Bohuš Hajduch o seriáli Adolescence Hlavnou témou je osamelosť detí, nie nenávisť k ženám

Psychológ Bohuš Hajduch si myslí, že nejde o ideologický film, ale o silnú výpoveď, čomu čelia dnešné deti a mladí ľudia, zredukovať ho na feministický film by bolo lacné.

Hovorili sme o subkultúrach, v ktorých sa pohybujú deti na internete, ale aj o novom fenoméne vzťahov s umelou inteligenciou. A čo s tým môžu rodičia urobiť.

Bohuš Hajduch vedie na sociálnych sieťach projekt Hlavyrint, kde vysvetľuje, ako fungujú sociálne siete. Je aj lektorom Tlakového hrnca, kde prednáša deťom o škodlivosti pornografie.

Ako nás vás pôsobí seriál Adolescence, ktorý je teraz veľkou témou?

Je veľmi pútavý, scenár je výborne napísaný, pozrel som si naraz všetky štyri časti. Odporúčam pozrieť si ho všetkým.

Tento seriál je aktuálne veľkým fenoménom, filmárskym spracovaním, ale aj témou, ktorej sa venuje – ide o radikalizáciu trinásťročného chlapca na internete. Hlavný hrdina Jamie zavraždí svoju spolužiačku nožom, pričom jeho rodičia vôbec netušia, čím ich syn žil. Jeho vnútorný prerod a nenávisť k tejto spolužiačke sa udial v online priestore. Čo je podľa vás najsilnejšie posolstvo tohto seriálu?

Nejde len o varovný prst pre všetkých rodičov, čo sa deje s deťmi dnes na sociálnych sieťach a aké je dôležité, aby sa svojim deťom venovali. Nielen povrchne, ale aby sa venovali aj sebarozvoju v témach a svetu svojich detí.

Je pravda, že rodičia dnes netušia, čo deti robia online?

Vo štvrtej časti seriálu, kde sa rozoberala dynamika rodičovského vzťahu, bolo dobre vykreslené, o čo ide. Jamieho rodičia boli veľmi sympatickí, naozaj sa snažili vychovať dieťa, ako najlepšie vedeli. Napriek tomu im ušlo, čo konkrétne znamená svet dieťaťa. Nevedeli, čo konkrétne robí na Instagrame, na Snapchate, akú tam má komunikáciu, ako ho to mení, aké veci pozerá.

Trinásťročný Jamie bol zavretý doma vo svojej izbe, komunikoval so svojimi rovesníkmi a rodičia až neskôr pochopili, že tam prebiehala istá šikana. Chlapec nebol typický maskulínny typ, ktorý je na škole populárny a dobrý v športe. Naopak, bol skôr umelecký typ, bavilo ho kreslenie. Ako sa rodičia môžu vôbec dostať do tohto sveta tínedžerskej komunikácie, ktorá sa deje najmä v telefónoch, pri počítači?

Keď v druhej časti išli hľadať policajti dôkaz do jeho školy, syn toho detektíva chodil do rovnakej školy, kde bola zavraždená Katie. Bolo pekné vidieť, ako syn vysvetľuje otcovi policajtovi všetky emotikony, ktoré sa používajú v komunikácii medzi mladými ľuďmi. Že to nie je iba srdiečko, ktoré má nejakú farbu, ale je to komunikačný kód a vyjadruje nejaké postoje.

Nie je dôležité poznať každý najnovší trend. Ale ten otec policajt bol šokovaný z toho, že sa vôbec niečo takéto deje. Pre otca bolo vôbec ťažké rozprávať sa so svojím synom, ich vzťah nebol otvorený, ako by mohol byť. Obaja po tom túžili, ale nevedeli, ako na to.

Cestou nie je podrobne pochopiť všetky technológie, ale skôr pochopiť svoje dieťa natoľko, aby sa samo otvorilo a podelilo sa o novodobé veci, čo prežíva, čo v sebe hľadá.

Generácia dnešných štyridsiatnikov nemá šancu preniknúť do všetkých subkultúr, ktoré sú v online svete, dá sa to riešiť kontrolou do istého veku, neskôr už menej. Vy tvrdíte, že posolstvo je niekde inde?

Nemyslím si, že posolstvom je, aby sa rodičia učili komunikačné signály, skôr sa poukazovalo na rolu rodičov ako ochrancov v digitálnom priestore.

