Francois Hollande: prezident, ktorý nemal šťastie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Francois Hollande: prezident, ktorý nemal šťastie

Francúzsky prezident Francois Hollande (vpravo) a grécky predseda vlády Alexis Tsipras počas rozhovoru pred summitom EÚ v Bruseli 15. októbra 2015. Foto: TASR/AP

Na budúci rok si Francúzi zvolia novú hlavu štátu. Medzi priority úradujúceho prezidenta patrilo znižovanie nezamestnanosti. Ako sa mu v tom darí?

Záver leta vo Francúzsku priniesol mediálne oživenie vyvolané niekoľkými priznaniami francúzskeho prezidenta vytiahnutými z jeho novej knihy osobných rozhovorov. Publikácia nám prezrádza niečo viac o mužovi, ktorého najväčšou slabinou, podľa vyjadrenia jeho syna, je nerozhodnosť: „Dokiaľ nevie, ktoré je to dobré rozhodnutie, tak ho odkladá, čaká.“

Okrem iného sa prezident v knihe zdôveril, že funkcia, ktorú zastáva už piaty rok, je niečo „ťažké, omnoho ťažšie, ako si predstavoval“. Ako už býva zvykom pri vyjadreniach tohto muža, nie je celkom isté, čo tým myslel. Možno ospravedlňoval zjavnú nepripravenosť seba a svojho tímu po volebnom víťazstve v roku 2012. Trvalo mu vtedy štyri mesiace, aby nedočkavej verejnosti konečne oznámil prvé kroky svojej vlády.

Čitatelia sa tiež dozvedeli, že „predsa len to nejaký čas trvá, kým sa človek naučí, ako funguje štát“. Na absolventa prestížnej Ecole Nationale d’Administration je to tak trochu nečakané priznanie. Vedenie  školy, ktorou prechádza možno 90 percent francúzskych politikov, sa po tejto úprimnosti prvého muža štátu muselo nepochybne ocitnúť v rozpakoch.

Hollande dal v roku 2013 unáhlený prísľub, že do konca roka obráti krivku nezamestnanosti. Tá nielenže neprestala rásť v decembri 2013, ale ani v decembri 2014 a dokonca ani v 2015. Zdieľať

Na prvom mieste hitparády sa však bez konkurencie ocitol povzdych, že v otázke nezamestnanosti jednoducho „nemal šťastie“. Narážal tým na svoj verejný a zbytočne unáhlený prísľub z roku 2013, že do konca toho istého roku obráti krivku nezamestnanosti. Ako sa neskôr ukázalo, nezamestnanosť nielenže neprestala rásť v decembri 2013, ale ani v decembri 2014 a dokonca ani v 2015. Jasné známky zlepšenia prišli až toto leto. V každom prípade toto priznanie si vlastnej bezmocnosti pripomenulo všetkým voličom, že sľuby politikov o riešení nezamestnosti nemajú žiaden reálny základ. Pomôcť nezamestnaným dokáže už asi len taký, ktorého funkčné obdobie je sprevádzané správnou konšteláciou planét.

Prečo však táto nešikovná dôvernosť toľko zaujala a rozvírila sociálne siete? Veď to nie je ani zďaleka jediný sľub, ktorý Hollande nesplnil. Samozrejme, je tu objektívny problém, ktorý Francúzsko s nezamestnanosťou má. Ten hlavný dôvod je však spätý s prezidentovým talentom dávať unáhlené, nikým nevynútené sľuby. V roku 2014 sa verejne preriekol, že ak sa mu počas jeho funkčného obdobia nepodarí znížiť nezamestnanosť, tak v roku 2017 kandidovať nebude. Tento sympatický, avšak nesmierne náročný záväzok sa odvtedy stal jediným smerodajným ukazovateľom vývoja jeho budúcej politickej kariéry. Pre neho samotného, pre jeho podporovateľov a, samozrejme, najmä pre jeho oponentov, ktorí mu pri každej novopublikovanej štatistike nezabudli pripomenúť jeho verejný sľub.

Pakt zodpovednosti a solidarity odbory pochovali

Pri hodnotení vplyvu šťastia na nezamestnanosť treba rozlišovať prezidentove vlastné iniciatívy od tých, ktoré rozbehli jeho ministri. Medzi tie prvé možno zaradiť „Pakt zodpovednosti a solidarity“ sľubujúci daňové a odvodové úľavy podnikom za to, že budú naberať nových zamestnancov. Genialita myšlienky spočívala v jej jednoduchosti: podnikatelia začnú viacej zamestnávať a štát im (niekedy v budúcnosti) vezme menej. Počiatočné iluzórne odhady hovorili o vytvorení milióna nových pracovných miest počas piatich rokov. Neskôr bolo číslo okresané na tristo-, potom na dvestotisíc. Na ich financovanie bolo potrebné nájsť 41 miliárd eur.

