Ukrajinská občianska spoločnosť Má korene v historickej nedôvere voči štátu, vyformoval ju Majdan. Dnes pomáha armáde

„Ukrajinci nedôverujú žiadnej vláde, to sa prenáša z generácie na generáciu,“ hovorí ukrajinský filozof a spisovateľ Volodymyr Jermolenko. „Trvá to už niekoľko storočí. Nemali sme svoj štát, preto sa u nás vyvinula tradícia ľudových hnutí, vychádzajúcich zdola.“

Začalo sa to kozákmi v 16. a 17. storočí, pokračovalo cez etnografické kluby v 19. storočí a protisovietskych disidentov o sto rokov neskôr. Táto skúsenosť sa uložila v ľuďoch, hovorí Jermolenko. „Nie je to o vedomostiach, ale o vzorcoch správania.“

Ukrajincov skrátka história naučila, že sa o seba musia postarať sami. Z tejto tradície vyrástla mimoriadne pestrá občianska spoločnosť, ktorá do značnej miery formuje fungovanie štátu, aj keď musí stále zápasiť s dedičstvom sovietskeho režimu v oficiálnych štruktúrach aj hlavách ľudí.

Neziskovky, mimovládne organizácie a dobrovoľníci od roku 2014 výrazne ovplyvňujú aj obranu Ukrajiny.

Alternatívna Ukrajina

Súčasná podoba ukrajinskej občianskej spoločnosti má korene v 90. rokoch. Štát získal samostatnosť, no inštitúcie sa oproti sovietskej ére veľmi nezmenili.

„Svojím spôsobom sme zdedili staré imperiálne štruktúry,“ spomína na počiatky samostatnej Ukrajiny Volodymyr Jermolenko. „Charakterizovalo ich presvedčenie, že štát je všetko a človek nič, že štát je dôležitejší než spoločnosť a že štát občanom neslúži, ale vládne im,“ hovorí. „Samozrejme, časom sa to menilo k lepšiemu, ale doteraz tu máme zvyšky takéhoto poňatia štátu.“

Spoločnosť vnímala štát a jeho inštitúcie ako nepriateľské a (oprávnene) im nedôverovala.

Ukrajina bola chudobná, štát nevedel zabezpečiť riadne fungovanie služieb, prekvitala korupcia a oligarchia. Ľudia sa preto museli spoliehať na horizontálne vzťahy – v rodine, s priateľmi, v rámci komunity.

„Bola tu potreba alternatívnej Ukrajiny, ktorú predstavuje občianska spoločnosť,“ hovorí filozof Jermolenko.

Vznikli prvé neziskovky a neformálne združenia, ktoré v mnohých oblastiach začali nahrádzať funkciu štátu. Venovali sa podpore umenia, upozorňovali na korupciu, boli aktívne na poli vzdelávania.

Skrátka, Ukrajina zažívala klasický príbeh postkomunistickej krajiny.

Navštívili sme Buču, Irpiň a JahidneUkrajinci menia miesta utrpenia na miesta historickej pamäti

Miro Pastorek

Revolúcia dôstojnosti

Na prelome rokov 2013 a 2014 však prišiel zlom – Euromajdan, z ktorého sa po brutálnom zásahu polície na popud vtedajšieho prezidenta Viktora Janukovyča stala Revolúcia dôstojnosti.

Dalo by sa povedať, že v stanovom mestečku protestujúcich na kyjevskom Námestí nezávislosti sa zrodila dnešná ukrajinská občianska spoločnosť. Stretli sa tam aktívni ľudia z rôznych politických či ideologických táborov a začali spolupracovať.

„Majdan je veľmi ťažké ideologicky definovať,“ hovorí Volodymyr Jermolenko. „Z hľadiska požiadaviek protestujúcich bol veľmi liberálny, z hľadiska emócií vlastenecký či dokonca nacionalistický. Z hľadiska organizácie bol veľmi ľavicový, rovnostársky – spolu tam boli štátni úradníci, roľníci, podnikatelia, stredná trieda, bohatí aj chudobní.“

Jermolenko zdôrazňuje, že základom úspechu revolúcie neboli elity, ale bežní ľudia. „Nedbali na komfort, boli pripravení zostať a pracovať svojimi rukami. Preto Majdan vyhral.“

Počas demonštrácií sa však takisto poprepájali rozličné neziskovky. Stále súperia o granty, no odvtedy sa často spájajú v koalíciách.

