Aký je život v Rimavskej Sobote Kto mohol, odišiel. Región na to tvrdo dopláca

V Rimavskej Sobote je chladno, chodníky sú pokryté poľadovicou, ulice sú vyľudnené, no na miestnom úrade práce je rušno.

Do budovy neustále vchádzajú ľudia a čakajú v radoch na vybavenie.

Je medzi nimi aj vyše päťdesiatročná Alena. „Práca sa tu hľadá ťažko, veľmi ťažko,“ hovorí. Pracovala vo výrobni v neďalekom meste, no prepustili ju a už tri roky si hľadá iné miesto. „Keď poviete, že máte nad päťdesiat rokov, ďalej sa s vami nebavia,“ hovorí.

Nedávno prišiel o prácu aj starší pán, ktorý sa práve bol dať zaevidovať na úrade. Má už po šesťdesiatke, do dôchodku mu chýba pár rokov a nemá veľkú nádej na to, že si v regióne nájde prácu. „Asi pôjdem do Bratislavy,“ hovorí.

Slovensko pritom vlani dosiahlo historicky najnižšiu mieru evidovanej nezamestnanosti za celú éru existencie republiky.

Počet disponibilných uchádzačov o zamestnanie dosiahol v decembri minulého roka 3,81 percenta. Už sú dávno preč roky, keď nezamestnanosť prekračovala dvojciferné hodnoty. Na prelome tisícročí sa dokonca nebezpečne približovala k 20-percentnej hranici.

V Rimavskej Sobote sa však zastavil čas. Nezamestnanosť dosahuje viac ako desať percent, a tak je okresom s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku.

Kto mohol, odišiel

Ide pritom o región, ktorý kedysi patril k tým bohatým, mal priemyselnú aj poľnohospodársku tradíciu. Bolo to najmä vďaka baníctvu, jeho možnosti sa však už dávno vyčerpali.

Dnes je región v úpadku. Chýbajú mu poriadne cesty, dediny lemujú zanedbané domy a kde-tu vidieť rozpadnuté poľnohospodárske budovy. Situácia je o niečo lepšia v okresnom sídle, ale aj tu vidno, že mesto za zvyškom Slovenska výrazne zaostáva.

Tento stav trvá už dlho. Prezident Inštitútu zamestnanosti Viliam Páleník pripomína, že región trpel oddelením Slovenska od Uhorska. Jeho naviazanosť na Maďarsko bola totiž veľmi veľká a vytvorená hranica bola do veľkej miery neprirodzená.

Socialistická industrializácia sa zároveň do regiónu dostala až na sklonku režimu. Išlo o nové továrne zamerané buď na zbrojný priemysel, alebo na socialistický trh, ktorý sa rozpadol.

V oblasti boli vybudované aj potravinárske podniky, no tie po roku ’89 veľmi rýchlo upadali.

Je to tu ako v bludnom kruhu. Nedostatok príležitostí vyháňa ľudí preč a vyľudnenosť potom oslabuje región. Je totiž neatraktívny pre potenciálnych investorov, ktorí sa radšej rozhodnú pre iné oblasti. A príležitostí je čoraz menej. 

„Vysokoškolsky vzdelaných ubúda, všetko podlieha celkovému vyľudňovaniu a zoslabovaniu regiónu,“ hovorí pre Postoj riaditeľ Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Rimavskej Sobote Jaroslav Bagačka.

Riaditeľ Strednej odbornej školy obchodu a služieb v Rimavskej Sobote Jaroslav Bagačka. Foto: Postoj/Marek Votruba

Ako príklad spomína stretnutie jednej triedy miestneho gymnázia päť rokov po maturite. „Už ani nie pätina triedy žije dlhodobo v Rimavskej Sobote,“ hovorí.

Problém s odchodom ľudí vidí aj miestny podnikateľ Radovan Ceglédy, ktorý v okrese vlastní viacero firiem.

Ľudí bez práce je veľa, no nemá kto pracovať

„V meste je problém s tým, že stadiaľto už zaujímavý pracovný potenciál poväčšine odišiel. Toto mesto nemá pre bežného mladého človeka perspektívu,“ hovorí. Je podľa neho iba veľmi malá pravdepodobnosť, že človek, ktorý odíde študovať, sa ešte vráti.

Za vinu to dáva aj miestnemu primátorovi a jeho štýlu vedenia mesta.

Aj keď je v Rimavskej Sobote nezamestnanosť na vyše desaťpercentnej úrovni, Ceglédy si nemyslí, že je v okrese problém nájsť si prácu. „Človek, ktorý chce pracovať a má čo pracovnému trhu ponúknuť, si prácu nájde,“ hovorí.

Dokazuje to tým, aký záujem je o pracovné pozície, ktoré ponúka. Keď pred niekoľkými rokmi dal inzerát na technika, už po dvoch dňoch ho stiahol, pretože mal toľko žiadostí, že ich ani nestíhal registrovať. Dnes má problém nájsť ľudí.

