gália. Významnými producentmi sú aj Nemecko, Japonsko, Kórejská republika, Rusko a Ukrajina. Futures, teda budúce dodávky, sa primárne obchodujú na Šanghajskom trhu s kovmi (SMM). Aj preto sú ceny v nasledujúcom grafe uvedené v čínskych jüanoch. Jeden jüan je približne 0,13 eura a jedno euro je zhruba 7,84 jüanov.

Zdroj: tradingeconomics.com

Germánium je v zemskej kôre rozšírené, ale jeho koncentrácia je veľmi nízka. Priemerný obsah je 1,5 gramu na tonu. Často je súčasťou medených a zinkových rúd, získava sa tiež z uhoľného prachu. Čisté germánium sa získava rozpustením suroviny v kyseline sírovej, z ktorých sa destiluje oxid germánia. Hydrolýzou sa za pomoci vodíka získava čistý kov.

Germánium je polovodič používaný hlavne ako tranzistor v elektronických zariadeniach. Napríklad vo vysokofrekvenčných a v detekčných technológiách (napr. röntgen), ale aj v optických zariadeniach či telekomunikačných komponentoch (optické vlákna). Najväčším producentom tohto kovu je Čína, ktorá vyrába približne 60 percent celkovej produkcie, nasleduje Kanada, Fínsko, Rusko a Spojené štáty americké.

Takisto sa obchoduje na Šanghajskej burze kovov, pre ceny teda platí to isté čo v prípade gália.

Zdroj: tradingeconomics.com

Na týchto grafoch takisto vidíme, že ostatný nárast ceny gália a germánia prišiel vzápätí po tom, ako Čína na začiatku júla ohlásila svoj zámer obmedziť vývoz týchto kovov.

Nová závislosť

Jedným z hlavných argumentov odchodu od fosílnych palív a prechodu na obnoviteľné zdroje energie (OZE) býva – okrem environmentalistiky – zbavenie sa závislosti od Ruska. Tento argument má, samozrejme, svoju platnosť. Rusko si nielenže kreatívne vykladá vzájomné zmluvy o dodávkach ropy či plynu, no ich nákupom zároveň prispievame ruskému štátnemu rozpočtu, ktorého značná časť smeruje do financovania vojny proti Ukrajine.

Tento argument opustenia fosílnych palív je však platný len pre Európu, aj to len čiastočne, existujú krajiny, ktoré nijakým spôsobom nezávisia od ruských dodávok.

Prechodom k OZE sa síce zbavíme závislosti od Ruska, no uviažeme sa do závislosti od mocnosti, ktorá je na rozdiel od Ruska na mocenskom vzostupe – Číny.

Napriek tomu, že toto riziko bolo súčasťou varovaní realistov, ktorí upozorňovali, že príliš rýchly a prudký energetický prechod so sebou prinesie aj tieto geopolitické riziká, hlavní architekti európskeho zeleného sna sa nedali odradiť a tempo prechodu, naopak, zrýchľujú.

Riziko vytvárania a upevňovania závislosti od Číny tvrdošijne ignorovali či bagatelizovali. A v snahe umlčať kritické hlasy sa snažili ukázať, že s Čínou sa dajú budovať dobré a obojstranne prospešné obchodné vzťahy.

Celé to pripomínalo nemecký prístup k vzťahom s Ruskom pod heslom Wandel durch Handel (zmena cez obchod), ktorá takisto bola svojho času terčom ignorovanej kritiky. A aj po napadnutí Ukrajiny sa niektorým zástancom tohto prístupu otvárali oči len veľmi pomaly.

Samozrejme, Čína nie je Rusko a aj prístup Pekingu k medzinárodným vzťahom a sporom sa od aktuálneho prístupu Kremľa výrazne líši, hoci ako každá veľmoc, aj Čína na podporu svojich argumentov občas pritvrdí slovník a predvedie svetu svoj vojenský arzenál.

Svojím spôsobom je však pre Európu tento prístup ešte nebezpečnejší. Rusko je na našich hraniciach a časť kontinentu si ešte pamätá takmer polstoročnú vojenskú či ideologickú okupáciu ruským impériom. Čína je ďaleko a svoj vplyv šíri cez obchod, ktorý dokáže byť ekonomicky výhodný aj pre nás.

