Tri postrehy z Poľska, Litvy a Bieloruska Nesúvislé myšlienky o lojalitách v nárazníkovej zóne Ruska

Hneď na úvod priznávam, že do Poľska, na rusko-litovský polostrov Kuršská kosa a do bieloruského Polocka som nešiel s vojenskoanalytickým motívom. Pravda je prozaickejšia: chystal som sa do Ruska, ruská rozviedka ma po štyriapolhodinovom výsluchu nevpustila, a tak som strávil viac času v Poľsku, Bielorusku a Litve.

Geostrategický rozmer môjho blúdenia okolo ruských hraníc som si sčasti uvedomil až neskôr.

Aby som neznel zbytočne alarmisticky: nie, nepovažujem za pravdepodobné, že agresívny režim vládnuci v Rusku po vyčerpávajúcej „špeciálnej operácii“ proti Ukrajine hneď spustí rozsiahlu inváziu do ďalšej európskej krajiny.

Považujem však za možné, že Kremeľ na malom obmedzenom pásme pôdy „námatkovo“ otestuje odhodlanie NATO viesť veľkú vojnu o Narvu, nejaký baltský ostrov alebo Kuršskú kosu.

Môj výsluch na FSBŠtyri a pol hodiny v dystopickej komore ruskej rozviedky mi naznačili, akým smerom sa režim uberá

Martin Leidenfrost

Po prvé: Poľsko

V nemeckých novinách som čítal, ako príslušné orgány v NATO a EÚ začali skúmať pripravenosť európskej infraštruktúry pre prípad vojny s Ruskom. Dozvedel som sa, že aj také Nemecko má rezervy, pokiaľ ide o rýchlu prepravu vojsk v rámci svojho územia. Nepraktické je napríklad to, že veľká časť šoférov a kamionistov pracujúcich v Nemecku sú dnes cudzinci, toto povolanie vykonáva už len málo Západoeurópanov. 

Jeden scenár vyzerá takto: ak vypukne vojenský konflikt na východnej alebo severovýchodnej hranici Poľska, poľskí kamionisti pracujúci v Nemecku prídu na pomoc vlasti – a v Nemecku nemá kto voziť Nemcov. 

O stave poľskej cestnej komunikácie môžem v toto leto povedať len to najlepšie.

Keď som na začiatku desiatych rokov navštívil poľského kamaráta, bolo Poľsko krajinou, kde sa nijako nedalo šoférovať. Keď som cestoval ešte krátko pred koronou, tešil som sa z nového kúska diaľnice a nakoniec som uviazol na dve hodiny v blate provizórneho stavebného kruháča pri meste Piotrków Trybunalski.

Poľskom som prechádzal každé leto a mohol som tak pozorovať, ako vzniká div sveta priam čínskych rozmerov: čoraz častejšie som sa pretekal na nových bezplatných rýchlostných cestách dovolenou rýchlosťou 120 km/h, vlani v lete som musel pretrpieť už iba zápchy na krátkom nedokončenom úseku severne od Krakova a prejazd cez severovýchodné poľské mesto Łomża.

V toto leto je to Kalifornia. Z nočnej mory vodičov je sen cestujúcich a krátkodobých dovolenkárov. Cesta z poľského pobrežia k českým hraniciam trvá iba tri a pol hodiny. Priemerná rýchlosť 115 km/h, poplatky vo veľkej väčšine nulové, každých tridsať-štyridsať kilometrov pumpa, mekáč a obrovské nové parkovisko.

V aute používam navigáciu od otca, ktorá podľa neho nebola „zopár rokov“ aktualizovaná, podľa mňa sedem až desať rokov. Slúži ako ukazovateľ toho, ako sa za tých niekoľko rokov rozvinula cestná sieť v jednotlivých európskych krajinách. Vo väčšine krajín sa veľa toho nezmenilo – pokým v Poľsku lietam nad zelenými lúkami.

Nechám nateraz otvorené, aká armáda by v prípade vojny pochodovala akým smerom – ale poľské diaľnice sú pripravené.

Litovské dievčatá pri Baltskom mori, Kuršská kosa, Litva. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Po druhé: Litva

Kuršská kosa z mne neznámych dôvodov nefiguruje často medzi scenármi testovania NATO zo strany zelených ruských mužikov. Pritom tento sto kilometrov dlhý mys medzi Baltským morom a Kuršským zálivom je spojený s ruskou pevninou v exkláve Kaliningrad, ale pozemné spojenie s litovskou pevninou nemá – premáva sem len trajekt z Klaipèdy. Hranica medzi Ruskom a Litvou prechádza stredom kosy, ktorá je široká len niekoľko kilometrov.

