Na unavenom východe Ukrajiny Buď chcú Rusov, alebo od Boha silu a zbrane

„Zvykla som si,“ odpovedá matka malého Mychajla na otázku, či sa jej žije v Sloviansku bezpečne. „Dnes ráno niečo pred naším domom vybuchlo. Všetky okná vyleteli. Čo sa dá robiť?“ povzdychne si.

Vyčerpané východoukrajinské mesto vzdialené od frontovej línie asi dvadsať kilometrov je ako mnohé ďalšie mestá v Donbase v centre ruskej ofenzívy.

Rusi sa pripomenuli aj na tretie výročie invázie. Raketa padla skoro ráno na budovu s obchodmi. Spod trosiek vyniesli jednu obeť. Ak by bol útok o čosi neskôr, keď sú už obchody plné, straty na životoch by boli vyššie.

„Rodičia držia svoje deti doslova ‚pod pokrievkou‘, len aby im raketa neublížila,“ hovorí štyridsiatnička Olena a pripomína pravidlo dvoch stien, za ktoré sa treba skryť, keď hrozí bombardovanie.

Tento návod na ochranu pred ruským terorom na Ukrajine zľudovel. Sirény v Sloviansku už takmer nepočuť, lebo strácajú zmysel. Útokov je toľko, že by hučali nonstop.

Vojaci zdvíhajú ceny

V Donbase prevláda túžba, aby sa utrpenie už skončilo, no nie všetci by pristúpili na akúkoľvek dohodu. Pre miestnych je potom ťažká otázka, či malo zmysel preliať toľko krvi.

„Po tom všetkom, čo sa stalo, sa máme vzdať? To sa mi nevidí,“ vraví Olena, v jej hlase cítiť beznádej a odovzdanosť. „Zdá sa mi, že to bude ešte nadlho.“ Vojna sužuje jej rodinu tu v Donbase už jedenásty rok.

Železničná stanica v Sloviansku. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Z pôvodne stotisícového Slovianska odišla asi tretina obyvateľov. „Mnohí to, logicky, vzdali,“ vraví Olena. Na uliciach je však stále rušno, vojenskú techniku na cestách dopĺňajú civilné autá, na trhu je slušný výber tovarov a supermarkety sú plné potravín.

Na trhu. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Širšie centrum Slovianska. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Niektoré služby majú vysoké ceny. Môžu za to rotujúci vojaci, ktorí majú na ukrajinské pomery slušné mzdy. Preto si môžu dovoliť bývať aj v podnájme v prázdnych bytoch.

Olena tu má prácu, dom, dvor. Všetko to opustí, až keď bude najhoršie. Napriek vybitým oknám na dome ešte necíti, že by mala ísť. Rozhodne sa aj podľa toho, či jej sedemročný Mychajlo bude zvládať dištančnú výučbu.

Pečie tony chleba

Do mobilu hláskuje ukrajinské slová aj Daniel, syn evanjelického pastora Olega Tkačenka. Neruší ho ani to, keď jeho otec ukazuje hosťom novú pekáreň, ktorú otvoril na okraji Slovianska. Z mesta ho už kedysi dočasná ruská okupácia vyhnala. „Viem, aké je to pozrieť sa smrti do očí,“ poznamená.

Tkačenko mal najskôr pekáreň v Marjinke neďaleko Donecka. Po invázii v roku 2022 bola táto oblasť masívne bombardovaná. Celé vybavenie pekárne tam musel zanechať.

Začínal od nuly v Pokrovsku. Za krátky čas vybudoval priestory, v ktorých sa piekli tony chleba pre ľudí z okolia, často pre tých blízko línie.

Chlieb rozdávali napríklad v Avdijivke či vo Vuhledare – mestách, v ktorých sa odohrávali dôležité boje a ukrajinská armáda tu dlho brzdila Rusov v postupe.

Evanjelický pastor a pekár Oleg Tkačenko. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Väčšina detí na východnej Ukrajine už tri roky nechodí poriadne do školy. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vlani odzvonilo aj pekárni v Pokrovsku. Ruská ofenzíva Ukrajincov vytlačila, svoju vinu na tom mali aj problémy ukrajinskej armády v 155. a 157. mechanizovanej brigáde. Jedna sa rozpadla úplne, ďalšia mala až mrazivý počet dezercií.

A tak sa pastor Tkačenko musel opäť sťahovať. Pokrovsk vymenil za Sloviansk. „Budeme bojovať dovtedy, kým nám Boh dá silu,“ vyhlási pokojne. „Niekedy aj krátky život dáva zmysel, je to lepšie ako nemať žiadny.“ Rusi podľa neho zomkli ukrajinský národ.

No ťažko sa mu hovorí o tom, že vojna priniesla aj rozpad rodín. Svoju matku doteraz nepresvedčil, aby z Donecka odišla. „Evakuoval som mnohých ľudí, ale vlastnú mamu nie.“

Na „vokzali“ v Sloviansku

Hlásateľka na železničnej stanici v Sloviansku oznamuje, že na piatu koľaj prišiel ranný vlak z Kyjeva, a z vagónov sa valia cestujúci. Naproti im zo stanice vybiehajú známi, vidno aj vrúcne objatia.

Prečo niekto vôbec pricestuje v tomto čase do Donbasu?

„Ja tu pracujem. Nemôžem sedieť doma a čakať, vojna sa teraz neskončí,“ hovorí žena, ktorá vystúpi z vlaku spolu s manželom a s malým dieťaťom na rukách. „Vraj to tu dnes ráno pekne lietalo,“ doplní ju manžel. Vzájomne sa utešujú, že rakety asi padajú len na okraj mesta.

Po štyroch dňoch sa do Slovianska z Kyjeva vrátila aj pani v strednom veku. „Potrebovala som zmeniť prostredie,“ povie. Verí hádam, že sa teraz niečo zmení, keď sa vracia domov? „Trump je nepredvídateľný. Nikto nevie,“ mykne plecami a mlčky odchádza.

V centre Slovianska v Donbase. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vlak smer Cherson. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Viacerí hovoria, že vojna je iba biznis veľkých hráčov v politike. „Nič sa nezmení,“ vraví starší pán, ktorý takisto prišiel vlakom z Kyjeva.

Hovoríme o tom, či by sa Ukrajina mala vzdať časti územia, aby získala mier. „Je to náročná otázka, veľmi náročná. Keby ste vy mali dedka na okupovanom území, chceli by ste ho vidieť alebo nie?“ opýta sa.

Prečo niekto vôbec pricestuje do Donbasu? Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Ľudí, ktorí zostali v Donbase, by sme mohli rozdeliť do troch skupín. Jedna, ktorú tvorí asi tretina tých, čo ostali, by Rusov privítala ako „mierotvorcov“. Ľudia z ďalšej skupiny názor nedávajú verejne najavo, možno sú aj radi, že tu ešte Rusi nie sú, ale vedeli by tu žiť aj s ruskou okupáciou.

No a posledná časť ľudí podporuje ukrajinskú armádu do posledného vojaka a na otázku o územných ústupkoch reaguje podráždene. „To nie je vôbec korektné, takto sa pýtať,“ hnevá sa muž, ktorý tu Rusov nechce.

V katolíckych kostoloch dokonca počas prosieb znie volanie po viac zbraniach pre Ukrajinu. 

Ukážte mobil

Z ranného vlaku vystúpia zväčša muži v maskáčoch. Buď prišli z krátkeho oddychu späť na front, alebo do tyla vojenskej logistiky, čiže na špeciálne pozície pár kilometrov pred líniu.

Miestni vedia, kde sa nachádza tajný servis vojenských áut alebo odkiaľ chráni územie vzdušná obrana. Fotiť si tieto citlivé údaje však neradno. Ukrajinci vás hneď budú mať za kolaborantov.

Na blokpostoch v blízkosti frontu vás vojaci môžu vyzvať, aby ste ukázali smartfón. Vytočia číslo *#06#, zobrazia sa im kódy zariadenia, ktoré si nafotia a pošlú tajnej službe, nech preverí históriu mobilu. Teda aj zaznamenanú polohu a vymazané fotografie.

Na rímskokatolíckej fare v Sloviansku. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Ruský prieskumný dron, ktorý stratil spojenie a zrútil sa, nálož neniesol. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Podobnú „previerku“ ukrajinskej stráže zažili aj reportéri Postoja. Únavné cestovanie po donbaských stepiach urobilo svoje a prespali sme potom aj ranné výbuchy, ktoré boli podľa miestnych obzvlášť silné.

Pravdou však je, že sme zaspali priamo pod sochou Michala Archanjela a pod relikviou prvého stupňa – vlasmi Jána Pavla II. Majú ju tu na rímskokatolíckej fare, pri ktorej vzniklo slovenské humanitárne centrum.

Charkovský hrdina dá vedieť

Na rozdiel od Slovianska v Charkove sirény ešte fungujú. Niekedy znejú aj desaťkrát denne. Záleží aj na tom, ako sú na tom Rusi s muníciou. Ak im práve dorazila, vystrieľajú ju za pár hodín.

Charkovčania sa v týchto podmienkach naučili žiť. Poznajú algoritmus vojny.

Do krytu mieria iba vtedy, ak je situácia naozaj veľmi nebezpečná. A to sa dozvedia od Charkovského hrdinu, ako volajú administrátora telegramového kanála TLk News.

Ten pomocou informácií z armády, ale aj živých záberov mestských kamier či fotiek a videí od ľudí zakaždým vyhodnotí smer letiaceho ruského objektu a informuje o tom na Telegrame. Ľudia preto vždy majú pri poplachu v ruke telefón a kontrolujú, čo hrozí.

Dieťa sa hrá na rozblatenom dvore v dedine Biskvitne. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Jeden zo šrapnelov. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Takúto „hrdinskú“ službu robí administrátor už pre viac ako pol milióna obyvateľov, toľko má na Telegrame sledovateľov. V meste aktuálne žije okolo milióna ľudí, pred inváziou to bolo jeden a pol milióna.

Charkov sa stal v tejto vojne symbolom nezlomnosti. Rusi na mesto tlačia od začiatku invázie a v súčasnosti je od frontovej línie vzdialené asi dvadsať kilometrov. Napriek tomu je to stále živé, pulzujúce mesto.

Balet v podzemí

Šiltovka až na oči a na nej ešte kapucňa. „Davaj, davaj!“ vykríkne tínedžer s mobilom v ruke na svojho kamoša. Za zvuku sirény ho naviguje, ako má spraviť jeden zo svojich skejtbordových trikov. Tínedžeri už zaplnili priestor pred budovou opery, kde sa o malú chvíľu začne predstavenie. Áno, aj v čase vojny.

Nehrá sa však v hlavnej sále, ktorá je, mimochodom, najväčšou scénou na Ukrajine a druhou najväčšou v Európe, ale diváci sa za hercami presunú úzkymi chodbami a schodiskami až do suterénu. Tam ich nikto a nič neruší.

Skejtbordisti pred charkovskou operou. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Účinkujúci moderného baletu v charkovskom podzemí. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Práve sa tu začína predstavenie Dračie srdce. Moderný balet s magickou hudbou a s tanečnými kreáciami ako v inom vesmíre unesie divákov na chvíľu preč od každodennej vojnovej reality. 

Riaditeľ baletu Ihor Tuluzov vraví, že krátko po začiatku invázie hrávali v metre či nemocniciach a chodili aj za vojakmi na front. Jeden rok strávili u nás v Gabčíkove. Bolo to v čase, keď sa z obliehaného Charkova evakuovali. Na Slovensku sa venovali svojej práci a potom vystupovali v ďalších trinástich európskych krajinách.

V charkovskom podzemí funguje aj opera a sú tu viaceré hudobné kluby či bary. Dajú sa tu prečkať tie najhoršie momenty.

Šrapnel ako artefakt

Nikde inde sa vojnové paradoxy neprejavujú tak výrazne ako v Charkove. Na sídlisku Saltivka sa napríklad popri zničených a obhorených bytovkách zrazu týči kompletne zrekonštruovaná budova. Je na konci sídliska, čo najbližšie k ruskej hranici. Pyšne stojaca stavba má Rusom vyslať odkaz o nezlomnosti tohto mesta. Môžete ničiť, búrať, my to znova obnovíme, znova to bude krásne mesto.

Je tu energia a vôľa udržať mesto v čo najlepšom stave. Je to až neuveriteľné, ale ak niektorú budovu v centre zasiahne raketa alebo dron, okamžite sa pracuje na obnove. Ak to nie je možné, natiahne sa cez fasádu aspoň obrovská plachta, aby nebolo vidno škody.

Na zničenom charkovskom sídlisku Saltivka. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Výstava ruského teroru v Charkove. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Fenoménom sa stali aj vojnové artefakty – časti rakiet, šrapnely či iné úlomky ruskej výzbroje, ktoré miestni zbierajú do vedier. Pamiatka na vojnu.

Dobrovoľníci pripravili hneď niekoľko miest, kde zhromažďujú aj veľkú ruskú techniku. Jedno z takých je na okraji Charkova.

Tanky, rakety, nábojnice, ale sú tu aj konzervy, fľaše vodky, kanvice, zubné kefky – všetko, čo tu zostalo po Rusoch. Niečo našli v zákopoch, niečo v oslobodených dedinách.

Ale hoci je najmä tu v Charkove silné odhodlanie nepoddať sa, situácia na frontoch nie je dobrá a je jasné, že Ukrajinci prídu o nemalú časť územia.

Nie všetci sú na to už pripravení a zmierení s touto víziou.

Tri roky od ruskej invázieTo nie je život. Ľudia majú vojny plné zuby, no boja sa jej konca aj podrazu zo strany Západu

Lukáš KekelákJuraj Brezáni