Deti nie sú dostatočne emocionálne zrelé, aby všetky tie podnety, ktoré na internete nájdu a s ktorými sa stotožňujú, dokázali naozaj kriticky posúdiť s tým, že je to niečo, čo im škodí alebo čo možno v budúcnosti bude škodiť.

Dieťa sa nevyhne negatívnym stimulom. Príde na Instagram a nájde tam všetko – sexuálny materiál, ku ktorému by nemalo mať prístup, radikálne myšlienky, s ktorými sa vie stotožniť, lebo sú silne emočne nabité.

Okamžite bude po tom bažiť. Je to obdobie rebélie, dieťa sa chce nejako definovať, chce mať svoju identitu, rodičia prestávajú byť dominantné figúry vo svete detí a skôr ich nahrádzajú rovesníci.

Dieťa chce jednoducho niekam patriť a je dôležité, čo si o ňom myslia iní, hlavne spolužiaci v škole, ktorá je najbližším sociálnym kruhom dieťaťa. Tak či tak tam má rodič nezastupiteľnú úlohu v tom, že dokáže regulovať čas na sociálnych sieťach alebo dokáže vysvetliť, čo to všetko znamená, aby dieťa len slepo nenasávalo tie veci. Rodič by mal ukázať cestu, ako s tým narábať.

V seriáli rodičia pomenovali, že hoci vedeli, že sa Jamie zatvára vo svojej izbe, mysleli si, že práve preto je v bezpečí. Nechodí do zlých partií, mali ho zdanlivo pod kontrolou. To je často zrejme naša mylná predstava, že to takto funguje.

Detské ihriská, futbalové ihriská sú čoraz prázdnejšie, deti sa zatvárajú v izbe doma, môže to evokovať pocit, aké je super, že moje dieťa nikam nechodí, ako rodič ho mám pod kontrolou a viem, že sa mu nič nestane, nikto mu neublíži.

Sociálne siete ponúkajú veľa skvelých stimulov, videí a rôznych materiálov, ale je tam aj veľa vecí, ktoré reálne vedia dieťaťu uškodiť, ak ich prijíma vo veľkej miere. Lebo dieťa nemá mieru sebareflexie, aby vedelo zhodnotiť, čo to znamená, a pozrieť sa na to z rôznych perspektív.

Je tento seriál dôvodom na paniku zo strany rodičov?

Možno ani nie tak na paniku, ako skôr na zamyslenie. Cieľom tohto seriálu nebolo vyvolať strach, ale poukázať na to, čo sa aktuálne deje.

Aj vo svojom projekte, keď točím videá a venujem sa aj dôsledkom pornografie, čo je niečo tabuizované, ale narastá to používaním internetu aj u malých detí. Mojím cieľom nie je ich strašiť, ale poukázať na to.

Keď sme zverejnili text o seriáli Adolescence, tak sa pod ním rozbehla diskusia, niektorí ho označili za veľmi ideologický, feministický, lebo ukazuje chlapca, ktorý nenávidí dievčatá. Pritom nejde o taký častý fenomén. Je to podľa vášho názoru ideologický seriál?

Nemyslím, že je to ideologický seriál, ide skôr o spoločenský, sociálny aspekt toho, čo aktuálne riešia vo Veľkej Británii. Sú v tom pred nami, všetky tieto javy sa sem dostávajú s istým odstupom. Podľa mne je skvelé, že si to na Slovensku vieme pozrieť a možno zhodnotiť náš vzťah k deťom, ako k nim pristupujeme v školách, čo sa týka telefónov. Jednoducho máme čas sa na to pripraviť a pozrieť sa, ako to môže dopadnúť.

Napokon to nie až taká fikcia ani u nás, v posledných mesiacoch sme riešili prípad vraždy nožom, keď študent gymnázia dobodal svoju spolužiačku a učiteľku, videli sme aj násilie na školách sekerou, streľbu na Zámockej, kde išlo tiež o prípady radikalizácie na internete. Teda to nie je už ani pre Slovensko vzdialený fenomén.

Určite nie. Žijeme v dobe internetu a k podobným informáciám sa vieme dostať, kdekoľvek chceme. Hranice sa prelínajú a s fikciou to nemá už veľa spoločné.

