Včerajší samit NATO v Haagu sa neskočil žiadnym prekvapením a členské štáty sa dohodli na zvýšení obranných výdavkov do roku 2035 na päť percent HDP.
Slovensko sa zachovalo klasicky, po silných rečiach Roberta Fica určených domácemu publiku sme poslušne zrazili opätky a plán bez výhrad podporili.
V dňoch okolo samitu sa však udiali udalosti, ktoré po väčšom sebavedomí našej zahraničnej politiky priam volajú.
Najskôr maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó vyhlásil, že Maďarsko a Slovensko nepodporia 18. sankčný balík Európskej únie proti Rusku, o ktorom sa bude v týchto dňoch hlasovať v Bruseli.
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár to však neskôr poprel a povedal, že sankčný balík podporíme, keďže nemá negatívny vplyv na našu ekonomiku.
Správa, že Slovensko a Maďarsko budú spoločne proti sankčnému balíku, sa však už rozletela do sveta a napríklad ukrajinské médiá jej boli plné.
Doslova len niekoľko hodín po tomto nedorozumení maďarský premiér Viktor Orbán vyhlásil, že účasť ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského na samite NATO si neželalo Maďarsko, Slovensko, Turecko a USA.
Tieto Orbánove slová musel následne už priamo v Haagu dementovať prezident Peter Pellegrini. Podľa neho takúto požiadavku smerom k samitu nikdy netlmočil ani on, ani ministri obrany a zahraničných vecí a ani náš veľvyslanec pri NATO.
Možné sú dve vysvetlenia. Buď Maďarom medzi štyrmi očami hovoríme niečo iné ako o pár hodín neskôr svetu, čo by svedčilo o obrovskom amaterizme našich diplomatov, alebo, čo vyzerá pravdepodobnejšie, nás Viktor Orbán pomerne bezohľadne zaťahuje do svojich zahraničnopolitických manévrov.
V každom prípade už len fakt, že maďarský premiér operuje Slovenskom bez toho, aby si počkal na naše oficiálne stanoviská, je, diplomaticky povedané, značná nepríjemnosť.
Dokonca až taká značná, že minister Blanár by mal našim susedom veľmi rýchlo vysvetliť, že si takúto prehnanú angažovanosť z ich strany neželáme.

Je tu aj ďalší dôvod, aby sa našom ministerstve zahraničných vecí rozhýbali.
Ak by sa dnes Roberta Fica niekto opýtal, k akému politickému prúdu by sa zaradil, tak by s veľkou pravdepodobnosťou odpovedal, že sa počíta k suverenistom.
Keď ho podpredsedníčka Európskej komisie Kaja Kallasová kritizovala za jeho cestu do Moskvy, Fico jej odkázal, že je legitímnym premiérom suverénnej krajiny, ktorému nikto nebude prikazovať, kam má alebo nemá cestovať.
Problémom je, že suverenistická zahraničná politika sa nemeria počtom služobných ciest do rôznych odľahlých destinácií, ale mala by stáť na dôslednej obhajobe našich národných záujmov. Čo je parketa, v ktorej Robert Fico najmä vo vzťahu k Ukrajine a Rusku zlyháva.
Určite taktiež nie je v našom národnom záujme ani to, aby slovenské postoje v dôležitých témach artikulovali predstavitelia Maďarska. Navyše tak, že to odporuje realite.
Jednak to zaváňa povýšenectvom, čo je však ešte horšie, má to potenciál poškodiť dnes inak bezproblémové vzťahy medzi obidvoma krajinami.