Radovan Ceglédy. Foto: Postoj/Marek Votruba

Problémom Rimavskej Soboty vraj nie sú nezamestnaní, ale ľudia, ktorí sú nezamestnateľní. A potom ľudia, ktorí sa nemôžu zamestnať, pretože im hrozia exekúcie. Im sa totiž neoplatí zamestnať.

Úrad práce v Rimavskej Sobote evidoval na konci decembra 235 voľných pracovných miest a uchádzačov o zamestnanie bolo 7508. Na jedno pracovné miesto tak pripadalo 32 uchádzačov.

Aj samotná riaditeľka úradu práce Aneta Vargicová hovorí, že problém je v štruktúre nezamestnaných, teda v tom, o akých ľudí ide. Základnou prekážkou je chýbajúca kvalifikácia.

Takmer 60 percent nezamestnaných je bez vzdelania, problémom je aj neznalosť slovenčiny, a to najmä v rómskej komunite.

A tak sa stáva, že aj keď na jedno pracovné miesto pripadajú tri desiatky uchádzačov, firmy majú problém nájsť zamestnancov. „Hlavne tie, kde sa vyžaduje vyššie vzdelanie a určité pracovné návyky,“ hovorí šéfka úradu práce.

Okres Rimavská Sobota má zároveň najväčší počet dlhodobo nezamestnaných. Až 61 percent z týchto ľudí je bez práce už viac ako dva roky. A je známe, že čím dlhšie je človek bez práce, tým ťažšie sa vráti do pracovného procesu.

„Požiadavky zamestnávateľov na zamestnanca, ktorý spĺňa ich kvalifikačné požiadavky na pracovné miesto, spravidla s oveľa nižšou mzdou, ako je priemerná mzda v rámci SR, sa vo väčšine prípadov nezhodujú s kvalifikačnými predpokladmi dostupnej pracovnej sily, ktorej pracovné návyky nie sú vždy optimálne,“ dodáva Aneta Vargicová.

Osobný a dlhodobý prístup

Môže sa tak zdať, že problém s nezamestnanosťou tu nemá žiadne dobré riešenie. Prezident Inštitútu zamestnanosti Viliam Páleník však hovorí, že pomôcť sa dá aj tým, čo sú zdanlivo nezamestnateľní.

Inštitút mal v regióne niekoľko projektov, medzi nimi aj projekt Krok za krokom, v ktorom pomáhali zamestnať sa ľuďom, ktorí ani neboli v evidencii. „Je to o osobnej dôvere, sprevádzaní, pomoci. Sú to síce dospelí ľudia, ale potrebujú sprevádzanie, ako keď idú prvýkrát do školy,“ tvrdí Viliam Páleník.

S týmito ľuďmi pracovali v teréne sociálni pracovníci a úspešnosť projektu bola veľmi vysoká. Projekt sa skončil a nová vláda ho už neobnovila. Ak sa ho aj podarí obnoviť, bude musieť začať prakticky od nuly, pretože prestávka bola príliš dlhá.

Projekt v každom prípade ukázal, že je možné, aby sa znižovala nezamestnanosť aj zdanlivo nezamestnateľných. Nie je to však rýchla záležitosť.

Veľkým problémom sú podľa Páleníka aj aktivačné práce, ktoré sú hlavným nástrojom pomoci dlhodobo nezamestnaným. Rôzne analýzy ukazujú, že sú neefektívne a nepomáhajú týmto ľuďom nájsť si trvalú prácu na pracovnom trhu.

Foto: Postoj/Marek Votruba

Poukázali na to aj štátni analytici v štúdii ešte z roku 2020. Skonštatovali, že aktivačné práce účastníkov neaktivujú, ale naopak, v porovnaní s podobnými neúčastníkmi ich vo väčšej miere uzamykajú v hmotnej núdzi.

Tí, čo sa na aktivačných prácach nezúčastnili, boli často v hľadaní normálnej práce úspešnejší ako tí, ktorí sa na nich zúčastnili.

Podľa Páleníka by bolo lepšie, keby si práce, ktoré sa robia v rámci aktivačných prác, obec objednala od inkluzívnej firmy zamestnávajúcej dlhodobo nezamestnaných. Títo ľudia by mali riadnu pracovnú zmluvu, boli by prepustení, ak by sa nedostavili atď. Takto by sa selektovali ľudia, ktorí sú naozaj ochotní pracovať, a po dvoch rokoch by išli na pracovný trh.

„Ak je niekto schopný a ochotný pracovať, chodí dva roky načas do práce, tak ho hocijaká iná firma rada vezme, zamestná a vyškolí na nejakú odbornú činnosť,“ hovorí Páleník.

No v tejto oblasti sa zatiaľ nechystajú veľké zmeny. Tou najväčšou zrejme bude naviazanie dávok v hmotnej núdzi na prijatie ponuky práce z úradu. Odborníci varujú, že tento postup veľké výsledky neprinesie.

Ani v Rimavskosobotskom okrese, kde na jedno miesto pripadajú desiatky nezamestnaných, to nemusí fungovať.