Vďaka Majdanu sa výrazne zvýšil počet ľudí, ktorí sa začali v občianskej spoločnosti viac angažovať. „V roku 2014 sa do nejakej formy dobrovoľníctva zapojila štvrtina všetkých obyvateľov Ukrajiny,“ píše sa v správe amerického think-tanku German Marshall Fund. V neziskových organizáciách začalo byť aktívnych dva- až trikrát viac ľudí než pred Majdanom.

Neziskovky platia lepšie ako vláda

Po Revolúcii dôstojnosti sa rovnako zmenila rola neziskových organizácií na Ukrajine. Okrem nahrádzania nefungujúcich služieb štátu začali s vládnymi orgánmi viac spolupracovať.

„Občianska spoločnosť si uvedomila, že nestačí len predkladať požiadavky a kritizovať vládu. Veľa organizácií sa začalo snažiť o konštruktívnejší dialóg a budovať komunikačné kanály s oficiálnymi miestami,“ vysvetľuje správa holandského Inštitútu medzinárodných vzťahov Clingendael. „Vláda taktiež zmenila svoj prístup a začala viac vnímať a prijímať podnety od občianskej spoločnosti.“

Odborníci z mimovládnych organizácií začali pre štát pracovať na analýzach či pomáhať s prípravou reformných zákonov.

Rozmach ukrajinského neziskového sektora pritiahol zahraničných donorov, ktorí začali mimovládky štedro podporovať. To prinieslo problém, na ktorý upozornil holandský inštitút. „Medzinárodná finančná podpora pre neziskovky v kombinácii so škrtmi v platoch vládneho aparátu zvyšuje motiváciu šikovných štátnych úradníkov odísť do lukratívnejšieho mimovládneho sektora,“ píše sa v správe.

Ukrajinka, ktorej organizácia dostala Nobelovu cenu za mierAk padneme, bude to váš problém

Miro Pastorek

Občianska spoločnosť a armáda

Ukrajinská občianska spoločnosť sa ešte viac mobilizovala po začiatku plnoformátovej ruskej invázie v roku 2022. „Šesťdesiat až 80 percent populácie sa po invázii zapojilo do rôznych foriem občianskych aktivít,“ píše German Marshall Fund. Dobrovoľníctvu sa začala venovať tretina Ukrajincov.

Po plnoformátovej ruskej invázii sa prehĺbila aj spolupráca ukrajinských neziskoviek. Vytvárajú koalície, ktoré monitorujú vojnové zločiny či dopravujú pomoc na front.

Občianska spoločnosť stojí aj za vznikom viacerých armádnych útvarov.

Jedným z príkladov je Aerorozvidka. Jej zakladatelia sa stretli na Majdane v roku 2014, po začiatku vojny začala armáde dodávať prieskumné drony. Organizácia neskôr začala bezpilotné lietadlá aj vyrábať a dnes je súčasťou ukrajinských ozbrojených síl. Neziskovka Army SOS zase stojí za vývojom systému riadenia paľby Kopryva či ďalšími softvérovými riešeniami, ktoré využíva ukrajinská armáda.

Pre pozorovateľa zvonka sú asi najzvláštnejším prejavom úzkeho prepojenia občianskej spoločnosti s armádou náborové kampane, ktoré lákajú dobrovoľníkov. Organizujú si ich jednotlivé brigády samy.

Najlepšiu reklamu si vraj robí Tretia šturmová (po našom samostatná útočná brigáda). Ostatné jednotky postavili svoje kampane na mužnej sile a hrdinstve, no táto zapojila modelky. Na plagátoch pózujú s vojakmi, obraz sprevádza jednoduchá veta „Ľúbim Tretiu šturmovú“.