Invázia do týchto niekoľkých dedín odrezaných od Litvy by nebol žiaden kumšt.

Ruskú časť Kuršskej kosy som navštívil vlani, litovskú časť v tomto roku. Ruská časť má zaujímavejšiu krajinu, pôsobivejšie duny a „tancujúci les“, zatiaľ čo litovská je čistejšia, upravenejšia a má honosnejšiu turistickú infraštruktúru.

Ubytoval som sa v Nide, poslednej dedine pred hranicou s Ruskou federáciou zavretou pre ukrajinskú vojnu. Nida má minulosť umeleckej kolónie, Thomas Mann a slávni nemeckí maliari tu mali letné domy, dnes je to vychýrené letovisko vyššej litovskej triedy. Je drahá – iba poplatok za vstup autom je v hlavnej sezóne 50 eur.

Bolo príjemné počúvať litovčinu, údajne najbližší jazyk k našej „pôvodnej“ indoeurópskej „materčine“, v ktorej znie slovo niekedy rusky, niekedy slovensky, niekedy česky, niekedy poľsky, niekedy rumunsky alebo portugalsky, ale títo Litovčania tam na dovolenke boli dosť nesympatickí: bolo tam málo žúrovania a ešte menej flirtovania. Mladí litovskí muži sa s obľubou predvádzali na elektrických kolobežkách, s airphonmi v ušiach, o dievčatá nejavili záujem.

Vychádzam z toho, že litovská armáda bude niekde v lese medzi Nidou a ruskou časťou Kuršskej kosy prítomná, ale prekvapila ma absolútna neviditeľnosť všetkého vojenského. Ani v lesoch, ani na plážach som nevidel žiadne známky toho, že by NATO pripravovalo obranu týchto dovolenkárov pred útočníkmi.

Keď som plával v búrlivom Baltskom mori, plavčík zastavil svoje plážové vozidlo a prinútil ma vyjsť z „príliš nebezpečného“ mora. Bol to mladý muž s dokonale vytrénovanou hornou časťou tela.

Takmer vôbec nehovoril po anglicky, ale keď som ho oslovil v ruštine, rozžiarili sa mu oči a prakticky bez prízvuku mi vysvetlil, kde – smerom k ruským hraniciam – sa môžem kúpať bez toho, aby ma vyrušovali plavčíci ako on.

Keď som sa svalnáča opýtal, či je Litovčan, znepokojene prikývol. „A prečo hovoríš tak dobre po rusky?“ „Vždy som rád pozeral ruské filmy.“ Bolo vidieť, že mu bola táto otázka veľmi nepríjemná. Nastúpil do svojho vozidla a rýchlo odišiel ďalej po pláži.

Nepatrí sa podozrievať ruskojazyčných Baltov, že by v prípade vojenského konfliktu nadŕžali Rusku. Aj tak sa na trajekte z lotyšského Ventspilsu do Švédska pýtam, či to musí byť tak, že takmer celú posádku trajektu tvoria lotyšskí Rusi. Zvlášť esbéeskári. Nie je to bezpečnostné riziko?

Pozdrav z BieloruskaVčera som bol na najhroznejšom hraničnom priechode Európy

Martin Leidenfrost

Po tretie: Bielorusko

Často prehliadané Bielorusko, ktoré sa od potlačeného demokratického povstania v roku 2020 nachádza pod faktickou okupáciou, je v jednom tábore s agresorom, veci sú však trochu zložitejšie.

Napríklad vodiči sedemkilometrového múru prevažne litovských kamiónov, ktoré čakajú dva až tri týždne na bielorusko-lotyšskej hranici, sú často Bielorusi.

Aj na Bielorusoch by záležalo, ak by sa Rusko pokúsilo obsadiť Suvalský koridor, úzky pás zeme, ktorý spája krajiny NATO Litvu a Poľsko. Ak chce ruská armáda vytvoriť spojenie medzi Kaliningradskou oblasťou a pevninskou časťou Ruska, bude musieť pochodovať cez Bielorusko.

Preto je dôležité, aká nálada panuje v bieloruskom obyvateľstve. Bielorusi síce žijú utláčaní v diktatúre, ale keby bola drvivá väčšina národa proti spoluúčasti na ďalšej dobyvačnej vojne Ruskej federácie, musel by režim nelegitímneho prezidenta Lukašenka takúto náladu zohľadňovať.

Šiel som preto do Polocka. Polock, to bolo jedno z troch centier stredovekej východoslovanskej štátnosti. Ďalšie dve strediská boli Kyjev ako hlavné mesto Kyjevskej Rusi a Novgorod ako centrum Novgorodskej republiky. Novgorod je dnes v Rusku, Polock je v severnom Bielorusku a Kyjev je hlavné mesto Ukrajiny.