Znalci čínskej politiky však vedia, že vedenie v Pekingu ekonomický a politický vplyv nerozlišuje. Lepšie povedané, obchodné vzťahy sú len iným nástrojom presadzovania mocenských záujmov. Do toho vstupuje aj čínsky nacionalizmus a povedomie o niekoľkotisícročnej civilizačnej kontinuite. Jednoducho, Číňania majú čas.

Európska únia sa napriek existujúcej závislosti od kritických minerálov, ktorá je navyše podporovaná aj politicky, zobudila až vlani, keď Európska komisia predstavila plán, ako zabezpečiť dostatok týchto zdrojov.

Čítajte tiež

Boj o nové zdroje EÚ sa chystá uľahčiť podmienky ťažby kľúčových surovín

Erik Potocký

Jednoduchšia ťažba, spracovanie, ale aj získavanie surovín z recyklačného reťazca by mohli znížiť závislosť EÚ od Číny.

Či sa niečo z týchto plánov podarí naplniť, je otázne, pretože globálny trh v tomto smere je už dávno rozparcelovaný a nového silného hráča, ktorým by EÚ na tomto poli mohla byť, medzi seba existujúci hráči len tak nepustia. Zvlášť ak sa EÚ štíti získavať tieto suroviny z vlastných zásob a na vlastnom území sa chce zamerať najmä na recykláciu. Tá však ešte desaťročia nebude dostatočne veľkým zdrojom na to, aby pokryla dopyt. Na to, aby sa nejaké zariadenie mohlo recyklovať, totiž musí byť vyradené z prevádzky, a keďže ide o pomerne nové priemyselné odvetvie, k masívnejšiemu vyraďovaniu (a teda k efektívnej recyklácii) je ešte ďaleko.

Obnoviteľné zdroje energie, elektrické autá, elektronika všetkého druhu od hodiniek až po vesmírne stanice, všetko dnes stojí na produkcii čipov. Na výrobu čipov sú potrebné polovodiče a gálium a germánium sú veľmi dobrou alternatívou kremíka, keďže produkujú omnoho menej tepla. To znamená, že tieto elektronické zariadenia majú aj nižšiu potrebu chladenia pri rovnakom výpočtovom výkone ako čipy na báze kremíka. Mimochodom, kremík dal meno celému odvetviu, keď z jeho latinského názvu silicium vzniklo aj pomenovanie známeho strediska bigtech spoločnosti Silicon Valley.

Na rozdiel od kremíka, ktorý je po kyslíku druhým najviac zastúpeným prvkom v zemskej kôre (podľa najnovších odhadov asi 26 až 28 percent), sú gálium a germánium pomerne vzácne, a to predovšetkým preto, že sú v malých množstvách rozptýlené v rudách iných, hojnejšie sa vyskytujúcich prvkov. Hoci sa teda ich stopové prvky dajú nájsť po celom svete (a existuje experimentálny projekt, ktorý pomocou metabolizmu rastlín dokáže vytiahnuť z pôdy germánium), skutočne výdatné náleziská sú veľmi zriedkavé a vyskytujú sa len v niekoľkých krajinách sveta.

Obchodná vojna s otvoreným koncom

Časopis Foreign Policy však vo svojej analýze píše, že zo strany Pekingu môže ísť len o bluf a v skutočnosti by dôsledné uplatňovanie opatrenia nielen pri gáliu a germániu, ale aj pri rozšírení na ďalšie kritické minerály viac poškodilo samotnú Čínu ako Západ.

Opiera sa však o argument, ktorý nie je príliš platný. O to, že situáciu prirovnáva k tomu, keď Rusko obmedzilo dodávky plynu do Európy, pričom najtemnejšie predpovede hovorili o tom, že počas zimy 2022/2023 tu všetci doslova pomrzneme.

To sa nestalo, pretože Európa rýchlo dokázala nájsť alternatívnych dodávateľov aj vybudovať infraštruktúru na spracovanie skvapalneného zemného plynu dodávaného v tankeroch.

Aj pri kritických mineráloch podľa analýzy dôjde k podobnému efektu. Po čínskom obmedzení exportu nastanú krátkodobé problémy, ktoré sa však rýchlo vyriešia. Rast cien podnieti konkurenciu, ktorá obsadí uvoľnené miesto po čínskej produkcii.

To však nie je také jednoduché. V prvom rade krajín, ktoré majú dostatočné zásoby plynu a dokážu ich dodať v krátkom čase, aby nahradili výpadok ruských dodávok, je viac. Pri kritických mineráloch však Čína ovláda od 60 do 80 percent ťažby a spracovania. Na porovnanie, ruský plyn tvoril pred vojnou na Ukrajine 40 percent európskej spotreby.

