Facka zo Štokholmu Majstrovstvá sveta sú len zrkadlom stavu, v ktorom sa Slovensko ocitlo

Štvrťfinálový cieľ zostane tento rok na svetovom šampionáte pre slovenských hokejových reprezentantov nesplnenou métou. Definitívnu bodku za nedosiahnutým postupovým snom dala vysoká prehra s Lotyšskom 1:5.

Nasleduje fáza hľadania príčin a možných riešení vzniknutého stavu. Samozrejme, Slováci na svetový šampionát cestovali s veľmi mladým výberom, ktorý objektívne nemohol mať veľké oči. Navyše pred turnajom sme prišli pre zdravotné dôvody aj o hlavného trénera Craiga Ramsayho, ktorého na lavičke relatívne narýchlo vystriedal Vladimír Országh.

Nič to však nemení na fakte, že teraz od fanúšikov prichádza čas zúčtovania pre manažment hokejového zväzu, nové ministerstvo športu, ale aj pre kluby a prakticky všetkých, ktorí sa v hokejovom svete akokoľvek pohybujú.

Do popredia sa dostane zastaraná infraštruktúra, nedostatočný záujem zo strany štátu, ale aj porovnanie s napredujúcimi krajinami, ktorým sme ešte pred pätnástimi rokmi boli schopní nadeliť „desiatku“.

Kým táto strana mince už zaznieva a bude znieť ešte niekoľko dní, je potrebné pozrieť sa pravde do očí aj z druhej strany.

Áno, Slovensko naozaj zanedbáva športovú infraštruktúru. Áno, krajiny ako Francúzsko či Rakúsko v tomto smere napredujú výrazne rýchlejšie než my. Pravda je aj to, že starostlivosť o výchovu mládeže u nás má zásadné trhliny.

To všetko sú však iba dôsledky širšieho kontextu.

Profesionálny šport je zo svojej podstaty pre obyvateľstvo pridaná hodnota. Pre fanúšikov ide o spôsob relaxu a voľnočasového vyžitia. Iste, nadväzuje na seba aj ekonomický potenciál, ale v prvom rade ide o podnikanie v segmente voľnočasovej zábavy. Nejde o primárnu potrebu, akou je zabezpečenie funkčného zdravotníctva či školstva.

Ak teda štát nemá nekonečné prostriedky, musí ich investovanie vždy zvažovať. Pri súčasnom stave verejných financií platí táto téza dvojnásobne. Navyše pozrime sa na to, v akom stave je základná infraštruktúra tohto štátu – od nemocníc cez kvalitu mostov, výstavbu diaľnic až po verejné budovy. Niet preto divu, že pri hľadaní priorít hokejové stánky stále ťahajú za kratší koniec.

V čom teda spočíva problém?

V celkovom stave, v akom sa slovenský štát ocitol. Šport je iba akýmsi zrkadlom toho, kam smerujeme.

Každý rozumný manažér rodinného rozpočtu totiž vie, že čím má hlbšie do vrecka, tým viac musí premýšľať, ako peniaze investovať efektívne. V našom národnom meradle to však neplatí.

Peniaze vyhadzujeme von z okna pri výstavbe diaľnic, nemocnice sa projektujú, aby sa nepostavili, a následne sa megainvestície robia bez akejkoľvek analýzy, do elektronizácie smerujú stovky miliónov a výsledok pozná každý z nás. Napokon obdobným spôsobom bola svojho času realizovaná aj rekonštrukcia futbalových štadiónov – bez analýzy, bez odôvodnenia, prečo štát investuje výlučne do futbalu a nie napríklad aj do hokeja alebo multifunkčne využiteľných arén...

Dlhodobé plánovanie a stratégia u nás jednoducho nemajú žiadnu prioritu. Príkladom za všetky ostatné je, že jedným z prvých opatrení pri konsolidácii bolo rušenie analytických centier naprieč štátnou správou. Tých analytikov, ktorí zostali, štát nepočúva. Novela zákona o verejnom obstarávaní spolu so zákonom o strategických investíciách navyše vyňali stovky miliónov spod verejnej kontroly.

A takto môžeme pokračovať.

Zvyšovanie daní spôsobuje znižovanie konkurencieschopnosti pri lákaní investorov voči zahraničiu, oslabujúci sa právny štát atraktivite Slovenska v zahraničí tiež nepridáva. Investori totiž vedia, že pri výstavbe potrebujú funkčné úrady, ktoré ich nebudú brzdiť. Rovnako je to pri zamestnávaní pracovníkov a raz za čas sa veci riešia až na súdoch. Keď tieto rovnice nefungujú, peniaze smerujú do iných štátov. Tam síce ľudia nedostanú istoty, ale aspoň lepšiu pravdepodobnosť, že veci pôjdu tak, ako majú.

V tomto bode sa dostávame späť k športu.

Nižší hospodársky rast, malá pridaná hodnota výroby a klesajúce investície znamenajú aj nižšiu kúpnu silu obyvateľstva.

Vstupné pritom tvorí pre niektoré hokejové extraligové tímy asi tretinu rozpočtu. Pri niektorých kluboch je to viac, pri iných menej. Je preto veľký rozdiel, či stojí vstupné 6 eur alebo 12, prípadne rádovo viac, ak do porovnania zahrnieme aj zahraničie. Pokiaľ si však fanúšik nemôže zvýšené vstupné dovoliť, profesionálny šport má opäť raz smolu.

Klesajú príjmy klubu a tým aj možnosti pre jeho zmysluplné investície. Keďže výkladnou skriňou sú zväčša mužské, teda profesionálne družstvá, šetriť sa bude najmä na mládeži. To isté platí pri klesajúcom množstve bonitných podnikateľov – potenciálnych športových sponzorov. Chudobnejšie kluby zároveň znamenajú nižšiu kvalitu súťaže a aj menší záujem o vysielacie práva.

Bez funkčnej ekonomiky skrátka profesionálny šport nemôže fungovať nadpriemerne efektívne a štát to nesystémovými investíciami nezachráni.

Sľuby o veľkej ochrannej ruke štátu, zázračnom prínose nového ministerstva alebo inej saturácii vzniknutého stavu z verejných prostriedkov sú preto nerealistické. Šport potrebuje infraštruktúru a pri jej výstavbe v našich podmienkach musí byť verejná zložka prítomná. Ideálne v premyslenom meradle a spôsobom, ktorý zabezpečí aj udržateľnosť investície. Životaschopný profesionálny šport však potrebuje ekonomické podhubie, ktoré mu umožní rast.

Keď ho nemá, väčšinu úspechov dosahujú mladíci, do ktorých môžu rodičia nadpriemerne investovať a ktorí sa následne zlepšujú v zahraničí. Alebo šport zachraňujú nadšenci. Tí, ktorí sa na podporu svojej činnosti združujú v rôznych občianskych združeniach. Teda mimovládnych organizáciách, ktoré zvyšujúcou sa byrokraciou a dehonestáciou štát opäť iba znechucuje.

Hokejové majstrovstvá sveta by tak aj napriek neúspechu mohli byť užitočnou fackou. Korupcia, rodinkárstvo, neefektívne nakladanie s verejnými prostriedkami, odkláňanie pozornosti od reálnych problémov a uprednostňovanie súkromných záujmov na makroúrovni sa prejavia všade.

Aj v športe.