Aj bez vládneho Paktu bol bežný francúzsky podnikateľ kvárený 233 sociálnymi a daňovými odvodmi, a tak sa Pakt javil len ako ďalší nástroj na živenie bujnej administratívy. Zdieľať

Pokiaľ ide o zapojenie podnikateľov, tí sa zo začiatku veľmi neponáhľali zapojiť do komplikovanej konštrukcie vládneho Paktu. Veď už aj bez neho bol bežný francúzsky podnikateľ kvárený 233 sociálnymi a daňovými odvodmi, a tak sa Pakt javil len ako ďalší nástroj na živenie bujnej administratívy. Voľky-nevoľky sa dali nakoniec nahovoriť, keď im prezident prisľúbil tzv. „šok zjednodušenia“, inými slovami výrazné zjednodušenie odvodovej legislatívy. Horšie to bolo s odborármi, ktorých podpis na Pakte sa tiež vyžadoval. Tým nebolo čo ponúknuť, a tak ich košatá štruktúra (56 odborárskych odvetví!) urobila realizáciu Paktu absolútne nemožnou. Rok od jeho ohlásenia musel minister ekonomiky priznať, že celé to vyšlo nazmar.

Samozrejme, Hollande dobre vedel, že nemôže všetky karty staviť na bratskú lásku medzi podnikateľmi a odborármi. Jeho jokerom boli tzv. pracovné miesta budúcnosti. Nebolo to nič iné ako miesta pre mladých dotované štátom počas jedného roka. Táto taktika mala byť pôvodne len dočasným opatrením a spoliehala na skoré naštartovanie ekonomiky. Bola to však dodatočná záťaž na štátny rozpočet, hoci sa to vláda snažila dôsledne tajiť. „Je to zadarmo, veď to platí štát“ bol ďalší z bonmotov, ktorý mu vykĺzol počas televíznej debaty v roku 2015 a ktorý sa nadlho stal hitom internetu. Ekonomika však stále stagnovala, a tak sa postupne všetky „pracovné miesta budúcnosti“ po uplynutí 12 dotovaných mesiacov menili na miesta minulosti.

Arnaud Montebourg a francúzsky premiér Manuel Valls (vpravo) počas návštevy podniku Thales v meste Gennevilliers pri Paríži na snímke z 10. apríla 2014. Foto: TASR/AP

Arnaud Montebourg

Pri roztáčaní „kolesa šťastia“ Hollande, samozrejme, nebol sám. Postupne mu pomáhali dvaja ministri, ktorí okrem toho, že obaja začínajú na M, nemali absolútne nič spoločné. Prvá prezidentova vláda sa spoliehala na Arnauda Montebourga, ktorý svoje miesto vo vláde získal vďaka prekvapivému skóre v socialistických primárkach v roku 2011. Hollande si ako víťaz primárok nemohol dovoliť ignorovať 17 % voličov, ktoré na seba viazal Montebourg, a tak mu ponúkol ministerstvo s nepreložiteľným názvom „pre produktívnu obnovu“. Mladý minister bol vášnivým zástancom protekcionizmu a všetkého, čo bolo Made in France. Nemal v láske zahraničných investorov, najmä tých, ktorí sa opovážili hromadne prepúšťať zamestnancov, či zatvárať fabriky vo Francúzsku. Jeho verejné slovné „prestrelky“ s prezidentom Good Year a oceliarom Mittalom si všímali popredné zahraničné denníky, rovnako ako aj jeho nebojácne návrhy na znárodnenie bánk.

Zatiaľ čo sa prezident trápil so svojím Paktom, Montebourg pripravoval svojich 34 plánov pre Nové priemyselné Francúzsko, ktoré mali priniesť pol milióna pracovných miest za 10 rokov. Ich nefunkčnosť si Montebourg pomerne rýchlo všimol a hľadal dôvody. Začal byť presvedčený, že za ich zlyhaním stojí politika „uťahovania si opaskov“, ktorú diktoval Brusel. Na pravidelné výzvy na redukciu deficitu sa postupne stal alergickým a pridal sa k radikálnemu krídlu ľavicových nespokojencov, ktorí prestali veriť v politiku rozpočtovej prísnosti Únie. Pochopil však, že na to, aby „zlomil“ Brusel, musí „ohnúť“ Berlín. Osobnou návštevou u svojho nemeckého partnera na jar 2014 sa snažil presvedčiť, že silné euro a obmedzovanie investícií nie je dobrá cesta. Keď nepochodil, vystupňoval svoju mediálnu agresiu voči nemeckej kancelárke a obvinil ju zo zodpovednosti za stagnáciu vo Francúzsku.

Hollande nemal s Merkelovou veľmi vrelý vzťah, stále si pamätal, ako počas kampane podporila Sarkozyho, a tak protinemecké výpady svojho ministra toleroval. Keď sa však premiérom stal energický Manuel Valls, mediálne prešľapy Montebourga začali byť prekážkou. Vízia Nového priemyselného Francúzska sa menila na fatamorgánu, krivka nezamestnanosti si tvrdohlavo držala svoj trend a premiér Valls stále nezabudol, že v primárkach spravil Montebourg trikrát lepšie skóre. A tak po ultimáte prezidentovi prišla v auguste 2014 nová vláda, tentokrát už bez Montebourga.