Iste, existujú aj iní producenti, ktorí by sa mohli tešiť aj z rastu cien týchto komodít, no ich súčasný podiel na trhu zďaleka nepokryje existujúci dopyt. Navyše Čína nezakazuje export hotových výrobkov, ktoré na týchto mineráloch stoja, ale základnej suroviny. Výrobu si teda podrží a bude ju rozširovať, čo ju naďalej udrží na popredných priečkach technologicky dôležitých krajín.

Čítajte tiež

Zlatý vek baníctva Namiesto ropy a plynu sa ťažiari vrhnú na minerály využívané v energetike

Erik Potocký

Meď, nikel, kobalt, lítium sú, zdá sa, surovinami budúcnosti. Hoci sa hovorí o ich využití na „čistú energiu“, ani táto ťažba nezostane bez ekologických následkov.

Ani dívať sa analogicky na problémy s plynom a problémy s kritickými minerálmi nie je úplne vhodné. Na pokrytie dopytu totiž musia po svete vyrásť nové bane. Ak by sme aj počítali s tým, že veľká časť pevniny je geologicky zmonitorovaná a vieme, kde sa aká ruda s akými prvkami nachádza, stále ide len o mapy. Cesta k bani, ktorá na povrch vynáša žiadaný kov, je ešte dlhá. A v prípade hliníka, zinku a medi, ktorých rudy gálium a germánium obsahujú, ide aj o energeticky náročnú metalurgiu.

A Čína do svojej metalurgie investuje nielen finančne, ale aj intelektuálne. Každý rok vyprodukuje násobné množstvá technikov a inžinierov ako celý zvyšok sveta dohromady.

Dávno sú preč časy, keď bol hospodársky rast Číny postavený na tom, že bola gigantickou montážnou dielňou západných spoločností a vlastné „inovácie“ výrobných postupov opierala hlavne o reverzné inžinierstvo, porušovanie patentovej ochrany a priemyselnú špionáž.

Priemyselná špionáž, samozrejme, zostala. Je súčasťou ľudských dejín už od čias prvých technologických vynálezov (kolesa, zlievania bronzu či vynálezu kovového pluhu) a každá krajina sa vždy snažila, snaží a bude snažiť dostať sa k technológii, ktorá zvýhodňuje jej konkurentov.

Samozrejme, z dlhodobého hľadiska by mohli byť následky pre Čínu škodlivejšie ako pre Západ. No nebuďme naivní. V Pekingu iste pozorne sledovali, čo sa stalo Rusku, keď urobilo zo svojej strategickej suroviny geopolitickú zbraň a začalo ňou vydierať Európu.

Aj preto sa Čína obmedzila na skomplikovanie exportu len pri dvoch kovoch – gáliu a germániu. Hoci sú v mnohých ohľadoch dôležité, tvoria len zlomok obchodu s minerálmi potrebnými pre nové technológie. Dá sa teda povedať, že Čína týmto rozhodnutím testuje terén. Veľmocensky zarinčala zbraňami a skúma reakcie.

Práve reakcie budú dôležité. Ak budú v záujme dostupnosti minerálov nasledovať zo strany Západu ústupky, resp. zmierenie sa so situáciou bez zásadnej odozvy (ako po Donbase a Kryme v roku 2014), bude to pre Peking signál, že si môže dovoliť viac. Kľúčové bude najmä to, ako sa v tejto situácii zachová Taiwan, ktorý si Čína nárokuje a ktorý sa spolieha na pomoc (aj vojenskú) USA. Taiwan je najväčším svetovým producentom čipov.

Samotné oznámenie, že Čína chystá obmedzenie vývozu gália a germánia, ktoré prišlo 4. júla (teda symbolicky na Deň nezávislosti USA), sprevádzali vyjadrenia, v ktorých čínski predstavitelia hovorili o „dobre premyslenom silnom údere“ a o tom, že ide iba o začiatok.

V každom prípade je zjavné, že Čína má dnes v rukách obrovskú zbraň – kritické minerály, od ktorých sme si my na Západe vytvorili závislosť. Pri čínskom pohľade na históriu z dlhodobých perspektív by nebolo na počudovanie, ak by išlo o odvetu za ópiové vojny z 19. storočia, ktoré Ríšu stredu ponížili a urobili z nej zaostalú krajinu.