Len okrajovo sa v seriáli spomína subkultúra takzvanej manosféry, známa postava Andrew Tate, hnutie Red Pill alebo Black Pill. Skúste vysvetliť, čo je toto za subkultúru, tým, ktorí o nej doteraz nepočuli.

Manosphere je kolekcia všetkých článkov, videí, myšlienok o tom, ako by mal muž fungovať. Andrew Tate a jeho posolstvá už majú po svojom boome, hoci stále je to ešte silné. Ešte pred dvoma rokmi bol na vrchole svojej slávy.

Je to ideológia o tom, že muž by mal mať isté kvality a spĺňať ich, aby mal vo svojom živote úspech, dostatok žien. Je to akási šablóna, ktorá sa predkladá mužovi. Je prudko maskulínna a ktokoľvek, kto do nej nezapadá, je odsunutý niekde na kraj. Hovoria, že muž musí mať tehličky na bruchu, vypracované telo, inak je nikto, musí zarábať šesťciferné sumy, pretože vtedy má hodnotu, berie sa to, že potencionálne partnerky to budú od neho očakávať.

Alebo musí mať nad stoosemdesiat centimetrov. Sú to rôzne parametre, ktoré by mal spĺňať, ako sa treba správať, musí byť alfasamec.

Chápem, prečo je to veľmi atraktívne pre mladých chalanov. Muži potrebujú nejaký cieľ a cítiť progres. Ale toto je extrém, ktorý o mužovi hovorí, že ak tieto ciele nesplní, je vlastne nikto.

Často táto takzvaná komunita Red Pill zdôrazňuje, že 80 percent žien túži po 20 percentách mužov, vraj je to nemenná pravda a nič medzitým neexistuje.

Aj postava seriálu Jamie vo filme viackrát opakuje „Ja som škaredý“. Spolužiaci ho označili za incela. Skúste vysvetliť, čo znamená tento pojem v ich subkultúre.

Je to skratka spojenia involuntary celibacy, teda nedobrovoľné panictvo. Takto sa označujú tí chalani, ktorí nespĺňajú parametre, že z nich budú alfasamci. A to je v skutočnosti drvivá väčšina chalanov.

Ale je predsa normálne, že chlapec v trinástich je ešte panic.

Je to normálne a malo by to byť normálne.

Spolužiačky mu však odkázali, že on bude navždy incel. Teda že bude patriť vždy do skupiny nepopulárnych a neatraktívnych chlapcov. Čo je vlastne táto Black Pill komunita, ktorá sa hlási k nedobrovoľnému panictvu? Je to reakcia na prezentovanú maskulinitu, na tento ideál?

Nielen reakcia, je to možno až taká rezignácia. Viem, že nebudem nikdy ako Andrew Tate, ako všetci tí alfasamci okolo mňa, tak sa automaticky vzdávam a idem do svojej temnoty. Som zranený človek a nikdy nebudem mať vzťah.

Ak niečo také dlhodobo nasáva nejaký trinásťročný chlapec, je to pre neho zásadná informácia. Nevie kriticky zhodnotiť, že sa dokáže v niečom posunúť a existuje mnoho normálnych žien, ktoré ho budú chcieť takého, aký je. Nie každý musí byť svalnatý a vysoký. Keď sa pozrieme okolo seba, všetci by sme potom boli inceli. (Smiech.) Realita nefunguje tak, ako je zobrazená na internete, ale deti to nevedia.

Čím to je, že táto subkultúra sa nálepkuje týmito výrazmi, zaraďuje sa do týchto skupín, že uverí, že to takto skutočne funguje, a podľa toho potom aj koná?

Ťažko povedať. Ja mám aktuálne 31 rokov a zažil som časy, keď bol internete len na vzostupe. Hrával som sa ešte skrývačky vonku. A potom prišlo obdobie internetu. Zažil som jedno aj druhé obdobie. Lenže dnešné deti už nič iné ako dobu internetu nepoznajú. Vychovávajú ich často nie rodičia, ale influenceri.

Deti to riešia preto, že je to aktuálne trendy, na internete sa všade rieši dynamika vzťahov. Čím ďalej, tým je viac osamelých mužov. Ale ak je viac osamelých mužov, tak je aj viac osamelých žien. 
 