Francois Hollande (vľavo),  nový francúzsky minister hospodárstva Emmanuel Macron (vpravo) a  francúzsky minister financií Michel Sapin po zasadnutí vládneho kabinetu 27. augusta 2014 v Paríži. Foto: TASR/AP

Emanuel Macron

Jeho náhradou sa stal prezidentov ekonomický poradca, opäť mladý a rovnako energický Emanuel Macron. Bol to akoby obrat o 180 stupňov. Koniec Made in France, už žiadne hádky s Úniou, globalizácia a voľný trh dostali prioritu. Po neúspechu protekcionizmu sa Hollande rozhodol, že skúsi šťastie s ekonomickým liberalizmom, že v rulete už prestane vsádzať na červenú, a odteraz dá všetko na čiernu.

Macron nebol v žiadnej strane, a tak nemal s nikým otvorené politické učty. Len odbory a radikálna ľavica nemohli prehltnúť jeho úspešnú bankársku kariéru u Rothschilda. Videli v tom Hollandovu zradu, ktorý pred voľbami na mohutnom zhromaždení v Le Bourget povedal: mojím prvým nepriateľom je finančníctvo. Odrazu sa na čelo ministerstva pre ekonomiku, hospodárstvo a digitalizáciu postavil bývalý finančník.

Nový minister ako prvé okresal Montebourgových 34 plánov... na 10 a v januári 2015 prišiel so svojou vlastnou stratégiou na podporu rastu, aktivity a za rovnosť ekonomických šancí, v skratke známou aj ako „Macronov zákon“. Podľa odborníkov, samozrejme, len tých, čo sa na jeho príprave nepodieľali, to bola taká všehochuť, z každého rožku trošku. Pôvodných 308 opatrení pokrývalo takmer všetky oblasti hospodárskeho života od vodičských preukazov až po slobodné povolania. Avšak len jeden jeho článok stačil na to, aby sa odbory znovu rozžeravili do červena. Išlo o povolenie práce v nedeľu a v noci. Nie, nebola to cirkev, ktorá sa ozvala, ale odbory, tí poslední ozajstní konzervatívci v krajine. Nepomohli ani argumenty o stále klesajúcej kúpnej sile. Rodiny žijúce od výplaty k výplate sa už nemohli dočkať, až im ich obľúbený Chanel™ otvorí v nedeľu svoj butik na Champs-Élysées.

Vtedy Hollande už vedel, že čas hrá proti nemu, pokiaľ ide o nezamestnanosť a rozhodol sa ísť za šťastím energickejšie. Na prijatie „Macronovho zákona“ nedokázal nájsť v rozdelenej ľavici dostatok hlasov, a tak vytiahol povestný článok 49.3. To je mechanizmus umožňujúci schváliť vládny zákon aj s menšinou v parlamente. Inými slovami je to nedemokratický spôsob, ako pretlačiť zákon a neporušiť pritom ústavu. Prijatý zákon vošiel do platnosti v lete 2015 a podľa jeho neprajníkov možno jeho bilanciu dnes vyčísliť na 1 500 nových pracovných miest v sektore autobusovej dopravy. Iné dosahy zatiaľ nevidia ani len jeho fanúšikovia. Nedeľnú prácu zablokovali odborári (áno, zase tí istí konzervatívci) cez kolektívne zmluvy v podnikoch.

Trik hodný Copperfielda

Prezident siahol na rozpočtové rezervy a ohlásil programy školenia a rekvalifikácie pre nezamestnaných. Kto raz sedí na školení, už nefiguruje v štatistike ako nezamestnaný. Zdieľať

Prišiel rok 2016 a prezident na splnenie svojho sľubu o prevrátenej krivke už musel vytiahnuť posledné eso z rukáva. Siahol na rozpočtové rezervy a ohlásil programy školenia a rekvalifikácie pre nezamestnaných. Ak dovtedy sa formačné programy škrtili (lebo nebolo z čoho) a aj ten najkratší kurzík bol stopnutý administratívou, tak od januára sa otvorili brány dokorán a 500-tisíc registrovaných bez práce malo ísť hromadne na školenia. Nikto nepochybuje o nevyhnutnosti preškoliť nezamestnaných, ktorým úrad práce mesiace alebo aj roky nevie nájsť miesto. V tomto prípade však motivácia bola niekde úplne inde. Lebo kto raz sedí na školení, už nefiguruje v štatistike ako nezamestnaný.

Trik hodný Copperfielda priniesol za prvý polrok tohto roku „zmiznutie“ 74-tisíc nezamestnatných a s tým aj prvé signály, že nezamestnanosť začína ísť dole. Tá, podľa úradu práce aj štatistického úradu, klesla v lete pod 10 %. Šťastie sa konečne usmialo. Optimistickí odborníci odhadujú, že ak trend bude pokračovať, tak na konci prezidentovho mandátu sa nezamestnanosť vráti na takú istú úroveň, ako keď začínal. Preto je prezident Hollande už niekoľko dní zase kandidátom.

V týchto dňoch Francúzsky úrad práce zverejnil najnovšiu štatistiku za mesiac august. Nezamestnaných je zase o 52-tisíc viac. To už je fakt neuveriteľná smola. Len nie je isté, či pre Hollanda alebo všetkých voličov.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo