Vzťahy a výchova Čas spoločného stolovania je čas na nezaplatenie

Raz bola u nás na návšteve kamarátka našej desaťročnej dcéry. Keď som sa jej spýtala, kedy má ísť domov, či má byť doma na večeru, povedala mi, že to je jedno, oni doma spolu nevečerajú.

U nás doma je spoločný čas pri jedle aspoň raz neodmysliteľnou súčasťou fungovania našej rodiny. Spolu s deťmi aj raňajkujeme, ale večera je, až na výnimočné situácie, vždy spoločná.

Raz som sa rozprávala s jednou mamičkou, ktorá mi vravela, že jej vadí, keď jedáva so svojím synom, vtedy škôlkarom. Najprv dá najesť jemu, potom sa naje sama. Povedala som si: „Aká škoda.“

Keď sme sa s manželom vzali, každý si priniesol zo svojej rodiny iné zvyklosti stolovania a spoločného jedenia. U nás doma spoločné jedlo nebolo vždy pravidlom, u nich doma na to dbali viac. My dvaja sme sa rýchlo zhodli, že takýto čas si vyhradíme a budeme jedávať spolu ako rodina.

Dohodli sme si približný čas, kedy bude večera bývať, aby to vyhovovalo všetkým. Všetci sme sa snažili upraviť si program dňa tak, aby sme boli vtedy doma. Ako deti rástli, išli na strednú a vysokú školu, nie vždy sa to podarilo, ale v zásade to fungovalo.

Po viac ako tridsiatich rokoch manželstva vidíme, že je to jeden z najlepších zvykov, aké rodina môže mať.

Mám veľmi rada ten čas, keď spolu chystáme stôl, aj keď občas s detským frflaním, dáme si jedlo a rozprávame sa o všeličom možnom. O tom, aký mal kto deň, koho stretol, čo sa stalo, aké mal kto zážitky. Mali sme taký zvyk, že sme si hovorili „tŕň a ružu dňa“. Tŕň bolo to, čo nás nahnevalo, nevyšlo nám, a ruža bola to, čo počas dňa vyšlo, čo nás potešilo. Keď sme na to zabudli, tak deti samy pripomenuli, že ešte sme si nepovedali tŕň a ružu. Neboli to veľké veci, ale tie drobnosti nám urobili deň a mohli sme sa o ne s niekým podeliť. Bol to, a stále je, čas, keď sme spolu, povieme si, ako sa máme, čo koho trápi a teší, aké má kto názory na rôzne veci.

Vždy ma fascinovala komunikácia medzi našimi staršími a mladšími deťmi. Ako si vedeli veci navzájom povedať a vysvetliť. Starší viedli mladších a tí niektoré veci, samozrejme, lepšie prijali od nich ako od nás rodičov. Ak sme videli, že názory niektorých našich detí úplne nekorešpondujú s našimi názormi a so smerovaním našej rodiny, mali sme možnosť vysvetliť si to medzi sebou. Keď prišlo k stretu názorov medzi nami a staršími deťmi, nevadilo to. Aspoň sme spoznali ich pohľad na život a svet. Keby sme sa spolu nezarozprávali, ani o tom možno nevieme. A čas pri jedle je na to ako stvorený.

Niekedy sme mali nastrihané malé papieriky v miske, na ktorých boli napísané rôzne osobné aj spoločenské témy. Vytiahli sme jeden papierik a každý sa k danej téme vyjadril. Vždy sa pritom rozprúdila super diskusia.

A nejde len o rozprávanie. Tento čas sme využívali aj na to, aby sme deti viedli k pomoci doma. Priniesť a odniesť taniere, poháre, naliať vodu aj druhým, nielen sebe. Je to tiež dobrá príležitosť naučiť ich, ako sa správať pri jedle. U nás to funguje tak, že každý vždy čaká, kým si naloží jedlo posledný, respektíve ten, čo ho navaril, a až potom začíname spolu jesť. Pre nás je to prejav istej úcty a vďaky tomu, kto jedlo pripravil. Ak dojeme, nikto neuteká od stola.

Jedlo sa u nás zakončí modlitbou a až potom sa odchádza od stola. Naše mladšie deti sú niekedy netrpezlivé, lebo sa stáva, že my starší sa medzi sebou zarozprávame a ony už chcú odísť od stola. Snažia sa vstúpiť nám do rozhovoru, nech sa už pomodlíme, aby už mohli konečne vstať a odísť, lebo témy ich vôbec nezaujímajú.

Doma máme spoločenskú hru, ktorá má kartičky s pomerne osobnými otázkami a treba na ne pravdivo odpovedať. Bola tam raz aj otázka typu: „Na čo a radi spomínate zo svojho detstva?“ 

Jedna z našich starších dcér povedala, že veľmi rada spomína na to, že sme spolu jedávali a aké to bolo super. Druhá rada spomína na to, že keď mal niekto sviatok, vždy sme sa všetci stretli, urobili si večeru a spolu sme oslavovali. Nečakala som, že odpovede budú také podobné a budú sa v podstate týkať jedla.

Povedala som si, že tá námaha stála za to. Lebo tým, že je nás osem, sú obdobia, keď oslavujeme ozaj intenzívne a vyžaduje si to dosť príprav a logistiky.  Aj keď sú už štyri naše deti dospelé, každý sa pýta na to, kedy sa stretneme, kedy budeme spolu oslavovať.

Som nesmierne vďačná za tento čas. Uvedomila som si, že keď niekto hovorí, ako nemá čas rozprávať sa s deťmi, je to skôr výhovorka, ktorá veľmi neobstojí. Jesť predsa musí každý a každý máme cez deň rovnaké množstvo času. Ide o to, ako ho využijeme.

Ak nám záleží na tom, aby sme boli spolu ako rodina, spojenie jedla a času je ponuka prežiť skvelé okamihy. Možno si vieme nájsť čas na večeru, pivo alebo tenis s kamarátmi, tak prečo nie aj na rodinnú večeru? Tieto chvíle môžu byť súčasťou našej rodinnej kultúry, môže to byť čas, ktorý nás spája, vytvára puto a spomienky. Stojí to za to. Spoločný rodinný čas je vzácna komodita, ktorá sa nedá vyčísliť. Nenechajme si ho ujsť.