Foto: Kristína Kružicová/Postoj

V tomto seriáli ide do popredia práve téma obrovskej osamelosti. Každá časť sa odohráva v inom prostredí, tento kriminálny prípad sa začína odkrývať na policajnej stanici, rozoberá sa prostredie rodiny, školy, vidíme rozhovor so psychologičkou, čo je akýsi vhľad do rozmýšľania a vnútorného sveta tohto chlapca. Mne zo všetkých tých častí ide však do popredia najmä tá osamelosť. Bolo to cítiť v škole, kde sme videli vyhorených učiteľov, apatických žiakov. Zarazili ma ich reakcie. Zomrela jedna žiačka a oni sa venovali celkom iným veciam, nekomunikovali medzi sebou, ale pozerali do mobilov. Nezáujem a apatia, to na seriáli šokuje asi najviac.

Priznám sa, že keď som videl tú druhú časť, ako prišiel detektív do triedy a hovoril im, že ich spolužiak zabil ich spolužiačku, všetko sa to dokázalo, lebo to zachytili kamery, a jeden chalan v prvých laviciach sa otočil k spolužiakom a vyhlásil, wow, je o tom video, a začal sa smiať, tak mi zovrelo vnútro. Cítil som až hnev na to, ako môže byť niekto tak bez empatie, úplne znecitlivený.

Je to zrejme aj tým, že deti sa dostávajú k extrémnym materiálom, videám, násilným, sexuálnym, kde sa často promuje násilie na ženách, ale aj všeobecne na ľuďoch. Dieťa si na to zvykne, pretože na všetko, čo dlhodobo znášame, si istým spôsobom privykneme. Aj na nejakú formu bolesti a stimulu.

Môžeme sa zamyslieť, či tí chlapci v triede mali nejaké sociopatické alebo psychopatické sklony, ako mal Jamie, alebo či to bol len výsledok toho, že im je to už úplne jedno, lebo sú zvyknutí.

Dnes sa otvára téma reštrikcií internetu a regulácie sociálnych sietí, čo so sebou nesie aj isté riziká. Stále viac sa riešia zákazy mobilov na školách, rodičia sa prirodzene obávajú o svoje deti. Má tento seriál viesť k otvoreniu témy reštrikcií na internete?

Lektorujem aj v neziskovej organizácii Tlakový hrniec, chodíme na stredné školy a riešime s deťmi napríklad vplyvy pornografie. Prišiel som do triedy, kde mali žiaci povinnosť odložiť na začiatku vyučovania svoj telefón. Na stole mali kapsuly, do ktorých vložili svoje telefóny, a musím povedať, že tá hodina bola potom skvelá.

Drsný odkaz pre rodičovSeriál Adolescence odhalil, ako zúfalo sme stratení v online svete našich detí

Alena Potocká

Odučil som však aj hodiny, kde mali žiaci povolené mobily, a akokoľvek sa snažili, vždy boli žiaci, ktorí boli celý čas na telefóne. Bol by som rád, keby aspoň na školách niečo také fungovalo. Myslím si, že by to deťom neuškodilo.

Na školách už istá regulácia mobilov funguje, zavádza ju čoraz viac krajín. Otázka je, či s tým niečo vedia rodičia urobiť doma, keď sociálne siete nie sú takmer vôbec regulované.

Minimálne by som odporúčal zaviesť rodičovské zámky. Sú rôzne aplikácie, napríklad Google Family Link. Túto aplikáciu si rodič nainštaluje do svojho mobilu a dokáže ju spárovať s mobilom svojho dieťaťa. Nastaví mu, koľko času tam bude tráviť, má kontrolu, aké aplikácie si dieťa sťahuje do telefónu, dieťa si teda samo nestiahne AI četovaciu aplikáciu bez toho, aby o tom rodič vedel. 
 

Foto: Kristína Kružicová/Postoj

V Postoji sme písali o konkrétnom prípade, keď len 14-ročný chlapec Sewell v USA spáchal samovraždu z dôvodu vzťahu s umelou inteligenciou. Na tomto prípade bolo zaujímavé, že rodičia sa snažili o kontrolu, pravidelne mu kontrolovali Whatsapp aj Instagram a netušili, že existuje ešte aj taký fenomén, ako je komunikácia s chatbotom. Počuli ste o tomto prípade?