Tieto tri mestá, ktoré majú hlboký význam pre identitu východoslovanských národov, majú jedno spoločné: v Kyjeve, Novgorode aj Polocku približne v rovnakom čase postavili Chrám svätej Sofie. Presnejšie: Chrám Božej múdrosti.

Aká dôležitá je táto epizóda ranoslovanskej histórie, ukazuje skutočnosť, že ruský prezident Vladimir Putin na smrť unudil amerického moderátora Tuckera Carlsona, keď mu v televíznom rozhovore siahodlho rozprával o Rurikovi, predkovi dynastie, ktorá vládla v Polockom kniežatstve a neskôr v rodiacom sa ruskom štáte.

V štátnom kníhkupectve Belkniga podľa personálu nemali ani jednu knihu o Polockom kniežatstve, našiel som však prorežimovú knihu v bieloruštine Simvaly belaruskaj večnasci, Symboly bieloruskej večnosti. Na strane 143 sa kapitola začína nadpisom Z Polacka načajsja belaruski svet, V Polocku vznikol bieloruský svet.

Pomocou tohto smelého tvrdenia som si urobil v Polocku prieskum. Pýtal som sa ľudí, náhodných na ulici a cielene vybratých v národných ustanovizniach, o čom bolo Polocké kniežatstvo, aký malo vzťah ku Kyjevskej Rusi a či naozaj bolo základom bieloruskej štátnosti.

Vitebská maliarka pred Chrámom sv. Sofie v Polocku. Foto: Postoj/Martin Leidenfrost

Odpovede zhrniem takto: ani jedna z odpovedí nebola rovnaká, ale nikto nevyslovil otvorenú konšpiračnú hlúposť.

Pokladník nebankovky typu Lombard veľmi dobre poznal históriu stredovekých konfliktov medzi Kyjevom a Polockom a rozprával mi najmä o najslávnejšom polockom kniežati, o údajnom čarodejníkovi Vseslavovi Čarodejovi.

Majitelia secesnej kaviarne na starej cárskej stanici, ktorých babičky rozprávali ešte po poľsky, videli v Polocku „skôr základy litovskej a poľskej štátnosti“, no a jedna jednoduchšia pani vedela len o významnom polockom Chráme sv. Sofie. Nosila tričko nemeckej firmy s potlačou Am Anfang waren Himmel und Erde. Alles andere haben wir gebaut. Ihre Handwerker. Netušila, v akom to bolo jazyku a čo to znamená. Bola vďačná, keď som jej to preložil: Na počiatku bolo nebo a zem. Všetko ostatné sme postavili my. Vaši remeselníci.

Všetci respondenti mali spoločné, že o bieloruskej histórii hovorili s veľkou skromnosťou, bez najmenšieho náznaku okázalého nacionalizmu.

To platilo dokonca pre sprievodkyne v samotnej katedrále. Tá sa nachádza na strmom brehu nad riekou Západná Dvina, veľké množstvo turistov sa prechádzalo na prekrásnej zelenej lúke pred chrámom. Sprievodkyne v mojej prítomnosti nespomínali, že pôvodne uniatsky chrám slúžil po obsadení ruským cárom Petrom Veľkým – kým nevybuchol – ako sklad prachu. Preto je chrám pomerne nový, barokový.

Bola to sobota počas letnej sezóny, prichádzali a odchádzali autá a autobusy z celého Bieloruska, ale vzhľadom na fakt, že Polock je iba hodinu od úplne otvorenej ruskej hranice, turistov z Ruska bolo nápadne málo.

Nedoceňujú Rusi polockú vetvu dynastie Rurikovcov?

Vkročil som do chrámu a ostrieľanej dozorkyni som ukázal tvrdenie zo Symbolov bieloruskej večnosti, že v Polocku sa začal bieloruský svet. Nesúhlasne pokrčila nos.

Hore na lúke sedela staršia pani, ktorá bola oblečená ako letná dovolenkárka z Čechovovej novely, a kreslila chrám. Za ňou pod dubom sedela jej rovnako oblečená dcéra a s matkou si občas vymieňala štipľavé poznámky.

Táto kultivovaná maliarka, ktorá opakovane cestovala z Vitebska na toto kľúčové miesto východoslovanskej identity, ako jediná povedala: „Toto tu je oveľa viac základom ruskej štátnosti.“

Zo svojich anekdotických stretnutí v Polocku nechcem vyvodzovať žiadne ďalekosiahle závery.

Čo by urobili Bielorusi, keby Rusko z ich územia zaútočilo na NATO?

Myslím si, že by nevedeli, čo majú robiť.