Michael Norton, profesor na Harvard Business School, strávil desaťročie skúmaním toho, prečo ľudské vzťahy pretrvávajú. Zistil, že spoločné rituály, ako sú malé gestá a sviatočné tradície, majú výrazný pozitívny účinok na stabilitu vzťahov.
Nortonov tím skúmal desať rokov skupinu viac ako desaťtisíc ľudí a zisťoval sociálny a neurologický význam rituálov. Opísal, že rituály majú preto taký významný vplyv na vzťahy, lebo okrem toho, že sú strojmi na emócie, sú zároveň tým najefektívnejším nástrojom ľudí, ako zhmotniť pocity, ku ktorým sa vedia inak len ťažko dopracovať.
Profesor Michael Norton skúmal správanie a spôsoby, akými si ľudia formujú svoje myšlienky, pocity a vzťahy, čo viedlo v roku 2024 k vydaniu knihy The Ritual Effect: The Transformative Power of Our Everyday Actions (Efekt rituálu: Transformačná sila našich každodenných činností).
Rituály sú činnosti, ktoré majú pre nás emočný význam. Na rozdiel od zvykov, ktoré môžu byť pre nás dôležité, ale nespájame si ich s emóciami.
Rituálom môže byť takmer čokoľvek, čo dá aj obyčajným situáciám osobitný význam. Pre niekoho môže mať aj týždenný nákup potravín veľký význam, pre iných je to len povinnosť. Niektorí si určitým spôsobom dávajú dobrú noc a každý deň idú spolu spať v rovnakom čase alebo sa každý deň pri raňajkách pozdravia nejakým gestom.

Podľa profesora Nortona nejde o to, aby sme si do svojej každodennej rutiny zaviedli zložitú novú činnosť. Je to o tom, že obyčajným veciam treba dať osobitný význam. „Môžeme sa niekoho spýtať, čo robí ráno, a on odpovie, že si dá kávu a pozrie si noviny, ale v skutočnosti ho to nezaujíma. Ale niekto iný bude tieto veci robiť vo veľmi špecifickom čase, a keby ste ho požiadali, aby to zmenil, veľmi by ho to rozrušilo. To je rituál,“ objasňuje Michael Norton.
Jeho výskum ukazuje, že rituály vyvolávajú emócie v každodennom živote, a to veľmi účinne. „Rituály nás skutočne inšpirujú, vnášajú do nášho života kúzlo. To je obzvlášť dôležité vo vzťahoch. Páry, ktoré spolu prežívajú a oslavujú mnohé rituály, ktoré každodenné veci nabíjajú osobitným významom, sú v priemere šťastnejšie a zostávajú spolu dlhšie,“ tvrdí harvardský profesor v nedávnom rozhovore pre nemecký denník Süddeutsche Zeitung.
V rámci štúdie sa párov samostatne pýtali na ich každodenné zvyky a rituály. Ako sa dalo očakávať, partneri sa väčšinou vyjadrovali veľmi podobne. Takmer 20 percent párov sa však vyjadrilo odlišne. Žena napríklad uviedla, že občas spolu s mužom pozerajú televíziu, zatiaľ čo jej manžel opísal každotýždenný filmový večer ako stály rituál.
„Párov sme sa tiež pýtali, ako sú vo svojom vzťahu šťastní. Páry, ktoré sa nezhodli na svojich rituáloch, boli výrazne nešťastnejšie ako tie, ktoré sa na svojich rituáloch zhodli,“ uviedol profesor Norton.
Účastníkov sa tiež pýtali, či navštevujú svoje rodiny počas sviatkov, aké rituály majú v rodine a či je táto návšteva pre nich pozitívnou udalosťou. Z výskumu vyšlo, že tí, ktorí povedali, že vo svojich rodinách majú rituály, ich aj celkovo častejšie navštevujú a majú pozitívnejšie skúsenosti ako ostatní účastníci štúdie.
Podľa profesora Nortona je to vďaka štruktúre, ktorú rituály poskytujú. „Ak sa na Vianoce každý rok varí to isté, ak sa na Veľkú noc rovnakým spôsobom organizuje hľadanie vajíčok, potom každý v rodine vie, čo má robiť. Vďaka tomu je oveľa jednoduchšie vychádzať s členmi rodiny, ktorých možno nemáte až tak radi.“

Rituál okolo sviatkov a spoločného stolovania zdôrazňujú ako kľúčové pre súdržnosť rodiny už viacerí psychológovia a odborníci na vzťahy. Spoločné stretnutie pri jednom stole odporúčajú dokonca ako prevenciu úzkostí u detí. Podľa spoluzakladateľky projektu Akadémia rodiny a matky šiestich detí Gabriely Buriankovej večera ako pevný bod, s ktorým ráta celá rodina, dodáva rodinám stabilitu.
Spolu s manželom zaviedli v rodine spoločné večere, hoci to ako dieťa sama nezažila. „Dohodli sme si približný čas, kedy bude večera bývať, aby to vyhovovalo všetkým. Všetci sme sa snažili upraviť si program dňa tak, aby sme boli vtedy doma. Ako deti rástli, išli na strednú a vysokú školu, nie vždy sa to podarilo, ale v zásade to fungovalo. Po viac ako tridsiatich rokoch manželstva vidíme, že je to jeden z najlepších zvykov, aké rodina môže mať,“ tvrdí Gabriela Burianková.
Nedá dopustiť na čas, keď spolu chystajú stôl a rozprávajú sa o všeličom možnom. „Mali sme taký zvyk, že sme si hovorili ‚tŕň a ružu dňa‘. Tŕň bolo to, čo nás nahnevalo, nevyšlo nám, a ruža bola to, čo počas dňa vyšlo, čo nás potešilo. Keď sme na to zabudli, tak deti samy pripomenuli, že ešte sme si nepovedali tŕň a ružu. Neboli to veľké veci, ale tie drobnosti nám urobili deň a mohli sme sa o ne s niekým podeliť,“ opisuje rodinný rituál Burianková.
Navrhuje, aby sa takéto rituály stali súčasťou rodinnej kultúry, „môže to byť čas, ktorý nás spája, vytvára puto a spomienky. Stojí to za to. Spoločný rodinný čas je vzácna komodita, ktorá sa nedá vyčísliť“.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.