Áno, on si nainštaloval aplikáciu Character.AI, čo je forma umelej inteligencie, chatbota, ktorý si dokáže vytvoriť vlastný charakter, teda svojho komunikačného partnera. Tento chlapec si vybral postavu zo svojho obľúbeného seriálu Game of Thrones. Je to atraktívna herečka a viem si predstaviť, že ten chalan sa do nej zamiloval, bola to nejaká forma platonickej lásky. Umelá inteligencia mu umožnila, aby sa k nej takýmto spôsobom priblížil a komunikoval s ňou, ako keby to bola jeho skutočná priateľka.

Ide len o naprogramovaný algoritmus, ktorý načíta z toho, čo mu píšeme, ako ten človek rozmýšľa a funguje, a odpovedá mu štýlom, ako to dieťa potrebuje.

Chatboty sú robené takým spôsobom, ako píše daný človek. Teda keď sugestívne poviem, čo sa mi páči, tak chatbot na to zareaguje tak, že to vyzdvihne. Je to vizuálne atraktívne, na druhej strane je to forma komunikácie, ktorá nemá žiadnu dušu, je to program, ktorý dokáže len imitovať emócie.

Keď dieťa napíše „nikto ma nemá rád“, tak chatbot mu vygeneruje, že to nie je pravda, ja ťa mám rád. AI sa akoby naučilo, čo je to byť empatický na základe nejakých kódov a podobných situácií.

Ako to toho chlapca dokázalo fascinovať tak, že si dokázal vziať život pre umelú inteligenciu?

On si s týmto chatbotom písal niekoľko mesiacov. Hoci mu rodičia kontrolovali mobil, problém bol niekde inde ako v sociálnych sieťach. Opäť išlo o nevzdelanosť rodičov, ktorí netušia, ako sa svet internetu vyvíja. Môžu mať snahu chápať dieťa, no napriek tomu im to ušlo.

Na čom záležíMal len 14 a zaľúbil sa do umelej inteligencie. Strelil si do hlavy, aby sa konečne stretli

Zuzana Hanusová

Chlapec sa jednoducho do chatbota zamiloval, hoci s reálnym vzťahom nemal nič spoločné, no nikdy neodporuje, pokiaľ ho k tomu človek nevyzve. Tento chalan sa možno cítil rovnako opustený ako Jamie v seriáli, možno nemal reálnych kamarátov, nemal ženskú pozornosť.

Pritom išlo taktiež o usporiadanú rodinu, obaja rodičia právnici, ktorí sa oňho zaujímali.

On sa AI dokonca pýtal, či by s ním chcela zostať a mať s ním deti, u chlapca išlo o úplnú absenciu kritického myslenia, tým celým sa pobláznil. Skutočne uveril, že to tak jednoducho je. Bolo spomenuté, že mal ľahkú formu aspergera, teda mal iný typ emočnej regulácie, zrejme chápal veci trochu inak. To všetko sa vyskladalo tak, že sa jej spýtal, či sa môžu stretnúť, a ona mu odpovedala, že čakám na teba, môžeme sa stretnúť, existuje miesto, kde sa stretneme.

A na to si chlapec v kúpeľni strelil do hlavy.

My si povieme, že je to šialené, ale on to skutočne urobil.

Čítala som, že aj v už spomínam hnutí Black Pill, ktoré združuje chlapcov a chlapov, ktorí si hovoria, že nemajú žiadnu šancu u žien a sú skrachovanci, je podľa prieskumov 18 až 30 percent z nich práve na tomto spektre autizmu. Je známe, že ľudia s touto diagnózou vidia svet veľmi čierno-bielo, teda oveľa jednoduchšie, a je to pre nich viac atraktívne.

K týmto komunitám ešte dodám, že nie je to len tak, že sú postavené na nejakej frustrácii. Často sú to ľudia, ktorí nemajú dostatočné sebavedomie na to, aby sa mali radi takí, akí sú.

V týchto komunitách je veľké množstvo hnevu, je tam niečo, čo ich skutočne štve, a celá tá frustrácia je pre nich jednoduchšia, keď ju hodia na to, že nenávidia všetko okolo, než by ju skutočne riešili.

Radšej si stanovia pravidlá, že budú neznášať ženy, akoby to mali spracovať zdravšie.

Dáva im to pocit komunity, je to však postavené na nenávisti. Nejde len o nenávisť k ženám, je v tom skôr nenávisť k sebe samému. Vidia, že chalani okolo majú kopec dievčat, majú vymakané telo, jazdia na drahých autách, a ja sa cítim ako Batman, uzavriem sa do seba. Keď je niečo postavené na nenávisti, tak dlhodobo to nemôže plodiť niečo dobré.

Foto: Kristína Kružicová/Postoj

Skutočne si nemyslíte, že to môže byť reakcia aj na sfeminizovaný svet, keď sa zdá, akoby mali ženy v poslednom čase opraty v rukách, akoby boli popredu, môže to byť aj reakcia na feministické hnutie či hnutie MeToo, ktoré ženy stavalo do roly obete?

Určite to môže byť reakcia. Mnohým mužom a chalanom sa nepáči, že svet sa hýbe nejakým smerom, ženy sú atraktívne a silné. Niektorí muži to nevedia zniesť, je to pre nich náročné.

V seriáli Adolescence bolo naznačené, že zabitá spolužiačka istým spôsobom šikanovala Jamieho, ktorý sa jej chcel priblížiť, páčila sa mu. Dievčatá mu však naznačili, že patrí do skupiny, ktorá nie je pre ne zaujímavá, štýlom, že ho ponížili pred ostatnými rovesníkmi v online svete. Teda bolo zjavné, že vražda bola reakciou aj na to, ako sa on cítil medzi rovesníčkami.

Naozaj sa cítil frustrovane, ukrivdene. Deti vedia byť kruté medzi sebou. Aj keď nie som klinický psychológ, myslím si, že Jamie vykazoval aj isté psychopatické sklony, čo bolo vidno v časti so psychologičkou.

To, že sa cítil tak ukrivdene, sa stáva mnohým chlapcom, u Jamieho bol však ešte bonusový balík, mal v sebe naozaj frustráciu a poníženie zo strany žien. Vyskladalo sa to do strašného aktu, nezvládol to. Prekročil hranicu.

A bolo vidno, že nemal z toho výčitky. Keď sa psychologička pýtala, či rozumie tomu, čo je smrť, že jeho spolužiačke zablokoval vyhliadky na ďalší život, pozeral sa hore, rozmýšľal nad niečím iným a jedol pritom sendvič. Jemu to bolo jedno, akoby nemal žiadnu empatiu. Mimochodom, zo strany chlapca to bol veľmi dobrý herecký výkon.

Môže tento seriál niečo zmeniť v tom, ako rozmýšľame nad touto témou?

V Británii ho chcú zaviesť povinne na druhom stupni škôl, aby si ho deti v tom veku pozreli.

Pre nás na Slovensku to má zmysel, lebo si z toho vieme zobrať to podstatné, že nemôžeme byť ľahostajní a že učitelia ako takí to nezvládajú. Majú v triede tridsať žiakov, nie sú dostatočne finančne ohodnotení a žiakom sa musia venovať nielen ako učitelia, ale aj ako výchovní poradcovia, psychológovia či ako duchovní sprievodcovia.

V konečnom dôsledku je na rodičoch, aby sa postarali o svoje dieťa aj v online priestore.

Nie je skôr vhodné, aby videli tento film rodičia a vychovávatelia, učitelia, než s ním robiť tour po školách a premietať ho žiakom?

To by bolo ideálne. Neviem, ako im to odporučiť, ale to by bolo ideálne. Alebo otvoriť verejnú diskusiu. Mňa to inšpirovalo, aby som si urobil hlbšiu analýzu tohto seriálu.

Je ťažké vychovávať a venovať sa deťom v dnešnej dobe, ale mnoho rodičov to dokáže a sú v tom skvelí. Potom vidno, že ich deti sú viac otvorené k rodičom.

Rodičia si často myslia, že to moje dieťa vie, že ja ho ľúbim, nemusím mu to hovoriť. Ale dieťa potrebuje viackrát počuť a byť ubezpečované, že bude v poriadku a je milované také, aké je.

To sme videli v seriáli, kde sa Jamie opakovane pýtal otca aj terapeutky, či je skutočne škaredý. Napokon od nej odchádzal s krikom, že mu nedala tú odpoveď. To bolo pre neho tak veľmi podstatné. Je úloha rodiča pripomínať dieťaťu, že je akceptované také, aké je. Rodičia na konci filmu v plači hovoria, že ich mrzí, že neurobili viac.

Foto: Kristína Kružicová/Postoj